Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/12/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112209729 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112209729.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: O. W., W. W. X, A., zastúpenom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Západný rad 39, Bratislava, proti odporcovi: Studio Moderna Fashion Group s.r.o., Mostova 2, Bratislava, IČO: 45 857 717, zastúpenom : BEATOW PARTNERS s. r. o., so sídlom Panenská 23, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.mája 2014 č.k. 9Cpr 2/2012-258, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu zo dňa 31. januára 2012 je neplatné, jeho pracovný pomer s odporcom založený pracovnou zmluvou zo dňa 20. decembra 2010 trvá naďalej a zaplatenia náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ pracoval pre odporcu na základe pracovnej zmluvy od 20.12.2010, ako Controller/ Management Accountant. Dňa 31.1.2012 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorým odporca skončil okamžite pracovný pomer podľa §-u 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu porušenia povinnosti mlčanlivosti o výške mzdy zamestnanca, ako aj o spôsobe a výške odmeňovania ostatných zamestnancov zamestnávateľa, ktorá mu vyplývala z článku 2, bod 1 písm. f) pracovnej zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny spôsobom ako je to popísané v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 31.1.2012. Čo sa týka prvého prípadu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom (rozhovor navrhovateľa so N. B.) toto mal preukázané svedeckou výpoveďou svedka B., ktorý okolnosť porušenia pracovnej disciplíny skutkovo popísal tak, ako je vymedzená v okamžitom skončení pracovného pomeru. Čo sa týka druhého prípadu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom (rozhovor navrhovateľa so N. F.) toto považoval za preukázané na základe výpovede navrhovateľa a výpovede svedkyne F.. V konaní považoval za sporné, či navrhovateľ mal vedomosť o výške miezd ostatných zamestnancov odporcu a v tejto súvislosti považoval na základe výsledkov vykonaného dokazovania za dostatočne preukázané, že navrhovateľ napriek jeho tvrdeniu, že takúto možnosť nemal, nielenže mohol bez väčších ťažkostí zistiť výšku miezd jednotlivých zamestnancov odporcu, ale aj tieto informácie plánovité zozbieral, napriek tomu, že to nemal v náplni práce. Pokiaľ navrhovateľ namietal nedodržanie zákonnej 2-mesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce pre uplatnenie závažného porušenia pracovnej disciplíny ako dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, mal za to, že vzhľadom na to, že D. W. nebol zamestnancom odporcu, ale pracoval pre neho na zmluvnej báze, z právneho hľadiska sa odporca dozvedel o porušení pracovnej disciplíny v prípade prvého skutku až potom, ako p. W. oznámil relevantnú skutočnosť Y. X., ktorý bol v tom čase jediným konateľom odporcu, čo sa udialo v priebehu decembra 2011. S poukazom na výpovede svedkov p. F., O. a W. dospel k záveru, že ohľadom v poradí druhého vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny bolo okamžité skončenie doručené navrhovateľovi v zákonnej lehote. Pokiaľ išlo o otázku závažnosti porušenia povinnosti mlčanlivosti vychádzal z výpovede svedkov p. B., O. a W., ktorí zhodne uviedli, že v prípade porušovania povinnosti mlčanlivosti by mohli pre odporcu nastať vážne ekonomické dôsledky, ktoré by spočívali v tom, že viacerí zamestnanci by žiadali o zvýšenie svojho platu, ako aj to, že by mohlo dôjsť k nespokojnosti zamestnancov, k zhoršeniu pracovného prostredia a súdržnosti pracovného kolektívu, čo by mohlo ovplyvniť kvalitu plnenia pracovných povinností zamestnancov. Svedkovia zhodne uviedli, že v posledných mesiacoch roku 2011 aj skutočne dochádzalo k prejavom nespokojnosti zamestnancov s výškou ich platov a k žiadostiam o zvýšenie platu zo strany zamestnancov odporcu. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom posúdil aj vzhľadom na charakter jeho pracovnej pozície, keďže sa pravidelne stretával s dôvernými informáciami, pričom v dôsledku jeho konania stratil odporca dôveru v navrhovateľa, čo považoval za dôležité vzhľadom na typ pracovného jeho zaradenia. Mal za to, že porušenie pracovnej disciplíny bolo schopné privodiť odporcovi ujmu, nakoľko v dôsledku konania navrhovateľa by sa ostatní zamestnanci odporcu mohli začať v zvýšenej miere zaujímať o platové pomery svojich kolegov a z toho by mohli vznikať problémy (napr. požadovane zvýšenia mzdy, zvýšená nespokojnosť). Uzavrel, že okolnosti za ktorých došlo k porušeniu pracovnej povinnosti a spôsob, akým sa to udialo, vylučuje, že by sa jednalo o náhodu, alebo nedbanlivosť navrhovateľa. Navyše spôsob akým sa to udialo, považoval za nešetrný voči dotknutým zamestnancom. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom považoval za zvýšenú aj tým, že okrem porušenia povinnosti mlčanlivosti aj neoprávnene zhromažďoval, spracovával a uchovával údaje o mzdách zamestnancov odporcu N. B. a N. F.. O náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Vytýkal súdu prvého stupňa, že neprihliadol na výpovede svedkov, ktorí uviedli, že on im nikdy o platoch nerozprával, ako ani na mailovú komunikáciu svedkov, z ktorej vyplýva, že sa o plate N. B. nikdy nezmienil. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa týmito dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech vôbec nezaoberal, a preto v tomto smere vychádzal z nesprávne, resp. nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ďalej mal za to, že odporcovi uplynula lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru polroka predtým ako mu dňa 31. 1. 2012 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru. V tomto smere poukázal na svedeckú výpoveď N. B., ktorý uviedol, že štatutára odporcu informoval v priebehu mesiaca od rozhovoru, teda najneskôr dňa 22. 7. 2011, kedy sa najneskôr odporca dozvedel o predmetnom rozhovore aj od N. B.. Uviedol, že pokiaľ by sa aj rozhovor dňa 22. 6. 2011 odohral tak, ako tvrdí odporca, nešlo by o porušenie pracovnej disciplíny, pretože byť nedosiahlo potrebný stupeň intenzity, ktorá sa nedá dojednať ani v pracovnej zmluve. Argumentoval, že neuviedol výšku mzdy N. B. a výrok, ktorý mu odporca pripisuje, je len hodnotiacim úsudkom a navyše je pochybné, či sa dá porušiť záväzok mlčanlivosti smerom dovnútra zamestnávateľa, keď žiadna informácia neunikla tretej osobe. Výpovede svedkov o tom, že mohlo prísť k nespokojnosti zamestnancov považoval za nedôveryhodné, keďže nikto okrem N. B. si výrok o mzde nepamätal, resp. uviedli, že sa to nestalo, a nemohol tak prísť k nespokojnosti iných zamestnancov so svojou mzdou v dôsledku jeho konania, keďže sa o tom nemali ako dozvedieť, o výške mzdy N. B. sa mohli dozvedieť akurát od neho samotného. Navyše odporca nepreukázal, že by bol nejaký konkrétny zamestnanec nespokojný so svojou mzdou alebo že by odporcovi vznikli nejaké škody. Svedecké výpovede o tom, že by mohlo prísť k nespokojnosti zamestnancov a že by to mohlo mať súvis s jeho konaním, považovala za neoverené hypotézy, ktoré nemajú dôkazný charakter. S poukazom na uvedené zdôraznil, že záver súdu, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny bola preukázaná výpoveďou svedkov B.X., O. a W., tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a treba ho považovať za arbitrárny. Mal za to, že rovnako v prípade druhého skutku uplynula odporcovi lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru skôr ako mu dňa 31. 1. 