Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/836/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1202898585 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1202898585.3 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej právnej veci žalobcu: T.. I. W., U.., M.. XX.XX.XXXX, W. X, Q. L., zastúpený: JUDr. Roman Hošovský, advokát, so sídlom Mikulášska 1/a, 811 01 Bratislava proti žalovanému: I.. I. B., K.., M.. XX.XX.XXXX, L. XX, Q., zastúpený: BAJO LEGAL, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, o ochranu osobnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, zo dňa 8.1.2014 č.k. 20C/139/2002-378 a uzneseniu zo dňa 23.7.2014 č.k. 20C/139/2002-385, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 8.1.2014, č.k. 20C/139/2002-378 v merite veci p o t v r d z u j e. Výrok o náhrade trov konania m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 2 166,40 Eur na náhradu trov prvostupňového konania, na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ je ďalej p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 99,33 Eur, na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 23.7.2014 č.k. 20C/139/2002-385 z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : K výroku pod bodom I.: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu vo veci zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 7 882,54 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 24.09.2002 pôvodne domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť do siedmich pracovných dní od právoplatnosti rozsudku doručiť Najvyššiemu kontrolnému úradu SR a ministrovi zahraničných vecí SR ospravedlňujúci list a súčasne zaplatiť mu ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 500.000,- Sk a nahradiť trovy konania. Na návrh žalobcu súd uznesením č. k. 20C/139/2002-335 zo dňa 26.03.2013 pripustil zmenu návrhu tak, že žalobca sa domáha rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť do siedmich dní od právoplatnosti rozsudku doručiť predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu SR, ministrovi zahraničných vecí SR a tlačovej agentúre SITA ospravedlňujúci list, v ktorom uvedie: "Skutočnosti, ktoré sa týkajú činnosti žalobcu vo funkcii predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa Správy služieb diplomatického zboru, a. s., Bratislava (SSDZ) a ktoré sú uvedené v mojich podaniach doručených dňa 5.6.2002 a 5.9.2002 ministrovi zahraničných vecí SR T.. V. B. a predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu SR I.. T. P. nemajú skutkový ani právny podklad, sú nepravdivé, skresľujúce a zavádzajúce v častiach týkajúcich sa najmä tvrdení, že: 1. v SSDZ sú zahmlievané informácie o budove na U. E. Č.. X F. Q. a že vrcholový manažment svojím neúčinným konaním vyrobil stratu dvadsať miliónov korún, 2. zamestnanci SSDZ vykonávali pre generálneho riaditeľa SSDZ a z jeho poverenia utajené práce, za čo SSDZ nič neutŕžila a tieto výkony neboli fakturované, 3. za posledné štyri roky generálny riaditeľ prepustil zo "svojich" služieb siedmich riaditeľov, 4. SSDZ sa chce výhodne zbaviť bytov vo svojom vlastníctve a že stav súčasného bytového fondu v SSDZ svedčí o národohospodárskej krátkozrakosti vrcholového vedenia spoločnosti, 5. SSDZ na rok 2002 katastrofálne podhodnotila plán výnosov a nekvalifikovane pristúpila k tvorbe samostatného plánu akciovej spoločnosti, 6. SSDZ vykonávala bezplatnú správu objektu na Y. E. Č. X F. Q., v ktorej byty obývajú prevažne pracovníci Ministerstva zahraničných vecí SR, 7. pre predajcu automobilov BMW vo finančnom pláne SSDZ bola vyčlenená čiastka 200.000,- Sk, 8. predseda predstavenstva T.. I. W. dal nakúpiť vo svojom pašalíku s adresou U. XX zriaďovacie predmety tak, že všetko vyzerá ako z rozprávky Tisíc a jedna noc a spôsobom, ktorý zvádza k domnienke, že išlo o nákupy v rozpore so schváleným finančným plánom a stanovami spoločnosti, 9. SSDZ chce začať stavať na U. Č.. XX novú budovu za 300 miliónov korún, pričom investície na túto akciu ešte nie sú zabezpečené a na projektové práce zatiaľ fiktívnej stavby boli presunuté milióny, určené napríklad na rekonštrukciu chátrajúcich bytov, 10. skresľujúco opisuje nákup výpočtovej techniky pre SSDZ a svoje ekonomické nevedomosti generálny riaditeľ SSDZ zakryl a zlegalizoval tým, že uplatňuje v riadení systém tzv. referátnikov, prostredníctvom ktorých realizuje nákupy. Za uvedené tvrdenia a za všetky ďalšie hanlivé, urážajúce, znevažujúce a ironizujúce výroky uvedené v týchto podaniach sa ospravedlňujem bývalému predsedovi predstavenstva a generálnemu riaditeľovi SSDZ a. s., Bratislava, T.. I. W. U.., pretože sa dotkli jeho osobnosti, občianskej a profesionálnej cti a dôstojnosti." Žalobca ďalej žiadal, aby mu súd priznal právo uverejniť výrok rozsudku na náklady žalovaného v denníku Nový Čas a zaslať informáciu o tomto rozsudku tlačovej agentúre SITA a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.596,96 Eur titulom nemajetkovej ujmy a nahradiť trovy konania. Žalobca podanú žalobu odôvodnil v podstate takto: - žalovaný ako bývalý zamestnanec spoločnosti SSDZ sa podaním zo dňa 02.06.2002 obrátil na predsedu NKÚ SR a ministra zahraničných vecí SR, predmetom ktorého boli skutočnosti týkajúce sa nakladania generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva (žalobcu) so zverenými prostriedkami štátu a metódami používanými pri výkone jeho funkcie, - podanie obsahuje nepravdivé alebo zámerne skreslené údaje o žalobcovi, ktoré sa dotkli jeho cti, dôstojnosti ako občana, ale aj ako predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa spoločnosti SSDZ, ohrozili jeho pracovnú vážnosť a česť u všetkých osôb, ktoré došli s podaním do styku (podanie bolo doručené bežnou poštou), - Podanie obsahovalo urážky, hanlivé a ironické oslovenia ako „novodobý papaláš“ a „nábob, ktorý si skvele vegetuje vo svojom pašalíku“, vyjadrenia ako „šafárenie s majetkom