Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/130/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112232214 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112232214.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: I.. V.. N. G., bytom W., W. X, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. októbra 2013, č. k. 4C 181/2012-44, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. Vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a z nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúceho z nesprávneho úradného postupu Ministerstva spravodlivosti SR, spočívajúceho v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vybavenie sťažnosti (§ 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na vybavenie). Súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní, môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným spôsobom, a to predsedom súdu v rámci sťažnostného režimu zákona č. 757/2004 Z.z. alebo Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach pre porušenie práva podľa zákona č. 38/1993 Z.b., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch. Tomuto názoru podľa neho svedčí aj novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná od 1.1.2013, ktorá však neobsahuje prechodné ustanovenia. Bol toho názoru, že v danom prípade boli prieťahy (nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na prešetrenie vybavenia sťažnosti) konštatované Ministerstvom spravodlivosti SR, oddelením kontroly a sťažností v liste zo dňa 2.2.2011. Konštatoval nesprávny úradný postup, spočívajúci v nedodržaní lehoty na vybavenie sťažnosti, keď lehota uplynula najneskôr dňa 20.6.2011 a pokiaľ by bol navrhovateľ informovaný o predĺžení lehoty včas, sťažnosť mala byť vybavená najneskôr 19.8.2011, pričom Ministerstvo spravodlivosti vybavilo sťažnosť listom zo dňa 31.12.2011. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva a ospravedlnenie zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, a to listom zo dňa 21.12.2011, listom zo dňa 2.2.2012 a listom zo dňa 1.3.2012 považoval za dostatočné zadosťučinenie, a to vzhľadom na dĺžku vybavenia sťažnosti (po oznámení predĺženia lehoty na vybavenie sťažnosti, hoci oneskorene) ako aj vzhľadom na podrobné zdôvodnenie príčin, ktoré viedli k nedodržaniu lehoty a prijatiu opatrení na základe výsledkov prešetrenia sťažnosti. K tomuto záveru dospel aj z dôvodu, že navrhovateľ nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom spočíval zásah do práva navrhovateľa a z akých dôvodov mala vec pre neho veľký význam. Uviedol, že ak by aj vyslovil, že v danom prípade prichádza do úvahy priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, odporca v konaní správne argumentoval, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného. V danom prípade však navrhovateľ podľa neho nijakým spôsobom nešpecifikoval a ani nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení tak, ako to predpokladá ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, rovnako aj pre ustálenie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou ujmou. Na záver súd prvého stupňa skonštatoval, že vo veci nariadil dve pojednávania, a to na deň 11.7.2013 a 7.10.2013, navrhovateľ podaním zo dňa 3.7.2013 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 11.7.2013 a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pobytu na Balkáne, avšak nijakým spôsobom nepreukázal dôvod na odročenie pojednávania, preto jeho žiadosť neakceptoval a pojednával v jeho neprítomnosti v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď nepovažoval dôvod odročenia pojednávania za dôležitý bez jeho preukázania. Následne podaním zo dňa 7.10.2013 navrhovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 7.10.2013 a požiadal o doručenie pojednávania z dôvodu poúrazového poškodenia chrbtice a následnej rehabilitácie v dôsledku neutíchajúcich bolestí, ktorá by mala byť ukončená koncom mesiaca október 2013, avšak uvedené ospravedlnenie mal súd prvého stupňa k dispozícii až po skončení pojednávania dňa 7.10.2013, z ktorého dôvodu konal a rozhodoval v neprítomnosti navrhovateľa podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že v oboch prípadoch navrhovateľ doručil žiadosti o odročenie pojednávania v lehote, v ktorej nemal z časových dôvodov možnosť informovať ho o