Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/67/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010956 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113010956.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného Ing. F. X., pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 12.09.2014 sp. zn. 8T/20/2013, na verejnom zasadnutí konanom 08. októbra 2015 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému Ing. F. X., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom O., F. XXXX/XX, prechodne bytom I., B. XXXX/XX, na slobode, u k l a d á podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba v trvaní 5 (päť) rokov. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 12.09.2014 sp. zn. 8T/20/2013 bol obžalovaný D.. F. X. uznaný za vinného pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že dňa 10.12.2004 v B. na E. ulici 3, v sídle pobočky G. obchodnej banky, a.s., ako konateľ spoločnosti A. I., s.r.o., v úmysle získať úver, uzatvoril zmluvu o kontokorentnom úvere č. 1355/04/8511 pričom, aby splnil podmienky pre čerpanie úveru, predložil pracovníčke banky, Ing. I. P., daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie za rok 2003, výkaz ziskov a strát k 31.12.2003 a súvahu k 31.12.2003 so sfalšovanými údajmi o hospodárskom výsledku spol. A. I., s.r.o. a následne v I. na E. ulici č. 1, v pobočke G., a.s., spolu s nezistenou osobou, ktorú vydával za svoju manželku, RNDr. M. X., podpísali Dohodu o vyplňovacom zmenkovom práve č. 1358/04/8511 a zmenku č. 499/8511/04 zo dňa 10.12.2004, v dôsledku čoho mu banka na účet spoločnosti A. I., s.r.o. č. 4001878200 dňa 13.12.2004 previedla 5.000.000,- Sk (165.969,58,- Eur), ktoré finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu a G., a.s. B. spôsobil škodu vo výške uvedenej sumy. Za uvedený trestný čin bol obžalovanému podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s použitím § 31 ods. 1, § 33 písm. g/ a § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov nepodmienečne. Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku bol obžalovaný pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný Ing. F. X.. V písomných dôvodoch svojho odvolania obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu zdôraznil, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku poukázal predovšetkým na konanie odvolateľa v tom zmysle, že v prípade, ak by nepredložil sfalšované hospodárske výsledky za rok 2003 alebo rok 2004, alebo v prípade, ak by manželka M. X. nesúhlasila s avalom zmenky, by mu úver nebol poskytnutý, čím uviedol zamestnancov banky do omylu v „otázke splnenia podmienok pre jeho poskytnutie“. Odvolateľ k týmto záverom okresného súdu namietal, že v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, nebol vykonaný žiadny dôkaz, z ktorého by takáto skutočnosť vyplývala, nakoľko z dokazovania nevyplynulo, aké boli podmienky pre poskytnutie úveru všeobecne a konkrétne pre spoločnosť A. I., s.r.o., aké ekonomické ukazovatele mal žiadateľ o úver spĺňať, prípadne iné podmienky. V celom konaní sa dokazovanie zameralo výlučne na to či dokumenty predložené banke boli totožné s tými, ktoré boli predložené daňovému úradu. V tejto súvislosti obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na svedeckú výpoveď Ing. U. O. na hlavnom pojednávaní, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že daňové priznanie za rok 2003 predložené vyšetrovateľom súhlasilo s daňovým priznaním založeným na Daňovom úrade v Žiline. Odvolateľ poukázal aj na samotné „sporné“ daňové priznanie za rok 2003, súvahu a výkaz ziskov a strát za rok 2003, z dôvodu, že predná strana daňového priznania je vypísaná odlišným písmom ako ostatné strany daňového priznania a výkaz ziskov a strát a súvaha za rok 2003 sú celé vypísané odlišným písmom, sídlo spoločnosti na daňovom priznaní za rok 2003 je uvedené J. XX, I. a na výkaze ziskov a strát a súvahe za rok 2003 je uvedené O. 8, I.. V prípade, ak by mal konať v úmysle uviesť niekoho do omylu, tak by konal od začiatku premyslene a takéto chyby, by v týchto písomnostiach neurobil. Z toho opäť vyplýva, že tieto sporné písomnosti za neho predkladal niekto iný. Pochybnosť o samotnom skutku vzniká aj pri časovom predkladaní podkladov k poskytnutiu úveru, nakoľko G., a.s., resp. jej pracovník parafoval predložené daňové priznanie za rok 2003 dňa 14.10.2003 a výkaz ziskov a strát a súvahu za rok 2003 dňa 10.12.2003, t.j. dňa poskytnutia úveru, avšak úverový návrh bol vypracovaný už dňa 26.11.2003, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede JUDr. X.. Z týchto okolností nie je možné ustáliť časový priebeh udalostí a predovšetkým to, z akých podkladov čerpala G., a.s. pri schválení úverového návrhu, keď jej boli poskytnuté podklady k schváleniu až dňa 10.12.2004, t.j. dňa poskytnutia úveru. