Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/415/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210225932 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210225932.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: M. U.Á., bytom X. XX, Q., zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, proti odporcovi: JUDr. E. Q., M., A. X, B., o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 21C/75/2011-79, zo dňa 1.3.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 793,13 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.108,57 eura od 9.10.2010 do 26.6.2012 a zo sumy 793,13 eura od 27.6.2012 do zaplatenia. Zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia 797,38 eura a náhradu iných trov konania 66 eur k rukám jej právneho zástupcu. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa svojim návrhom domáhala zaplatenia sumy 1.108,57 eura s príslušenstvom. Podľa návrhu bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9C/402/2001, zo dňa 5.10.2004, zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu č. XX na V. X, V. B. navrhovateľky a Petra U.; výlučným nájomcom a členom družstva sa stal X. U.; navrhovateľke bola uložená povinnosť vypratať byt do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2005 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu. Podľa upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 1.10.2008, doručeného navrhovateľke dňa X.XX.XXXX, sa začalo dňa XX.X.XXXX exekučné konanie voči navrhovateľke ako povinnej. V čase vydania tohto upovedomenia však predmetný byt už bol navrhovateľkou vyprataný. Trovy exekučného konania vo výške 932,40 eura, ktoré takto vypočítal odporca, boli strhnuté z účtu navrhovateľky dňa 8.4.2010. Uvedenú sumu vymáhal odporca aj prikázaním inej pohľadávky exekučným príkazom zo dňa 27.7.2009, ktorým prikázal X. U., aby svoj dlh voči navrhovateľke vo výške 315,44 eura vyplatil na jeho účet; X. U. uvedenú sumu uhradil v plnej výške na účet odporcu dňa 11.8.2009. Navrhovateľka mala za to, že časť vymoženej sumy 31,60 eura predstavovala hotové výdavky oprávneného za overenie exekučného titulu, ktoré však nepredstavujú účelne vynaložené trovy. Suma trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní vo výške 590,50 eura je v rozpore s vyhl. č. 655/2004 Z.z. a teda je nezákonná. Právna zástupkyňa oprávneného mala nárok len na odmenu vo výške 72,88 eura. Vymožením náhrady trov právneho zastúpenia oprávneného vo výške 590,50 eura spôsobil odporca navrhovateľke škodu vo výške 517,62 eura. Odporca ďalej vymohol od navrhovateľky trovy exekúcie vo výške 293,69 eura, hoci pri vykonávaní exekúcie vyprataním bytu má nárok na odmenu len vo výške 165,97 eura. Predmetný byt však už bol vyprataný a teda odporcovi z tohto dôvodu náhrada trov exekúcie neprislúcha, skutočné trovy exekúcie mohli predstavovať max. 49,79 eura. Pokiaľ odporca vymohol z tohto titulu od navrhovateľky sumu 293,69 eura, spôsobil jej škodu vo výške 243,91 eura. Navyše odporca od navrhovateľky namiesto sumy 932,40 eura, uvedenej v exekučných príkazoch, vymohol sumu 1.247,84 eura, čím jej spôsobil ďalšiu škodu vo výške 315,44 eura. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 21C/75/2011-62, zo dňa 14.9.2012, zastavil konanie v časti o zaplatenie 315,44 eura a pripustil zmenu žalobného petitu tak, že navrhovateľka sa od odporcu domáha zaplatenia sumy 793,13 eura z 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.108,57 eura od 9.10.2010 do 26.6.2012 a zo sumy 793,13 eura od 27.6.2012 do zaplatenia. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 19.12.2008 vydal odporca exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke vo výške 932,40 eura. Dňa 27.7.2009 vydal odporca exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok, t.j. prikázal Petrovi U., aby mu vyplatil sumu 315,44 eura. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na kontradiktórnosť konania a prejednací princíp sporového konania dospel súd prvého stupňa k záveru, že návrh navrhovateľky je po čiastočnom zastavení konania dôvodný. K námietke pasívnej vecnej legitimácie mal s poukazom na § 33 zákona č. 233/1995 Z.z. za preukázané, že odporca ako súdny exekútor je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Poukázal na uvedené ustanovenie, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka sa voči odporcovi domáha škody, ktorá jej mala vzniknúť pri výkone činnosti odporcu ako súdneho exekútora a to vymožením trov exekúcie v rozpore s právnymi predpismi. Odporca bol v konaní nečinný, nezúčastnil sa pojednávaní, nárok navrhovateľky nijakým relevantným spôsobom nespochybnil a nepredkladal dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Požadované listinné dôkazy (exekučný spis, špecifikáciu nákladov exekúcie) nepredložil ani na opakované výzvy. Súd prvého stupňa preto návrhu s poukazom na § 2, § 3, § 33 a § 200 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. vyhovel. Z dôvodu omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu mu uložil aj povinnosť zaplatiť požadované úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal plnú náhradu trov konania v podrobnej špecifikácií. Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. S poukazom na § 5 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a § 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti je účastníkom súdneho konania na strane odporcu nie osoba súdneho exekútora, ale Ministerstvo spravodlivosti SR. Na tomto základe vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že zákonná úprava § 33 zákona č. 233/1995 Z.z. explicitne vymedzuje zodpovednosť za škodu spôsobenú len v súvislosti činnosťou podľa tohto zákona, ktorá je chápaná v širšom zmysle slova ako exekučná činnosť a zahŕňa napr. administratívnu činnosť, činnosť spojenú s riadeným a výkonom exekútorského úradu ako aj ďalšie činnosti upravené v § 193 zákona č. 233/1995 Z.z. Správnosť tohto záveru potvrdzuje § 33 ods. 2 logicky nadväzujúci na ods. 1. Mal za to, že z uvedeného sa nedá vyvodiť iný záver než ten, že ide o inú činnosť ako exekučnú, pretože exekučnú činnosť môže vykonávať len samotný súdny exekútor, pričom činnosť jeho zamestnancov vrátane koncipienta upravuje § 20 zákona č. 233/1995 Z.z. a všade sa pritom hovorí o činnosti podľa tohto zákona. Ďalšiu činnosť súdneho exekútora (nie exekučnú činnosť) explicitne upravuje § 193 zákona č. 233/1995 Z.z.; ide o činnosti, ktoré môže súdny exekútor vykonávať popri exekučnej činnosti. Uviedol, že je nepochybné, že v exekučnom konaní dochádza k prelínaniu niekoľkých druhov činnosti súdneho exekútora s rôznym druhom ich právnych následkov zodpovednosti a formálnych pravidiel pre ich výkon, pričom nie je vylúčená ani vzájomná kombinácia, resp. negácia. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody v exekučnom konaní je preto rozhodujúce určiť, pri akom druhu vykonávanej činnosti bola škoda spôsobená, aký subjekt je nositeľom primárnej zodpovednosti a aký je potrebný procesný postup na jej uplatnenie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti podľa § 5 zákona č. 233/1995 Z.z. výslovne upravuje zákon č. 514/2003 Z.z.; naproti tomu ďalšia činnosť exekútora vykonávaná podľa § 193 zákona č. 233/1995 Z.z. tomuto zákonu nepodlieha, ale platia ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že navrhovateľka prevzala upovedomenie o začatí exekúcie dňa X.XX.XXXX, námietky proti exekúcií boli doručené súdnemu exekútorovi dňa XX.XX.XXXX a uznesením zo dňa 19.11.2008 boli námietky proti exekúcií zamietnuté. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa XX.XX.XXXX. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začínala plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy bolo navrhovateľke doručené upovedomenie o začatí exekúcie, t.j. od XX.XX.XXXX. Jej súčasný právny zástupca podal návrh na náhradu škody z tohto exekučného konania proti odporcovi dňa 23.11.2010, pričom subjektívna lehota na podanie uplynula dňa 10.10.2010. Odporca záverom uviedol, že exekučné konanie bolo ukončené podľa § 60 písm. e) zákona č. 233/1995 Z.z. dňom 25.8.2010 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo vrátené súdu dňa 11.10.2010. Poukázal na § 61 zákona č. 233/1995 Z.z., podľa ktorého je vrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uviedla, že osobitný zákon, spomínaný § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., je zákon č. 586/2003 Z.z., ktorého ustanovenia však pre prejednávanú vec nemajú význam. Uviedla, že pojem činnosť podľa tohto zákona odkazuje na akúkoľvek činnosť podľa exekučného poriadku, t.j. na exekučnú činnosť ako aj na ďalšiu činnosť. V súvislosti s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 138/2008, v ktorom bolo jasne definované, že zodpovedný v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. je priamo exekútor. K vznesenej námietke premlčania navrhovateľka uviedla, že zmenšenie jej majetku nenastalo v dôsledku doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ale až reálnym vymožením peňažných prostriedkov, k čomu došlo 8.4.2010; uplatnené nároky tak nie sú premlčané. K uplatnenej námietke zákazu navrátenia do predošlého stavu uviedla, že v danom prípade nejde o navrátenie do predošlého stavu, ale o náhradu spôsobenej škody. Napadnutým rozsudkom nedošlo k obnoveniu pôvodného stavu, keďže oprávnený si preňho vymožené prostriedky ponecháva, hoci boli vymožené. Nezákonne spôsobenú škodu je však povinný nahradiť exekútor a nie oprávnený; nejde preto o zásah do zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Navrhovateľka sa svojim návrhom (po čiastočnom späťvzatí návrhu a zastavení konania v späťvzatej časti) domáha náhrady škody pozostávajúcej zo súm - 31,60 eura (ako v exekúcii vymoženej sumy hotových výdavkov oprávneného za overenie exekučného titulu, ktoré však nepredstavujú trovy potrebné na účelné vymáhanie nároku), - 517,62 eura (ako rozdielu medzi sumou 590,50 eura, vymoženou v exekúcii titulom trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní a sumou 72,88 eura, ktorá podľa navrhovateľky predstavuje skutočnú výšku trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní), - 243,91 eura (ako rozdielu medzi sumou 293,69 eura, vymoženou v exekúcii titulom trov exekúcie a sumou 49,79 eura, ktorá podľa navrhovateľky predstavuje skutočné trovy exekúcie - odmenu odporcu), ktoré mali byť odporcom ako exekútorom vymožené v rámci exekučnej činnosti v exekučnom konaní v rozpore s právnymi predpismi. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť"). Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. ak tak ustanoví tento zákon, exekútor môže vykonávať aj ďalšiu činnosť. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. ak osobitný zákon 3j) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu 2). Z citovaných ustanovení je zrejmé, že je potrebné rozlíšiť - zodpovednosť za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, t.j. pri vykonávaní núteného výkonu exekučných titulov, vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, ktorým je podľa poznámky pod čiarou 3j) zákon č. 514/2003 Z.z. (nedôvodný v tomto smere je potom poukaz navrhovateľky na poznámku pod čiarou odkazujúcu na zákon č. 586/2003 Z.z.), - zodpovednosť za škodu spôsobenú súdnym exekútorom alebo jeho zamestnancom v súvislosti s činnosťou podľa zákona č. 233/1995 Z.z., t.j. v súvislosti s činnosťou inou ako exekučnou. Postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bude namieste tam, kde vznikla škoda pri výkone exekučnej činnosti podľa § 29 až § 192 zákona č. 233/1995 Z.z., resp. pri porušení relevantných ustanovení O.s.p. pri výkone exekučnej činnosti. Pri výkone inej činnosti podľa § 193 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. sa uplatňuje zodpovednosť za škodu podľa § 33 zákona č. 233/1995 Z.z.. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 49/2003, zo dňa 10.1.2005, zaoberal aj zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, keď konštatoval, že „toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom.“ Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukaz navrhovateľky na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 138/2008, podľa ktorého je v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. zodpovedný priamo exekútor, nie je dôvodný pre aplikáciu záverov označeného rozhodnutia v predmetnej veci, nakoľko označené rozhodnutie sa síce zaoberalo výkladom § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., avšak v znení účinnom do 30.6.2004 (t.j. súčasne pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Súd prvého stupňa návrhu vyhovel len s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a prejednací princíp. V rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. neuviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané (mimo vydaných exekučných príkazov zo dňa 19.12.2008 a 27.7.2009) a ktoré nie, z ktorých dôkazov (mimo uvedených) vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Danosť pasívnej legitimácie odporcu odôvodnil poukazom na § 33 zákona č. 233/1995 Z.z. s tým, že podľa tohto ustanovenia exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. Odporcovi vytkol procesnú pasivitu s tým, že uplatnený nárok relevantným spôsobom nespochybnil a požadované listinné dôkazy nepredložil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tak nie je zrejmé, prečo sa súd prvého stupňa v súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie odporcu nezaoberal celým ustanovením § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (a teda ako sa vysporiadal s tým, že exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona iba vtedy, ak osobitný zákon, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z., neustanovuje inak). Rovnako nie je zrejmé, na akom základe považoval súd prvého stupňa jednotlivé sumy uplatnenej náhrady škody za dôvodné (keď vôbec neuviedol výpočet trov právneho zastúpenia či trov exekúcie, ktoré by podľa súdu prvého stupňa boli v súlade s právnymi predpismi, resp. neodôvodnil účelnosť či neúčelnosť vymožených súm). Rovnako v rozpore s obsahom spisu je konštatovanie o pasivite odporcu a nepredložení listinných dôkazov. Odporca jednak v odpore proti platobnému rozkazu a jednak na pojednávaní dňa 13.1.2012 sa k návrhu vyjadril, namietol nedostatok pasívnej legitimácie a poukázal na zamietnutie námietok navrhovateľky ako povinnej proti exekúcii a na skutočnosť, že v exekučnom spise sa námietky navrhovateľky ako povinnej proti trovám exekúcie nenachádzajú. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.1.2012 zároveň vyplýva, že odporca predložil originál exekučného spisu sp. zn. Ex 37/2008, z ktorého súd prvého stupňa zistil niektoré skutočnosti (obsah podania právnej zástupkyne oprávneného zo dňa 17.12.2008), ktorými sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal. Rovnako sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré mohol a mal zistiť z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 36Er/4257/2008 (že navrhovateľka v námietkach proti exekúcii neuviedla, že v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie bol byt z jej strany vyprataný, ako to tvrdila v návrhu na začatie konania v predmetnej veci; že Okresný súd Bratislava V č.k. 36Er/4257/2008-39, zo dňa 19.11.2008, námietky navrhovateľky ako povinnej proti exekúcii zamietol; že v spise sa nenachádzajú námietky navrhovateľky ako povinnej proti trovám exekúcie; že poverenie na vykonanie exekúcie odporca ako súdny exekútor vrátil v zmysle § 60 písm. e) zákona č. 233/2005 Z.z.). Na uvedenom základe odvolací súd pre nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude prioritne zaoberať námietkou premlčania vznesenou odporcom a v prípade jej nedôvodnosti predmetnú vec opätovne prejedná viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.