Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219794 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210219794.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a JUDr. Ľubici Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: R.. Ľ. T., E., W.. XX.XX.XXXX, Y.. C. Č.. XX, N., proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy 44/ a, Bratislava, IČO: 35 815 256, o zaplatenie 11.559,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/251/2010-250 zo dňa 20.11.2013 v zamietajúcej časti a výroku o trovách konania r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/251/2010-250 zo dňa 20.11.2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu sumu 3.182,70 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.07.2010 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti 3.744,98 eur zastavil a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 11.559,84 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúry za poskytnuté služby právneho zastúpenia (3 úkony). Podaním doručeným súdu dňa 25.09.2013 navrhovateľ vzal návrh späť v časti istiny 3.744,98 eur a žiadal úhradu 2 úkonov právnej služby vrátane režijných paušálov a cestovnú náhradu spolu vo výške 7.814,86 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.07.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Na pojednávaní dňa 16.10.2013 navrhovateľ vzal návrh späť v časti istiny 201,71 eur (cestovné výdavky) a žiadal zaplatenie sumy 7.613,15 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.07.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že na základe plnej moci udelenej právnym predchodcom odporcu pod por. č. 117/2000 zo dňa 08.09.2000 bol navrhovateľ splnomocnený k právnemu zastupovaniu právneho predchodcu odporcu, resp. od 14.11.2001 aj odporcu, a to v konkurznom konaní vyhlásenom uznesením č. 106/1998 zo dňa 19.05.1998 na majetok spoločnosti JUVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, v rozsahu všetkých súvisiacich právnych úkonov na uplatnenie pohľadávok splnomocniteľa ako konkurzného veriteľa proti úpadcovi. Navrhovateľ vypovedal plnú moc odporcovi podaním zo dňa 02.07.2010, pričom výpoveď plnej moci bola odporcovi doručená dňa 06.07.2010. Z uvedeného vyplýva, že v období odo dňa 08.09.2000 do dňa 06.07.2010 boli navrhovateľ a právny predchodca odporcu, neskôr odporca, v obchodno-záväzkovom vzťahu založenom mandátnou zmluvou v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. V rámci tohto vzťahu navrhovateľ vykonal pre odporcu v júni 2010 tri úkony právnej služby, ktoré odporcovi vyúčtoval vo faktúre č. 2010020 zo dňa 06.07.2010 vo výške 11.559,84 eur, splatnej dňa 20.07.2010. Konkrétne išlo o nasledujúce úkony: lustrácia konkurzného spisu 2K 106/98 na informačnom oddelení Krajského súdu v Košiciach, vypracovanie právneho rozboru stavu konkurzného konania a písomné podanie na Krajský súd v Košiciach - návrh konkurzného veriteľa na postup súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2K 106/98. Keďže navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 25.09.2013 čiastočne vzal návrh späť a žiadal úhradu dvoch úkonov právnej služby, súd konanie v časti istiny 3.744,98 eur zastavil. Navrhovateľ teda žiadal zaplatenie odmeny za vykonanie dvoch úkonov právnej služby: právny rozbor o stave konkurzného konania (vrátane lustrácie konkurzného spisu ako súčasti tohto úkonu) a podanie na Krajský súd v Košiciach. Na pojednávaní dňa 16.10.2013 navrhovateľ vzal návrh späť aj v časti istiny 201,71 eur (cestovné výdavky); súd v tejto časti konanie zastavil osobitným uznesením. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobný návrh je dôvodný v časti istiny 3.182,70 eur, ktorá predstavuje odmenu navrhovateľa za jeden úkon právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to konkrétne písomné podanie na Krajský súd v Košiciach - návrh konkurzného veriteľa na postup súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2K 106/98. Keďže medzi účastníkmi konania nebola písomne dohodnutá odmena za právne zastupovanie, navrhovateľovi patrí odmena vypočítaná podľa uvedenej vyhlášky vo výške 3.182,70 eur, ktorá pozostáva zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty (určenej hodnotou pohľadávky uplatnenej odporcom v konkurznom konaní vo výške 1.377.018,- eur) v sume 3.175,49 eur a z režijného paušálu vo výške 7,21 eur. Súd považoval žalobný návrh v sume 3.182,70 eur za dôvodný, nakoľko navrhovateľ preukázal, že úkon právnej služby - písomné podanie na Krajský súd v Košiciach, bol skutočne vykonaný a že jeho vykonanie bolo opodstatnené. Výsledkom tohto úkonu právnej služby bolo prepracovanie konečnej správy o speňažení, výdavkoch a odmene správcu novoustanoveným správcom v konkurznom konaní úpadcu JUVIS, s.r.o., Košice v likvidácii (z dôvodu zistených nedostatkov pôvodnej konečnej správy predloženej správcom krajskému súdu dňa 11.03.2010). Súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 3.182,70 eur ako odmeny za 1 úkon právnej pomoci (vrátane režijného paušálu) bez DPH, nakoľko navrhovateľ na pojednávaní dňa 20.11.2013 na otázku súdu uviedol, že za 1 úkon poskytnutej právnej služby si uplatňuje celkovo sumu 3.182,70 eur (vrátane režijného paušálu). Keďže odporca neuhradil svoj peňažný záväzok včas, dostal sa do omeškania a navrhovateľovi popri práve na zaplatenie dlžnej istiny vzniklo aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 21.07.2010 v zákonnej výške. Od 13.05.2009 do 12.04.2011 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 1 %. Výška úroku z omeškania odporcu v súlade § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. tak predstavuje 9 % ročne. Súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti 4.430,45 eur, nakoľko navrhovateľ nepreukázal relevantným spôsobom, že právny rozbor o stave konkurzného konania (vrátane lustrácie konkurzného spisu ako súčasti tohto úkonu) si odporca objednal. Ani z vykonaného dokazovania - výsluchu svedkov súd nezistil, že by odporca od právneho zástupcu požadoval vykonanie akéhokoľvek právneho rozboru. Svedkyňa Y.. L. V. uviedla, že zamestnanca navrhovateľa požiadala o zaslanie konkurzného spisu odporcovi, ale o poskytnutie právnych služieb ho nežiadala. Svedkyňa K.. E. E. taktiež uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by odporca žiadal o poskytnutie služieb od navrhovateľa. Potvrdila, že navrhovateľ jej telefonicky neoznamoval nič ohľadom toho, že sa chystá urobiť právny rozbor. Svedok K.. H. I. vypovedal, že Y.. V. ho nežiadala o vypracovanie žiadneho podania, ani o nahliadnutie do spisu. Ani svedkyňa Y. N. na pojednávaní nepotvrdila, že navrhovateľ spomenul nejaký právny rozbor pri telefonickom rozhovore s Y.. V.. Tvrdenie odporcu, že plná moc por. č. 117/2000 bola navrhovateľovi odvolaná dňa 20.07.2005 a že odvolanie plnomocenstva bolo navrhovateľovi odoslané dňa 09.09.2005 ako príloha oznámenia s názvom Ukončenie spolupráce, súd považuje za irelevantné, nakoľko odporca túto skutočnosť dostatočne nepreukázal. Priložená fotokópia odvolania plnomocenstva, ani poštového podacieho hárku, v ktorom je uvedené, že dňa 09.09.2005 odporca zaslal navrhovateľovi bližšie nešpecifikovanú zásielku, nie je dôkazom, že odvolanie plnej moci bolo navrhovateľovi skutočne doručené. Súd dospel k záveru, že ak sa aj navrhovateľ dozvedel, že mu bolo plnomocenstvo odvolané v roku 2005, v zmysle ustanovenia § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka bol povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach - takým úkonom bolo podľa názoru súdu písomné podanie na Krajský súd v Košiciach (návrh konkurzného veriteľa na postup súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2K 106/98), ktoré bolo pre odporcu prospešné, keďže jeho výsledkom bolo prepracovanie konečnej správy o speňažení, výdavkoch a odmene správcu novoustanoveným správcom z dôvodu zistených nedostatkov pôvodnej konečnej správy. Navyše, sudkyňa JUDr. Drahomíra Brixiová v liste zo dňa 16.03.2011 potvrdila, že v konkurznom spise úpadcu JUVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, sp. zn. 2K 106/98, sa nenachádza podanie konkurzného veriteľa Slovenský plynárenský priemysel, a.s., datované ku dňu 20.07.2005, ktorého obsahom je odvolanie plnej moci udelenej navrhovateľovi a dodala, že súd akceptuje oznámenie navrhovateľa o vypovedaní plnej moci spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a.s., ktoré bolo súdu doručené dňa 14.03.2011. