Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/856/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206228118 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1206228118.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: A.. E. R., L. O. XX, H., zastúpeného Mgr. Martinom Dohňanským, advokátom, so sídlom Exnárova 13, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpená Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 04.septembra 2014, č.k. 17C/228/2006-305, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia sumy 303.973,- eur (9.157.500,- Sk) titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že dňa 22.01.1998 sa stal účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej utrpel viaceré zranenia. Rozhodol tak podľa § 444 Obč. zákonníka, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/1965 Zb. a podľa § 106 Obč. zákonníka, keď vykonaným dokazovaním zistil, že H.. J. D. v znaleckom posudku, vypracovanom dňa 22.09.1998, ohodnotil bolestné na 1.627,50 bodov, následne ohodnotil operáciu zo dňa 22.10.1998, vykonanú za účelom extrakcie osteosyntetického materiálu a osteotomia tibiofibulárnej symdezmozy a deliberácie členka počtom 63 bodov, zvýšených o 50%, t.j. 180 bodov titulom bolestného a ďalej operáciu zo dňa 22.02.1999 - vykonanie extrakcie osteosyntetického materiálu zo stehna a predkolenia počtom 307,50 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa ohodnotil H.. J. D. v posudku vypracovanom dňa 07.12.1998 počtom 300 bodov. H.. H. Y., odborný lekár a znalec v odbore zdravotníctvo, vypracoval dňa 21.08.2003 znalecký posudok č. 10877-39/03 na základe objednávky navrhovateľa, v ktorom ohodnotil bolestné počtom 1.126,25 bodov, ktoré zvýšil o dvojnásobok, t.j. na 2.252,50 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil 800 bodmi, ktoré rovnako zvýšil na dvojnásobok, t.j. na 1.600 bodov. Znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, G.. H.. Ľ. Y., M.. vypracoval dňa 10.06.2003 znalecký posudok, v ktorom dospel k záveru, že napriek liečeniu sa somatický stav navrhovateľa nezlepšil, začali sa prejavovať príznaky postresovej traumatickej poruchy a trvalé zmeny psychického stavu v zmysle organickej poruchy a ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia pre vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy počtom 600 bodov. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú odporcom ustanovil v konaní znalca H.. K. R. na zodpovedanie otázky, ku ktorému dňu došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa vo vzťahu k bolestnému v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 22.01.1998, t.j. kedy bolo možné ohodnotiť bolesť a rovnako, ku ktorému dňu došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa vo vzťahu k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v dôsledku následkov po úraze, t.j. kedy sa ustálil zdravotný stav navrhovateľa natoľko, aby bolo zrejmé, či a v akom rozsahu došlo u neho k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Znalec vo svojom posudku č. 15/2008 dospel k záveru, že k definitívnemu ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo dňa 06.02.2003, kedy H.. D. konštatoval posttraumatickú artrózu - zhrubnutie kostených spojov a obmedzenie hybnosti v mieste komplikovanej zlomeniny ľavej píšťaly v úrovni členka s ťažkým obmedzením hybnosti a jedinou alternatívnou - operačným znehybnením ľavého členka - artrodézou. K ustáleniu zdravotného stavu vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia podľa znalca došlo taktiež ku dňu 06.02.2003. Na posúdenie ustálenia zdravotného stavu navrhovateľa v súvislosti s jeho duševnými, resp. psychickými poruchami, ak takéto v dôsledku dopravnej nehody u navrhovateľa nastali, súd ustanovil znalca H.. H. Č. z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý vo svojom znaleckom posudku č. 40/2009 konštatoval, že navrhovateľ trpí duševnou poruchou - posttraumatickou stresovou poruchou s pokračujúcimi paralelnými emočnými príznakmi v súvislosti so vznikom život ohrozujúcej udalosti (autonehoda). Uviedol, že posttraumatická stresová porucha (ďalej len PTSP) začala u navrhovateľa bezprostredne po nehode, je viazaná s udalosťou ohrozujúcou život, a keďže PTSP je podľa diagnostických kritérií konštatovaná ako odpoveď na stresovú udalosť, je v prípade navrhovateľa trvanie príznakov dlhodobé. Na pojednávaní dňa 05.11.2009 znalec vo svojej výpovedi uviedol, že podľa neho do 6-ich mesiacov od dopravnej nehody sa musela prejaviť PTSP, teda prvé príznaky začali hneď po traume a do konca 6-ich mesiacov sa ustálila v celom rozsahu. Na pojednávaní dňa 18.03.2010 znalec H.. K. R. na otázku, kedy bolo možné definitívne konštatovať posttraumatickú artrózu členka ako trvalý následok úrazu uviedol, že toto bolo možné konštatovať už v roku 1999 po extrakcii osteosyntetického materiálu a po ukončení rehabilitačnej liečby, následne v roku 2003 bola táto diagnóza iba potvrdená. Na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom zo dňa 18.03.2010 tak, že návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 