2012 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru . Namietal, že by v prípade tohto skutku, pokiaľ by bol preukázaný, išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže nikdy neuviedol výšku mzdy N. F. a navyše nemožno porušiť mlčanlivosť o informácii, ktorou samotná N. F. disponovala a dodal, že vyjadrenie o tom, či je plat nízky alebo vysoký, je hodnotiaci úsudok - prejav osobného názoru a nie vyzradenie informácie. Mal za to, že odporca počas konania nepreukázal, že mal prístup k informáciám o platoch konkrétnych zamestnancov a v tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka U. Š., ktorý uviedol, že súbor s platmi zamestnancov odporcu mohlo modifikovať značné množstvo osôb, a preto odporca nepreukázal, že ho vytvoril v predloženej podobe práve on. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zotrval na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa. Ako nedôvodnú považoval námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o výpovede svedkov H., P. a Š., tieto neboli v rozpore s výpoveďou N. B., ktorý si na rozdiel od ostatných svedkov, pamätal okolnosti rozhovoru, keďže sa jednalo o citlivú informáciu, ktorá sa týkala jeho a nie ostatných svedkov. Za irelevantnú považoval mailovú komunikáciu medzi navrhovateľom a U. Š. a P. L.. Skutočnosť, že títo svedkovia nevedeli o výške platu N.. B., nepovažoval za relevantnú a považoval za dôležité to, či túto informáciu vedel navrhovateľ a ako sa k nej dostal. Rovnako subjektívny názor týchto svedkov ohľadom skončenia pracovného pomeru navrhovateľa nie je relevantný. Za správne považoval aj závery súdu prvého stupňa o tom, že bola zachovaná subjektívna lehota pre uplatnenie dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru. Nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ spochybňoval dôveryhodnosť vypočutých svedkov a mal za to, že tieto sú nedostatočné a nepreukázané. Poukázal na tú časť výpovede svedka U. Š., v ktorej uviedol, že súbor, kde boli zaznamenané výšky miezd jednotlivých zamestnancov, našiel na osobnom počítači, ku ktorému mal prístup len navrhovateľ a že tento súbor bol vytvorený navrhovateľom. Zotrval na svojej argumentácii týkajúcej sa intenzity porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom a v tomto smere považoval za správne závery súdu prvého stupňa. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Z hľadiska aplikácie § 68 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce, kedy zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec závažne porušil závažne pracovnú disciplínu, ide o právnu normu s neurčitou ( abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy, a pracovného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané ( nepostačuje jeho predpoklad či domnienka ), má potom za následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej doby; môže ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia, alebo môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. V preskúmavanej veci bolo predmetom konania posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi dňa 31. 1. 2012 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom porušením povinnosti mlčanlivosti, na dodržiavanie ktorej sa zaviazal v pracovnej zmluve aj v súvislosti so skutočnosťami týkajúcimi sa výšky jeho mzdy a spôsobu a výšky odmeňovania ostatných zamestnancov. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná ( ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O tzv. inú vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a nezisťoval skutočnosti podstatné pre rozhodnutie veci, porušil ustanovenia o vykonávaní a hodnotení dôkazov, nesprávne vyhodnotil určitú skutočnosť ako nespornú, prípadne všeobecne známu, nevykonal nevyhnutný dôkaz, či prípadný nedostatok predpísaných poučení v procese dokazovania. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov ( § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti ( dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a svoj hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by však okrem ľudských a odborných skúseností mali byť aj pravidlá logického myslenia. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Súd prvého stupňa sa v procese dokazovania týmito zásadami neriadil a výsledky vykonaného dokazovania tak nevyhodnotil z hľadiska všetkých tých skutočností, ktoré boli právne významné z hľadiska správneho hmotnoprávneho posúdenia veci, a svoje závery tak založil na jednostrannom hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, na základe čoho dospel k predčasnému právnemu záveru o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Súd prvého stupňa dospel na základe výsledkov vykonaného dokazovania k záveru, že navrhovateľ sa dopustil konania, ktorým porušil pracovnú disciplínu a pre ktoré s ním odporca okamžite skončil pracovný pomer. Súd prvého stupňa však svoj skutkový záver o tom, že prvý skutok ( rozhovor navrhovateľa so N. B.) , bol preukázaný svedeckou výpoveďou N. B. tak, ako bol vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru, založil na jednostrannom hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, keď vzal do úvahy len dôkaz svedčiaci v prospech odporcu bez toho, aby súčasne zohľadnil aj dôkazy svedčiace v prospech tvrdenia navrhovateľa o tom, že ku skutku nedošlo tak, ako je popísaný v okamžitom skončení pracovného pomeru. Z obsahu vymedzenia prvého skutku, ktorý sa v okamžitom skončení pracovného pomeru kladie navrhovateľovi za vinu, vyplýva, že navrhovateľ sa mal stretnúť s ostatnými zamestnancami odporcu, ktorí boli menovite uvedení v rámci vymedzenia skutku, a počas diskusie sa mal na adresu ďalšieho zamestnanca N. B. pred týmito všetkými prítomnými zamestnancami vyjadriť o plate N. B.. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľovi sa kladie za vinu porušenie jeho povinnosti mlčanlivosti vyjadrením sa o plate zamestnanca N. B. práve v prítomnosti ďalších zamestnancov odporcu. V prípade, ak by sa totiž navrhovateľ vyjadril o plate N. B. len v jeho prítomnosti, nebolo by možné vyvodiť z takéhoto jeho konania porušenie pracovnej disciplíny v podobe zavineného porušenia povinnosti mlčanlivosti vzhľadom na to, že informáciu o plate by oznámil osobe, ktorej táto informácia bola známa, resp. platu ktorej sa týkala. Podstatou vytýkaného skutku totiž bolo zverejnenie informácie o plate jedného zo zamestnancov odporcu práve v kolektíve ďalších zamestnancov odporcu, ktorí túto vedomosť nemali, resp. ani túto vedomosť mať nemali. Súd prvého stupňa svoj záver o tom, že navrhovateľ sa dopustil konania tak ako bolo vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru, založil na výpovedi jediného svedka, ktorého sa informácia týkala, bez toho, aby zároveň prihliadol aj na výpovede ostatných v konaní vypočutých svedkov ( W. H.Á., H. P., U. Š., P. L.), ktorí mali byť prítomní pri zverejnení informácie a ktorí zhodne vo svojich výpovediach potvrdili, že navrhovateľ v sporný deň nespomenul výšku platu zamestnanca N. B., nepotvrdili ani to, že by sa vôbec o platoch hovorilo a rovnako nepotvrdili ani tú skutočnosť, že by v tejto súvislosti došlo k výmene názorov medzi navrhovateľom a dotknutým N. B.. V konaní nebolo zistené, že by sa niektorí z týchto svedkov dočasne vzdialili z miesta rozhovoru, že by nedávali pozor a rozprávali sa s inými účastníkmi rozhovoru, a preto je obrana odporcu v tom smere, že svedkovia si z týchto dôvodov nemuseli na túto informáciu spomenúť, špekulatívna; pokiaľ sa títo svedkovia dočasne vzdialili z miesta rozhovoru, napokon by to znamenalo, že informácia nebola prednesená v ich prítomnosti tak, ako to odporca vytýka navrhovateľovi