Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/218/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113224628 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113224628.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: O. C., H. N.: O.W. X, H., zastúpená spoločnosťou V4 Legal s.r.o., so sídlo, Tvrdého 783/4, Žilina proti odporcovi: O. C., trvale bytom: F.Í. XXX, F., zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Lackom, so sídlom: Bojnická cesta 25/8, Kanianka, o zvýšenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 4C/145/2013-137 zo dňa 28.08.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č.k.: 4C/145/2013-157 zo dňa 09.04.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zvýšil vyživovaciu povinnosť otca O. C. na dcéru O. C., D..: XX.XX.XXXX zo sumy 165,-eur na sumu 230,-eur mesačne, ktorú je otec povinný platiť vždy do 15-ho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám plnoletej dcéry, a to počnúc mesiacom september 2013. Rozsudkom zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 1P 210/2009-96 zo dňa 08.10.2010. Zročné výživné za obdobie od 01.09.2013 do 31.08.2014 vo výške 780,- eur odporcovi uložil povinnosť zaplatiť k rukám navrhovateľky v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania si vyhradil do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil po právnej stránke podľa § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a vecne tým, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania ako plnoletá dcéra domáhala zvýšenia vyživovacej povinnosti otca - odporcu zo sumy 165,- eur na sumu 400,- eur mesačne a platenia polovice školného na každý rok. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 28.04.2014 pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že navrhovateľka sa domáhala zvýšenia výživného na sumu 400,-eur mesačne vždy do 15-ho dňa mesiaca, a to na tom skutkovom základe, že posledná úprava výživného nastala rozsudkom totožného súdu, č.k.: 1P/210/2009-96 zo dňa 08.02.2010, ktorým bola vyživovacia povinnosť otca na vtedy maloletú dcéru určená na sumu 165,-eur mesačne. Odvtedy sa situácia zmenila s ohľadom na zvýšené náklady spojené so zdravotnou starostlivosťou, s návštevou vysokej školy, s výdavkami spojenými s bývaním, poistením, telefónom, stravou, cestovným, vreckovým, oblečením či trávením dovolenky. Odporca mal vo vyjadrení k návrhu navrhovateľky výdavky navrhovateľky za nadštandardné, poukazujúc na svoje príjmy a výdavky s tým, že bol ochotný komunikovať o zvýšenom výživnom, najviac do výšky 200,- eur. Súd prvého stupňa zisťoval či v čase podania návrhu na začatie konania došlo k zmene pomerov na strane navrhovateľky ako aj rodičov. Nakoľko od posledného rozhodnutia o výživnom uplynuli viac ako 4 roky, mal za preukázanú zmenu pomerov na strane navrhovateľky, odôvodňujúcu zvýšenie výživného (rast životných nákladov, štúdium na vysokej škole, vek, zvýšené potreby a náklady na zdravotnú starostlivosť). Matka navrhovateľky zabezpečovala osobnú starostlivosť a financovala zvýšené potreby maloletej, neskôr plnoletej dcéry výlučne sama; otec sa podieľal na výžive naposledy určeným výživným vo výške 165,- eur. Prihliadol na skutočnosť, že do doby plnoletosti osobnú starostlivosť navrhovateľky vykonávala matka, pričom finančne zabezpečuje všetky jej potreby nad rámec odporcom poskytovaného výživného, najmä školné, znáša tiež mimoriadne výdavky spojené so štúdiom a lekárskou starostlivosťou. S poukazom na kritériá na rozhodné pre určovanie výživného dospel súd prvého stupňa k záveru o dôvodnosti zvýšeného výživného odôvodneným potrebám navrhovateľky ako aj zárobkovým možnostiam, schopnostiam či majetkovým pomerom rodičov. Pri určení výšky výživného zvážil tiež skutočnosť, že odporca sám vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 04.10.2013 uviedol, že je ochotný platiť výživné vo výške 200,-eur, čo nekorešpondovalo následnému vyjadreniu jeho právneho zástupcu o možnosti zníženia výživného v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie. Mal za to, že odporca vzhľadom na svoju profesiu (kvalifikovaný odbor) je schopný zaobstarať si pracovné možnosti s adekvátnym finančným ohodnotením, s možnosťou znížiť svoje pomerne vysoké výdavky spojené s pracovnými cestami. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v prípade výkonu práce v zahraničí nie je možné argumentovať nákladmi spojenými s bývaním (s ktorými má prispievať matke, u ktorej býva). Súd prvého stupňa mal tiež za rozhodnú skutočnosť, aby výška výživného bola v rovnováhe s odôvodnenými potrebami plnoletej dcéry, nielen možnosťami a schopnosťami odporcu podieľať sa na zabezpečovaní jej potrieb v náležitej miere, čomu zodpovedá výška výživného vzhľadom na všetky v konaní preukázané skutočnosti, schopnosti, vzdelanie a profesné schopnosti odporcu. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľky zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca, a to v časti, ktorou ho súd zaviazal na zaplatenie výživného vo výške 230,- eur mesačne a tiež v časti zročného výživného. Žiadal, aby odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľky zamietol. Podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa napriek správne zistenému skutkovému stavu vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. V podanom odvolaní nepoprel podstatné zvýšenie náklady navrhovateľky, namietal však niektoré z uplatnených mesačných výdavkov ako náklady na telefón 40,- eur, stravné 300,- eur, vreckové 100,- eur, ako aj uplatnené vedľajšie ročné výdavky vo výške 2.800,- eur týkajúce sa nákladov za dovolenky, oblečenie, vianočné výdavky, lyžovačky, nákupy darčekov, ktoré mal za nadsadené a nedôvodné. Namietal, že na jeho strane došlo k podstatnej zmene pomerov, nakoľko od roku 2010 došlo k zníženiu jeho čistého mesačného príjmu, z ktorého dôvodu nie je schopný navrhovateľke prispievať zvýšenou sumou. Z predložených účtovaných dokladov mal za preukázané, že jeho príjmy z podnikania za rok 2012 činili 5.367,- eur, z čoho po odpočítaní dane zostáva čistý mesačný príjem 420,-eur. Za roku 2013 boli jeho hrubé príjmy dosahovali 4.488,- eur, pričom po odpočítaní dane 142,- eur jeho čistý mesačný príjem predstavoval sumu 362,- eur. Z takýchto čistých príjmov hradí náklady na bývanie, ošatenie, stravovanie počas pobytu v mieste bydliska a podobne. Podľa ustálenej praxe, kedy mesačné výživné rodiča na dieťa súdy stanovujú v rozpätí 25-30% čistého mesačného príjmu, by jeho vyživovacia povinnosť mala predstavovať sumu 110-130 eur mesačne. V dôsledku nepriaznivého vývoja v oblasti zamestnanosti v roku 2010 stratil prácu a bol nútený obstarať si živnostenské oprávnenie a zabezpečovať si príjmy ako živnostník v oblasti zváračských a montážnych prác. K zníženiu príjmov odporcu tak došlo v dôsledku problematickej situácie na trhu v oblasti jeho podnikania, v dôsledku ktorej bol nútený dokonca prijať ponuku práce v zahraničí (Uruguaj). Mal za to, že súd prvého stupňa správne ustálil jeho majetkové pomery za roku 2012 a 2013, výška stanoveného výživného však nekorešponduje s jeho čistými mesačnými príjmami, ku ktorých zníženiu preukázateľne došlo. Súd prvého stupňa tak mal pochybiť, keď akceptoval len zmenu pomerov na strane navrhovateľky, a to nárast jej nákladov, bez zohľadnenia zmeny pomerov na strane odporcu. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Poukázala na to, že odporca ako otec navrhovateľky neprihliada na individuálne a odôvodnené náklady navrhovateľky ako aj na svoje možnosti, schopnosti a majetkové pomery ako samostatne zárobkovo činná osoba, častokrát absolvujúca pracovné cesty do zahraničia. Odporcom uvádzané dôvody mala za irelevantné, nezohľadňujúce okolnosti súvisiace s vekom, zdravotným stavom či prípravou na budúce povolanie navrhovateľky. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti či tvrdenia, preukazujúce pravdivosť jeho vyjadrení, a ktoré by neboli predložené v prvostupňovom konaní a ktorými sa súd zaoberal v napadnutom rozsudku. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 20. októbra 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľka v návrhu na zvýšenie vyživovacej povinnosti preukázala splnenie všetkých podmienok na zmenu jej pomerov zakladajúcu nárok na zvýšenie vyživovacej povinnosti podľa § 62, § 63 a § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodne. Taktiež je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa riadne zistil a preskúmal majetkové pomery odporcu z inej než závislej činnosti podľa § 63 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. a tieto správne posúdil tak, že zakladajú dôvod na zvýšenie vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľke tak, ako rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, pričom uvedené právne závery nespochybnil ani odporca v podanom odvolaní. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.