Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/715/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200492 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1209200492.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: Y. W., B.. XX. XX. XXXX, X. L. D.. Č.. XXXX/X, W., zastúpený advokátom: JUDr. Rudolf Adamčík, Liptovská ul. č. 2/A, Bratislava, proti odporcovi: ABAS CiT Management s. r. o., IČO: 35 801 425, Trnavská ul. č. 100, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Boris Reken, Ventúrska ul. č. 1, Bratislava, o určenie, že pracovný pomer trvá, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01. júla 2014, č. k. 13C/17/2009 - 263, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 83, 89 eur, k rukám právneho zástupcu JUDr. Rudolfa Adamčíka, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) určil, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovný zmluvou s odporcom zo dňa 01. 07. 2005 trvá. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 2, § 60 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 127 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že nakoľko dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 03. 2008 nepodpísal navrhovateľ ako zamestnanec odporcu, nedošlo k splneniu podmienky písomnej formy a nebola splnená ani náležitosť slobodnej a vážnej vôle navrhovateľa so skončením pracovného pomeru a preto pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá naďalej, keďže k jeho skončeniu nedošlo. Poukázal na skutočnosť, že znaleckým posudkom č. 2/2014, vypracovaným súdnou znalkyňou MUDr. (správne Mgr.) T. Z. v odbore písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, jazyková analýza mal preukázané, že navrhovateľ dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísal, nakoľko nie je opatrená jeho pravým podpisom, keďže nevykazuje také podobné, zhodné znaky, na základe ktorých by bolo možné potvrdiť, že sporný podpis bol vyhotovený úmyselne meneným podpisom samotným navrhovateľom s tým, že pisateľom sporného podpisu je iná osoba, ktorá pravdepodobne vyhotovila sporný podpis napodobnením niektorých písomných tvarov pravých podpisov navrhovateľa a to v miere, ako dokázala analyzovať a následne napodobniť umiestnenie, postupnosť v smere písacieho pohybu pri tvarovaní jednotlivých častí pravých podpisov, čo však falšovateľ nedokázal napodobniť kvalitne a vyhotovil celkom vymyslené písmo. Zamietnutie návrhu odporcu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, ktorý tvrdil, že navrhovateľ úmyselne mechanicky pozmenil svoj vlastný podpis, skutočnosť, ktorú potvrdila aj svedecká výpoveď T. V., odôvodnil súd prvého stupňa vecne tým, že o správnosti znaleckého posudku nemal dôvod pochybovať, nakoľko súdna znalkyňa sa zaoberala štyrmi možnosťami sporného podpisu a to, či je podpis navrhovateľa pravý, pozmenený samotným navrhovateľom, vyhotovený osobou odlišnou od navrhovateľa a podľa predlohy jeho pravého podpisu a nakoľko znalkyňa dospela k záveru, že podpis na dohode o skončení pracovného pomeru nie je podpisom navrhovateľa, ale vznikol kombináciou metódy 3 a 4, nedošlo k splneniu podmienky písomnej formy a ani náležitosti slobodnej a vážnej vôle navrhovateľa so skončením pracovného pomeru. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal právo na náhradu trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za 9 úkonov právnej pomoci, prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 14. 01. 2009, podanie návrhu na súd dňa 20. 01. 2009, účasť na pojednávaniach v dňoch 11. 06. 2009, 01. 10. 2009, 26. 11. 2009 a 01. 07. 2014, písomné podania na súd zo dňa 13. 08. 2009, 25. 11. 2009, odvolanie zo dňa 03. 03. 2010 á 53, 49 eur podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., 7 á 6, 95 eur, 1 á 7, 21 eur režijný paušál, 1 á 8, 04 eur režijný paušál, 20 % DPH, spolu v sume 654, 31 eur s tým, že navrhovateľovi nepriznal trovy právneho zastúpenia za tri porady s klientom v dňoch 03. 06. 2009, 23. 02. 2010 a dňa 03. 12. 2012, keďže právny zástupca navrhovateľa ich uskutočnenie nepreukázal žiadnym záznamom ani iným listinným dôkazom. Rozhodnutie, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok v sume 99, 50 eur odôvodnil právne ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 1 písm. b) Sadzobníka k zákonu. Rozhodnutie, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 551, 92 eur titulom trov štátu odôvodnil právne ust. § 148 O. s. p. a vecne neúspechom odporcu v konaní, ktorému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli zaplatením odmeny znalkyni za vypracovaný znalecký posudok zo štátnych finančných prostriedkov. Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 tým, že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Namietol nepreskúmateľnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku, pretože nie je náležite odôvodnený a vychádza výlučne zo znaleckého posudku, ktorý je v rozpore s ostatným vykonaným dokazovaním a zároveň vytkol súdu prvého stupňa, že jeho návrh na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania zamietol, čím nevykonal navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stav. Uviedol, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré vo svojich vyjadreniach tvrdil a v odôvodnení rozsudku vychádzal výlučne z tvrdení navrhovateľa bez toho, aby boli riadne preukázané a aby bol úplne zistený skutkový stav danej právnej veci. Odporca vo svojom odvolaní ďalej namietol, že napadnutý rozsudok je založený na rozporných dôkazoch, ktoré si navzájom odporujú s tým, že súd prvého stupňa tieto rozpory neodstránil a neprihliadol na jeho tvrdenie, že závery znalkyne v znaleckom posudku sú nejednoznačné, nakoľko podľa jeho názoru podpis navrhovateľa na dohode o skončení pracovného pomeru mohol byť vyhotovený metódou úmyselne meneného podpisu samotným navrhovateľom, keď túto možnosť znalkyňa výslovne nevylúčila. Poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok ako jeden z dôkazov vykonaných súdom je v zjavnom rozpore s doteraz vykonanými dôkazmi a to najmä s tvrdeniami svedkyne T. V., ktorá sa vyjadrila jednoznačne, že navrhovateľ pred ňou osobne spornú dohodu podpísal a nakoľko s ním nie je v žiadnom obchodnom, pracovnom alebo inom vzťahu, je nutné jej výpoveď považovať za nestrannú, objektívnu a pravdivú. Uviedol, že postup prvostupňového súdu, ktorý sa s rozporom dvoch dôkazov (znaleckého posudku a výsluchu svedka) žiadnym spôsobom nevysporiadal a tento rozpor nevyhodnotil a svojvoľne sa pridržal výlučne znaleckého posudku je nezákonný, zakladajúci vadu konania. Poukázal na závery znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že jednou z možností vzniku sporného podpisu je aj možnosť, že podpis môže byť vyhotovený úmyselne, resp. neúmyselne menený podpis s tým, že znalkyňa sa vyjadrila, že identifikácia pisateľa meneného podpisu je veľmi problematická a možná len vtedy, ak sa v spornom podpise a v ukážkach podpisov popri rozdielnych znakoch vyskytujú podobné, zhodné znaky s pravými ukážkami podpisov, ktoré majú vysokú identifikačnú hodnotu a jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností uzavrela, že podpis navrhovateľa na dohode nie je jeho pravým podpisom, avšak rovnaký jednoznačný záver nevyslovila v prípade možnosti vyhotovenia sporného podpisu metódou úmyselne meneného podpisu samotným navrhovateľom, keď túto možnosť nevylúčila jednoznačne pravdepodobne preto, že v tomto prípade identifikácia pisateľa bola problematická. Odporca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že najpravdepodobnejšou možnosťou vyhotovenia sporného podpis je vyhotovenie sporného podpisu uvedeného na dohode o skončení pracovného pomeru osobne navrhovateľom, ktorý zámerne a účelovo zmenil niektoré znaky podpisu s cieľom, aby v prípade sporu nebolo možné znalcom určiť podpis na dohode o skončení pracovného pomeru ako jeho pravý podpis. Namietol, že súd prvého stupňa náležitým spôsobom neprihliadol na všetky skutočnosti, z ktorých vyplýva, že návrh bol podaný oneskorene, keď navrhovateľ návrh podal účelovo podľa § 80 písm. c) O. s. p. s cieľom odpútať pozornosť od skutočnosti, že zmeškal lehotu na podanie návrhu podľa § 77 Zákonníka práce. Uviedol, že navrhovateľ mal minimálne od marca 2009 vedomosť o existencii dohody o skončení pracovného pomeru, pričom túto skutočnosť potvrdzuje podací lístok zo dňa 26. 03. 2008, ktorý svedčí o tom, že navrhovateľovi na adresu L. D. Č.. X, W. (adresa jeho bydliska) bola doručená zásielka obsahujúca zápočtový list a ostatné doklady, ktoré bol povinný navrhovateľovi po skončení pracovného pomeru doručiť a preto už zo zápočtového listu muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že jeho pracovný pomer sa skončil dohodou, z dôvodu ktorého bol povinný sa domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v prekluzívnej lehote, avšak návrh na súd podal až dňa 20. 01. 2009. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko jeho závery sa opierajú o vykonané dôkazy a kvalifikované a jednoznačné závery uvedené v znaleckom posudku, príslušné ustanovenia zákona s tým, že jeho obsah je aj v súlade s právnym záverom Krajského súdu v Bratislave, uvedeným v jeho rozsudku (správne v uznesení) zo dňa 25. 01. 2012, sp. zn. 2Co/114/2010. Namietol, že odporca vo svojom vyjadrení (zrejme odvolaní) použil argumentáciu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone a naďalej trvá na svojej tendenčnej argumentácii, ktorou sa snaží podporiť a obhájiť nezákonné konanie jeho pracovníkov. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01. 01. 2015, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ odporca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. V posudzovanej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 26. novembra 2009, č. k. 13C/17/2009 - 91 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. januára 2012, č. k. 2Co/114/2010 - 115, pričom nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia odvolacieho súdu bol nesprávny postup prvostupňového súdu, ktorý vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, nakoľko navzájom odporujúce si dôkazy vôbec nevyhodnotil a neodôvodnil, prečo výpoveď svedkyne T. V., ktorá tvrdila, že navrhovateľ osobne pred ňou dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal za dôveryhodnú považoval a neuviedol, z akého dôvodu tvrdenie navrhovateľa, že dohodu nepodpísal posúdil ako nedôveryhodné. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že súd prvého stupňa, rešpektujúc názor odvolacieho súdu, ktorým bol v ďalšom konaní viazaný (§ 226 O. s. p.), vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 127 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Podľa § 132 O. s. p., dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Námietky odporcu v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nezákonný, nakoľko nie je náležite odôvodnený, keď súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal výlučne zo záverov znaleckého posudku, ktorý je v rozpore s ostatným vykonaným dokazovaním posúdil odvolací súd ako právne irelevantné, nakoľko iba súd rozhoduje o tom, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom ich posúdi, pričom povinnosťou súdu je vždy nariadiť dokazovanie, ak pre posúdenie otázky významnej pre rozhodnutie sa vyžadujú odborné znalosti a zrejme uniklo pozornosti odporcu, že povinnosťou prvostupňového súdu po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku (zo dňa 26. novembra 2009, ktorým návrh navrhovateľa zamietol) bolo predovšetkým bezpečne zistiť, či navrhovateľ, domáhajúci sa návrhom určenia, že jeho pracovný pomer u odporcu trvá, Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 03. 2008 skutočne podpísal, t. j., či k uzavretiu dohody vôbec došlo. Z uvedeného preto nepochybne vyplýva, že povinnosťou prvostupňového súdu bolo vo veci nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zistenia, či je tvrdenie navrhovateľa, že dohodu o skončení jeho pracovného pomeru u odporcu nepodpísal, pravdivé. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že odbor písmoznalectvo, odvetvie: ručné písmo sa zaoberá identifikáciou písma, písomností a podpisu z pohľadu autorstva, teda súdnoznaleckého a kriminalistického prístupu, výsledkom ktorého je vypracovaný písmoznalecký posudok, ktorý uvádza výrok o tom, či daná listina alebo podpis na nej je alebo nie je pravý. V posudzovanej veci sa navrhovateľ svojim návrhom totiž domáhal určenia, že jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou uzavretou s odporcom dňa 01. 07. 2005 trvá, nakoľko Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 03. 2008 uzavretú s odporcom nepodpísal a ani mu doručená nebola, t. j. existenciu tohto právneho úkonu poprel, z dôvodu ktorého bola v tomto konaní zásadnou otázka, či k platnému uzavretiu Dohody o skončení pracovného pomeru došlo alebo nedošlo. Zo znaleckého posudku č. 2/2014, vypracovaného súdnou znalkyňou Mgr. T. Z. vyplýva, že znalkyňa navrhovateľa jednoznačne vylúčila ako pisateľa sporného podpisu a zároveň uviedla, že pisateľom sporného podpisu je iná osoba ako navrhovateľ, ktorá pravdepodobne vyhotovila sporný podpis napodobnením niektorých písmových tvarov z pravých podpisov pisateľa (navrhovateľa). K tvrdeniu odporcu v podanom odvolaní, že predmetný znalecký posudok je v zjavnom rozpore s doteraz vykonanými dôkazmi a to najmä s tvrdeniami svedkyne T. V., ktorá sa vyjadrila jednoznačne, že navrhovateľ pred ňou osobne spornú dohodu podpísal, odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci opak tvrdenia, v danom prípade navrhovateľa, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký posudok), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený, avšak v posudzovanej veci práve znalecký posudok svedeckú výpoveď jedinej svedkyne úplne vyvrátil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom prvostupňového súdu, že nakoľko v konaní bolo bezpečne znaleckým dokazovaním preukázané, že navrhovateľ predmetnú dohodu nepodpísal, ku skončeniu jeho pracovného pomeru dôjsť nemohlo a zároveň nemohlo dôjsť, vzhľadom na neexistenciu právneho úkonu ani k prekludovaniu jeho práva, t. j. k zániku práva uplynutím prepadnej lehoty, teda lehoty výslovne ustanovenej zákonom (§ 77 Zákonníka práce), keďže lehota na uplatnenie nároku navrhovateľa na súde ani plynúť nezačala. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odporcu v podanom odvolaní, že postup súdu prvého stupňa tým, že kontrolné znalecké dokazovanie nenariadil je nezákonný a zakladá vadu konania, nakoľko pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia zákonom stanovené pravidlá, ktoré prvostupňový súd dodržal a skutkový stav zistil v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, keďže platný občiansky súdny poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov, nakoľko platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 132 O. s. p. Súd prvého stupňa totiž reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania v napadnutom rozsudku náležite odôvodnil a preto k žiadnemu porušeniu základného práva na spravodlivý proces odporcu, nedošlo. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že navrhovateľovi úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu trov, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli a ktoré spočívajú v trovách na jeho právnom zastúpení za jeden úkon právnej služby, písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 09. 2014 á 61, 87 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., 1 x režijný paušál 8, 04 eur a 20 % DPH = 13, 98 eur, spolu v sume 83, 89 eur (61, 87 eur + 8, 04 eur + 13, 98 eur), ktorú v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. uložil odporcovi zaplatiť k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.