Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/512/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205222768 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1205222768.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľa: S. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. G., I. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Pandy, Ľ. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MGA IURIS, s.r.o., Pri Starej prachárni 10, Bratislava, o zaplatenie 426,44 eur (12.847,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. júla 2013 č. k. 19C 47/2006-185, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 19C 47/2006-185 zo dňa 11.7.2013 p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi 45,23 eur na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 11. júla 2013 č.k. 19C 47/2006-185 zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia 426,44 eur (12.847,- Sk) z titulu nevyplateného podielu na hospodárskom výsledku za rok 2001 vo výplatnom termíne za mesiac august 2002, t.j. ku dňu 10.9.2002. Okresný súd Bratislava II mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu, resp. u jeho právneho predchodcu a svoj nárok na vyplatenie podielu na hospodárskom výsledku za rok 2001 odvodil z § 14 Kolektívnej zmluvy uzavretej na rok 2001 až 2003 medzi Slovenským plynárenským priemyslom, š.p. a Plynárenským odborovým zväzom, podľa ktorého sa zamestnávateľ zaviazal zabezpečiť v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy, dosiahnutej v predchádzajúcom roku. Termín vyplatenia podielov bol v Kolektívnej zmluve stanovený na výplatný termín za mesiac august príslušného roka. Pracovný pomer navrhovateľa u odporcu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 27.10.2000 a skončil dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 6.12.2004 z dôvodu organizačnej zmeny dňom 31.12.2004. Dňa 11.12.2001 bol podpísaný Dodatok č. 3 ku Kolektívnej zmluve SPP, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že sa zrušuje § 14 Kolektívnej zmluvy označený ako Podiely na hospodárskych výsledkoch, podľa ktorého zamestnávateľ mal zabezpečiť v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku. Dodatok nadobudol účinnosť dňa 11.12.2001. Odporca nesúhlasil s uplatneným nárokom a tvrdil, že zisk z 1. polroka 2001 prešiel do základného imania obchodnej spoločnosti a 2. polrok bol uzavretý so stratou. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, pretože už v čase podania návrhu na súd bol § 14 Kolektívnej zmluvy zrušený a preto sa vyplatenie podielov na hospodárskych výsledkoch nemohlo stať nárokovou zložkou mzdy navrhovateľa a tiež márne uplynula 12 mesačná lehota, počas ktorej do prijatia novej kolektívnej zmluvy mohol zamestnanec uplatniť svoj nárok na súde. Nárok navrhovateľa nebol dôvodný aj preto, že odporca nedosiahol v roku 2001 kladný hospodársky výsledok. S poukazom na tieto závery okresný súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok 21,24 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 148,62 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že neuznáva platnosť Dodatku č. 3 ku Kolektívnej zmluve na roky 2001 až 2003. Namietal, že okresný súd nevypočul navrhnutých svedkov H. M. H., ktorí by preukázali neplatnosť Dodatku číslo 3 ku Kolektívnej zmluve, pretože neexistuje logický dôvod, prečo by sa predseda odborového zväzu H. vzdal už existujúceho práva na vyplatenie podielov a prečo by podpisoval dodatok bez súhlasu a bez vedomosti ďalších členov odborového zväzu a prečo by H. prostredníctvom svojho zástupcu Z. H. inicioval podanie niekoľko sto návrhov na súd, ak podľa tvrdenia odporcu podpísal predmetný dodatok. Navrhovateľ v odvolaní okrem toho namietal, že súd nevyhovel jeho návrhu, aby prejudiciálne skúmal platnosť Dodatku č. 3 a tiež, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Súd tak porušil jeho právo na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne s námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd mal vypočuť svedkov na preukázanie neplatnosti Dodatku č. 3 a tvrdil, že takýto dôkaz by bol nadbytočný a bez významu pre rozhodnutie súdu vo veci, keď sám navrhovateľ v priebehu konania nevedel uviesť žiadny dôvod neplatnosti dodatku a neuviedol ani žiadne právne relevantné skutočnosti, z ktorých by neplatnosť dodatku vyplývala a zdôraznil, že otázka platnosti, či neplatnosti predmetného dodatku kolektívnej zmluvy je otázka právna, a preto výsluch uvedených svedkov by bol nadbytočný a bez významu pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd vychádzal pri rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci, k tejto odvolacej námietke sa odporca nevyjadril, pretože túto námietku navrhovateľ uviedol len všeobecne a vôbec ju nešpecifikoval. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ svoj nárok na vyplatenie podielu na hospodárskom výsledku za rok 2001 odvodzoval z ustanovenia § 14 Kolektívnej zmluvy, uzavretej na rok 2001 až 2003 medzi Slovenským plynárenským priemyslom, š.p. a Plynárenským odborovým zväzom, podľa ktorého sa zamestnávateľ zaviazal zabezpečiť v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v predchádzajúcom roku. Podľa §14 Kolektívnej zmluvy SPP, š.p. s názvom „Podiely na hospodárskych výsledkoch„ uzavretej na roky 2001 až 2003: „Zamestnávateľ zabezpečí v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku. Konkrétny postup vyplatenia podielov bude upravený vnútropodnikovým predpisom, vopred prerokovaným s POZ. Termín vyplatenia je stanovený vo výplatnom termíne za mesiac august príslušného roka“. Kolektívna zmluva v tomto znení bola podpísaná dňa 15.11.2000 , za Slovenský plynárenský priemysel, š.p. jeho generálnym riaditeľom F.. K. H. a za Plynárenský odborový zväz predsedom V. H.. Ustanovenia kolektívnej zmluvy boli následne menené a doplnené dodatkami, z ktorých na predmetnú vec sa vzťahuje Dodatok číslo 3, ktorého platnosť spochybňoval navrhovateľ. Dodatok číslo 3 bol prijatý v tomto znení: „V súlade s ustanovením zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v znení zmien a doplnkov a časťou I § 4 bod 2 Kolektívnej zmluvy SPP , akciovej spoločnosti na roky 2001 až 2003 sa zmluvné strany dohodli na tomto jej dodatku : I § 14 „ Podiely na hospodárskych výsledkoch“ - pre rok 2001 sa zrušuje celý paragraf. Nasledujúce paragrafy sa prečíslujú na § 14 „Doplnkové dôchodkové poistenie “ atď..... Tento dodatok je neoddeliteľnou súčasťou kolektívnej zmluvy SPP, akciovej spoločnosti na roky 2001 až 2003 a nadobúda účinnosť dňom jeho podpisu oboma zmluvnými stranami“. Dodatok č. 3 bol podpísaný dňa 11.decembra 2001 a podpísali ho: F.. S. X., predseda predstavenstva SPP, a.s. a generálny riaditeľ, F.. O. Y., člen predstavenstva SPP, a.s. a za POZ predseda V. H.. Z predložených písomných dokladov založených v spise a ich porovnaním vyplýva, že predmetný dodatok bol podpísaný, tak na strane zamestnávateľa ako aj odborovej organizácie, na to oprávnenými osobami. Okresný súd zamietol návrh navrhovateľa tiež z dôvodu, že nebola splnená podmienka pre tvorbu a vyplatenie podielov podľa § 14 Kolektívnej zmluvy v pôvodnom znení, pretože odporca nedosiahol v roku 2001 kladný hospodársky výsledok a z toho dôvodu odporca nie je povinný vyplatiť navrhovateľovi podiel na hospodárskych výsledkoch za rok 2001, pretože tento nárok nevzniká v prípade nepriaznivých hospodárskych výsledkov obchodnej spoločnosti odporcu. Podľa výkazu ziskov a strát k 31.12.2001 odporca v roku 2001 nedosiahol zisk, ale stratu. Nebol preto daný dôvod pre postup podľa § 14 Kolektívnej zmluvy (pred zrušením tohto ustanovenia Kolektívnej zmluvy Dodatkom č. 3) tiež z dôvodu, že neboli splnené podmienky zo strany zamestnávateľa, ktoré vyplývali z § 14 Kolektívnej zmluvy a to, že: „Zamestnávateľ zabezpečí v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku“. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa zastáva názor, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný s prihliadnutím na uvedené preto, že neboli splnené podmienky pre postup podľa § 14 Kolektívnej zmluvy a zamestnávateľ nemohol zabezpečiť v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku, keď podľa výkazov ziskov a strát k 31.12.2001 odporca nedosiahol zisk, ale stratu a tiež v prípade, ak by aj nebol uzavretý Dodatok č. 3, ktorým by bolo zrušené ustanovenie § 14 Kolektívnej zmluvy a zostalo by v platnosti, ani tak by zamestnancom odporcu nárok na podiel na hospodárskych výsledkoch za rok 2001 v konečnom dôsledku nevznikol, ako správne uviedol odporca vo svojom vyjadrení vo veci zo dňa 25.3.2008 s tým, že takýto nárok zamestnancom nevyplýva ani zo žiadnych iných právnych skutočností a preto nárok voči odporcovi je nedôvodný a v prípade vyplatenia uplatnenej sumy navrhovateľovi, by na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor odporcu. Vecne správny je aj ďalší dôvod zamietnutia návrhu navrhovateľa okresným súdom, že ustanovenie § 14 Kolektívnej zmluvy, z ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj nárok, bolo zrušené Dodatkom č. 3 ku Kolektívnej zmluve, ktorý bol