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu ďalej vytýkal okresnému súdu to, že produkované dôkazy hodnotil v rozpore s § 2 ods. 12 Tr. por. Rovnako nesúhlasil s konštatovaním súdu, že bol zo skutku usvedčený svedeckými výpoveďami M. X., K. K., K. A., JUDr. P. X., I. P., X. O., zamestnancov daňového úradu, ako aj na základe záverov znaleckého posudku. Pri správnom postupe mal okresný súd produkované dôkazy vyhodnotiť v zmysle zásady in dubio pro reo. Procesná situácia zostala neprehľadná, bolo tu mnoho nezrovnalostí, či už ohľadom časového priebehu skutku, alebo ohľadom predložených listín, alebo ohľadom konania jednotlivých osôb. Vyslovil presvedčenie, že postupom orgánu činného v trestnom konaní bol porušený zákon z hľadiska zachovania totožnosti skutku, nakoľko dňa 26.11.2010 mu bolo podľa § 206 ods. 3 Tr. por. vznesené obvinenie na tom skutkovom základe, že „... k žiadosti o kontokorentný úver priložil Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby spol. A. I., s.r.o. za zdaňovacie obdobie od 01.01.2004 do 31.12.2004 ...“ a v obžalobe krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 18.11.2013 bolo v skutkovej vete uvedené, že „... aby splnil podmienky pre čerpanie úveru, predložil pracovníčke banky Ing. I. P., daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie za rok 2003, výkaz ziskov a strát k 31.12.2003 a súvahu k 31.12.2003 ...“. Napokon odvolateľ dodal, že súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkazy - výsluchy svedkov Ing. F. Q. a Ing. O. U., pričom tieto osoby mohli objasniť priebeh skutku, resp. podpis sporných listín. Takýmto postupom okresný súd vážnym spôsobom zasiahol do jeho práv na obhajobu a spôsobil, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Na základe uvedeného žiadal, aby krajský súd ho v zmysle § 285 ods. 1 písm. a/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby. Na prejednanie odvolania obžalovaného Ing. F. X. Krajský súd v Bratislave nariadil vo veci verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný Ing. F. X., jeho obhajca ako aj prokurátorka krajskej prokuratúry. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil splnomocnenec poškodenej spoločnosti B. & C., s.r.o., Q. 30, Bratislava F.. X. Q.. Odvolací súd však vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti splnomocnenca poškodenej spoločnosti, nakoľko na takýto postup boli splnené zákonné podmienky. Odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie oboznámením listín, ktoré predložil obžalovaný, predovšetkým išlo o lekársku správu o jeho zdravotných problémoch, ako aj o dohodu o vykonaní práce, z ktorej je zrejmé, že obžalovaný Ing. F. X. v súčasnosti pracuje pre spoločnosť M. s.r.o. G.. Na predmetnom verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného sa v plnom rozsahu pridržiaval písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Dodal, že v danej trestnej veci vzniklo mnoho pochybností, či už z časového priebehu skutku, z predložených listín, či z konania jednotlivých osôb. Vyslovil názor, že predmetný skutok nebol náležite preukázaný. Z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s týmito odvolacími argumentmi, alternatívne navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a za použitia § 40 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, mu uložil podmienečný trest odňatia slobody. Poukázal tiež na osobné pomery obžalovaného, ktorý žije riadnym životom, pracuje pre spoločnosť M. s.r.o. G. a už nemá problémy so zákonom. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. S námietkami obhajoby sa okresný súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Prvostupňový rozsudok je správny vo všetkých jeho výrokoch. Čo sa týka uloženého trestu odňatia slobody, tento bol obžalovanému vymeraný za použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Obžalovaný Ing. F. X. na verejnom zasadnutí konštatoval, že on nemal v úmysle podvodným konaním získať úver. Tento úver potreboval pre svoju podnikateľskú činnosť. V súčasnej dobe vedie riadny život, pracuje pre spoločnosť M., s.r.o. G. a uložený trest považuje za stále prísny. Z tohto dôvodu sa domáhal, aby jeho odvolaniu bolo vyhovené, alternatívne navrhol, aby krajský súd uložený trest zmiernil. Krajský súd v B. na podklade podaného odvolania oprávnenou osobou preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a tiež aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. konanie doplnil dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je iba čiastočne dôvodné a to iba ohľadom výroku o treste. Úvodom je potrebné uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdenej trestnej činnosti obžalovaného, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom opísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, tento spáchal obžalovaný Ing. F. X. a práve z jeho konania nastali tam uvedené následky, za ktoré je i plne trestne zodpovedný. K otázke viny obžalovaného, ktorú obžalovaný poprel, krajský súd poukazuje na výsledky vykonaného dokazovania tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný bol predovšetkým usvedčovaný výpoveďami svedkov M. X., K. K. a K. A.. S týmito svedeckými výpoveďami korešpondovali aj svedecké výpovede JUDr. P. X., I. P. a X. O., ako aj svedecké výpovede zamestnankýň daňového úradu V. F. a Ing. U. O. a napokon aj závery znaleckého posudku z odboru písmoznalectva (išlo o znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Mgr. T. Q.). Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje. K odvolacím námietkam obžalovaného treba dodať, že nejde o novú, doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale len o opakované tvrdenie z predchádzajúcich štádií trestného konania, s ktorými sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ obžalovaný v odvolacom konaní poukazoval, že žiadneho podvodného konania sa nedopustil, krajský súd tieto námietky vyhodnotil ako neopodstatnené. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že v súvislosti s uzatvorením zmluvy o kontokorentnom úvere medzi G. obchodnou bankou, a.s. X. a obchodnou spoločnosťou A. I., s.r.o., zastúpenou jej konateľom Ing. F. X., ako aj pri podpisovaní dohody o vyplňovacom zmenkovom práve a pri podpisovaní samotnej zmenky, došlo k podvodnému konaniu práve zo strany obžalovaného s cieľom, aby predmetný úver vylákal. Toto podvodné konanie (aktívne konanie obžalovaného, ktorý konal tak, aby vyvolal u poškodenej banky určitú subjektívnu predstavu, ktorá sa nezhodovala s objektívnou realitou), teda predchádzalo transferu majetkovej hodnoty z dispozície poškodenej banky do dispozície obžalovaného. Išlo teda o konanie, v ktorom obžalovaný ešte pred získaním úveru, jednak sám alebo prostredníctvom inej osoby falšoval daňové, účtovné, resp. iné doklady, jednak za pomoci inej osoby, ktorá sa vydávala za jeho manželku (pri zneužití cestovného pasu RNDr. M. X.), táto spoločne s ním podpísala dohodu o vyplňovacom zmenkovom práve a samotnú zmenku. V danej veci nie je podstatným to, či daňové, účtovné, resp. iné doklady a písomnosti falšoval sám obžalovaný alebo to urobila iná osoba, ktorá bola do tohto podvodného konania zainteresovaná. Ak obžalovaný pred odvolacím súdom uvádzal, že finančné prostriedky z poskytnutého úveru nepoužil pre svoju osobnú potrebu, ale ich výhradne použil na svoju podnikateľskú činnosť, tak k tomu treba dodať iba toľko, že pri trestnom čine úverového podvodu, na rozdiel od trestného činu podvodu sa nevyžaduje, aby zároveň došlo k obohateniu páchateľa alebo inej osoby. Základná skutková podstata trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 vyžaduje na svoje naplnenie preukázanie, že veriteľ (poskytovateľ úveru) bol uvádzaný do omylu a v dôsledku toho došlo k spôsobeniu škody na majetku veriteľa. K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, že nedošlo k naplneniu znaku, že uviedol do omylu banku „v otázke splnenia podmienok pre poskytnutie úveru“ krajský súd vyslovuje, že pre banku je takmer vždy podstatnou podmienkou na poskytnutie úveru pravdivé zistenie týkajúce sa bonity žiadateľa o úver, t.j. preukázanie žiadateľa, že má zodpovedajúci príjem, ktorý oprávňuje na vyvodenie predbežného záveru o možnosti (schopnosti) žiadateľa uhrádzať v budúcnosti zmluvne dohodnuté splátky. Pri posudzovaní „otázky splnenia podmienok na poskytnutie úveru“ banka (celkom logicky) môže vychádzať len z dokladov, ktoré má k dispozícii pred uzatvorením úverovej zmluvy, pretože len v tomto štádiu môže posudzovať úverové riziko ohľadom návratnosti finančných prostriedkov zo strany žiadateľa o úver. Možno preto uzavrieť, že pravdivé, resp. nepravdivé informovanie banky zo strany žiadateľa o úver, ktorý sa týka jeho bonity alebo bonity obchodnej spoločnosti v mene ktorej koná, je takou podstatnou skutočnosťou, ktorá v konečnom dôsledku má výrazný (ak nie rozhodujúci) vplyv na konečné stanovisko banky v tom smere, či poskytne alebo neposkytne žiadateľovi úver. Vedome nepravdivé informovanie banky žiadateľom o úver o svojej bonite, v dôsledku ktorého je s ním uzatvorená úverová zmluva a následne sú mu poskytnuté finančné prostriedky, napĺňa znak skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu (konkrétne znak týkajúci sa uvedenia banky do omylu „v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru“) a preto suma získaného úveru predstavuje pre úverového