posúdení jeho žiadosti na odročenie pojednávania a v druhom prípade navyše konštatoval, že i keby bol mal žiadosť navrhovateľa k dispozícii včas pred začiatkom pojednávania, táto nebola podaná v súlade s § 119 ods. 3 O.s.p., a teda nebola akceptovaná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa konal a rozhodoval vo veci neprípustnými praktikami, pričom nemal vedomosť o tom, že bude dňa 7.10.2013 vo veci rozhodovať, čím mu týmto postupom mu súd prvého stupňa neprípustne odňal právo záverečnej reči, právo byť osobne prítomný na vynesení rozsudku, ako aj právo vypočuť si aspoň stručne odôvodnenie rozsudku. Mal za to, že súd prvého stupňa síce mohol za daného skutkového stavu konať podľa § 101 ods. 2 O.s.p., avšak svojvoľným postupom a porušením práva rovnosti ako aj v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania nebol oprávnený odňať mu právo na prístup k súdu a právo na súdnu ochranu a navyše ním vydaný rozsudok považoval za predčasný, v dôsledku krajne formalistického prístupu a za arbitrárne odôvodnený, čo malo podľa neho za následok porušenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Bol toho názoru, že z obsahu tlačiva - predvolania na pojednávanie, nevyplýva že mu súd prvého stupňa dal najavo, že dňa 7.10.2013 ukončí dokazovanie (vyhlási dokazovanie za skončené) a že bude vo veci rozhodovať rozsudkom, preto ak mal tak v úmysel urobiť a vo veci rozhodnúť rozsudkom, mal použiť iné tlačivo na predvolanie, a procesne tak pochybil. Poukázal na to, že vzhľadom na charakter onemocnenia - poúrazového poškodenia chrbtice, túto skutočnosť pred pojednávaním faxom dňa 6.10.2013 oznámil primerane súdu s doložením lekárskych správ, originály doložil následne do podateľne súdu dňa 9.10.2013, čo v odôvodnení napadnutého rozsudku súd zatajil. Mal za to, že súd prvého stupňa mal túto vedomosť ešte v dostatočnom predstihu pred začatím pojednávania, teda podľa neho došlo k závažnému pochybeniu manažmentu zo strany konajúceho súdu. Uviedol, že okrem ospravedlnenia faxom dňa 6.10.2013 aj s prílohami podporne zaslal dňa 6.10.2013 o 20.17 hod aj mail obsahujúci totožné ospravedlnenie, takže konajúci súd nenáležite svojvoľne tvrdil, že uvedené ospravedlnenie mal „údajne“ k dispozícií až po skončení pojednávania dňa 7.10.2013. Preto mal za to, že konajúci súd vedel v dostatočnom predstihu pred pojednávaním, že je tu objektívna prekážka brániaca mu účasti na pojednávaní dňa 7.10.2013, čím mu odňal právo na prístup k súdu a znemožnil mu právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa neho súd prvého stupňa konal až príliš formalisticky v dôsledku zanedbania jeho poučovacej povinnosti navrhovateľa podľa § 5 ods. 1 O.s.p., nekonania podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p., zanedbania povinnosti uloženej mu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. v dôsledku formálnej aplikácie tohto ustanovenia a nekonal v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď nezabezpečil dôkazy u Ministerstva spravodlivosti a nepredvolal a nevypočul osoby, ktoré sa na marení jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podieľali a nezistil, čo bolo príčinou ich deštruktívneho konania. Konaním v rozpore s ustanoveniami § 1, § 3 a § 18 veta prvá O.s.p. súd prvého stupňa podľa neho porušil princíp jeho právnej istoty ako účastníka konania, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. K ustanoveniu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že nebyť nesprávneho úradného postupu zo strany odporcu a jeho obštrukcií pod vedením bývalej ministerky spravodlivosti, tak by za obvyklého chodu veci nedošlo k vzniku nemajetkovej ujmy u neho odškodniteľnej podľa platných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nebyť nesprávneho úradného postupu odporcu priamo Ministerstva spravodlivosti SR a doslovne marením riadneho a včasného vybavenia sťažnosti na prieťahy v konkurznom konaní, pričom toto nevybavilo otázku prešetrenia riadne, rýchlo a presvedčivo, čím mu zároveň dalo najavo, že spravodlivosť v poňatí odporcu nie je spravodlivosťou, vec nevybavilo, pričom zlegalizovalo prieťahy zavinené súdom - konkurzným súdom a tieto bagatelizovalo, takže s vecou sa vyrovnal až Ústavný súd SR, ktorý nálezom II. ÚS 398/2012-56 zo dňa 13.12.2012 odmietol svojvoľný postup MS SR a rozhodol