SSDZ“, - tým bola žalobcovi spôsobená nemajetková ujma, spočívajúca v opakovanom vysvetľovaní a objasňovaní nezmyselných tvrdení žalovaného v predmetnom podaní, znížená vážnosť žalobcu u jeho nadriadených, a súčasne aj podriadených zamestnancov, Žalovaný vo vyjadrení k žalobe (č.l. 40) uviedol nasledovné: - v podaní poukázal na nedostatky a porušenia právnych predpisov v SSDZ, a preto ho podanie treba považovať za „sťažnosť“ podanú podľa príslušných ustanovení zákona o sťažnostiach (aj Ministerstvo zahraničných vecí SR toto podanie vyhodnotilo ako sťažnosť v zmysle zákona o sťažnostiach“) - podanie sťažnosti adresované príslušnému orgánu v rámci uplatňovania zákonom stanoveného práva obracať sa na štátne orgány so sťažnosťami nie je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, - podľa ustanovenia § 6 zákona o sťažnostiach, v prípade, ak ktorákoľvek fyzická osoba podá sťažnosť, podaná sťažnosť nesmie byť podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie dôsledkov, ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu, - každá sťažnosť je prejavom nespokojnosti sťažovateľa s určitým existujúcim stavom a vo svojej podstate je zároveň kritikou pomerov. Prípustná je taká kritika, ktorá je vecná a konkrétna. - žalovanému nemožno zazlievať, že do podania vložil aj určitý „osobný prvok“. Nie je právnikom, preto od neho nemožno požadovať právne dokonalé spracovanie textu sťažnosti; ostrosť použitého jazyka sa nemôže stať zámienkou pre vylúčenie tých prejavov, ktoré sú v skutočnosti žalobcovi nepohodlné z iných dôvodov než pre ich skutočnú formuláciu, tieto výrazy nie sú neprimerané legitímnemu cieľu vyjadrenia kritiky Žiadal preto žalobu zamietnuť a nahradiť mu trovy konania. Po vykonanom dokazovaní súd rozhodol vo veci v poradí prvým rozsudkom č.k. 20C/139/2002-267 zo dňa 20.04.2006 tak, že žalobu sa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v právnom štáte je nepredstaviteľné a s princípom právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo priznané alebo chránené právnym poriadkom, pričom žalovaný realizoval svoje právo na podanie sťažnosti spôsobom, ktorý je konzistentný s Ústavou SR, a preto neprichádza do úvahy jeho zodpovednosť v rozsahu vyplývajúcom z petitu návrhu. Žalobca bol v relevantnom čase osobou verejného záujmu s dôsledkami z toho vyplývajúcimi, a musel si byť vedomý, že aj verejnosť bude sledovať a posudzovať jeho konanie. Voči osobám verejného záujmu sa uplatňuje zvýšená tolerancia pri informovaní o ich činnosti, resp. kritike o nej, dostáva tu teda prednosť právo na informácie, pričom musí byť daná priama väzba na verejnú činnosť, ktorú tieto osoby vykonávajú. Osoba má právo domáhať sa, aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie a v prípade, že súd zistí, že došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti a nie je postačujúce morálne zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade však súd dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu nedošlo. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 30.04.2009 č.k. 8Co/320/2006-288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným orgánom. Z obsahu spisu, predložených listinných dôkazov, ako aj výpovedí svedkov vyplynulo, že podanie žalovaného bolo vyhodnotené ako sťažnosť, v ktorej žalovaný poukázal na nakladanie so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódy používané pri výkone funkcie žalobcom. Skutočnosť, že sťažnosť žalovaného bola vyhodnotená ako neopodstatnená, nedáva podklad pre žalobu na ochranu osobnosti. Odvolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, že žalovaný realizoval svoje právo podať sťažnosť a týmto podaním nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Sťažnosť bola urobená v rámci realizácie práva podávať sťažnosti, oznámenia či podnety. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalovaný uvedeným podaním upozornil na konkrétne nedostatky v činnosti akciovej spoločnosti a sťažnosťou prejavil nespokojnosť s určitým konkrétnym stavom. Súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Proti obom rozsudkom bolo dňa 18.02.2010 na Najvyššom súde SR podané mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR, ktorým sa domáhal ich zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, čím je daný dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.. Nepripustením návrhu na zmenu petitu žaloby v pôvodnom konaní urobeným vo vyjadrení zo dňa 12.04.2006, súčasne odňali účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, čím je daný dovolací dôvod aj podľa § 243 ods. 1 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) O.s.p. Konštatoval, že k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti môže dôjsť akýmkoľvek konaním, ktoré zasahuje do práv chránených § 11 OZ, teda nielen konaním upraveným v oblasti občianskeho práva, ale aj v oblasti výkonu petičného práva. Aj petičné právo má svoje zákonom garantované hranice, ktorých prekročenie môže spôsobiť adresátovi zásah do jeho osobnostných práv. Toto právo nemôže byť silnejšie a nadradené druhému právu tiež garantovanému Ústavou SR, t.j. právu na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. V danom prípade boli splnené všetky predpoklady úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 OZ, a to neoprávnený zásah a spôsobilosť tohto zásahu privodiť ujmu na právach chránených § 11 OZ, čo v danom prípade objektívne aj nastalo. Navyše uplatnenie práva na ochranu osobnosti nepredstavuje vyvodzovanie dôsledkov voči sťažovateľovi zo strany zamestnávateľa a ani zo strany iného orgánu, ale predstavuje právo osoby (žalobcu), do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, brániť svoje osobnostné práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 29.02.2012, č.k. 1MCdo/4/2010 zrušil obidva napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, že súdy zaťažili konanie procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci