Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/162/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210215225 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210215225.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: Q. E., H.. XX.XX.XXXX, D. XXX/X, Z. H. C., zastúpený: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, Hviezdoslavova 4, 048 01 Rožňava proti žalovanému: Komplexný bezpečnostný servis, s.r.o., Stará Ivánska cesta 1/386, 821 04 Bratislava, IČO: 35 829 800, zastúpený: L§B Legal Services s.r.o., Námestie A. Hlinku 36/9, 017 01 Považská Bystrica, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/126/2010-168 zo dňa 13.10.2014, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/126/2010-168 zo dňa 13.10.2014 p o t v r d z u j e . Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému 87,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu, na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 1 739,34 Eur. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 02.07.2010 domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané žalovaným. Nárok odôvodnil tým, že dňa 22.12.2009 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na pozíciu člen SBS, s účinnosťou od 01.01.2010 na dobu neurčitú. Žalovaný prisľúbil zachovanie všetkých pracovných podmienok, ktoré mal žalobca u predchádzajúceho zamestnávateľa. Napriek tomu mu v mesiaci január nevyplatil 24 odpracovaných hodín s príplatkom za prácu v dňoch pracovného pokoja 01.01.2010 a 06.01.2010, na čo povereného zástupcu upozornil listom zo dňa 22.02.2010. Dňa 26.01.2010 bolo žalobcovi vysvetlené, že mu boli priznané príplatky v sume 1,77 EUR/hod s tým, že mu bola na podpis predložená dohoda o zmene pracovnej zmluvy. Túto podpísal a až neskôr si uvedomil, že to bola vlastne dohoda o zmene pracovnej zmluvy, ktorá stanovila hodinovú mzdu za vykonanú prácu na 1,77 EUR. Žalobca sa viackrát snažil dohodnúť so žalovaným na plnení jeho zákonných nárokov. Následne sa rozhodol dňa 24.04.2010 doporučeným listom skončiť pracovný pomer k 01.05.2010 okamžitým zrušením. Žalovanému zároveň oznámil, že k 01.05.2010 si vyberá odpracované náhradné voľno, čo bolo vopred telefonicky dohodnuté so zástupcom žalovaného. Dňa 03.05.2010 bol žalobcovi doručený list od žalovaného odoslaný 30.04.2010, ktorého predmetom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nenastúpenia do plánovanej služby. Žalobcovi nebolo známe, či sa žalovaný domáhal určenia neplatnosti žalobcom daného okamžitého zrušenia pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, a preto aj z tohto dôvodu sa rozhodol domáhať určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného žalovaným. Žalovaný žalobu považuje za nedôvodnú, nakoľko žalobca nenastúpil dňa 25. a 26.04.2010 na plánovanú službu, čím opakovane porušil hrubým spôsobom pracovnú disciplínu a ohrozil bezpečnosť, pretože predmetom stráženia sú i muničné sklady. Žalovaný dostal za protiprávne konanie žalobcu pokutu vo výške 2 500,- EUR. Na náhradné voľno nemal žalobca žiadny právny nárok, nakoľko mu všetky nadčasy boli vyplatené vo výške 276,- EUR poukázaním na jeho účet. Navrhol žalobu zamietnuť aj s poukazom na § 77 Zákonníka práce, pretože žaloba musí byť podaná najneskôr do dvoch mesiacov od predpokladaného skončenia pracovného pomeru, avšak žalobca ju podal po tejto lehote. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručované dňa 27.04.2010 zamestnancami žalovaného, p. C. B. S.. D.. Žalobca odmietol okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. Sám žalobca v podaní doručenom súdu dňa 06.09.2010 uviedol, že mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené dňa 30.04.2010. Po vykonanom dokazovaní súd vo veci súd poukázal na ustanovenia § 1 ods. 4; 37; 38 ods. 1, 2, 3, 4; 68 ods. 1 písm. b), 2; 70; 77; 97 ods. 1; 127 ods. 1 a 134 ods. 1,2 Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.12.2010, ďalej len "ZP") a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa musí urobiť písomne, musí sa v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musí byť v ustanovenej lehote doručené zamestnancovi, inak je neplatné. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Súd sa primárne vyporiadal s otázkou, či bola žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podaná na súde v predmetnej veci včas, t.j. v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Žalobca podal na súd žalobu dňa 02.07.2010 elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, čo vyplýva z údajov e- mailovej správy doručenej súdu, prílohu ktorej tvorila žaloba vo formáte ZEP. Nie je pritom rozhodujúce, že potvrdenka o prijatí a potvrdenka o overení platnosti podpisu bola odoslaná až dňa 06.07.2010, keďže rozhodujúcim dňom je deň dôjdenia žaloby súdu. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, kedy nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tieto účinky nastávajú dňom, kedy bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca uviedol ako deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty dátum 03.05.2010, na preukázanie čoho súdu predložil fotokópiu obálky zásielky, ktorú mu adresoval žalovaný. Žalovaný tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi osobne doručované dňa 27.04.2010 v mieste jeho bydliska zamestnancami žalovaného, Š. C. B. F. D., pričom žalobca odmietol okamžité skončenie prevziať. Žalovaným tvrdený spôsob doručenia okamžitého skončenia podľa neho indikuje aj skutočnosť, že hoci je žalobcovo okamžité skončenie datované z 24.4.2010, na pošte bolo podané až v ten istý deň (27.4.2010), kedy odmietol prevziať zrušovací prejav zamestnávateľa. Žalobca uvedené tvrdenie žalovaného poprel. Za účelom preukázania tvrdení žalovaného súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov Š. C. B. F. D.. Svedok Š. C. uviedol, že si nepamätá názov obce, kde žalobcovi doručovali okamžité skončenie, pričom zrejme išlo o obec D. a žalobca ihneď zabuchol pred ním dvere a viac nekomunikoval. Svedok F. D. uviedol, že si nepamätá, kedy bol s pánom C. za žalobcom v mieste jeho bydliska v obci D.. Odhadol, že komunikácia pána C. so žalobcom mohla trvať 5-10 minút. Z uvedeného vyplýva rozpor vo výpovediach svedkov týkajúcich sa okolností osobného doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnancov žalovaného. Popri obsahu výpovede žalobcu tak vyhodnotenie dokazovania k tejto skutočnosti presvedčivo, jednoznačne a nespochybniteľne nepreukázalo, že žalobca dňa 27.04.2010 odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru. Teda, že dňa 27.04.2010 nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, odkedy mala žalobcovi začať plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby na súde. Žalobca na druhej strane predložil súdu listinný dôkaz, ktorým preukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo doručené dňa 03.05.2010. Posledným dňom na podanie žaloby tak bol deň 03.07.2010. Keďže žaloba bola súdu doručená dňa 02.07.2010, dvojmesačná prekluzívna lehota bola zo strany žalobcu dodržaná. K meritu veci súd konštatoval, že dokument označený ako "Hrubé porušenie prac. disciplíny - výpoveď" (č.l. 22), ktorý žalovaný adresoval žalobcovi, spĺňa všetky formálne aj obsahové náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzené v ustanovení § 70 ZP. Bola dodržaná predpísaná písomná forma okamžitého skončenia pracovného pomeru a dôvod okamžitého skončenia bol dostatočne skutkovo vymedzený tak, že nie je možné zameniť ho s iným dôvodom. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný identifikoval konanie, ktoré považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, a to nenastúpenie do práce bez predchádzajúceho oznámenia. Žalovaný zároveň uviedol konkrétne dátumy, kedy malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a to v dňoch 25.04.2010 a 26.04.2010. Ustanovenie § 68 ods. 2 ZP určuje dvojmesačnú subjektívnu lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru, t.j. táto lehota začína plynúť dňom, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru a jednoročnú objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Keďže žalovaný ako zamestnávateľ sa prvýkrát mohol dozvedieť o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 25.04.2010 (kedy žalobca prvýkrát nenastúpil do plánovanej služby) a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 30.05.2010, súd konštatoval, že bola dodržaná dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že formálne