Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/451/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244979 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244979.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky: H.. Ž. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, W. O., zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody v sume 31.696,60 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. apríla 2014 č. k. 10C 218/2011-480, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania potvrdzuje. Uznesenie zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-497 potvrdzuje. Uznesenie zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-499 potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 10C 218/2011, návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Pri posúdení návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie vychádzal z ust. § 109 ods. 1 písmeno c/, podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. 12) a čl. 267 Konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 ZES). Mal za to, že za to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a že alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nepovažoval za nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie ako aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania a nevypočul svedkov Y.. V. E., H.. Q. Š., H.. X. S., H.. W. E., a taktiež nedoplnil dokazovanie zabezpečením si účtovnej dokumentácie družstva z vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-153/ BPK-B2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody navrhovateľom, nakoľko z listinných dôkazov založených odporcom počas konania mal za dostatočne preukázaný skutkový stav opísaný odporcom vo vyjadrení k žalobnému návrhu. Nevykonal dokazovanie čítaním obsahu jednotlivých listinných dôkazov založených v spise účastníkmi konania, nakoľko právni zástupcovia účastníkov konania uviedli, že vykonanie takéhoto dokazovania nežiadajú, nakoľko obsah jednotlivých listinných dôkazov je im známy. Na návrh navrhovateľa doplnil dokazovanie tým, že vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu Družstva PDSI X.. Q. J. na doručenie aktuálnej správy o stave konkurzu vedeného pod sp. zn. 3K 95/2010, Okresným súdom Bratislava I, ktorý súdu písomnú správu o stave konkurzu doručil dňa 26.08.2013. Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ Družstvu dňa 11.1.2006 doručil písomnú prihlášku za člena Družstva. Predstavenstvo Družstva Rozhodnutím o prijatí za člena Družstva rozhodlo, že navrhovateľovi členstvo v Družstve vzniklo dňa 11.1.2006. Z obsahu Potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel mal preukázané, že navrhovateľovi zaniklo členstvo v Družstve dňa 30.3.2011 a v zmysle uvedeného listinného dôkazu vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 31.696,00 €, ktorého splatnosť bola do 30.9.2011, pričom tieto finančné prostriedky, ktoré mali byť Družstvom v dohodnutej výške zhodnotené, Družstvom vyplatené neboli. Navrhovateľ pri vstupovaní bol upovedomený, že nad činnosťou Družstva vykonáva dohľad NBS, čo bolo kritériom navrhovateľa, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky do Družstva. Z výsluchu navrhovateľa a z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa, ako aj z citovaného návrhu mal preukázané, že svojho nároku sa domáha titulom náhrady škody voči štátu, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Navrhovateľ výšku uplatnenej škody odvodzoval od skutočnosti, že na základe prihlášky do Družstva sa stal členom Podielového družstva Slovenské investície a bol vlastníkom členského podielu. Navrhovateľ si pohľadávku prihlásil do konkurzu, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením tunajšieho súdu zo dňa 11.04.2011 č. k. 3K 95/2010. Pohľadávka navrhovateľa bola správcom konkurznej podstaty úpadcu Podielového družstva Slovenské investície - Družstva popretá. Navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené. Mal preukázané, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou. Finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva. Po právnej stránke súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj z ustanovení § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného ku dňu 1.6.2010, kedy vznikla NBS povinnosť dohliadať na skutočnosti či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti a § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení, kedy Úrad pre finančný trh schválil pre družstvo prospekt investície. Prospekt investície schvaľuje úrad na žiadosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku majetkových hodnôt podľa § 126 (ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad pre finančný trh schválil prospekt investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. obsahoval zákonom špecifikované náležitosti. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/ SPI zo dňa 21.3.2002, právoplatným dňa 28.3.2002 bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol podľa neho informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Z listinného dôkazu a to Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 2.6.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. Predmetná zmluva bola obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.3.2010 súčinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone družstvo listom zo dňa 15.4.2010 doručeného NBS požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase družstvo však nepodalo žalobu voči obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010, NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali podľa neho správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvého stupňa preukázaný z obsahu listinného dôkazu, a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.8.2007. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Konštatoval, že Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník s cennými papiermi vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd prvého stupňa preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia splnomocneného zástupcu odporcu mal preukázané, že Družstvo NBS predložilo dňa 28.4.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS čí. GUV-1744/2010 zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písmeno b/ c/ h/ zákona o cenných papieroch a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím ODT-10890-4/201 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.7.2011, NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu súd prvého stupňa posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a vyslovil, že navrhovateľ v konaní bol povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom musí podľa jeho názoru navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať, taktiež musí preukázať, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoCP), ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd návrh navrhovateľa zamietol predovšetkým z dôvodu, že nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. V tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Poukázal na to, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bol, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Uviedol, že pohľadávka navrhovateľa bola síce správcom konkurznej podstaty popretá (čo však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľa neuzná), navrhovateľ si uplatnil pohľadávku na súde incidenčnou žalobou, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podané. Zamietol návrh navrhovateľa tiež dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva vylučuje tak podľa neho možnosť, aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že navrhovateľ v konaní 10C 218/2011 nepreukázal, že by bez svojej viny sa bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom družstva. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca neuspokojenej pohľadávke navrhovateľa ako veriteľa voči subjektom družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, poukázal na to, že samotný navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľa Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo podľa neho jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúceho mu zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Podľa názoru súdu z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcim v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa ani nezaoberal. Odporca podľa názoru súdu prvého stupňa v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 127 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež podľa neho preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. Až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami Družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Z výsluchu navrhovateľa mal súd preukázané, že sa počas trvania členstva v Družstve nevyužil svoje právo člena a nezúčastnil sa zasadnutia členskej schôdze. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval ďalšie svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, a úspešnému odporcovi v konaní, náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu vo veci samej v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu na zaplatenie náhrady škody v sume 31.696,60 Eur vyhovieť a priznať jej aj náhradu trov konania, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil, že odporca nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala aj na predvídateľnosť toho, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu ako orgánu dohľadu podľa zákona, ktorý ho poveril dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon tohto dohľadu zo strany odporcu, pretože nemohla predpokladať, že dohľad napr. nad prospektom investície je podľa odporcu len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. PL ÚS 21/96. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto záväznom dohľade orgánu dohľadu vedieť majúc za to, že zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi „ činnosťou“ a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu a takéto rozlíšenie neobsahuje ani ust. § 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. za podstatné označila to, že vychádzajúc zo zákonných ubezpečení, že nad Družstvom (a aj obchodníkom s cennými papiermi) bude vykonávaný kvalifikovaný zákonný dohľad, do investícií Družstva investovala. Nestotožnila sa s názorom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jej škodou a porušením zákonných povinností odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Uviedla, že tým, že súd prvého stupňa zamietol jej návrh aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu a svojim výkladom tak umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných odporcom. Podľa nej povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mal odporca podľa nej zisťovať, čo neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol prospekt investícií, vydaný ešte vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Mala za to, že podľa uvedeného ustanovenia je povinný zákonný dohľad zo strany NBS koncipovaný dokonca tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade jej samotnej. Poukázala na to, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej, do troch zmeniek, a to vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a navyše vo všetkých bol či už členom, predstavenstva alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mala za to, že NBS ani po vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o cenných papieroch ako i zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, pričom mala a stále má napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka a týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do družstva. Uviedla, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č. ODI-10890-4/2010 o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. 20Cdo 4968/2009 zo dňa 11.4.2012, v zmysle ktorého existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí to žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhrade škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Zákon č. 514/2003Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky a že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K 95/2010. Namietala, že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané určité, presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov nemôžu byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľka doposiaľ nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán družstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva PDSI. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho odôvodnením rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia nestotožnil sa s názorom s námietkou navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisníc o pojednávaní nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa 23.4.2014 je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil účastníkov so založenými listinnými dokladmi a je tiež zaprotokolované, že právna zástupkyňa navrhovateľa a splnomocnený zástupca odporcu uviedli, že netrvajú na vykonaní dokazovania čítaním listinných dôkazov založených v súdnom spise, nakoľko ich obsah im je známy. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Navrhovateľka si uplatňovala svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložila finančné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená a doplňovaná. Konaním obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo mu vznikla škoda, nakoľko jeho majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Svoj návrh odôvodnila tým, že ako člen družstva vložila peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z z. o cenných papieroch a investičných službách, na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt na základe prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska, pričom na uvedenú činnosť používalo výhradne spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. ("obchodník s cennými papiermi"), s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená a doplnená. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície 8% (garantovaná výška zhodnotenia). Peňažné prostriedky vložila do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a aj Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Na základe informácie od Družstva v máji 2010 sa dozvedela, že Obchodník s cennými papiermi s Družstvom k 30.4.2010 skončil spoluprácu, že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu ňou zverených finančných prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka s cennými papiermi v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo jej tak vznikla škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil jej majetok, pretože Družstvo jej nevyplatilo finančné prostriedky zhodnotené o dohodnutý zisk. Mala za to, že odporca v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS, porušením zákonných ustanovení týkajúcich sa dohľadu, zodpovedá za škodu jej spôsobenú. Podľa nej jej vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, ktorý vykonával pre Družstvo činnosť podľa Zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti Obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom musela vedieť z charakteru zistených porušení, že nedostatky v činnosti Obchodníka s cennými papiermi zasahujú do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorí mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. Nesprávny úradný postup NBS podľa nej spočíval v tom, že vo vzťahu k Družstvu NBS nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku, ktorý zverilo Obchodníkovi s cennými papiermi a ktorý bol tvorený z vložených prostriedkov jeho členov. NBS najmä neupozornila včas Družstvo na možnosť rizika vyplývajúceho z jeho spolupráce s Obchodníkom s cennými papiermi. NBS ďalej zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobila, že neprijala v konaní voči Družstvu a Obchodníkovi s cennými papiermi vhodné opatrenia, ktorými by zabezpečila, že Družstvo a Obchodník s cennými papiermi by nemohol so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia jej pohľadávky. Podľa navrhovateľky za vznik tejto škody zodpovedal odporca v dôsledku nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi pri činnosti pre Družstvo podľa zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom z charakteru zistených porušení musela vedieť, že nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi zasahujú do práv a právom chránených záujmov. Za nesprávny považovala navrhovateľka aj ten úradný postup odporcu, pri ktorom nevykonal potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody. Družstvu na majetku, ktorý bol tvorený prostriedkami jeho členov, neupozornil Družstvo na možné riziká spolupráce s obchodníkom s cennými papiermi, zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobil, že tak voči Družstvu, ako aj voči obchodníkovi s cennými papiermi neprijal vhodné opatrenia na zabezpečenie, aby tieto subjekty nemohli so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia jeho pohľadávky a odporca nereagoval na list Družstva zo dňa 24.6.2010, ktorým podľa § 86 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. dalo podnet na vyhlásenie obchodníka s cennými papiermi za neschopného plniť záväzky voči klientom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho navrhovateľka nebola vedomá, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke. Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Navrhovateľka nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody a ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Bolo tiež preukázané, že navrhovateľka prihlásila svoju pohľadávku voči Družstvu do konkurzu prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 3K 95/2010, vo výške žalovanej sumy a oprávnenosť jej nároku uplatneného v konkurznom konaní formou prihlášky voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I 1Cbi 251/2011 (konanie o incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu). Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala doručenie žiadosti o zrušenie jeho členského podielu Družstvu, ani existenciu rozhodnutia príslušného orgánu Družstva o zániku jej členstva, a teda ani zánik jeho členstva v Družstve. Nepreukázala potom ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by mal predstavovať jej voči odporcovi uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľka hodnoverným spôsobom zánik jeho členstva v Družstve preukázala, nepreukázala by vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodný. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného procesného pochybenia súdu prvého stupňa, že tento na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov na pojednávaní, oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného pojednávania, ako aj listinné dôkazy na CD nosiči predložené súdu v konaní Navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-497 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 € v lehote 10 dní podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutá uznesenie zrušiť S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietala uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok navrhovateľky proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkov, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mala za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľke vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľke poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 11.11.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20 eur. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Napadnutým uznesení zo dňa 3.6.2014 č. k. 10C 218/2011-499 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 21,18 Eur za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť namietajúc uloženie jej tejto povinnosti vzhľadom k tomu, že predmetom konania je jej nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30. Septembra 2012a na ktoré sa podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch podľa nej vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku týkajúce sa všetkých položiek. Mala za to, že v súlade s tým je spojené aj oslobodenie navrhovateľa od platenia poplatku za úkon súdu uvedený v položke č 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. poplatku za vyhotovenie rovnopisov podaní a ich príloh, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške 26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 31.05.2012, 25.01.2013, 30.01.2013, 19.04.2013, 17.04.2013 a 17.09.2013. Navrhovateľ v odvolaní nerozporoval, že súd prvého stupňa vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku, namietal len, že nie je povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov oslobodené. Preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na odvolacie dôvody, tvrdené navrhovateľom. K námietke navrhovateľa, že je od platenia poplatku oslobodený, odvolací súd uvádza, že položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia navrhovateľa v tomto smere neobstojí. I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s názorom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ak je konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, vzťahuje sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa 30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu stotožnil. Ak navrhovateľ ďalej namietal, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto mu nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľ mal zrejme na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si tento ich náhradu neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.