o porušení jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu odškodné za prieťahy zavinené Krajským súdom v Bratislave v konaní č. k. 7K 223/00. Uviedol, že nemajetková ujma mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym postupom odporcu a morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva, ospravedlnenie nebolo podľa neho dostatočné, preto považoval ním uplatnenú peňažnú satisfakciu v sume 900 Eur za primeranú a spravodlivú vo vzťahu j danému porušeniu jeho práv. Trval na riadnom zistení skutkového stavu veci a vypočutí svedkov z radov zamestnancov MS SR, ktorí vybavovali jeho žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, marili jej vybavenie v primeranej a zákonnej lehote z dôvodu objektivizácie a posúdenia intenzity neoprávneného zásahu do jeho práv (§ 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.), pričom vytýkal súdu prvého stupňa, že dôsledne neaplikoval ust. § 120 ods. 1 O.s.p. a v záujme objektivizácie si nevyžiadal a nepripojil spisy týkajúce sa veci priamo od odporcu, teda Ministerstva spravodlivosti SR. Za arbitrárne považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď podľa neho nie je dostatočne presvedčivé, odporuje požiadavke na spravodlivosť súdneho konania, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ak by odporca v danej veci konal bez prieťahov ním zavinených, tak by mu nemohla vzniknúť nemajetková ujma, morálna ujma, čo súd prvého stupňa podľa neho riadne neodôvodnil. Odporca odvolanie ani vyjadrenie k odvolaniu nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 Os..p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil (§ 132 O.s.p.), svoje rozhodnutie aj náležite a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. Za škodu treba považovať každú ujmu, ktorá vznikla v majetkovej sfére poškodeného a ktorú je možné vyjadriť peniazmi. Ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Pri vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je však podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd ju môže priznať len za predpokladu, ak primeraná náhrada nebola postačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia jednotlivca. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporcovi náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť ako nemajetkovej ujmy vo výške 900,- Eur podľa zákona č. 514/2003 Z,z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pri prešetrovaní jeho sťažnosti na postup podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave vo veci prešetrovania prieťahov v konkurznom konaní sp. zn. 7K 223/00 vedenom na Krajskom súde v Bratislave doručenej Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 19.5.2012 nedodržaním zákonnej lehoty na vybavenie sťažnosti v zmysle § 65 zákona č. 757/23004 Z.z. o súdoch, ktorá uplynula najneskôr dňom 20.6.2011 a v rámci ktorej nebol informovaný Ministerstvom spravodlivosti SR o predĺžení lehoty. Pred tým, ako účastník podá sťažnosť na prieťahy v konaní na Ústavný súd SR je potrebné využiť postup podľa § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva (I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05, II. ÚS 157/04), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní (podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch a s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch a od 1. apríla 2005 aj právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch sa do účinnosti zákona č. 757/2004 Z. z. zásadne považovalo za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona). Sťažnosť predsedovi súdu sa podáva písomne (prípadne ústne do zápisnice na súde) na súde, na ktorom sú prieťahy v konaní. Sťažnosť vybavuje 1/ predseda okresného súdu, ak sťažnosť smeruje proti sudcom (vrátane podpredsedu okresného súdu), súdnym úradníkom alebo zamestnancom tohto okresného súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. 2/ predseda krajského súdu, ak sťažnosť smeruje proti sudcom (vrátane podpredsedu krajského súdu), súdnym úradníkom alebo zamestnancom tohto krajského súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva ale aj proti predsedovi okresného súdu (v obvode príslušného krajského súdu). 3/ predseda Špeciálneho súdu, ak sťažnosť smeruje proti sudcom (vrátane podpredsedu Špeciálneho súdu), súdnym úradníkom alebo zamestnancom Špeciálneho súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. 