Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/829/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113208472 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113208472.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: H. I., B.. XX. XX. XXXX, X. P. X., Š. XX, zastúpený: L.. X. I., X. P. X., Š. XX, proti žalovanému: L.. L.. Y. I., L.., B.. XX. XX. XXXX, X. P. X., T. X, zastúpený: Mgr. Zuzanou Bdžochovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o priznanie vyživovacej povinnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. júla 2014, č. k. 5C/48/2013-108, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 07. júla 2014, č. k. 5C/48/2013-108, v napadnutej časti a v časti trov konania, z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie výživného pred podaním návrhu zastavil a žalovanému uložil povinnosť platiť výživné na žalobcu vo výške 200,- eur mesačne, ktoré je žalovaný povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám žalobcu, a to od 1. 3. 2013. Zročné výživné za obdobie od 1. 3. 2013 do 30. 6. 2014 vo výške 3.200,- eur je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pochádza z manželstva rodičov - Y. I. H. X. I., ktorých manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 6. 2003, č. k. 19C/88/99-58 rozvedené a v tom čase maloleté deti H. (žalobca) a W., boli zverené do osobnej starostlivosti matky. Otcovi maloletých detí (žalovanému) bola uložená povinnosť platiť výživné na H. v sume 4000,- SK a na W. v sume 3000,- SK. V konaní nebolo sporné, že žalovaný od roku 2008 prestal platiť na žalobcu súdom určené výživné, a to z dôvodu, že v tom čase bol už žalobca schopný živiť sa sám. Sporným nebolo ani to, že žalovaný aj po odchode zo spoločnej domácnosti, v období od roku 2010 do februára 2014, uhrádzal mesačné náklady spojené s bývaním v sume cca 130,- eur za byt na Š. D., kde od rozvodu manželstva žije matka žalobcu, žalobca, aj jeho sestra W. a tiež od roku 2004 do februára 2014 platil výživné na dcéru W. v sume 126,14 eur. Rovnako tak žalovaný uhradil žalobcovi školné za štúdium na vysokej škole, a to v septembri 2012 v sume 200,- eur (1 školného), vo februári 2013 v sume 400,- eur a v októbri 2013 v sume 400,- eur. Súd 1. stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je študentom 2. ročníka dennej formy vysokej školy, čo mal za preukázané aj potvrdením, vystaveným vysokou školou zo dňa 14. 4. 2014 a z dôvodu dlhodobo pretrvávajúcich zdravotných problémov, znemožňujúcich mu pracovať popri štúdiu, je výživou odkázaný naďalej na rodičov. Žalovaný mu okrem vyššie uvedeného školného žiadne náklady neuhrádza. Žalobca vyčíslil nevyhnuté náklady na stravu, ošatenie, lieky, školné v sume 410,- eur. Bežne opakujúce sa mesačné náklady žalobcu tak predstavovali sumu 410,- eur mesačne, ktorá pozostáva z nákladov za stravu vo výške 200,- eur, ošatenia vo výške 70,- eur, nákladov na lieky, telefón, knihy a školské potreby, cestovné a výučbu jazykov. V nákladoch nebol zahrnutý výdavok na bývanie žalobcu. Príjmy žalovaného zo závislej činnosti - práce vysokoškolského profesora - predstavujú sumu cca 1990,- eur netto mesačne, nakoľko základ dane za rok 2013 bol vo výške 29.577,- eur. Pokiaľ ide o náklady žalovaného, mal súd 1. stupňa za preukázané, že do februára 2014 platil výživné na dcéru Karolínu vo výške 126,- eur a poplatky spojené s bývaním za domácnosť svojich detí a ich matky v sume cca 130,- eur mesačne. Z potvrdenia, vystaveného pravdepodobne vlastníčkou bytu zo dňa 27. 1. 