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. tým, že neinformoval odporcu ako svojho klienta o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím vykonávania takéhoto úkonu, je taktiež neopodstatnené, keďže navrhovateľ informoval odporcu v podaní zo dňa 23.06.2010, že Krajskému súdu v Košiciach a novému správcovi konkurznej podstaty doručí podanie, ktorého predmetom bude podnet konkurzného veriteľa na odstránenie nedostatkov predloženej konečnej správy ešte pred jej úradným zverejnením. Podľa názoru súdu bol tento úkon bezodkladný a pre odporcu prospešný. Z rovnakých dôvodov má súd za to, že konanie navrhovateľa nebolo v rozpore ani s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ani so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou z dôvodu, že neprihlásil v konkurznom konaní (sp. zn. 2K 106/98) odmenu za úkony, ktoré sú predmetom tohto konania, je irelevantné, nakoľko uvedené konkurzné konanie ešte nie je právoplatne skončené a nárok navrhovateľa na zaplatenie predmetných úkonov právnej služby spochybňuje samotný odporca (čiže konkurzný veriteľ v uvedenom konkurznom konaní). Po právnej stránke rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 566 ods. 1 a § 571 Obch.zák., Vyhláškou MS SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 369 ods. 1 Obch.zák, § 96 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a späťvzatie návrhu v časti istiny, súd prvého stupňa žalobný návrh považoval za dôvodný v časti istiny 3.182,70 eur s príslušenstvom, preto rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.182,70 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.07.2010 do zaplatenia, konanie v časti 3.744,98 eur zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Keďže úspech navrhovateľa v časti istiny 3.182,70 eur predstavuje 42 % a úspech odporcu v zamietnutej časti istiny 4.430,45 eur predstavuje 58 % a vzhľadom k tomu, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu časti výroku o zamietnutí žaloby v časti prevyšujúcej sumu 3.182, 70 eur a celého výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že na základe dispozitívnych procesných úkonov navrhovateľa sa predmet konania z pôvodnej sumy 11559,84 eur znížil na sumu 7 613,15 eur. Napadnutým rozsudkom súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.182,70.- eur, ktorá predstavuje tarifnú hodnotu za 1 úkon právnej služby vo výške 3.175,49 a s režijný paušál vo výške 7,21 eur. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd pri určení číselnosti navrhovateľovi prisúdenej sumy vo výške 3.182,70 eur, nepripočítal sumu 603,25 eur ako zákonnú sadzbu 19% DPH , ktorá bola vo faktúre č.2010020 zo dňa 6.7.2010 pripočítaná k tarifnej hodnote fakturovaných právnych úkonov v rámci celkovej úhrady DPH v sume 1.810,03 eur, vykonanej navrhovateľom dňa 22.10.2010. V dôsledku uvedeného pochybenia prvostupňového súdu nebola navrhovateľovi priznaná správna suma vo výške 3.785,95 eur, ale nesprávne určená suma len vo výške 3.182,70 eur. Týmto postupom súd poškodil navrhovateľa, čo malo zrejmý vplyv aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktorú súd posudzoval podľa pomeru sporového úspechu. V ďalšom rade navrhovateľ namietal pochybenie súdu pri právnom posúdení úkonu právnej služby, vykonaného navrhovateľom pre odporcu v dňoch 21.6 a 23.6.2010. Má za to, že právny názor súdu k tomuto kumulatívne vykonanému a fakturovanému