dlžníka neoprávnene získaný prospech (prospech získaný trestným činom je vždy neoprávnený, nakoľko ide o neoprávnenú majetkovú výhodu žiadateľa, na ktorú by inak nemal nárok). Bez lživého informovania banky by totiž žiadateľovi úver nebol poskytnutý a preto získanie úveru je v príčinnej súvislosti s uvádzaním nepravdivých údajov banke. Odvolací súd napokon zameral svoju pozornosť aj ohľadom toho, či zo strany samotnej poškodenej G. došlo k dodržaniu obvyklej miery opatrnosti pri poskytovaní úveru žiadateľovi a posudzovaniu svojho rizika. Teória tzv. obvyklej miery opatrnosti poškodeného je založená na spoluzodpovednosti poškodeného za prípadný spôsobený následok. Teda vychádza z toho, že poškodený pri majetkových dispozíciách je povinný konať tak, aby eliminoval prípadné škody na svojom majetku, pričom jej podstatou je to, že poškodený skôr ako vykoná majetkovú dispozíciu, preskúma možnú rizikovosť takejto majetkovej dispozície dostupnými prostriedkami. V posudzovanej veci poškodená banka pri posudzovaní žiadosti o úver celkom zjavne nedodržala pravidlá obozretného podnikania bánk a ani tzv. obvyklú (povinnú) mieru opatrnosti pri nakladaní so svojím majetkom. Banka mohla svoj omyl do ktorého ju uvádzal obžalovaný svojou žiadosťou, totiž eliminovať dôsledným preverením dokladov, ktoré boli priložené k žiadosti o úver (prostredníctvom daňového úradu banka mohla celkom ľahko zistiť, že doklady priložené k žiadosti o úver sú falošné, resp. neúplné). Na strane druhej treba vysloviť, že pokiaľ obžalovaný zneužil cestovný pas svojej manželky a za aktívnej pomoci doposiaľ nestotožnenej osoby, ktorá sa vydávala za RNDr. M. X., spolu s touto osobou podpísali dohodu o vyplňovacom zmenkovom práve a samotnú zmenku, tu vôbec nemožno hovoriť, že nebola u poškodenej banky zachovaná obvyklá miera opatrnosti, lebo zamestnanec tejto banky by musel vynaložiť viac pozornosti a úsilia, ako je to bežné v takýchto prípadoch. Z obvyklej, bežnej miery opatrnosti vyplýva aj to, že na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu úverového podvodu sa inak nevyžaduje, aby klamaný (poškodený) musel vynaložiť nejaké špeciálne (osobitné) úsilie (námahu), ktoré inak v obdobných prípadoch nie je bežné. Na základe vyššie uvedeného, krajský súd vyslovuje a uzatvára, že ani prípadné spoluzavinenie poškodeného na spôsobení následku, samo osebe neznamená zbavenie obžalovaného zodpovednosti za jeho protiprávne konanie. V súvislosti so spoluzavinením poškodeného na spôsobení následku odvolací súd pripomína, že trestnoprávna teória ako aj ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním a následkom vychádza tradične z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. nenastal spôsobom akým nastal. Nie je rozhodujúce, ak k následku došlo pôsobením viacerých okolností, teda nielen konaním obžalovaného (ale napríklad aj konaním iným osôb alebo neopatrnosťou poškodeného), pretože určitá činnosť alebo okolnosť, nestráca povahu príčiny len preto, že okrem nej viedli k následku aj iné činnosti, či okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny, ktorá spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia, iná príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto príčin bola inak spôsobilá privodiť následok sama osebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou (judikatúra R 47/1970). Alebo povedané inak, skutočnosť, že poškodený svojim neopatrným konaním mal podiel na vzniku následku vo sfére jeho majetku v žiadnom prípade neznamená, že toto konanie bol výlučnou príčinou vzniku škody na majetku poškodeného subjektu. Ak by obžalovaný žiadnu žiadosť o úver nepodával, resp. ak by nepodával žiadosť s nepravdivými údajmi o bonite spoločnosti v mene ktorej konal, bolo by bez významu, že banka nedodržala obvyklú mieru opatrnosti, ktorá sa vyžaduje pri poskytovaní úverov a dôsledne nepreverovala žiadosť obžalovaného ešte predtým, ako sa rozhodla úver poskytnúť. Neobstoja ani odvolacie námietky obžalovaného, že v posudzovanej veci došlo k porušeniu totožnosti skutku. Požiadavka vyslovená v § 234 ods. 2 Tr. por., že skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania, musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý potom prokurátor podal obžalobu neznamená, že opis skutkového deja musí byť doslovne zhodný v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že v priebehu vyšetrovania sa môžu meniť niektoré okolnosti, ktoré sú predmetom dokazovania. Nesmie sa však zmeniť podstata skutku, ktorá spočíva v konaní a následku, ktorý bol týmto spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zachovaná totožnosťou konania alebo následku. Pokiaľ obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu vytýkal okresnému súdu, že