2014, vyplynulo, že žalovaný platí mesačne za prenájom bytu 350,- eur a hoci žalovaný právny titul platby (nájomnú zmluvu) v konaní nepredložil, súd 1. stupňa usúdil, že náklady na zabezpečenie bývania žalovaného, vzhľadom na bežnú cenu nájmu, sú primerané. Náklady za lieky vo výške 142,- eur za mesiac január 2014 súd 1. stupňa posúdil iba ako výživový doplnok. Ako irelevantný vyhodnotil argument žalovaného, že predmetné súdne konanie vzťah otca a syna len zhoršuje. Súd 1. stupňa vec správne posúdil podľa § 77 ods. 1, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 63 ods. 1, § 75 zákona o rodine. Pri otázke, či je žalobca schopný živiť sa sám, dospel súd 1. stupňa k záveru, že žalobca napriek svojmu veku nie je toho času schopný živiť sa sám. Žalobca je študentom vysokej školy denného štúdia, ktoré mu zaberá väčšinu bežného pracovného času počas týždňa a okrem účasti v škole, vyžaduje množstvo času na individuálnu prípravu na skúšky. Pri rozhodovaní vzal na zreteľ aj všeobecne známu skutočnosť, že napriek náročnosti vysokoškolského štúdia je bežné, že si študenti, najmä v období prázdnin, na štúdium a svoje životné potreby zarábajú. V tomto smere však súd 1. stupňa prihliadol na okolnosť, že žalobca má dlhodobé pretrvávajúce zdravotné problémy, predbežne diagnostikované ako chronický únavový syndróm, ktorý bol i príčinou jeho návratu z Veľkej Británie v roku 2011, kde pracoval, a preto do toho času výživné od žalovaného nežiadal. Uvedená skutočnosť nebola v konaní nijakým hodnoverným spôsobom zo strany žalovaného vyvrátená ani spochybnená a vyplývala aj z predloženej lekárskej správy. S poukazom na uvedené súd 1. stupňa dospel k záveru, že žalobcovi prináleží nárok na výživné od žalovaného. Súd pri posudzovaní výšky výživného následne prihliadol na skutočnosť, že doposiaľ, s výnimkou príspevkov žalovaného na školné a sporadické vreckové, pri vzájomných stretnutiach hradila všetky náklady žalobcu jeho matka, a to či už bežné alebo mimoriadne, spojené s jeho pobytom vo Veľkej Británii. Súd pri rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že žalovaný platí poplatky spojené s bývaním za domácnosť žalobcu, jeho matky a sestry, čo súd zohľadnil tak, že náklady na bývanie žalobcu do jeho celkových nákladov, z ktorých pri určovaní výšky výživného vychádzal, nezahrnul. Poukázal na to, že pri určovaní výšky výživného je potrebné prihliadať na odôvodnené potreby detí odkázaných na výživu rodičov, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Odôvodnené potreby detí sú súčasne závislé od schopností a možností rodičov. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov platiť výživné, je zistenie ich skutočných príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá telesným a duševným možnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako aj miestnym možnostiam jeho uplatnenia. Deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. S poukazom na uvedené kritéria, súd 1. stupňa dospel k záveru, že výživné vo výške 200,- eur je primerané, ako odôvodneným potrebám žalobcu, tak aj zárobkovým možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom rodičov. Zároveň za rozhodujúce považoval, aby výška výživného, určená súdom, bola v rovnováhe s odôvodnenými potrebami plnoletého syna a možnosťami a schopnosťami žalovaného, podieľať sa na zabezpečovaní jeho potrieb v náležitej miere. Výška takto určeného výživného potom zodpovedá schopnostiam, vzdelaniu, profesijným skúsenostiam a spoločenskému postaveniu vysokoškolského profesora (žalovaného). Z uvedených dôvodov súd priznal výživné vo výške 200,- eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. S poukazom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o rodine priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie zročného výživného za obdobie od podania návrhu do 30. 6. 2014, spolu v sume 3.200,- eur, ktoré, vzhľadom na výšku jednorazového plnenia, uložil žalovanému zaplatiť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na pojednávaní dňa 7. 7. 