úkonu považuje navrhovateľ za neprijateľný z hľadiska existencie zákonných povinností advokáta podľa ust. § 18 ods. 1, 2 Zákona o advokácii, chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta s odbornou starostlivosťou, využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Plnenie týchto povinností mal prvostupňový súd posudzovať podľa predmetu právnej služby, ktorá sa v danom prípade týkala právneho zastúpenia odporcu vo výkone veriteľských práv k pohľadávke s výrazne vysokou finančnou hodnotou v sume 1.377.018 eur v konkurznom konaní na Krajskom súde v Košiciach č.k. 2K 106/98 vo veci úpadcu JUVIS s.r.o. „v likvidácii“ Košice. Výška konkurznej pohľadávky odporcu mala v podstatnej miere určujúci význam pre postup navrhovateľa z hľadiska naplnenia zásady konania advokáta s primeranou mierou odbornej starostlivosti, vzhľadom na vysokú závažnosť predmetu právneho zastúpenia a s tým súvisiacej majetkovej zodpovednosti advokáta voči klientovi za prípadnú škodu. V dokazovaní v priebehu prvostupňového konania nebola vyvrátená skutočnosť, že v súvislosti s konaním schôdze veriteľov v zmienenom konkurze dňa 17.6.2010 s jediným bodom programu a to rozhodovaní o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty pracovníci odporcu dňa 16.6. a následne dňa 17.6.2010 opakovane kontaktovali advokátsku kanceláriu navrhovateľa zo žiadosťou o podanie informácií o konkurznom konaní. Zo spôsobu konania dotazujúcich pracovníkov odporcu bol zjavný naliehavý záujem na vybavení ich dožiadania. Navrhovateľ podľa svojho presvedčenia v zmysle profesijného záväzku na konanie v súlade s ustanoveniami § 18 ods. 1, 2 Zákona o advokácii pristúpil ku spracovaniu právneho rozboru komplexnej chronologickej informácie o priebehu a aktuálnom stave konkurzného konania a to v takom rozsahu, aby odporca aj pre budúcnosť disponoval relevantnými informáciami o jeho právnom postavení a možných rizikách v súvislosti s predloženou konečnou správou. Fakturované dva úkony právnej služby boli vykonané bezodkladne a s efektívnym dôsledkom, ktorý sa prejavil v tom, že Krajský súd v Košiciach uložil novoustanovenému správcovi JUDr. Jozefovi Beňovi povinnosť na podstatné prepracovanie konečnej správy. O podstatnom prepracovaní namietanej pôvodnej konečnej správy svedčí skutočnosť, že napadnutá konečná správa bola v dôsledku právnych úkonov , avšak najmä podania navrhovateľa zo dňa 28.6.2010 podstatne prepracovaná, o čom svedčí oznámenie zákonnej sudkyne JUDr. Drahomíry Brixiovej o jej zverejnení v Obchodnom vestníku č.158 dňa 16.8.2012 pod č. K010448 vykonané až po viac než dvoch rokoch od vykonania sporných úkonov právnej služby. Konanie navrhovateľa tak napĺňalo znaky plnenia prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 a §417 Obč. zákonníka na odvrátenie odporcovi hroziacej ujmy na veriteľských právach v konkurze. S týmto záverom sa prvostupňový súd názorovo stotožnil na strane 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku pričom konštatuje, že konanie navrhovateľa bolo v plnom súlade s dobrými mravmi podľa ust. § 39 a zásadami poctivého obchodného styku podľa ust.§ 265 Obch. zákonníka. Podľa názoru navrhovateľa mal súd toto právne posúdenie aplikovať aj na úkony právnej služby vykonané kumulatívne v dňoch 21.6.2010 a 23.6.2010 nakoľko ich účel bol východiskovým podkladom pre akceptovaný úkon vykonaný podaním zo dňa 28.6.2010. Na základe uvedených skutočností je odôvodnený záver , že bez vykonania podrobného preskúmania konkurzného spisu Krajského súdu v Košiciach č.k. 2K106/98 a následnej právnej analýzy podľa právneho rozboru by nebola dosiahnutá účinná právna ochrana veriteľských práv odporcu v dohliadanom konkurznom konaní. V opačnom prípade by bol spochybnený význam povinnosti advokáta konať pre klienta úkony so všestrannou odbornou starostlivosťou pre účelnú a efektívnu ochranu jeho práv. S prihliadnutím na pochybenie súdu v číselnosti výroku napadnutého rozsudku časti výroku v ktorej zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.182, 70 eur a vyššie namietanej vecnej nesprávnosti právneho posúdenia čo do zvyšku žalovanej pohľadávky, je navrhovateľ toho názoru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal súd aplikovať ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a priznať navrhovateľovi náhradu pomernej časti trov konania vo výške ktorá zodpovedá sporovému úspechu. Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v odvolacom konaní podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil vo výroku, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.182,70,- eur tak, že uloží odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na istine 7.757,08 eur s 9%-ným úrokom od 21.07.2010 do zaplatenia a nahradiť pomerné trovy konania spolu v sume 2.383,78 eur, ktoré pozostávajú z pomernej časti (2/3-iny) súdneho poplatku v sume 465,42 eur a (2/3-iny) cestovných náhrad spolu v sume 1.918,36 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti prvého výroku, podľa ktorého je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.182,70 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 21.7.2010 do zaplatenia, podal odvolanie odporca. Odvolanie odôvodnil najmä skutočnosťou, že súd prvého stupňa v súvislosti s napadnutým výrokom rozsudku neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na posúdenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým záverom a nesprávne právne posúdil vec. Má tiež za to, že Rozsudok je pre nedostatok dôvodov v napadnutej časti nepreskúmateľný. Podľa odporcu súd prvého stupňa nesprávne posúdil otázku trvania právneho zastúpenia odporcu navrhovateľom v predmetnom konkurznom konaní. Odvolanie plnej moci bolo odporcom vykonané dokumentom s názvom Odvolanie plnomocenstva zo dňa 20.7.2005, ktorý bol navrhovateľovi odoslaný dňa 9.9.2005 ako príloha oznámenia s názvom Ukončenie spolupráce odvolanie všetkých plnomocenstiev na právne zastúpenie SPP zo dňa 5.9.2005. Má za to, že pokiaľ bola informácia o odvolaní plnej moci obsahom spisu sp. zn. 22Cb/159/2005, navrhovateľ musel mať vedomosť o odvolaní plnej moci a preto sa odvolanie plnej moci stalo voči navrhovateľovi účinným. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na vzťah navrhovateľa a odporcu ustanovenie § 33b ods. 6 OZ, keď mal za to, že aj keby sa navrhovateľ dozvedel, že mu bolo plnomocenstvo odvolané v roku 2005, v zmysle ustanovenia § 33b ods. 6 OZ bol povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Ustanovenie § 33b ods. 6 OZ sa však nevzťahuje na prípady, kedy splnomocniteľ plnomocenstvo odvolá, k čomu došlo medzi navrhovateľom a odporcom v roku 2005. Navyše je potrebné vziať do úvahy aj časové dispozície prípadu, kedže plná moc bola odvolaná v roku 2005, avšak podľa názoru súdu neodkladný úkon v zmysle ustanovenia § 33b ods, 6 OZ bol vykonaný až v roku 2010. Máme za to, že podanie na súd vykonané päť rokov po odvolaní plnej moci nemôže byť neodkladným úkonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II tak, že žalobu navrhovateľa zamietne v celom rozsahu a odporcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu odporcu sa navrhovateľ vyjadril písomným podaním zo dňa 13.02.2014. Uviedol, že v predchádzajúcom konaní bolo dokazovaním nepochybne preukázané , že poverení pracovníci odporcu v dňoch 17.06.2010 a následne dňa 18.06.2010 opakovane telefonicky kontaktovali advokátsku kanceláriu navrhovateľa s jasne formulovaným dožiadaním na poskytnutie informácií o stave konkurzného konania na úpadcu JUVIS s.r.o. „ v likvidácii“ , Pražská 4, Košice, ktoré doposiaľ prebieha na Krajskom súde v Košiciach pod č.k. 2K106 /98. K zániku mandátneho vzťahu medzi účastníkmi došlo až na základe vypovedania plnej moci navrhovateľom na základe výpovede plnej moci zo dňa 02.07.2010. Tento právny stav bol voči prvostupňovému súdu navrhovateľom osvedčený predložením písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne Krajského súdu v Košiciach, JUDr. Drahomíry Brixiovej sp.zn. 2K106/98/327 zo dňa 16.03.2011. Zároveň bol navrhovateľ oprávnený a zároveň povinný v súlade s ust. § 18 ods. 1, 2 Zákona o advokácii vykonať pre odporcu úkony právnej služby, ktoré podľa svojho presvedčenia a uvedomenia svojej povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou považoval za potrebné a prospešné v prospech právnych nárokov odporcu, za ktorých dohliadanie v konkurznom konaní ako advokát niesol vysokú zodpovednosť. Zo skutočnosti, že na základe činnosti navrhovateľa spočívajúcej v namietnutí vád v postupe odvolaného správcu konkurznej podstaty v neprospech odporcu ako konkurzného veriteľa došlo v dohliadanom konkurznom konaní k podstatnému prepracovaniu konečnej správy novoustanoveným správcom konkurznej podstaty s časovým posunom jej zverejnenia o dobu viac než dvoch rokov je zrejmé, že namietané úkony právnej služby boli pre odporcu účelné a efektívne. Navrhovateľ kategoricky odmieta tvrdenie odporcu, že v súvislosti s poskytnutím spochybnených právnych služieb s poukazom na ust. § 18 ods. 4 Zákona o advokácii mal postavenie „ spotrebiteľa právnej služby“. K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril písomným podaním zo dňa 14.02.2014. Uviedol, že odvolanie navrhovateľa považuje za nedôvodné, pretože navrhovateľ namieta nesprávnosť napadnutého rozsudku z hľadiska jeho číselného vyjadrenia, pričom to bol to samotný navrhovateľ, kto na otázku súdu určil hodnotu jedného úkonu právnej služby s režijným paušálom na sumu 3.182,70- eur. V zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 OSP je súd viazaný návrhom účastníkov v tom zmysle, že môže prisúdiť viac ako bolo žiadané len ak sú naplnené zákonné podmienky. Ako odporca zotrváva na stanovisku, že vypracovanie právneho rozboru, za ktorý súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi odplatu, bol nevyžiadaný a nadbytočný úkon. Navrhovateľ v priebehu konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že by si odporca od neho objednal alebo inak relevantne vyžiadal vypracovanie právneho rozboru. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení (ďalej aj ako „Zákon o advokácii“) je advokát viazaný pokynmi klienta a podľa ustanovenia § 18 ods. 2 Zákona o advokácii má advokát dbať na účelnosť a hospodárnosť právnych služieb. Odporcovi nie je zrejmé, ako si navrhovateľ vyložil a najmä aplikoval tieto ustanovenia, keď bez pokynu resp. vyžiadania odporcu pripravil pre odporcu právny rozbor, za ktoré žiada zaplatiť odplatu. Neobstojí tiež argument navrhovateľa, že odporca navrhovateľovi predmetný právny rozbor nevrátil. Odporcovi nie je zrejmé, akú hroziacu škodu navrhovateľ odvracal podľa ustanovení §§415 a 417 OZ vypracovaním predmetného právneho rozboru. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že vzhľadom na úspech navrhovateľa len v malej časti v pomere k celému predmetu konania považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 24.02.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania navrhovateľa i odporcu, s vyjadrením navrhovateľa k odvolaniu odporcu a vyjadrením odporcu k odvolaniu navrhovateľa dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentami účastníkov konania, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa i odporcu uvádza nasledovné: Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou navrhovateľa, že súd prvého stupňa postupoval nesprávne, ak mu pri určení číselnosti prisúdenej sumy vo výške 3 182,70 eur nepripočítal sumu 603,25 eur titulom 19% DPH. Ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p. je vyjadrením dispozičnej zásady, ktorou je ovládané sporové konanie, výrazom ktorej je právo a povinnosť súdu rozhodnúť iba o tom, čo účastník konania žiada. Dispozičná zásada sa prejavuje v tom, že predmet konania ovláda navrhovateľ, ktorý s ním môže disponovať. Z písomného podania navrhovateľa doručeného súdu prvého stupňa dňa 25.09.2013 je zrejmé, že navrhovateľ zobral návrh späť v časti 3 744,98 eur, v ktorej súd prvého stupňa správne konanie zastavil. Uviedol, že v ďalšom konaní požaduje úhradu 2 úkonov právnej služby pri sadzbe 3 175,49 eur, 2x režijný paušál po 7,21 eur a cestovné náhrady v sume 201,71 eur, spolu 7 814,86 eur. Na pojednávaní dňa 16.10.2013 navrhovateľ vzal návrh späť aj v časti istiny 201,71 eur (cestovné výdavky), preto súd prvého stupňa v tejto časti konanie zastavil osobitným uznesením. Keďže súd prvého stupňa dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je dôvodný len čo do odmeny za jeden úkon právnej služby, na pojednávaní dňa 20.11.2013 vyzval navrhovateľa, aby uviedol, akú sumu si uplatňuje za jeden úkon právnej služby. Navrhovateľ sa podľa zápisnice z pojednávania vyjadril, že za jeden úkon si uplatňuje sumu 3 182,70 eur vrátane režijného paušálu. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi za jeden úkon právnej služby sumu, ktorú si navrhovateľ nárokoval a súd prvého stupňa nemohol priznať navrhovateľovi nad rámec toho, čo si navrhovateľ uplatnil. Naviac je potrebné uviesť, že suma 7 814,86 eur uplatnená podaním zo dňa 25.09.2013 nekorešpondovala s uvedenými položkami (vyššie špecifikovanými), preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď vyzval navrhovateľa, aby svoj peňažný nárok špecifikoval. Nemožno súhlasiť ani s obsiahlym zdôvodnením odvolania navrhovateľa pri posúdení úkonu právnej služby vykonaného pre odporcu dňa 23.6.2010 (vrátane úkonu zo dňa 21.06.2010), ktorý súd prvého stupňa navrhovateľovi nepriznal. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca si právny rozbor vrátane lustrácie spisu na konkurznom súde objednal. K uvedenému záveru dospel súd prvého stupňa na základe svedeckých výpovedí, ktoré v odôvodnení rozhodnutia riadne vyhodnotil. Svedeckými výpoveďami bolo iba preukázané, že odporca prostredníctvom zamestnankyne žiadal o zaslanie spisu IUVIS s.r.o., nie o vykonanie písomného právneho rozboru. Keďže advokát je podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii pri svojej činnosti viazaný pokynmi klienta, nie je možné považovať vykonanie právneho rozboru veci bez objednávky odporcu za plnenie zákonných povinností advokáta tak, ako sa snaží argumentovať navrhovateľ. Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď navrhovateľovi priznal sumu 3 182,70 eur s príslušenstvom titulom odmeny za úkon právnej služby - písomné podanie na Krajský súd v Košiciach zo dňa 28.06.2010, keďže tento úkon bol vykonaný opodstatnene a odporca nepreukázal, že navrhovateľovi bola odvolaná plná moc už 20.07.2005. Poštový podací hárok s uvedením, že dňa 09.09.2005 bola zaslaná navrhovateľovi bližšie nešpecifikovaná zásielka, nie je možné považovať za dôkaz o doručení, ak túto skutočnosť naviac navrhovateľ namietal. Dôkaz o odvolaní plnej moci ku dňu 20.07.2005 sa nenachádzal ani v konkurznom spise úpadcu IUVIS s.r.o. vedenom na Krajskom súde v Košiciach, pričom išlo o vec, v ktorej navrhovateľ na základe udelenej plnej moci zastupoval odporcu ako konkurzného veriteľa. Právne relevantným spôsobom došlo k ukončeniu zastupovania až na základe výpovede navrhovateľa zo dňa 02.07.2010, ktorá bola odporcovi doručená dňa 06.07.2010. Z uvedeného vyplýva, že v období od 08.09.200 do 06.07.2010 existoval medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah na základe uzatvorenej mandátnej zmluvy podľa §566 Obch. zák., odvolanie odporcu čo do vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku nie je preto dôvodné. Pokiaľ ide odvolaciu námietku, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o trovách prvostupňového konania, táto nie je opodstatnená. Vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2, O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. Keďže v odvolacom konaní mal každý z účastníkov čiastočný úspech, odvolací súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.