4/ predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak sťažnosť smeruje proti: sudcom (vrátane podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), súdnym úradníkom alebo zamestnancom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva, ale aj predsedovi krajského súd a predsedovi Špeciálneho súdu. Sťažnosť na prieťahy v konaní musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. Ide o zákonnú lehotu na vybavenie sťažnosti predsedom súdu. Lehotu možno v zákonom určených prípadoch predĺžiť, a to aj opakovane (§ 65 ods. 2 zákona o súdoch). Avšak celkový čas vybavovania sťažnosti, vrátane prípadného hoci aj opakovaného predĺženia lehoty na jej vybavenie, nesmie byť dlhší ako 3 mesiace. O predĺžení 30 dňovej lehoty na vybavenie sťažnosti musí súd sťažovateľa upovedomiť vopred písomne. Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ. Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti na prieťahy v konaní zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky. O spôsobe vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov musí byť sťažovateľ upovedomený písomne. To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný. Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu, b) ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu a predsedom Špecializovaného trestného súdu. V danom prípade možno konštatovať nesprávny úradný postup, spočívajúci v nedodržaní lehoty na vybavenie sťažnosti, keď lehota uplynula najneskôr dňa 20.6.2011 a pokiaľ by bol navrhovateľ informovaný o predĺžení lehoty včas, sťažnosť mala byť vybavená najneskôr 19.8.2011, pričom Ministerstvo spravodlivosti vybavilo sťažnosť listom zo dňa 31.12.2011. Odvolací súd sa však stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že samotné konštatovanie porušenia práva a ospravedlnenie zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, a to listom zo dňa 21.12.2011, listom zo dňa 2.2.2012 a listom zo dňa 1.3.2012 považoval za dostatočné zadosťučinenie, a to vzhľadom na dĺžku vybavenia sťažnosti (po oznámení predĺženia lehoty na vybavenie sťažnosti, hoci oneskorene), ako aj vzhľadom na podrobné zdôvodnenie príčin, ktoré viedli k nedodržaniu lehoty a prijatiu opatrení na základe výsledkov prešetrenia sťažnosti. Navrhovateľ nešpecifikoval a ani nepreukázal závažnosť ním uvádzanej vzniknutej mu ujmy, závažnosť vzniknutých mu následkov v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení tak, ako to predpokladá ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, rovnako aj pre ustálenie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou ujmou. Preto námietky navrhovateľa nepovažoval za dôvodné. Nebola dôvodná námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa si voči nemu zanedbal poučovaciu povinnosť o jeho procesných právach a povinnostiach v zmysle § 5 ods. 1 O.s.p., nakoľko o týchto bol navrhovateľ dostatočne poučený v predvolaní doručenom mu na pojednávanie, vrátane predloženia a označenia všetkých dôkazov najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ani že nekonal v zmysle § 100 ods. 1 tretia veta O.s.p., podľa ktorého ustanovenia súd len môže počas konania účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, nejde o povinnosť ukladanú súdu a ani nebol povinný mu zasielať žiadne iné tlačivo na predvolanie na deň 7.10.2013, v ktorom by mu mal dať najavo, že na tomto pojednávaní ukončí dokazovanie (vyhlási dokazovanie za skončené) a že bude vo veci rozhodovať rozsudkom, tak ako namietal navrhovateľ vo svojom odvolaní. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd tiež námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa zanedbal povinnosť uloženú mu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a že v dôsledku formálnej aplikácie tohto ustanovenia nekonal v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď nezabezpečil dôkazy u Ministerstva spravodlivosti a nepredvolal a nevypočul osoby, ktoré sa na marení jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podieľali a nezistil, čo bolo príčinou ich deštruktívneho konania, pretože vykonanie takéhoto dokazovania nebolo v danej veci potrebné. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku navrhovateľa, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, dôvodiac tým, že nemal vedomosť, že dňa 7.10.2013 bude súd vo veci rozhodovať a bolo mu odňaté právo záverečnej reči, právo byť osobne prítomný pri vynesení rozsudku a že súd prvého stupňa mohol síce za daného skutkového stavu dňa 7.10.2013 konať podľa § 101 ods. 2 O.s.p., avšak podľa neho svojvoľným postupom a porušením práva rovnosti ako aj v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania nebol oprávnený odňať mu právo na prístup k súdu a právo na súdnu ochranu majúc za to, že vedel v dostatočnom predstihu pred pojednávaním, že je tu objektívna prekážka brániaca mu v účasti na pojednávaní dňa 7.10.2013, teda súd prvého stupňa mohol podľa neho konať podľa § 101 ods. 2 O.s.p., avšak ďalšími úkonmi pochybil, čím mu odňal právo na prístup k súdu a znemožnil mu právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností, a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor iných osôb (§ 2 O.s.p.). Podľa § 3 O.s.p. občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť pri uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojich práv na súde, súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS 7/08). V zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu, aby v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania prejednal vec v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že účastník bol na pojednávanie riadne predvolaný a tento sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Avšak aj za splnenia týchto predpokladov pre možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania, môže dôjsť k porušeniu procesného práva účastníka, a to že jeho vec nebude riadne prejednaná s vykonaním potrebných dôkazov, pretože v každej veci sa musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vo veci musí byť vykonané náležité a dostatočné dokazovanie, ktoré tvorí podklad pre spravodlivé rozhodnutie a aj jeho riadne odôvodnenie. Odvolací súd po preskúmaní spisu nezistil porušenie práva navrhovateľa súdom prvého stupňa na spravodlivý proces ani odňatie mu možnosti konať pred súdom. Prvé pojednávanie bolo vo veci vytýčené na deň 11.7.2013 a 7.10.2013, navrhovateľ podaním zo dňa 3.7.2013 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 11.7.2013 a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pobytu na Balkáne, avšak nijakým spôsobom nepreukázal dôvod na odročenie pojednávania, preto jeho žiadosť o odročenie pojednávania súd prvého stupňa správne neakceptoval a pojednával v jeho neprítomnosti v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď nepovažoval dôvod odročenia pojednávania za dôležitý bez jeho preukázania. Následne podaním zo dňa 7.10.2013 navrhovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 7.10.2013 a požiadal o doručenie pojednávania z dôvodu poúrazového poškodenia chrbtice a následnej rehabilitácie v dôsledku neutíchajúcich bolestí, ktorá by mala byť ukončená koncom mesiaca október 2013, avšak uvedené ospravedlnenie navrhovateľa bolo súdu doručené faxom dňa 6.10.2013 o 21.39 (nedeľa) a založené do spisu po pojednávaní konanom dňa 7.10.2013 začatom o 8.15 hod., takže súd prvého stupňa v čase rozhodovania vzhľadom na doloženie ospravedlnenia navrhovateľom z pojednávania bez dostatočného predstihu nemal vedomosť. Avšak aj keby toto ospravedlnenie navrhovateľa bol mal k dispozícii, nebolo podané v súlade s ust. § 119 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho právneho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní a za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania, čo navrhovateľovo ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní s doloženou lekárskou správou neobsahovalo a navyše lekárske správy sú z vyšetrení z júla a augusta 2013, z ktorých nevyplývajú žiadne obmedzenia zúčastniť sa pojednávania alebo prípadná práceneschopnosť. Súd prvého stupňa mal tak splnené podmienky pre prejednanie veci podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a za dostatočný pre rozhodnutie bolo možné považovať aj obsah spisu. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj náležite podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a je dostatočne preskúmateľné . Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil stotožňujúc sa aj s odôvodnením jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.