2014 vzal návrh na priznanie výživného za 3 roky spätne pred podaním návrhu späť, súd 1. stupňa konanie v tejto časti postupom podľa § 96 ods. 1 O. s. p. zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako i výrok o náhrade trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok súdu 1. stupňa v napadnutej časti zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Uviedol, že sa nestotožňuje so závermi súdu 1. stupňa, uvedenými v napadnutom rozhodnutí, nakoľko sú v rozpore s výsledkami dokazovania. Namietal, že súd 1. stupňa konal vo veci samej na základe písomného podania, ktoré nespĺňalo všetky náležitosti návrhu na začatie súdneho konania. Rovnako tak plnomocenstvá, ktoré predložila bývalá manželka, ako údajná splnomocnená zástupkyňa žalobcu, nespĺňali náležitosti riadneho plnomocenstva. V ďalšom uviedol, že súd nesprávne priznal zročné výživné už odo dňa 1. 3. 2013, keďže v konaní nebolo preukázané, že návrh vo veci podal samotný žalobca. Namietal, že súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že všetky tvrdenia, uvedené v návrhu, boli v konaní preukázané ako nepravdivé. Žalobca v konaní nepreukázal ani jeden výdavok, na ktorý poukazoval. Preto pokiaľ súd akceptoval vyčíslenie nákladov žalobcu v sume 410,- eur mesačne, súd postupoval iba na základe nepreukázanej domnienky. Súd 1. stupňa postupoval v rozpore s ustanovením § 75 ods. 2 zákona o rodine podľa ktorého, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súdom určená výška výživného nezodpovedá zákonným kritériám, keďže súd pri rozhodovaní nezohľadnil správanie sa syna voči nemu, ktorý sa v minulosti správal voči nemu hrubo a doslovne ho vyhodil z jeho vlastného bytu, za ktorý dodnes platí. Celé roky vôbec nejaví záujem o neho a nestretáva sa s ním. Podľa neho syn nevynaložil úsilie na to, aby si aj sám zabezpečil financovanie štúdia, či bežných výdavkov. Nikdy si nepožiadal o štipendium, študentskú pôžičku a nevykonáva žiadne brigády. Z predloženej lekárskej správy nie je možné vyvodiť záver, že žalobca trpí chronickým únavovým syndrómom. V ďalšom poukázal na to, že súd vôbec nezohľadnil jeho výdavky a vzájomnú proporcionalitu príjmov oboch rodičov pri určovaní výšky výživného. Napokon poukázal na to, že súd nezohľadnil jeho zdravotný stav a jeho osobné a majetkové pomery. V tomto smere uviedol, že prekonal závažné, život ohrozujúce ochorenie, bol dlhodobo hospitalizovaný a odkázaný na pomoc iných. Dodnes musí brať lieky. Napokon súd 1. stupňa nezohľadnil skutočnosť, že pracovné zaradenie, v ktorom je v súčasnosti, je časovo obmedzené a po zániku funkcie, bude dosahovať nižší príjem, keďže je v preddôchodkovom veku. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu 1. stupňa v jeho napadnutých častiach potvrdiť. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba v napadnutej časti zrušiť. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa dňa 6. 3. 2013 a teda až od tohto dňa mu bolo možné priznať výživné (§ 77 ods. 1 druhá veta Zák. o rodine). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa takto síce postupoval, avšak výživné žalobcovi priznal už od 1. 3. 2013 (t. j. 6 dní pred podaním návrhu). V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ návrh dôjde súdu v priebehu mesiaca a sú splnené podmienky na priznanie výživného, za tento mesiac súd prizná alikvótnu sumu určeného mesačného výživného, keďže niet zákonného podkladu na priznanie výživného od prvého dňa toho mesiaca alebo mesiaca nasledujúceho po doručení návrhu na súd. Zároveň súd žalobcovi priznal zročné výživné za obdobie od 1. 3. 2013 (opäť 6 dní pred podaním návrhu) do 30. 6. 