v okamžitom skončení pracovného pomeru. Obrana odporcu založená na argumente, že nie je relevantné, že svedkovia p. Š. a p. L. nevedeli o výške platu p. B. a že pre tento prípad je dôležité to, či túto informáciu navrhovateľ vedel a ako sa k nej dostal, nemôže obstáť, nakoľko povinnosť mlčanlivosti možno porušiť len vyzradením informácie, ktorá nebola verejne prístupná a mala zostať utajená pred osobami, ktoré o nej nemali vedomosť a vôbec nie je dôležité z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty porušenia povinnosti mlčanlivosti to, či túto informáciu navrhovateľ vedel a ako sa k nej dostal ; navrhovateľovi sa totiž nevytýka porušenie pracovnej disciplíny tým, že by túto informáciu neoprávnene získal ( zozbieral/ zhromaždil). Len v prípade, ak by bolo preukázané, že k tomuto prvému skutku došlo tak, ako bol kladený navrhovateľovi za vinu, a teda, že zverejnil informáciu o plate iného zamestnanca za prítomnosti ďalších zamestnancov, ktorí touto informáciou nedisponovali a ani disponovať nemali, bolo by možné dospieť k záveru o zavinenom porušení povinnosti navrhovateľa vyplývajúcej mu z pracovnej zmluvy zachovávať povinnosť mlčanlivosti o spôsobe a výške odmeňovania ostatných zamestnancov zamestnávateľa v zmysle článku 2 bod 1 písm. f) pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide o ďalší skutok ( rozhovor navrhovateľa so N. F.), ktorým sa navrhovateľovi kládlo za vinu, že mal spochybniť primeranosť platu N. F. tvrdením, že je prinízky, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania možno spoľahlivo vyvodiť záver, že ku skutku došlo tak, ako je v tejto časti vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru, a že navrhovateľ sa vyjadril o plate svojej kolegyne v tom význame, že je prinízky, keď uviedol, že je na zaplakanie, resp. že je žalostne nízky. Vo vzťahu k uvedenému skutku súd prvého stupňa však vôbec nezisťoval, či sa navrhovateľ dopustil porušenia povinnosti mlčanlivosti spočívajúcom v tom , že sa mal vyjadriť o spôsobe a výške odmeňovania tejto zamestnankyne odporcu, keď uviedol; hoci aj nešetrným spôsobom; svoj názor, že je prinízky a či vôbec mohol porušiť povinnosť mlčanlivosti, keď sa takto vyjadril v prítomnosti tejto samotnej zamestnankyne, keďže z popisu skutku nevyplýva, že by sa navrhovateľovi vytýkalo to, že túto informáciu uviedol ( zverejnil) v prítomnosti ďalších zamestnancov. Pokiaľ súd prvého stupňa vytýkal navrhovateľovi, že neoprávnene zhromaždil, spracúval a uschovával údaje o mzdách zamestnancov odporcu, poukazuje odvolací súd na rozporné tvrdenia samotného odporcu, ktorý vo svojom vyjadrením zo dňa 6. 9. 2012 uviedol, že navrhovateľ sa pravidelne stretával s finančnými informáciami, ktoré nie sú verejne prístupné a medzi tieto informácie patrili aj údaje o výške mzdy zamestnancov, a teda u navrhovateľa sa nejednalo o osobu, ktorá sa o údajoch o mzdách zamestnancov dozvedela náhodou, ale práca aj s týmito informáciami patrila k náplni jeho práce, a na druhej strane v rozpore s týmto uviedol v jeho vyjadrení zo dňa 2. 5. 2014, že navrhovateľ nemal prístup k mzdám zamestnancov, nakoľko to nebolo v jeho náplni práce. Skutočnosť, že navrhovateľ zhromažďoval a spracovával údaje o mzdách zamestnancov nemožno podľa názoru odvolacieho súdu pričítať navrhovateľovi za vinu z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty porušenia pracovnej disciplíny a ani tým zvyšovať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom, pokiaľ toto porušenie pracovnej povinnosti nebolo súčasťou skutku, pre ktorý bolo navrhovateľovi dané okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko v tomto prípade by išlo o neprípustné rozširovanie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ odporca zo svojho hľadiska nepovažoval toto konanie navrhovateľa za také porušenie jeho pracovných povinností, ktoré by dosahovalo intenzitu odôvodňujúcu aj pre toto jeho konanie okamžite s ním skončiť pracovný pomer, nemôže mu ani súd prvého stupňa pripisovať väčšiu relevanciu. Navyše z predloženého súboru vyplýva, že mal byť vytvorený 3. 