podpísaný dňa 11.decembra 2001 a jeho namietanú neplatnosť navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal. Okresný súd správne poukázal v odôvodnení rozsudku tiež na skutočnosť, že v čase podania návrhu (8.9.2005) bolo ustanovenie § 14 Kolektívnej zmluvy už zrušené Dodatkom č.3 zo dňa 11.12.2001, nové ustanovenie upravujúce poskytovanie prémií za rok 2002 v Kolektívnej zmluve SPP, a.s. nebolo prijaté a preto sa vyplatenie prémií nemohlo stať nárokovou zložkou mzdy navrhovateľa a okrem toho márne uplynulo obdobie 12 mesiacov, počas ktorých do prijatia novej Kolektívnej zmluvy, resp. prijatia nového príslušného ustanovenia Kolektívnej zmluvy mohol zamestnanec uplatniť svoj nárok na súde. V dôsledku toho aj navrhovateľom vznesená námietka v podanom odvolaní, že okresný súd nenariadil výsluch navrhnutých svedkov H. a H. (ktorí mali preukázať nepodpísanie Dodatku č. 3 ku Kolektívnej zmluve) je nadbytočný a teda postup okresného súdu bol správny, keď ich výsluch v súlade so zásadou hospodárnosti konania nevykonal, pretože by nemal podstatný význam pre rozhodnutie vo veci, ako aj tvrdenie navrhovateľa, že práve H. inicioval rokovanie s generálnym riaditeľom SPP, a.s., predmetom ktorého mala byť práve problematika vyplatenia podielov a to v čase, keď už mal byť Dodatok č. 3 podpísaný ako i tvrdenie, že podnet na podanie návrhov na súd tiež vyšiel z odborovej organizácie, teda od H. a to v čase po podpise Dodatku č. 3. Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom v naznačenom smere, ktoré namietal navrhovateľ v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne priaznivého rozhodnutia navrhovateľa v danej veci. S prihliadnutím na uvedené, je správny záver okresného súdu, že Dodatok č. 3 zrušil nárok navrhovateľa (v prípade kladného hospodárskeho výsledku odporcu) na vyplatenie podielu na hospodárskych výsledkoch odporcu za rok 2001. Preto ak z §14 Kolektívnej zmluvy v jeho znení upravoval „povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť v príslušnom roku tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch, vo výške priemernej tarifnej mzdy dosiahnutej v SPP, š.p. v predchádzajúcom roku“, tak jeho zrušenie pre rok 2001 znamená, že v roku 2001 takúto povinnosť zamestnávateľ nemal, z čoho vyplýva, že za rok 2001 nevznikol zamestnancom ani nárok na jeho vyplatenie vo výplatnom termíne august 2002. Nárok navrhovateľa preto nie je dôvodný. Okrem uvedeného, v danej veci je podstatná tiež skutočnosť, ktorá sa týka formulácie samotného § 14 Kolektívnej zmluvy, ktorý nevykazuje znaky dostatočnej určitosti právneho úkonu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, keď okrem povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť tvorbu podielov na hospodárskych výsledkoch, ďalšie podrobnosti vzniku tohto nároku, s výnimkou jeho splatnosti, na jeho vyplatenie ponecháva na úpravu vnútropodnikovým predpisom, ktoré odporca nikdy neprijal. Z uvedeného potom nie je jednoznačné, komu takéto nároky vznikli, za akých podmienok majú byť vyplatené, či sa vzťahujú aj na prípady dosiahnutia záporného hospodárskeho výsledku, a pod., čo spochybňuje samotnú platnosť citovaného ustanovenia Kolektívnej zmluvy pre jeho neurčitosť. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.). Navrhovateľ tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa právne danú vec posúdil podľa ustanovenia § 1, § 42 ods.1, § 43ods.1 a 3, § 118, § 119 a § 231 Zákonníka práce. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľa, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania navrhovateľa nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľ svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Navrhovateľ v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľ dospel a čo konkrétne vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovateľ nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov , resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov , ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa , a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane navrhovateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorému uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 45,23 eur (za 1 úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 30.9.2013 podľa § 1 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, odmena vo výške 29,88 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. vo výške 7,81 eur a 20% DPH podľa § 18 ods. 3 vyhl. vo výške 7,54 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.