označenie písomného dokumentu ako "výpoveď" nemá vplyv na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať právne úkony vyjadrené slovami nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka pritom odkazuje Zákonník práce v ustanovení § 1 ods. 4. Z obsahu predloženého dokumentu vyplýva vôľa žalovaného okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že žalobca hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Z uvedeného dôvodu je na spôsob skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Absencia dátumu v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru je taktiež pre jeho platnosť irelevantná. Žiadne z ustanovení Zákonníka práce nepredpisuje uvedenie dátumu ako obligatórnu náležitosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre dodržanie príslušných lehôt je totiž smerodajný dátum doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi a nie dátum, kedy bol tento dokument vyhotovený. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny považujú súdy vo všeobecnosti neospravedlnenú absenciu zamestnancov, výkon práce pre seba a iné osoby v pracovnom čase, nepovolené používanie dopravných prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty, opilstvo, majetkové a morálne delikty na pracovisku, ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov nadriadených, urážky a podobne (R 18/1974). Žalobca sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že sa v dňoch 25.04.2010 a 26.04.2010 nedostavil do práce bez predchádzajúceho oznámenia. Žalobca naproti tomu tvrdil, že sa rozhodol dňa 24.04.2010 doporučeným listom skončiť pracovný pomer k 01.05.2010, pričom zároveň žalovanému oznámil, že do 01.05.2010 si vyberá náhradné voľno, čo bolo vopred telefonicky dohodnuté so zástupcom žalovaného. Žalovaný sa bránil tým, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradné voľno, nakoľko mu boli všetky nadčasy preplatené. Podľa údajov z výplatných pások a v mzdovom liste za obdobie 1/2010 - 4/2010 žalobca v mesiaci január 2010 odpracoval 24 hodín označených ako "iné". Žalobcovi boli v mesiaci február 2010 vyplatené prémie a odmeny v sume 248,23 EUR. Z ustanovenia § 121 ods. 1 ZP vyplýva, že zamestnancovi patrí za prácu nadčas mzdové zvýhodnenie alebo náhradné voľno. Predpokladom pre čerpanie náhradného voľna za prácu nadčas je však predchádzajúca individuálna dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Zákonník práce zamestnancovi neumožňuje, aby čerpal náhradné voľno na základe jednostranného oznámenia urobeného voči zamestnávateľovi. Skutočnosť, že by sa žalobca vopred telefonicky dohodol so zástupcom žalovaného na čerpaní náhradného voľna do 01.05.2010 sa žalobcovi nepodarilo preukázať. V tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu. V zmysle citovaného ustanovenia Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, mohol zamestnávateľ poskytnúť náhradné voľno za prácu nadčas počas troch kalendárnych mesiacov alebo v inom období, v opačnom prípade zamestnancovi patrilo mzdové zvýhodnenie. Podľa tvrdenia žalobcu odpracoval v mesiaci január 2010 nadčas 24 hodín, a žalovaný mal v prípade absencie dohody možnosť poskytnúť žalobcovi náhradné voľno počas troch kalendárnych mesiacov. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa účastníci individuálne dohodli na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas, žalobca bol povinný dostaviť sa na pracovisko podľa rozpisu služieb. Túto povinnosť porušil a do práce sa nedostavil, čo napokon žalobca nepopieral. Súd dospel k záveru, že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd ďalej konštatoval, že žalobca v záverečnom vyjadrení uviedol aj to, že zamestnávateľ je povinný okamžité skončenie pracovného pomeru vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné (§ 74 ZP). Uvedené ustanovenie je však možné aplikovať len za predpokladu, že u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov. Vzhľadom na to, že u žalovaného zástupcovia zamestnancov nepôsobili, súd vyhodnotil tento argument žalobcu ako irelevantný. Z týchto dôvodov dospel súd k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania. Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalovaného za 9 úkonov právnej služby a z cestovnej náhrady spojenej s účasťou právneho zástupcu žalovaného na pojednávaniach súdu v celkovej sume 1 739,34 EUR, spolu s DPH vo výške 20%. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 5.12.2014. Namietol predovšetkým nesprávne posúdenie sporného dokumentu ako okamžitého skončenia pracovného pomeru, hoci bol zreteľne označený ako výpoveď. Skutočnosť, že podľa tohto dokumentu mal žalovaný ukončiť pracovný pomer so žalobcom z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny neznamená, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru s ohľadom na § 63 ods. 1, písm. c) ZP, podľa ktorého je možné, aby zamestnávateľ dal výpoveď aj z dôvodov, pre ktoré by sním mohol skončiť pracovný pomer okamžite. Zamestnávateľ totiž v prípade nezákonného a nesprávneho poučenia zamestnanca o momente skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ak mu nebude prideľovať prácu a platiť mzdu, zavinene ho poškodí na jeho právach. Pred súdom pritom nebolo preukázané, že vôľa odporcu je v rozpore s obsahom sporného dokumentu - výpovede. Súd ďalej uviedol, že ustanovenie § 74 ZP je možné aplikovať za predpokladu, že u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, pričom u žalovaného nepôsobili. S týmto záverom žalobca nesúhlasí a považuje ho za nepreukázaný. Nie je mu známe aké dôkazy súd vykonal v tomto smere a ako prišiel k uvedenému záveru. Odôvodnenie rozsudku preto považuje za nepresvedčivé a v rozpore so zákonom. K záverom súdu v súvislosti s čerpaním náhradného voľna žalobca namietol, že podľa § 17 ods. 2 v nadväznosti na § 121 ods. 1, tretia a štvrtá veta ZP nie je potrebné pre platnosť dohody o čerpaní náhradného voľna dodržanie písomnej formy. Stačí aj ústna dohoda. Žalovaný nepreukázal ako sa u neho v rozhodnom čase uzatvárali písomné dohody o čerpaní náhradného voľna a ani o tom neposkytol žiadny dôkaz. Inšpektorát práce na základe vykonanej inšpekcie uviedol, že žalovaný neviedol evidenciu práce nadčas a nočnej práce tak, aby bol zaznamenaný jej začiatok alebo koniec, čo je v rozpore s § 99 ZP. Súd tieto závery nedostatočne vyhodnotil. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca namietol, že súd sa vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 ZP, hoci je žalobca nezamestnaný a bez relevantného príjmu. Súd tak mal urobiť aj bez jeho návrhu. Domáha sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa. Súčasne si uplatnil aj vyčíslil nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 3 185,90 Eur. K odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomne prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 20.2.2015. K dokumentu o skončení pracovného pomeru poukázal na to, že z jeho obsahu je nespochybniteľné, že aj vzhľadom na širšie okolnosti chcel žalobca ukončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite. Je to výslovne uvedené vo formulácii „...Vás okamžite prepúšťam....“. Táto vôľa žalobcu bola preukázaná aj dôkazom zo dňa 26.4.2010 označený ako „Potvrdenie o zamestnaní“, v ktorej žalobca uviedol, že žalobca bol u neho zamestnaný v období od 1.1.2010 do 26.4.2010. K odvolacej námietke o povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov žalovaný uviedol, že žalobca v priebehu celého prvostupňového konania nenavrhol v tomto smere žiadny dôkaz. Výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní bolo preukázané, že u neho nepôsobili a ani doposiaľ nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov. Žalobca toto tvrdenie nespochybnil a nerozporoval, a preto súd prvého stupňa pokračoval správne, ak vykonal len tie dôkazy, ktoré navrhol niektorý z účastníkov. K čerpaniu náhradného voľna žalovaný poukázal na znenie § 121 ods. 3 ZP, ktoré upravuje možnosť, aby sa zamestnávateľ dohodol so zamestnancom na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas. Žalovaný nepreukázal existenciu akejkoľvek dohody o čerpaní náhradného voľna so zamestnávateľom v dňoch 24. a 25.4.2010. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 87,50 Eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po tom, čo sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s odvolacími námietkami žalobcu, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku., pretože žiadna z jeho odvolacích námietok žalobcu neobstojí. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K dôvodom napadnutého rozsudku vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd dopĺňa len nasledovné: 1. K posúdeniu právneho úkonu žalovaného ako okamžitého skončeniu pracovného pomeru so žalobcom: V súlade s § 35 OZ sa právne úkony posudzujú podľa ich obsahu, nie podľa ich označenia, v súlade s prejavom vôle toho, kto právny úkon urobil. Z listiny žalovaného označenej ako „Hrubé porušenie pracovnej disciplíny - výpoveď“ vyplýva z jej obsahu, že žalobcu „okamžite prepúšťa“, pričom je popísaný dôvod, ktorý vyhodnotil žalovaný ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Tomuto prejavu zodpovedalo aj ďalšie správanie žalovaného, ktorý už dňa 26.4.2010, teda hneď po druhej absencii žalovaného v práci, vystavil potvrdenie pre Sociálnu poisťovňu o dĺžke trvania pracovného pomeru žalobcu od 1.1.2010 do 26.4.2010. Vzhľadom na dôvody, súvisiace okolnosti a aj spôsob doručovania spornej listiny žalobcovi (osobne pracovníkmi žalovaného a aj poštou) sú správne závery súdu prvého stupňa, keď listinu posúdil ako okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. 2. K prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov: Je správna námietka žalovaného, že táto otázka bola predmetom výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý pred súdom uviedol, že v ich organizácii nie sú zástupcovia zamestnancov. Keďže žalobca túto skutočnosť nenamietal a nenavrhol žiadny dôkaz, nebol dôvod, aby táto (nesporná) skutočnosť v prvostupňovom konaní bola predmetom ďalšieho dokazovania. Súd preto nepochybil keď z tejto skutočnosti vychádzal pri svojich právnych záveroch. V judikatúre súdov je ustálený právny názor k výkladu ustanovenia § 11a ZP, že ak na pracovisku zamestnávateľa nie je založená odborová organizácia ani zamestnanecká rada, môže zamestnávateľ konať úplne autonómne, teda bez rizika, že jeho právne úkony budú neplatné v prípadoch, v ktorých by inak mal so zástupcami zamestnancov spolupracovať. 3. K čerpaniu náhradného voľna žalobcom: Žalobca v podanom odvolaní bez relevantného základu tvrdí, že náhradné voľno v rozhodujúcich dňoch 25. a 26.4.2010 čerpal na základe ústnej dohody so žalovaným. Odvoláva sa pritom na § 121 ods. 1 ZP, ktorý vychádza práve z takejto dohody. Existencia žiadnej (teda ani ústnej) dohody však v konaní preukázaná nebola a žalovaný ju priamo popiera. Žalobca sa nevyjadril ani k obrane žalovaného, že pre čerpanie náhradného voľna nebol právny dôvod, pretože žalobcovi vyplatil príplatky za všetky vykonané nadčasy. Ani z odpovede Inšpektorátu práce Košice zo dňa 25.8.2010 nevyplýva nárok žalobcu na čerpanie náhradného voľna. Inšpektorát konštatoval zúčtovanie príplatkov v priečinku „ostatné“, pričom žalovaný bol povinný žalobcovi vystaviť zrozumiteľný doklad o jednotlivých zložkách mzdy. Inšpektorát konštatoval nedostatky aj v evidencii práce nadčas a nočnej práce, čo však nemá priamy dopad na predmet tohto sporu. 4. K výroku o náhrade trov prvostupňového konania: Súd prvého stupňa priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v súlade so zásadou úspešnosti v spore podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca namieta pochybenie aj v tomto výroku z dôvodu, že súd mal aj bez jeho návrhu skúmať potrebu aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p.. Citované ustanovenie umožňuje súdom, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa výnimočne nepriznali, celkom alebo čiastočne, úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. Takéto dôvody musí preukázať a odôvodniť neúspešný účastník konania, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Žalobca tak neurobil ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd preto neprihliadol ani na túto odvolaciu námietku. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny. Žalovaný bol plne úspešný aj v odvolacom konaní. Súd mu preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu za jeden úkon právnej služby podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške 87,50 Eur( odmena vo výške 64,53 ur podľa § 11 ods. 1; paušálna náhrada 8,39 Eur a 20 %-tná DPH) Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.