8. 2011 a k prvému skutku malo dôjsť dňa 22. 6. 2011. Z uvedených dôvodov je nenáležitá argumentácia odporcu, že navrhovateľ plánovite zbieral, resp. vyvíjal snahu zhromaždiť, informácie o mzdách zamestnancov v úmysle tieto zneužiť, či vyzradiť a tým mu privodiť ujmu. Pokiaľ ide o dodržanie zákonnej dvojmesačnej lehoty pre okamžité skončenie pracovného pomeru, stotožnil sa odvolací súd so závermi súdu prvého stupňa, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli odporcom uplatnené v rámci dvojmesačnej subjektívnej lehoty. V tomto smere navrhovateľ nedôvodne namieta, že zo svedeckej výpovede N. B. vyplýva, že od neho sa odporca dozvedel o rozhovore najneskôr dňa 22. 7. 2011 alebo, že by sa o predmetnom rozhovore dozvedel tým, že pri ňom bola prítomná priama nadriadená navrhovateľa N. H., keďže tieto jeho tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Výsledky vykonaného dokazovania rovnako nedávajú dostatočný podklad pre záver, že by sa W. O., ako nadriadený navrhovateľa, dozvedel o rozhovore v novembri 2011, a preto nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu navrhovateľa , že by odporcovi uplynula lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru predtým, ako mu dňa 31. 1. 2012 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru. V tomto smere preto odvolací súd považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nenáležité. Súd prvého stupňa nedôvodne dáva do súvisu tú skutočnosť, že v posledných mesiacoch roku 2011 dochádzalo u odporcu k nespokojnosti zamestnancov a ak ich žiadostiam o zvýšenie miezd, s intenzitou porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom. Navrhovateľ v tejto súvislosti dôvodne namieta, že výpovede svedkov v tomto smere zostali len vo všeobecnej rovine, nebolo z nich zrejmé, ktorí zamestnanci, kedy a komu sa mali sťažovať s nespokojnosťou s platmi a žiadať o ich zvýšenie. Pokiaľ sa má v rámci posudzovania intenzity porušenia pracovnej povinnosti navrhovateľom prikladať význam aj tej skutočnosti, že v roku 2011 prejavovali zamestnanci odporcu nespokojnosť so svojimi platmi, tak je potrebné pre hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom zistiť, či takáto informácia bola ním podaná v súvislosti s touto nespokojnosťou zamestnancov odporcu s ich platmi, čím prispela k vyvolaniu, resp. prehĺbeniu tejto nespokojnosti vedúcej k možnému narušeniu vzťahov na pracovisku alebo bez uvedeného pozadia. Inak sa totiž bude posudzovať intenzita porušenia pracovnej na disciplíny v situácii, keď len hypoteticky bolo možné zvažovať o vzniku ujmy odporcovi tým, že by ostatní zamestnanci začali prejavovať nespokojnosť so svojimi platmi a v situácii, keď takáto nespokojnosť bezprostredne u odporcu hrozila. Súd prvého stupňa síce správne prihliadol na dôležitosť práce, ktorú navrhovateľ u odporcu vykonával a pri ktorej sa stretával s dôvernými informáciami, na druhej strane však neposúdil intenzitu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľa z hľadiska všetkých konkrétnych okolností prejednávanej veci, keď neprihliadol na to, že navrhovateľ mal informácie o plate uviesť v rámci neformálnej diskusie, resp. dokonca na firemnom večierku, nezohľadnil tú skutočnosť, že pokiaľ si osoby, ktoré mali byť prítomné na to nespomenuli, znamená to, že tejto informácii, ak aj bola podaná, neprikladali žiaden význam či dôležitosť, neprihliadol na pozíciu, ktorú navrhovateľ zastával v rámci hierarchie pracovného zaradenia v tom smere, či bol vedúcu zamestnanec, a napokon ani bližšie nerozviedol