2014 vo výške 3.200,- eur, avšak nezohľadnil, že žalovaný v tomto období uhradil žalobcovi školné za štúdium na vysokej škole vo výške 400,- eur (v októbri 2013), čo napokon medzi účastníkmi sporné nebolo. Podľa odvolacieho súdu mal súd prvého stupňa túto sumu zohľadniť pri výpočte zročného výživného, a z celkovej sumy zročného výživného túto sumu odpočítať. Z výšky zročného výživného určeného súdom prvého stupňa však nie je zrejmé ani to, ako súd prvého stupňa k tejto sume dospel, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť platiť výživné na žalobcu a zaplatiť zročné výživné, zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť (ak opätovne dospeje k záveru o obnovení vyživovacej povinnosti) určiť vyživovaciu povinnosť odo dňa podania návrhu (§ 77 Zák. o rodine) a popísať postup výpočtu zročného výživného, so zohľadnením súm zaplatených žalovaným v danom období, tak, ako je to naznačené vyššie. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd uvádza, že všeobecne podľa zákona o rodine platí, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do tej doby, než sa deti stanú schopnými sami sa živiť. Súdy pri rozhodovaní v týchto prípadoch skúmajú, kedy nastala u dieťaťa schopnosť samostatne sa živiť. Spravidla to býva ukončením učebného odboru alebo strednej školy s odborným zameraním a následným nástupom do zamestnania. U strednej školy so všeobecným zameraním (gymnázia) sa väčšinou predpokladá ďalšie štúdium na vysokej škole. Vyživovacia povinnosť ale nemusí nutne končiť týmto okamžikom. Tomuto javu sa hovorí “elasticita vyživovacej povinnosti rodičov k deťom“ a znamená to, že vyživovacia povinnosť môže byť obnovená, pokiaľ napríklad po ukončení strednej školy a neprijatí na školu vysokú, nastúpi dieťa do zamestnania, a potom napríklad po roku pokračuje v štúdiu; v tomto prípade sa vyživovacia povinnosť zásadne obnoví s tým, že za pokračovanie v štúdiu možno považovať tiež ďalšie štúdium, ktorého ukončenie umožní absolventovi nájsť si zamestnanie aj v inom odbore. V každom prípade, pokiaľ bolo dieťa prijaté na vysokú školu, je potrebné vziať do úvahy to, či k tomu došlo plynule po ukončení stredoškolského vzdelania alebo neskôr, s určitým časovým odstupom. Pokiaľ dieťa nastúpilo do zamestnania, nejakú dobu sa samostatne živilo a až potom si podalo prihlášku na štúdium na vysokej škole (teda ďalšie štúdium nemožno považovať za sústavnú prípravu dieťaťa na budúce povolanie), spravidla potom nedochádza k obnoveniu vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu. Ovšem aj v prípade, že by sa vyživovacia povinnosť mohla obnoviť, je potrebné skúmať aj iné okolnosti, ktoré majú pre správne posúdenie prípadu význam. Týmito sú napríklad skutočnosti, akým spôsobom dieťa študuje - aký má prospech, ako zodpovedne k štúdiu pristupuje, koľkú školu už vystriedalo - skutočnosť, že dieťa opakovane začína študovať v obdobných študijných programoch a neplní si riadne svoje povinnosti, by nemala ísť na ťarchu otca a nútiť ho toto nadštandartné štúdium hradiť a podporovať platením výživného. K otázke obnovenia (elasticity) vyživovacej povinnosti rodičov k deťom sa vyjadril aj Krajský súd v Ústí nad Labem vo svojom rozhodnutí zo dňa 19. 11. 2007 sp. zn. 10Co/188/2007 v ktorom uviedol, že prijatím dieťaťa na štúdium na vysokej škole až po štyroch rokoch po ukončení jeho stredoškolského vzdelania sa vyživovacia povinnosť rodičov k tomuto dieťaťu (študentovi) už neobnovuje. Uviedol, že ak si dieťa po ukončení vzdelania začalo zaisťovať finančné prostriedky vlastným pričinením, t. j. pracovnou činnosťou (vstúpilo do zamestnania, respektíve začalo vykonávať zárobkovú činnosť), teda spôsobom, ktorý mu umožňuje samostatne sa živiť, pričom neskôr túto formu zárobkovej činnosti preruší za účelom štúdia, ktorým chce nadobudnúť kvalifikáciu pre iné povolanie, neobnovuje sa tým v zásade vyživovacia povinnosť k dieťaťu. Na druhej strane, pokiaľ napríklad po ukončení strednej školy a neprijatí na školu vysokú nastúpi dieťa do zamestnania a napríklad po roku pokračuje v štúdiu, tak sa vyživovacia povinnosť zásadne obnoví s tým, že za pokračovanie v štúdiu možno považovať tiež ďalšie štúdium, ktorého ukončenie umožní absolventovi nájsť si zamestnanie aj v inom odbore. V tomto smere treba brať do úvahy širšie súvislosti medzi vykonávaným povolaním a novým štúdiom, dôvody prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti významné pre zhodnotenie spoločenského dopadu, s preferovaným záujmom na zvýšení kvalifikácie detí. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne, napr. z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú (podľa § 62 ods. 3 slovenského Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona). Vzhľadom na vyššie uvedené, sa mal súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní bližšie zaoberať (a zisťovať) skutočnosťami, z akých dôvodov žalobca začal študovať na vysokej škole (žalobca má v súčasnosti 28 rokov), prečo k tomuto štúdiu pristúpil až po štyroch rokoch od ukončenia stredoškolského štúdia, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, keďže štúdium na vysokej škole (vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce) úplne jednoznačne nenadväzuje na predchádzajúcu školu (súkromná obchodná akadémia), či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a neposlednom rade aj tým, či sa žalobca tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimerané množstvo absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor. Zároveň bude potrebné zohľadniť (a preveriť) zdravotný stav žalobcu, s ohľadom na ním tvrdené ochorenie, a vyhodnotiť, či skutočne je u neho objektívna nemožnosť živiť sa samostatne. Ak po objasnení uvedených skutočností dospeje súd prvého stupňa opätovne k názoru, že u žalovaného došlo k obnoveniu (elasticite) vyživovacej povinnosti, odvolací súd (vzhľadom na zárobkové pomery žalovaného) súhlasí so súdom prvého stupňa, že výživné vo výške 200,- eur mesačne možno považovať za adekvátne. V tomto smere argumentácia žalovaného o časovom obmedzení jeho pracovného zaradenia (preddôchodkový vek) a z tohto dôvodu možné dosahovanie nižšieho príjmu je irelevantná, keďže tieto skutočnosti neboli v čase rozhodovania súdu (v rozhodnom období) dané. V prípade ak po určení vyživovacej povinnosti dôjde k zmene pomerov na strane povinného, bude daný dôvod na zmenu vyživovacej povinnosti (§ 78 ods. 1 Zák. o rodine). Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky žalovaného, týkajúce sa neúplného podania žalobcu a založených plnomocenstiev, keď z obsahu spisu vyplýva, že vady pôvodnej žaloby žalobca na podklade uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 26. 4. 2013 odstránil, podaním doručeným súdu dňa 9. 5. 2013 s tým, že opravený návrh spĺňal všetky náležitosti podania podľa § 42, § 79 O. s. p. Rovnako plnomocenstvo udelené L.. X. I. (matke žalobcu) na jeho zastupovanie v konaní (č. l. 20) možno považovať za riadne procesné plnomocenstvo, keďže z jeho obsahu je zrejmé, že žalobca splnomocnil svoju matku na jeho zastupovanie v predmetnom súdnom konaní (a to napriek tomu, že súdne konanie nie je v plnomocenstve označené spisovou značkou, avšak tým, že ho žalobca založil do tohto súdneho konania a spisu, je dostatočne zrejmé, že sa plnomocenstvo týka práve tohto konania). Vzhľadom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti, musel odvolací súd zrušiť i výrok o trovách konania. Výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie o zaplatenie výživného pred podaním návrhu zastavené a ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. To znamená, že v ďalšom konaní nebude možné uložiť žalovanému povinnosť platiť výživné vo výške presahujúcej 200,- eur mesačne. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.