tým, že nepripustili zmenu návrhu z dôvodov, ktoré ustanovuje § 95 ods. 2 O.s.p.. Súčasne uviedol, že petícia predstavuje zvláštny kvalifikovaný prípad slobody prejavu, ktorý je spojený s povinnosťou orgánu verejnej moci na obsah petície reagovať. Základné práva a slobody sa v konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu, pričom každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy a so zreteľom na to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, v rámci ktorej uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Názor súdov nižších stupňov, že realizáciou práva podať sťažnosť nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, je aj podľa Najvyššieho súdu SR nesprávny. Keďže súdy nižšieho stupňa nevyriešili správne otázku stretu dvoch ústavných práv, napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. V rámci doplneného dokazovania žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 30.01.2013 uviedol, že obsah jeho sťažností možno hodnotiť ako kritiku činnosti a pomerov, ktoré v tom čase vládli v SSDZ. Jedná sa o kritiku prípustnú, ktorá spĺňa všetky atribúty, akými sú vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Vo vzťahu k použitiu pejoratívnych výrazov v sťažnosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.02.2012, sp. zn. 30Cdo/2455/2010. Použité slovné spojenia a výrazy nemožno považovať podľa jeho názoru za pejoratívne alebo expresívne, ktoré sú spôsobilé narušiť alebo len ohroziť osobnostné práva žalobcu. Žalobca je verejne známa osoba, keďže sa z titulu svojej pozície dostával do styku s veľvyslancami, diplomatmi a inými osobami verejného života. V prípade osôb verejného záujmu je akceptovateľná miera kritiky zvýšená, čo vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. II. Ú 418/09 a II. ÚS 326/09. Svoje podania žalovaný adresoval len Ministerstvu zahraničných vecí SR a NKÚ SR, t.j. nie verejne. Nemožno mu preto pričítať medializáciu sťažností a nezodpovedá za to, že došlo k zverejneniu informácii uvedených v sťažnosti médiami. On to svojim konaním nezapríčinil a ani nemal záujem o medializáciu informácií. Podľa jeho názoru nedošlo k bezdôvodnému uprednostneniu petičného práva pred právom na ochranu osobnosti a súkromného života a jeho konanie spočívajúce v podaní dvoch sťažností nezasiahlo do osobnostných práv žalobcu. Žalobca predložil súdu svoje vyjadrenie zo dňa 26.03.2013. Namietol, že žalovaný je povinný predložiť dôkaz pravdivosti svojich tvrdení uvedený v sťažnostiach a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/39/2000, 1Cdo/113/2009, a nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 261/06, PL. ÚS 9/96. Nakoľko žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, platí, že všetky jeho tvrdenia sú nepravdivé. Žalovaný použil hrubo skresľujúce, tendenčné tvrdenia ohľadne veci samej a rovnako množstvo hrubo urážlivých výrokov o osobe žalobcu. Ani pri jednej príležitosti počas kontroly v SSDZ pritom nebola potvrdená pravdivosť čo len jedného bodu v sťažnostiach žalovaného. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia č. 19 ods. 1 a 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; §§ 3 písm. a), b), 5 ods. 1, 6 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (v znení účinnom v čase podania sťažností žalovaným); ustanovenia § 11 a 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť na základe dvoch sťažností žalovaného adresovaných ministrovi zahraničných vecí SR a predsedovi NKÚ SR, v ktorých hodnotil situáciu v SSDZ ( jej jediným akcionárom je Ministerstvo zahraničných vecí SR). Žalovaný sa vyjadroval k pôsobeniu žalobcu, ktorý v čase podania sťažností vykonával funkciu predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa SSDZ. Podľa žalobcu došlo konaním žalovaného k porušeniu žalobcovho ústavného práva, ktorým sa chráni ľudská dôstojnosť, osobná česť a dobrá povesť. Na druhej strane k tomuto zásahu malo dôjsť prostredníctvom konania žalovaného, ktorý realizoval svoje právo na podávanie sťažností. Toto je rovnako garantované Ústavou SR. Z uvedeného vyplýva, že sa dostali do konfliktu dve ústavou zaručené práva. Právo na ochranu osobnosti (čl. 19 Ústavy SR) a petičné právo (čl. 27 Ústavy SR). Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie práv a slobôd a ich ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. Znamená to, že existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality) (II. ÚS 340/09). Akékoľvek právo garantované Ústavou SR, t.j. aj petičné právo, ako kvalifikovaný prípad slobody prejavu, môže byť obmedzené zákonom, resp. na základe zákona, pričom takéto obmedzenie musí zodpovedať legitímnemu cieľu a musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, t.j. ospravedlňuje ho existencia spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. obmedzenie práva musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Súd preto pristúpil k vysporiadaniu sa s otázkou stretu dvoch ústavných práv formou testu proporcionality, ktorého uplatňovanie vyplýva aj z ustálenej praxe ústavného súdu (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). Test je založený na zodpovedaní otázok kto, o kom, čo, kde, kedy a ako sa vyjadril, resp. kritizoval: 1. Kto - bývalý zamestnanec spoločnosti, ako bežný občan SR využil právo obrátiť príslušný orgán so sťažnosťou, v ktorej vyjadril svoje podozrenie s nehospodárnym nakladaním s finančnými prostriedkami spoločnosti podľa informácií, získaných počas svojho pôsobenia v spoločnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný bol bývalým zamestnancom SSDZ, možno dôvodne predpokladať, že o vnútorných pomeroch SSDZ mal dostatočné informácie a v jeho záujme, ale aj v legitímnom verejnom záujme, bolo upozorniť na nedostatky zriaďovateľa SSDZ, konkrétne NKÚ SR. V sťažnostiach poukázal na konkrétne situácie, s ktorými prejavil nespokojnosť, napr. s neprenajatím budovy na U. E.. Č.. X F. Q. po jej rekonštrukcii, nehospodárnym vynakladaním finančných prostriedkov na zariadenie interiéru budovy, v ktorej spoločnosť sídli, predražený nákup prostriedkov výpočtovej techniky a pod. Vzhľadom na to, že žalovaný v spoločnosti vykonával funkciu riaditeľa odboru správy budov, možno považovať za prirodzené, že sa osobitne zaoberal problematikou prenájmu budov v správe spoločnosti a v prípade nespokojnosti upozornil na konkrétny problém orgán, o ktorom sa domnieval, že je príslušný sa jeho podnetom zaoberať. 