okolnosti pre ktoré vylúčil nedbanlivosť navrhovateľa, resp. z čoho vyvodil svedčiaci mu úmysel vo vzťahu k porušeniu povinnosti mlčanlivosti a následkom, ktoré tým mal spôsobiť . Odvolací súd nespochybňuje dôležitosť povinnosti navrhovateľa zachovávať mlčanlivosť o svojom odmeňovaní a odmeňovaní ostatných zamestnancov odporcu v záujme predchádzania zbytočným konfliktom medzi zamestnancami navzájom a medzi zamestnancami a vedením spoločnosti, a to zvlášť keď bol zamestnancom finančného oddelenia, avšak pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny je potrebné prihliadnuť na to, do akej miery bola informácia zverejnená, resp. s akou presnosťou bol konkrétny údaj verejne sprístupnený. Pre túto tzv. inú vadu konania v procese dokazovania v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p.; keď pri zisťovaní skutkového stavu veci sa súd prvého stupňa dopustil pochybenia v tom, že jednotlivé dôkazy slúžiace na preukázanie takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, nevyhodnotil aj v ich vzájomných súvislostiach; nemožno považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach tak, ako to vyplýva z § 132 O.s.p. a posúdiť či došlo ku skutkom presne tak, ako sa kladú navrhovateľovi za vinu v okamžitom skončení pracovného pomeru, či sa nimi navrhovateľ dopustil porušenia pracovnej disciplíny zavineným porušením jeho povinnosti mlčanlivosti a či toto dosiahlo intenzitu takého závažného porušenia, pre ktoré s ním bolo možné okamžite skončiť pracovný pomer. V prípade, ak súd prvého stupňa dospeje k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného navrhovateľovi odporcom dňa 31. 1. 2012, bude musieť v konaní ďalej posúdiť; vzhľadom na žalobný petit návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha aj určenia, že jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a náhrady mzdy vzhľadom na jeho oznámenie odporcovi listom zo dňa 27. 3. 2012 o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní; či na základe ďalšieho právneho úkonu odporcu zo dňa 13. 2. 2012, doručenom navrhovateľovi dňa 20. 2. 2012, došlo ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu ďalším okamžitým skončením jeho pracovného pomeru. V tejto súvislosti bude potrebné vyhodnotiť tento právny úkon odporcu z hľadiska jeho tvrdenia, že týmto prejavom vôle sledoval skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom v prípade , že bude pokračovať v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru ku dňu 31. 1. 2012 na základe jeho skoršieho právneho úkonu. Tento právny úkon odporcu tak bude je potrebné posúdiť v súlade s konštantnou rozhodovacou činnosťou súdov, doloženou odporcom do súdneho spisu, v tom smere, či ide o ďalší právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcu s navrhovateľom ; ktorý v prípade, ak nebol v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote napadnutý navrhovateľom na súde je potrebné považovať za platný ; alebo či v danom prípade ide, v rozpore s § 70 Zákonníka práce, o neprípustné dopĺňanie alebo o rozširovanie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru; v ktorom prípade by na tento jeho právny úkon nebolo možné z hľadiska jeho právnych následkov relevantne prihliadnuť. So zreteľom na to, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa, vzhľadom na túto tzv. inú vadu konania v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p., nedávajú podklad pre záver, že navrhovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny opodstatňujúceho s ním okamžite skončiť pracovný pomer, nemožno považovať za správny ani právny záver súdu prvého stupňa o platnom okamžitom skončení jeho pracovného pomeru u odporcu. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne právne posúdenie veci, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.