odmietol vykonať dôkazy výsluchom svedkýň D.. F. Q. a Ing. O. U., tak nadriadený súd z predloženého súdneho spisu zistil, že tieto dôvody odvolania nie sú namieste. Z písomného podania obžalovaného z 10.01.2014 (návrhy na vykonanie dôkazov), z ústnych podaní obžalovaného na hlavnom pojednávaní nevyplynulo, že by sa domáhal vypočuť vyššie menované svedkyne. Dokonca na ostatnom odročenom hlavnom pojednávaní dňa 12.09.2014 ešte predtým, ako súd I. stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené, obžalovaný prehlásil, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá žiadne. Možno teda vysloviť, že v posudzovanej trestnej veci pred prvostupňovým súdom boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie v merite veci. Odvolací súd teda nemá pochybnosti o správnosti i úplnosti skutkových zistení, ktoré v plnej miere zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, ktoré treba považovať za dostatočné. Okresný súd nepochybil, keď protiprávne konanie obžalovaného Ing. F. X. právne kvalifikoval ako trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Pokiaľ ide o formu zavinenia, obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 4 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Úmyselným zavinením obžalovaného boli pokryté všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného úverového podvodu, t. j. konanie (uvedenie iného do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru), následok (škoda na cudzom majetku), ako aj príčinný vzťah medzi konaním a spôsobeným následkom. Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006 trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, okresný súd správne posúdil trestnosť činu podľa zákona účinného čase spáchania skutku, nakoľko tento skorší zákon (účinný do 31.12.2005) bol pre obžalovaného priaznivejší, ako súčasne platný Trestný zákon. Na strane druhej okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu uloženého obžalovanému Ing. F. X.. Pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov. Odvolací súd považuje uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov nepodmienečne, so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, i keď za použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods.1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, za neprimerane prísny a to najmä vzhľadom na okolnosti prípadu t.j. spoluzavinenie poškodenej banky na spôsobenom následku, ako je to napokon podrobne rozobraté vo vyššie uvedených častiach tohto odôvodenia. Rovnako nie je bez významu, že od spáchania trestného činu uplynula doba takmer jedenástich rokov s tým, že obžalovaný sa už ďalšieho trestného činu nedopustil. Súd II. stupňa napokon zdôrazňuje, že poškodená banka - G. svoju pohľadávku (nesplatený úver) odstúpila spoločnosti B. & C., s.r.o. B. a táto si v rámci adhézneho konania neuplatnila žiadnu náhradu škody a súčasne nepožadovala, aby obžalovaný bol zaviazaný k náhrade škody. Takýto zvolený postup poškodená spoločnosť (B. & C., s.r.o. B.) žiadnym spôsobom nevysvetlila. Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Na základe uvedeného, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v časti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a s prihliadnutím na § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov (§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku) v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej a generálnej prevencie. V posudzovanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti prípadu, že by ukladanie trestu odňatia slobody v rámci základnej trestnej sadzby v rozmedzí piatich až dvanástich rokov bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu kratšieho trvania s podmienečným odkladom jeho výkonu na prísnejšiu skúšobnú dobu. Pri ukladaní trestu nadriadený súd vzal do úvahy v súlade s ustanovením § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, predovšetkým osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob života. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný má len jeden záznam z roku 2007, avšak ide o odsúdenie, na ktorý sa vzťahuje fikcia neodsúdenia. Pre úplnosť treba dodať, že obžalovaný v súčasnosti pracuje pre spoločnosť M., s.r.o. G. a dokonca prácu pre túto spoločnosť dlhšiu dobu vykonával v zahraničí. Výkon uloženého trestu odňatia slobody mu krajský súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu (§ 59 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku) v trvaní päť rokov, pretože túto dobu považoval vzhľadom na osobu obžalovaného a okolnosti prípadu za primeranú. Vzhľadom na všetky skutočnosti a právne závery obsiahnuté v odôvodnení tohto rozsudku, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.