2. O kom - žalobca bol v čase podanej sťažnosti generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva spoločnosti. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky u politikov sú najširšie, u „bežných“ občanov najužšie. Žalobca nie je politik, ale vykonával vedúce postavenie v spoločnosti, založenej Ministerstvom zahraničných vecí SR, so 100% majetkovou účasťou štátu. Súd vyhodnotil osobu žalobcu na škále medzi bežným občanom a politikom tak, že jeho postavenie má bližšie k postaveniu politika. Žalovaný sa v sťažnosti venoval výlučne výkonu funkcie žalobcu v spoločnosti, žiadnym iným spôsobom sa nezaoberal inými aspektmi jeho osobnej integrity. 3. Čo - predmetom kritiky bola otázka nakladania so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódy používané pri výkone funkcie žalobcu. Keďže žalobca zastával vedúce výkonné postavenie v spoločnosti, žalovaný upriamil svoju pozornosť aj priamo na jeho osobu. 4. Kde - sťažnosti boli podané na oprávnené orgány. Žalovaný mal záujem upozorniť na nedostatky len úzky okruh predstaviteľov štátnych orgánov. O obsahu sťažností informovali aj médiá, ale v konaní sa nepodarilo preukázať, že iniciátorom medializácie predmetných skutočností bol práve žalovaný. 5. Kedy - žalovaný podal prvú sťažnosť krátko po skončení jeho pracovného pomeru, kedy mohol osobitne pociťovať nespokojnosť so stavom fungovania spoločnosti, pričom zo spoločnosti si žiadne doklady nevzal. Podľa žalobcu malo ísť o osobnú pomstu v čase jeho opätovného menovania do funkcie. Z notárskej zápisnice jediného akcionára vyplýva, že žalobca bol vymenovaný do funkcie predsedu predstavenstva a funkčné obdobie malo začať plynúť odo dňa zápisu do obchodného registra, najneskôr od 30.09.2002. Súd vyhodnotil, že podané sťažnosti nemali žiadny významný vplyv na menovanie žalobcu. Navyše menovanie bolo autonómnym rozhodnutím akcionára ako výsledok jeho úvah a zvažovania. 6. Ako - podania boli urobené písomnou formou, adresované ministrovi zahraničných vecí, a predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu. Sťažnostiam nie je možné vytknúť absenciu vecnosti a ani konkrétnosti. Žalovaný jasne formuloval ním videné nedostatky v činnosti spoločnosti a podľa úsudku súdu ide o právne prípustnú kritiku. Vo vzťahu k výrazom „nábob“ a „novodobý papaláš“ súd uviedol, že sa jedná sa o výrazy spadajúce do kategórie hodnotiacich úsudkov. Tieto skutočnosti vylučujú, že primárnym cieľom žalovaného bolo sťažnosťou hanobiť žalobcu. Navyše žalobca sa v návrhu odstránenia zásahu do svojej osobnej integrity vôbec nedomáha konkretizácie zásahu vo forme použitia pejoratívnych výrazov na jeho adresu. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby súd uviedol, že nebola splnená ani jedna zo základných podmienok pre vznik zodpovednostného vzťahu a úspešnosť satisfakčnej žaloby. Je teda bezpredmetné skúmať splnenie podmienok potrebných pre uplatnený nárok na finančnú náhradu. K vecnosti, konkrétnosti a primeranosti kritiky žalovaného v časti, v ktorej žalobca videl neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv, súd uviedol nasledovné: 1. v prípade prvého výroku sa sťažnosť týka manažmentu, teda (z kontextu celej sťažnosti) predstavenstva a dozornej rady SSDZ, bez výlučnej väzby na žalobcu. Navyše v priebehu konania nebolo žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené skutkové tvrdenie žalovaného, že budova zostala po rekonštrukcii skoro štyri roky prázdna, 2. bolo nesporné, že zamestnanci SSDZ vykonávali pre generálneho riaditeľa SSDZ a z jeho poverenia práce v mesiacoch marec a apríl, pričom z doložených faktúr vyplýva, že marcové práce boli fakturované so splatnosťou k 24.4. resp. až 15.7. Je preto pravdepodobné, že ku dňu skončeniu pracovného pomeru žalovaný nemohol mať o fakturácii prác vedomosť a vo vzťahu k druhej fakturácii bol v čase podania sťažnosti skutkovo presný, 3. skutkové tvrdenie o prepustení siedmich riaditeľov v období štyroch rokov bolo relevantne spochybnené len na obdobie zopár mesiacov (od 15.10.2001). Čo je však podstatné, toto tvrdenie nie je objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, nakoľko patrí k výkonu jeho vtedajšej funkcie, vrátane naznačeného motívu prepustenia - nerešpektovania rozhodnutia manažéra, 4. ďalšie skutkové tvrdenia: "uvažuje sa, ako sa bytov výhodne zbaviť", "katastrofálne podhodnotila plán výnosov a nekvalifikovane pristúpila k tvorbe samostatného plánu akciovej spoločnosti", "vykonávala bezplatnú správu objektu na Y. E. Č. X F. Q.", "pre predajcu automobilov BMW vo finančnom pláne SSDZ bola vyčlenená čiastka 200.000,- Sk", "chce začať stavať na U. Č.. XX novú budovu za 300 miliónov korún", sú opäť bez priamej väzby na osobu žalovaného a týkajú sa hospodárenia akciovej spoločnosti ako právnickej osoby, 5. pravdivosť skutkového tvrdenia o nákupe zriaďovacích predmetov do sídla SSDZ bolo preukázané v zmysle výstupu z kontroly vo výške 45-tich nákupov, pričom názor žalovaného o ich neprimeranosti spolu s hodnotiacimi úsudkami vo väzbe na žalobcu (pašalík, z rozprávky) je rovnako legitímny ako názor žalobcu o potrebe reprezentatívnych priestorov, a nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. V uplatnenom zvyšku tento napadnutý zásah nemá oporu v samotnom napadnutom texte ani jednej zo sťažností, 6. v skutkovej identifikácii ďalšieho zásahu "skresľujúco opisuje nákup výpočtovej