10 Obč. zákonníka, keď vychádzal z obsahu znaleckého posudku H.. K. R. a z jeho výpovede pred súdom, keď konštatoval, že bolestné bolo možné ohodnotiť už v roku 1999 a po 12-ich mesiacoch od úrazu musel byť zdravotný stav navrhovateľa definitívne ustálený. Najneskôr sa zdravotný stav podľa znalca ustálil dňom 06.02.2003, kedy mu bolo navrhnuté operačné znehybnenie členka, a to tak vo vzťahu k bolestnému ako aj vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Dospel k záveru, že do 22.01.1999 - najneskôr do 06.02.2003 musel byť zdravotný stav navrhovateľa ustálený, návrh na súd v časti o bolestné mohol navrhovateľ podať teda dňa 22.01.1999, resp. dňa 06.02.2003, subjektívna dvojročná lehota na podanie návrhu teda uplynula dňa 22.01.2001, resp. dňa 06.02.2005, a preto návrh podaný na súd dňa 09.11.2006, bol podaný po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej doby. V časti o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia mohol teda navrhovateľ podať návrh na súd dňa 06.02.2003, pričom subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 06.02.2005 a návrh podaný dňa 09.11.2006, bol podaný po uplynutí premlčacej doby. V dôsledku odvolania podaného navrhovateľom Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8Co 373/2010-213 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že pri posudzovaní času, kedy sa poškodený dozvedel o škode spočívajúcej v bolesti, je rozhodujúci čas jej zistenia, pri posudzovaní ktorého súd prvého stupňa správne vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. M Cdo 37/2000, podľa ktorého za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď v zmysle § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. možno bolesť ohodnotiť len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. Táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nebola jednoznačne preukázaná vzhľadom na nejednotnosť záverov znaleckých posudkov, a preto uložil súdu prvého stupňa na odstránenie rozporov nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu ustanovil v konaní znaleckú organizáciu LEGE ARTIS znalecká organizácia s.r.o., ktorá uviedla, že bolestné je možné hodnotiť hneď, ako sú známe všetky poranenia (diagnózy), avšak najideálnejšie, a teda aj väčšinou sa realizuje hodnotenie bolestného po skončení liečby, kedy sú známe aj prípadné komplikácie celého priebehu liečby, ktoré by mohli ovplyvniť navýšenie hodnotenia. Znalecká organizácia sa preto priklonila k tomu, že dňom kedy bolo možné prvýkrát hodnotiť bolesť u navrhovateľa po nehode zo dňa 22.01.1998, bol deň ukončenia jeho liečby, teda 01.09.1998 a tento termín označila aj za deň ustálenia zdravotného stavu vo vzťahu k hodnoteniu bolestného. Podľa znaleckej organizácie bolo možné prvýkrát hodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia u navrhovateľa v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 22.01.1998, dňa 07.12.1998. Na pojednávaní dňa 10.06.2014 vypočul B. H.. J. K., zastupujúceho znaleckú organizáciu LERGE ARTIS znalecká organizácia s.r.o., ktorý vo svojej výpovedi zotrval na záveroch vypracovaného znaleckého posudku a na otázku navrhovateľa, či nemal na ustálenie zdravotného stavu vplyv ďalší vývoj jeho zdravotného stavu, teda to, že sa jeho komfort zhoršoval, čo viedlo až k úplnému znehybneniu kĺbu, znalec uviedol, že už v čase liečenia bolo konštatované, že pacient mal opuch členkového kĺbu, má obmedzenú hybnosť, zmeny na koži, čo predstavovalo jasný signál artrózy, a tento stav sa už nedalo zvrátiť v tom čase, keď neexistovali také metódy ako v súčasnej dobe, kedy je možné pristúpiť k výmene kĺbu. To, že dochádza k artróze, konštatoval znalec H.. D., teda už v tom čase musel vedieť a predpokladať, aký bude vývoj zdravotného stavu pacienta. Uviedol, že išlo o vnútrokĺbovú zlomeninu na nosnom kĺbe, ktorý stav musel zákonite viesť k artróze. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom podaným na Okresný súd Bratislava III dňa 14.11.2003, vedeným pod sp.zn. 16C 13/2004 sa navrhovateľ domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou proti odporcom: 1/ Finisch car s.r.o. - držiteľ motorového vozidla, ktoré spôsobilo kolíziu, 2/ Slovenská kancelária poisťovateľov, avšak uznesením zo dňa 21.09.2006 súd konanie zastavil z dôvodu výmazu odporcu 1/ z Obchodného registra. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom vychádzal zo záverov kontrolného znaleckého dokazovania a dospel k záveru, že premlčacia doba vo vzťahu k bolestnému uplynula dňa 01.09.2000 a vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia ku dňu 07.12.2000, a preto už v čase podania návrhu na Okresný súd Bratislava III dňa 14.11.2003 bol nárok navrhovateľa premlčaný. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Za nesprávny považoval názor súdu, že znalecký posudok len deklaruje škodu na zdraví a namietal, že navrhovateľ si uplatnil dva samostatné nároky, avšak rozhodnutie o nich má konštitutívny charakter, keď súd o ich existencii v konaní ešte len rozhoduje. Pokiaľ súd nesúhlasil s jeho tvrdením, že o potrebnom rozsahu škody získal vedomosť až posudkom, namietal, že skôr sa o škode na zdraví navrhovateľ nemá ako dozvedieť. Súd v označenom rozhodnutí predpokladá, že sa o tomto rozsahu dozvedel (NS SR č.k. M Cdo 37/2000). Toto však nie je v súlade s ust. § 106 od. 1, 2 Obč. zákonníka a v tejto súvislosti uviedol, že sa pridržiava jeho námietok uvedených v odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa v tomto konaní zo dňa 18.03.2010. K záveru súdu, že podľa konštantnej súdnej praxe za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia rozsudku, ale rozhodujúcou je skutočnosť, kedy bola bolesť spôsobená, uviedol, že súd má zrejme na mysli nárok na náhradu základného, nie mimoriadneho odškodnenia bolesti, keď súd ďalej uviedol, že podstatným je okamih dopravnej nehody a následné operácie a liečenie navrhovateľa a uviedol, že aj po ustálení zdravotného stavu mohol navrhovateľ žiadať o vyhotovenie posudku. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to R 38/1975, z ktorého vyplýva, že pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, nielen z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode a ďalej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 9/1986 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 145/2004, v zmysle ktorého pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že mu vznikla škoda a kto za jej vznik zodpovedá a nie je rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Uviedol, že v zmysle § 106 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka a uvedených rozhodnutí, je na vedľajšom účastníkovi - poisťovni, resp. škodcovi, aby preukázal súdu, kedy sa poškodený najskôr dozvedel o druhu a rozsahu škody, a teda mu začala plynúť premlčacia subjektívna doba. V rozpore s princípom právnej istoty a inštitútom premlčania sú podľa jeho názoru práve rozhodnutia prekračujúce zákonné rámce tak, že oslabujú práva poškodených na zdraví tým spôsobom, že sa za začiatok subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie náhrady škody na zdraví poškodeným určuje objektívny, a na vôli poškodeného nezávislý moment - ustálenie zdravotného stavu. Odporca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 145/2004, na ktoré poukázal navrhovateľ vo svojom odvolaní, uviedol, že toto nerieši otázku premlčania nároku na náhradu škody na zdraví, ale prejudikuje začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zákonníka. Ďalej uviedol, že v zmysle judikátu R 9/1986, na ktorý taktiež navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní, práve v danom prípade boli u navrhovateľa splnené všetky predpoklady na to, aby si nárok uplatnil po tom, ako bol navrhovateľovi vyhotovený posudok o hodnotení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia H.. D. v roku 1998, keď k tomuto dátumu už navrhovateľ poznal skutkové okolnosti (napr. skončenie liečby, trvalé následky úrazu), z ktorých mohol vyvodiť svoje nároky na náhradu škody na zdraví. Ďalej poukázal v tejto súvislosti aj na závery kontrolného znaleckého posudku vypracovaného v konaní. Uviedol, že navrhovateľ si neuplatňoval v konaní základné odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale len mimoriadne zvýšenie náhrady týchto nárokov a s poukazom na § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. namietal, že aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať jednotlivo, pri každom nároku zvlášť, pričom mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, t.j. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, v ktorých súd môže primerane zvýšiť tieto náhrady nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, avšak takéto zvýšenie v rámci voľnej úvahy súdu musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam konkrétneho prípadu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že o škode sa dozvedel až zo znaleckého posudku H.. Y. v roku 2003, pretože navrhovateľ mal hodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia k dispozícii už v roku 1998, vykonané H.. D., ktoré je identické v hodnotených položkách s posudkom H.. Y. aj v zmysle § 9 ods. 1 cit. vyhlášky sa posúdenie vykoná po ustálení stavu. Podľa jeho názoru preto za deň zistenia škody na zdraví spočívajúcej v bolestiach a sťažení spoločenského uplatnenia, sa nemá považovať deň vystavenia znaleckého posudku hodnotiaceho bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale pre počiatok zistenia takejto škody je aj podľa právnej teórie a rozhodovacej praxe rozhodujúce ustálenie zdravotného stavu, t.j. bez ohľadu na to, kedy bol posudok vystavený. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 22.01.1998, doplnil dokazovanie nariadením kontrolného znaleckého dokazovania v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 373/2010-213 zo dňa 20.03.2012, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 18.03.2010 č.k. 17C/228/2006-179, ktorým právnym názorom je súd prvého stupňa v zmysle § 226 O.s.p. v ďalšom konaní viazaný. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 O.s.p. a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na daný prípad aplikoval § 444 a § 106 Obč. zákonníka a ust. § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Správne tiež dospel k záveru, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také relevantné námietky alebo argumenty, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, alebo ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa venoval patričnú pozornosť všetkým tým sporným skutočnostiam, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia veci, náležite objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Navrhovateľ sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 303.973,- eur (9.157.500,- Sk) z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 22.01.1998, pričom tieto nároky si uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. 16C 13/2004 návrhom na začatie konania podaným dňa 14.11.2003 proti odporcom: 1/ Finisch car s.r.o., ako držiteľovi motorového vozidla, ktoré spôsobilo kolíziu a 2/ Slovenská kancelária poisťovateľov, ktoré konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 21.09.2006 z dôvodu výmazu odporcu 1/ z obchodného registra. Z uvedeného dôvodu si navrhovateľ svoje nároky uplatnil proti odporcovi v tomto konaní návrhom podaným na súd dňa 09.11.2006. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú odporcom, súd prvého stupňa správne postupoval, keď skúmal, či si navrhovateľ uplatnil svoje nároky na náhradu škody spôsobenej na zdraví, ktoré sú predmetom konania, v zákonom stanovenej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle § 106 ods. 1Obč. zákonníka, pričom pre začatie plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby správne považoval za rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť na súde a tiež zo skutočnosti, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedal. Pri posudzovaní času, kedy sa poškodený dozvedel o škode spočívajúcej v bolesti, správne vychádzal z času jej zistenia, za ktorý považoval okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď v zmysle § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. možno bolesť ohodnotiť, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený a taktiež správne pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za rozhodujúci považoval okamžik, kedy sa po úraze a liečení ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, aby bolo zrejmé, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Uvedené posúdenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody na zdraví, je v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2012 č.k. 8Co 373/2010-213, v odôvodnení ktorého sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý v konaní nariadil znalecké dokazovanie na zistenie, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa, avšak dospel k záveru, že vykonaným znaleckým dokazovaním táto skutočnosť nebola jednoznačne preukázaná a považoval za potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie na zistenie ustálenia zdravotného stavu navrhovateľa vo vzťahu k bolestnému aj vo vzťahu k jeho sťaženiu spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní postupoval v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, keď na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku ustanovil znaleckú organizáciu LEGE ARTIS znalecká organizácia s.r.o. Vykonal dokazovanie aj výsluchom znalca H.. J.V. K., zastupujúceho znaleckú organizáciu, a z vykonaného kontrolného znaleckého dokazovania vyvodil správne skutkové zistenia, že zdravotný stav navrhovateľa bol ustálený vo vzťahu k bolestnému ku dňu 01.09.1998 a vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia ku dňu 07.12.1998, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal aj so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho vyjadrení k znaleckému posudku a správne dospel k záveru, že premlčacia doba vo vzťahu k bolestnému uplynula dňa 01.09.2000 a vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia ku dňu 07.12.2000, a teda návrh na začatie konania podaný na Okresný súd Bratislava III dňa 14.11.2003 podal navrhovateľ po uplynutí premlčacej doby. Z uvedených dôvodov odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa, že o potrebnom rozsahu škody sa dozvedel až zo znaleckého posudku, keď s týmito námietkami sa dostatočne vysporiadal nielen súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale aj odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 20.03.2012, ktorým rozhodol o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 18.03.2010 a vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Navrhovateľ len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval, a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení, spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska navrhovateľom uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia vecne správny, a preto ho v celom jeho rozsahu, plne sa stotožňujúc so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, potvrdil podľa § 219 od. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.