techniky pre SSDZ" absentuje vymedzenie v čom sú tvrdenia žalovaného skresľujúce a ako takéto skreslenie zasahuje do osobnostných práv žalobcu (dominus litis), čo je dôležitým výrazom zásady "rovnosti zbraní" procesných strán. Z textu sťažnosti je však zrejmé, že v súvislosti s týmto nákupom žalovaný kritiku smeruje proti členke dozornej rady, takže ani táto časť sťažnosti nebola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, 7. napokon žalovaný kritizoval, že žalobca, aby zakryl a zlegalizoval svoje ekonomické nevedomosti, uplatňuje v riadení systém tzv. referátnikov, prostredníctvom ktorých realizuje nákupy. Tvrdenie žalovaného o ekonomických nevedomostiach žalobcu v príčinnej súvislosti so systémom nákupov je opäť hodnotiacim úsudkom, teda subjektívnym názorom žalovaného, ktorý nemožno dokazovať. O pravdivosti premís v tomto prípade súd nemal pochybnosti. Žalobca nemá ekonomické vzdelanie a opísaný spôsob nákupov nespochybnila ani žaloba. Súd ďalej konštatoval, že v priebehu konania žalobca požiadal, aby súd zvážil, či žalovaným použité výrazy ako napríklad: "hlavný dirigent orchestra", "veľkopanské spôsoby", „ministerstvo ho odložilo na výhodnú funkciu", "zmenil sa na náboba, ktorý si, žiaľ skvele a slobodne vegetuje vo svojom pašalíku", "Pán generálny riaditeľ W. sa za Vaším chrbtom môže z chuti rehotať", "možno sa aj chystá na obsadenie nového miestečka, kde ešte lepšie bude môcť šafáriť s peniazmi, ku ktorým by sa inak nikdy nedostal"; a podobne, sú len "ostrosťou použitého jazyka", alebo hrubo urážlivé výroky týkajúce sa jeho osoby. Vyhodnotenie takto použitých výrazových prostriedkov ako hodnotiacich úsudkov je určite podstatné pre posúdenie, či kritika na adresu žalobcu vo forme hodnotiacich úsudkov bola prípustná (oprávnená), t.j. či spĺňala kritériá kritiky vecnej, konkrétnej a primeranej. Podstatou kritiky bolo nepochybne poukázať na spôsob napĺňania účelu právneho nástupcu príspevkovej organizácie, obchodnej spoločnosti SSDZ, ktorá vznikla na základe uznesenia vlády SR v pôsobnosti MZV SR. Sťažnosti v prvom rade kritizovali nedostatočnú kontrolu výkonného manažmentu dozornou radou a ministerstvom, čo nakoniec dotvrdil prinajmenšom sporný spôsob vybavenia sťažnosti, interný spor o prípustnosti kontroly a rozšírenie počtu členov dozornej rady. V ďalšom sa sťažnosti venujú hospodárskym výsledkom prvého štvrťroku 2002, kde tvrdenie o neprenajatí 22% bytov v držbe SSDZ nie je zjavne nekorektnou informáciou nielen podľa výstupu z kontroly pod bodom b) zo Splnomocnenia, ale aj výročnej správy za rok 2002 verejne prístupnej na webovej stránke SSDZ. To isté platí o výške odsúhlaseného reprezentačného v pôsobnosti generálneho riaditeľa a cestovného. Tieto a podobné nákladové položky odporučilo 2. zasadnutie dozornej rady v roku 2003 uznesením č. 3/2003 znížiť o 1 milión Sk. Mieru vecnosti kritiky vychádzajúcu z korektných tvrdení a následných reakcii samotnej obchodnej spoločnosti tak neznižujú vyššie citované hodnotiace úsudky, ktoré tvoria obsahovo okrajovú súčasť sťažností a korešpondujú s legitímnym cieľom výkonu petičného práva. Vzhľadom na ich rozsah v pomere k celému textu a na primeranosť výkonu petičného práva v rozsahu dvoch, respektíve troch adresátov (i s prihliadnutím na pomocný personál) vyhodnotil súd obe sťažnosti žalovaného ako prípustnú kritiku, pričom istá miera expresivity nemá na tento záver vplyv. Druhá sťažnosť bola pritom len reakciou na neadekvátnu pozornosť MZV voči v poradí prvej sťažnosti, ktorá bola vybavená "odpoveďou" s nedostatkom už len elementárnych náležitostí korešpondenčného styku. Zvýšená miera emotívnosti prejavu bola následne namierená primárne proti ministerstvu, čo je oprávnené a pochopiteľné. Súd tak dospel k záveru, že spornými sťažnosťami žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Nebola splnená ani jedna zo základných podmienok pre vznik zodpovednostného vzťahu a úspešnosť satisfakčnej žaloby. Následne bolo bezpredmetné skúmať splnenie ďalších podmienok, potrebných pre uplatnený nárok na finančnú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktoré žalobca v konaní preukazoval najmä výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal vo veci plný úspech Súd mu preto priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia žalovaného v sume 7 882,54 EUR, za celkovo 30 úkonov právnej pomoci, spolu s DPH vo výške 20%. Súd určil výšku tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2004; § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008; a § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 4.6.2014. Základom sú tieto odvolacie námietky: - Nesprávne, neúplne a účelovo vyhodnotené dôkazy v zmysle zásad § 132 O. s. p.. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkový zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - prvostupňový súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu v otázke stretu dvoch ústavných práv, bezdôvodne sa od neho odchýlil a nevysvetlil, prečo postupoval v rozpore s ním, - súd sa nedostatočne alebo nesprávne vysporiadal s hlavnou námietkou, že žalovaný uviedol nepravdivé, hrubo skresľujúce, zavádzajúce a tendenčné tvrdenia, ktoré nemajú skutkový ani právny podklad. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje autora zásahu do osobnostných práv, ktorý nepreukázal pravdivosť informácií uvedených v sťažnostiach. Súd námietky žalobcu nevyhodnotil, - súd nahradil pasivitu žalovaného a „a sám sa „pustil“ do hodnotenia namietaných častí sťažností. Obmedzil sa na hodnotenia niektorých podkladov, ktoré mal k dispozícii, vrátane tých, ktoré predložil žalobca. Tento účelový spôsob hodnotenia dôkazov spôsobil, že závery súdu sú nepresné, neúplné alebo nesprávne. Žalovaný napríklad tvrdil, že budova na U. ulici zostala po rekonštrukcii skoro 4 roky prázdna. Rekonštrukcia prebehla v rokoch 1996 až 1998, pričom podľa výsledkov kontroly bol objekt prenajatý na obdobie 5 rokov a dohodnuté nájomné bolo o 1 301 584,- Sk vyššie ako schválený plán. Podľa názoru súdu sa skutkové tvrdenia v sťažnostiach (napríklad zbavenie sa bytov, podhodnotenie plánov výnosov, bezplatná správa objektu) týkali SSDZ ako právnickej osoby. Ide o nepochopenie sťažnosti, ktorá sa v celosti týkala osoby žalobcu, - Prípustná kritika nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa, na dosiahnutie ktorého nebolo potrebné použiť pejoratívne, ironizujúce a inak urážajúce formulácie vo vzťahu k osobe žalobcu. Sťažnosti žalovaný formuloval tak, aby uškodil žalobcovi a ohovoril ho pre zástupcami zakladateľa SSDZ a aj u ďalších orgánov. Chcel tak cielene ovplyvniť menovanie žalobcu do funkcie predsedu predstavenstva SSDZ, a nie poukázať na nedostatky v činnosti SSDZ. Takéto konanie vylučuje, že žalovaný konal v dobrej viere. Klamlivé a lživé tvrdenia platia aj pre tzv. hodnotiace úsudky. Podľa nálezu Ústavného súdu SR do osobnostných práv možno zasiahnuť aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ. Žalovaný si prisvojuje zásluhy za všetko, čo sa udialo v SSDZ po napísaní jeho sťažností. Pritom žalobca preukázal, že k rozšíreniu počtu členov dozornej rady, zníženiu reprezentačného fondu, a pod., došlo z dôvodov mimo aktivít žalovaného, - Žalobca napadol aj výrok o náhrade trov konania; konkrétne výšku a spôsob výpočtu trov právneho zastúpenia žalovaného v prvostupňovom konaní. Za právne úkony do 20.4.2006 súd priznal žalovanému odmenu z výšky požadovanej nemajetkovej ujmy, hoci mu patrí odmena vo výške podľa § 13 ods. 1 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z.z. Takáto výška odmeny zodpovedá aj judikatúre súdov. Nemala byť priznaná ani odmena za zjavne účelové úkony - 5 porád s klientom. Pochybenie je aj v priznaní celej výšky tarifnej odmeny u úkonov, za ktoré patrí odmena len vo výške štvrtiny odmeny. - pojednávania v dňoch 3.7.2003,18.5.2004,29.9.2005 a 30.10.2013. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 17.9.2014 a v podstate uviedol nasledovné: - v napadnutom rozsudku súd urobil tzv. test proporcionality v zmysle intencií dovolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí, podľa ktorého sa súdy mali zaoberať stretom dvoch ústavných práv v kontexte skutkových okolností, - tvrdenia žalobcu o nepravdivých a zavádzajúcich tvrdeniach žalovaného sa nezakladajú na pravde. Pozitívne zmeny v organizácii SSDZ majú vecný a časový súvis s podanými sťažnosťami. Na niektoré skutočnosti uvedené v sťažnostiach nebolo do dnešného dňa orgánmi vykonávajúcimi kontrolu zodpovedané, a preto nemožno tvrdiť, či boli pravdivé alebo nepravdivé. V istých častiach sa sťažnosti žalovaného ukázali ako pravdivé vzhľadom na zmeny, ktoré následne nastali v SSDZ. Potvrdil to aj svedok I.. A. Q.. Niektoré časti sťažnosti sa týkali výlučne organizácie SSDZ - napríklad vo vzťahu k prenájmu objektu na U. ulici, ktorý nebol prenajatý od roku 1998 do roku 2002. Tento výrok smeroval voči SSDZ za čias, kedy bola príspevkovou organizáciou napojenou na MZV SR, a netýkal sa osoby žalobcu, - cieľom sťažností bolo poukázať na činnosť SSDZ a nehospodárne nakladanie s majetkom štátu, pričom spravovanie majetku patriacemu štátu orgánmi verejnej správy a súkromnými osobami je témou verejného záujmu a každý občan má právo vyjadriť sa k tomu, - žalované výroky tak, ako boli uvedené v petite žaloby nie sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Okresný súd správne vyhodnotil obsah sťažností ako kritiku prípustnú a dovolenú, ktorá spĺňa atribúty vecnosti, konkrétnosti a primeranosti, - K otázke medializácie obsahu sťažností žalovaný uviedol, že je zaujímavé, že na jednej strane žalobca pociťuje ujmu za zásah do osobnostných práv v dôsledku konania žalovaného, avšak nepociťuje ujmu za zverejnenie obdobných informácií médiami, ktoré dokážu osloviť široké publikum poslucháčov a majú mienkotvorný vplyv, - K výroku o náhrade trov konania uviedol, že výpočet výšky trov konania bol správny, podľa aktuálne platných právnych predpisov. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu na úhradu trov odvolacieho konania vo výške 99,33 Eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu do merita veci nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav správne právne posúdil, a odôvodnenie jeho záverov je jasné a presvedčivé. S odôvodnením rozsudku sa stotožňuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa odvolací súd vzhľadom na obsah odvolacích námietok žalobcu uvádza nasledovné: Posúdenie difamačného charakteru sporných sťažností žalovaného voči osobe žalobcu bolo limitované obsahom žalovaného petitu tak, ako bol súdom pripustený uznesením zo dňa 26.3.2013. Z takto formulovaného petitu vyplýva, že žalobca namieta pravdivosť predovšetkým tej časti sťažností žalovaného, ktoré sa vzťahujú k činnosti samotnej SSDZ. Konkrétne: ....v SSDZ sú zahmlievané informácie o budove na U....; SSDZ sa chce výhodne zbaviť bytov vo svojom vlastníctve...; SSDZ katastrofálne podhodnotila plán výnosov....; SSDZ vykonávala bezplatnú správu objektu .....; vo finančnom pláne SSDZ bola vyčlenená suma ....; SSDZ chce stavať na U. Č.. XX novú budovu...... . Je nesporné, že aj keď žalobca bol v čase podania žaloby generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva SSDZ (a je aj doposiaľ), o aktivitách a celkovej činnosti SSDZ nerozhodoval sám, ale kolektívny riadiaci orgán a v zásadných otázkach samotní akcionári spoločnosti. Tieto výroky preto neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ako fyzickej osoby, a súdnej ochrany za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby by sa mohla domáhať samotná SSDZ podľa § 19b ods. 3 O.s.p. Pri hodnotení jednotlivých výrokov žalobného petitu na to poukázal aj prvostupňový súd. Priamo k osobe žalobcu sa vzťahovali výroky: ...zamestnanci vykonávali pre generálneho riaditeľa SSDZ a z jeho poverenia utajené práce...; ...za posledné štyri roky generálny riaditeľ prepustil zo svojich služieb siedmich riaditeľov....; ...predseda predstavenstva dal nakúpiť vo svojom pašalíku zriaďovacie predmety tak, že všetko vyzerá ako z rozprávky.....; ...svoje ekonomické nevedomosti generálny riaditeľ zakryl tým, že uplatňuje systém tzv. referátnikov..... . Všetkými výrokmi sa prvostupňový súd zaoberal v odôvodnení rozsudku a dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo ich nepovažuje za zásah do osobnostných práva žalobcu. Odvolací súd k tomu len dodáva, že podstatná je skutočnosť, že tieto skutkové tvrdenia a svoje hodnotiace úsudky v súvislosti s nimi, žalovaný uviedol do sťažností určených orgánom oprávneným na ich preverenie. Nemožno mu tak uprieť primárny úmysel upozorniť na zlé hospodárenie v SSDZ a docieliť tak nápravu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalované výroky nepresiahli rámec vecnej a konkrétnej kritiky hospodárenia SSDZ a riadiacej činnosti žalobcu. V týchto výrokoch sa neuvádzajú konkrétne urážlivé výroky, ktoré mali zasiahnuť do práv žalobcu, a formulácia „.....za všetky ďalšie hanlivé, urážajúce, znevažujúce a ironizujúce výroky....“ je neurčitá a nejasná. Podstatná je aj skutočnosť, že sťažnosti vyvolali kontroly v SSDZ, ktoré čiastočne obsah sťažností potvrdili (údaj o neprenajatí cca 22 % bytov, neprimerane vysoké reprezentačné), a šetrenie o iných doposiaľ nebolo uzavreté, resp. žalovanému nebola daná relevantná odpoveď o výsledku šetrenia. Nemožno ich preto označiť za nepravdivé. Neobstojí ani odvolacia námietka, že prvostupňový súd sa napadnutým rozsudkom odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v rozsudku sp. zn. 1MCdo/4/2010. Týmto rozhodnutím boli pôvodné rozsudky v merite veci zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Základom rozhodnutia v zrušených rozsudkoch bol záver, že realizáciou práva podať sťažnosť, nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti. Súdy sa nezaoberali otázkou stretu dvoch ústavných práv - petičného práva (ako práva na slobodu prejavu) a práva na ochranu osobnosti. V zmysle intencií dovolacieho rozhodnutia a judikatúry ústavného súdu vykonal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku tzv. test proporcionality, v ktorom samostatne zodpovedal na všetky otázky, tvoriace uvedený test, a uviedol svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalovaný obsah sťažností nepresiahol rámec vecnej a prípustnej kritiky, keďže petičné právo je ústavne zaručené len vtedy, ak nezasahuje do iných základných práv dotknutej osoby. Prvostupňový súd tak postupoval a rozhodol v súlade so závermi dovolacieho súdu. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj časť odvolania, v ktorej žalobca vytkol prvostupňovému súd, že nahradil pasivitu žalovaného a sám iniciatívne vyhodnotil sporné tvrdenia žalovaného v sťažnostiach. Pokiaľ mal súd prvého stupňa vyhodnotiť stret dvoch ústavne garantovaných práva na strane žalobcu a žalovaného, primárne musel vyhodnotiť, či žalované výroky možno vyhodnotiť ako primeranú kritiku, opierajúcu sa o reálne skutkové podklady. Bolo preto jeho povinnosťou zaoberať sa samostatne každým žalovaným výrokom z hľadiska jeho pravdivosti a primeranosti hodnotiaceho úsudku. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok do merita veci potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. v celom rozsahu. Ako čiastočne dôvodné odvolací súd vyhodnotil len odvolanie čo do výroku o náhrade trov konania. Je správna odvolacia námietka, že súd nesprávne vypočítal odmenu za právne úkony právneho zástupcu žalovaného za obdobie od roku 2003 do roku 2006 z tarifného základu 16 596,96 Eur, teda z výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa v konaní žalobca domáhal. Predmetom konania je žaloba na ochranu osobnosti, ktorou pokiaľ ide o priznanie satisfakcie súd nie je viazaný. Ak by súd zistil, že k neoprávnenému zásahu došlo, pristúpil by následne k rozhodnutiu, či vzhľadom na jeho charakter a intenzitu postačí morálna satisfakcia, alebo či si vyžaduje vzhľadom na vzniknutý následok na osobnostných právach žalobcu aj finančnú náhradu nemajetkovej ujmy. Ani v tomto smere nie je súd viazaný výškou náhrady, ktorú požaduje žalobca, ale učí ju podľa vlastnej úvahy vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Keďže ochrana osobnosti je predmet konania, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch, okresný súd mal výšku odmeny za toto obdobie určiť podľa § 13 ods. 6 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z.z., resp. podľa § 11 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/204 Z.z., teda vo výške 1/10 alebo 1/13 aktuálne určeného výpočtového základu. Od účinnosti novely vyhl. č. 655/204 Z.z., t.j. od 1.1.2005, podľa § 10 ods. 8, z tarifného základu 2000,- Eur. Odvolací súd preto rozsudok v tejto časti zmenil a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nasledovne: VYHLÁŠKA MS SR č. 163/2002 Z. z. (tarifná odmena - § 13 ods. 6 - 1/10 výpočtového základu - 12.811 Sk (425,25 Eur) = 42,52 Eur + režijný paušál 4,25 Eur) 1. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia 2003 46,77 Eur 2. Vyjadrenie k žalobe zo dňa 03.03.2003 46,77 Eur 3. Účasť na pojednáva dňa 04.03.2003 46,77 Eur 4. Účasť na pojednávaní dňa 03.07.2003 46,77 Eur 5. Účasť na pojednávaní dňa 19.09.2003 46,77 Eur 6. Účasť na pojednávaní dňa 09.12.2003 46,77 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 163/2002 Z. z. (tarifná odmena - § 13 ods. 6 - 1/10 výpočtového základu - 13.602 Sk (451,50 Eur) = 45,15 Eur + režijný paušál 4,52 Eur) 7. Účasť na pojednávaní dňa 02.03.2004 49,67 Eur 8. Účasť na pojednávaní dňa 18.05.2004 (1/4 z 45,15+4,52) 15,81 Eur 9. Účasť na pojednávaní dňa 14.12.2004 (1/4) 15,81 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 655/2004 Z. z. (účinná od 01.01.2005 - tarifná odmena § 11 ods. 1 - 1/13 výpočtového základu 15.008 Sk (498,17 Eur) = 38,32 Eur + režijný paušál 4,98 Eur) 10. Účasť na pojednávaní dňa 21.04.2005 43,30 Eur 11. Účasť na pojednávaní dňa 10.06.2005 43,30 Eur 12. Účasť na pojednávaní dňa 29.09.2005 43,30 Eur 13. Účasť na pojednávaní dňa 08.12.2005 43,30 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 655/2004 Z. z. (účinná od 01.01.2005 - tarifná odmena § 11 ods. 1 - 1/13 výpočtového základu 16.381 Sk (543,75 Eur) = 41,82 Eur + režijný paušál 5,44 Eur) 14. Účasť na pojednávaní dňa 16.02.2006 47,26 Eur 15. Účasť na pojednávaní dňa 30.03.2006 47,26 Eur 16. Účasť na pojednávaní dňa 05.04.2006 47,26 Eur 17. Účasť na pojednávaní dňa 19.04.2006 47,26 Eur 18. Účasť na pojednávaní dňa 20.04.2006 (1/2) 26,35 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 655/2004 Z. z. (účinná od 01.01.2005 - § 10 ods. 1 + ods. 8 + režijný paušál 7,63 Eur) 19. Ďalšia porada s klientom dňa 14.09.2012 (1/2) 32,97 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 655/2004 Z. z. (účinná od 01.01.2005 - tarifná odmena § 10 ods. 1+ ods. 8 + režijný paušál 7,81 Eur) 20. Ďalšia porada s klientom dňa 16.01.2013 99,10 Eur 21. Vyjadrenie k priebehu konania zo dňa 28.01.2013 99,10 Eur 22. Ďalšia porada s klientom dňa 01.02.2013 99,10 Eur 23. Účasť na pojednávaní dňa 04.02.2013 99,10 Eur 24. Ďalšia porada s klientom dňa 25.03.2013 99,10 Eur 25. Účasť na pojednávaní dňa 27.03.2013 99,10 Eur 26. Účasť na pojednávaní dňa 19.06.2013 99,10 Eur 27. Účasť na pojednávaní dňa 29.10.2013 99,10 Eur 28. Účasť na pojednávaní dňa 30.10.2013 (1/4) 30,63 Eur 29. Záverečné vyjadrenie zo dňa 12.12.2013 99,10 Eur VYHLÁŠKA MS SR č. 655/2004 Z. z. (účinná od 01.01.2005 - tarifná odmena § 10 ods. 1+ ods. 8 + režijný paušál 8,04 Eur) 30. Účasť na pojednávaní dňa 08.01.2014 99,33 Eur Celkom vo výške 1 805,33 Eur, a spolu s 20%- tnou DPH v sume 2 166,40 Eur. Pokiaľ ide o jednotlivé úkony právnej služby, odvolací súd uznal aj odvolaciu námietku, že za úkon - účasť na pojednávaní dňa 18.5.2004, mala byť žalovanému priznaná odmena len vo výške 1 tarifnej odmeny, pretože toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. Rovnako sa to týka aj pojednávania dňa 30.10.2013. Nedôvodná bola táto odvolacia námietka k úkonom - účasť na pojednávaniach v dňoch 3.7.2003 a 29.9.2005, kde došlo k prejednaniu veci a patrí za ne odmena v plnej tarifnej výške. Nesprávna je odvolacia námietka, že k časti úkonov mala byť priznaná len 19 %-tná DPH podľa platnej právnej úpravy v čase jednotlivých úkonov, pretože rozhodujúce je obdobie, kedy právny zástupca žalovaného ako platca DPH obdrží platby za tieto právne úkony. To však v čase platnosti zákonnej úpravy o výške DPH 19 % nenastalo. . Odvolací súd preto rozsudok do výroku o náhrade trov prvostupňového konania zmenil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov len vo výške 2 166,40 Eur. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.. V odvolacom konaní bol žalovaný opätovne plne úspešný. Odvolací súd mu preto priznal náhradu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu. Podľa platnej vyhlášky č. 655/2004 Z.z. by žalovanému patrila náhrada vo výške 107,54 Eur ( odmena z tarifného základu 2 000,- Eur podľa § 10 ods. 8 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., t.j. 81,58 Eur s paušálnou náhradou 8,04 Eur a 20 %-tná DPH vo výške 17,92 Eur). Keďže vo vyjadrení si uplatnil náhradu len vo výške 99,33 Eur, súd mu priznal náhradu len v tejto výške. K výroku pod bodom II.: Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 563,50 Eur podľa pol. 7 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, za podané odvolanie proti rozsudku. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie podaním zo dňa 11.8.2014. Namietol, že jeho odvolanie zo dňa 4.6.2014 je v poradí druhým odvolaním vo veci. Prvé odvolanie podal dňa 13.6.2006, za ktoré zaplatil súdny poplatok 35 000,- Sk. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29.2.2012 sp. zn. MCdo 4/2010 zrušil rozsudok prvostupňového aj odvolacieho súdu. Preto mu nevznikla povinnosť zaplatiť za odvolanie v tej istej veci. Poukázal v tejto súvislosti na spoločnú poznámku k položkám 1,2,6,7,9,14 a 16 Sadzobníka súdnych poplatkov. Domáha sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Súd prvého stupňa v predkladacej správe zo dňa 19.11.2014 k dôvodom odvolania uviedol, že podľa citovanej spoločnej poznámky sa poplatok za podané odvolanie neplatí, ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania. V prejednávanej veci boli rozsudky nižších súdov zrušené dovolacím súdom v dôsledku mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR, pričom takýto opravný prostriedok sa v spoločnej poznámke neuvádza. Odvolací súd dospel k záveru, že tento záver prvostupňového súdu je nesprávny. Pokiaľ je v zákone uvedený ako dôvod opätovného nevyrubenia súdneho poplatku za odvolanie skutočnosť, že pôvodný rozsudok bol zrušený na základe podaného dovolania, vzťahuje sa táto výnimka aj na prejednávanú vec. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podľa štvrtej hlavy, štvrtej časti O.s.p., je rovnako ako dovolanie podľa tretej hlavy, štvrtej časti O.s.p. mimoriadnym opravným prostriedkom. Rozdiel je len v oprávnených subjektoch a podmienkach jeho podania proti právoplatným rozhodnutiam súdov. Výklad prvostupňového súdu je preto príliš formálny, a vo vzťahu k žalobcovi arbitrárny. Nezohľadňuje zámer zákonodarcu chrániť pred duplicitným vyrubovaním súdnych poplatkov za opravné prostriedky tých účastníkov konania, ktorí už raz opravný prostriedok úspešne uplatnili. K zrušeniu pôvodných rozsudkov by nebolo došlo, ak by žalobca nepodal proti pôvodnému prvostupňovému rozsudku odvolanie, čo bolo zákonnou podmienkou pre mimoriadne dovolacie konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil podľa § 221 ods. 1, písm. i) O.s.p. ako uznesenie, ktoré nemalo byť vydané. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.