Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/454/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211207256 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211207256.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Petr Pečený, advokátom, so sídlom Námestie sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: V. A., Z.. XX.XX.XXXX, F. X, B., zast. opatrovníčkou K. F., X. Okresného Q. B. D., pre vymoženie istiny 82,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 53Er/574/2011-10 zo dňa 04.12.2013, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 53Er/574/2011-10 zo dňa 04.12.2013 p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 53Er/574/2011 a u súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského pod sp. zn. EX 873/11 za neprípustnú a následne ju zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - ďalej len „EP“).
Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol dňa 02.11.2006, kedy bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 597,15 Eur (17.990,- Sk), ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Oprávnený sa následne žalobou doručenou rozhodcovi dňa 23.06.2008 domáhal zaplatenia sumy 266,49 Eur s príslušenstvom a trovami konania. Následne bol v konaní vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom rozsudok sp. zn. E 584/2008/S.
Súd prvého stupňa zistil, že uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Exekučný súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 (R 58/1997) a uznesenia Ústavného súdu SR č. k. ÚS 429/2011-16 zo dňa 03.11.2011 preskúmal zákonnosť vedenej exekúcie, ako aj spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
Podľa § 18 hlavy 14 - Záverečné ustanovenia Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom, a to zo Zoznamu rozhodcov vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. Súd prvého stupňa mal za to, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko nebola individuálne dojednaná, vyplýva zo štandardnej zmluvy a neumožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Povinný - spotrebiteľ mal možnosť len odmietnuť zmluvu o úvere, alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam určenými oprávneným - dodávateľom. Súd mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa uplatňovať, či brániť svoje práva pred rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ. Keďže právomoc rozhodcu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010, v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Poukazoval na to, že povinný dobrovoľne uzatvoril s povinným úverovú zmluvu a na povinného nebol vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by bol prinútený časovou alebo finančnou tiesňou. Na základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku považovať v súlade s § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“).
Podľa tvrdenia oprávneného, povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný.
K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q/ prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere.
Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazoval tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008.
Oprávnený ďalej konštatoval, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a je platne dojednaná, pričom vyvoláva s ňou právne účinky. Oprávnený uviedol, že v predmetnom exekučnom konaní preukázal na vyššie uvedenom naliehavý právny záujem, nakoľko má za to, že predmetným zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky. Navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že poveruje súdneho exekútora, aby vymohol pohľadávku oprávneného a trovy exekúcie.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 OSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 17.03.2011 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. E 584/2008/S zo dňa 21.12.2009 s vyznačenou právoplatnosťou dňom 22.12.2009 a vykonateľnosťou dňom 27.12.2009. Uvedeným rozsudkom bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3611005816 zo dňa 02.11.2006 zaviazaný na zaplatenie sumy vo výške 266,49 Eur spolu s príslušenstvom a na náhradu trov konania vo výške 26,70 Eur, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti.
Dňa 28.03.2011 Okresný súd Bratislava II poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny 82,- Eur s úrokom z omeškania 19,62 Eur a úrokom z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 82,- Eur od 11.03.2011 do zaplatenia, trov konania 26,70 Eur a trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní.
Rozhodcovské konanie je v Slovenskej republike upravené zákonom číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), podľa § 45 ods. 1 zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví po c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Aby mohol exekučný súd ustáliť skutkový a právny stav veci a urobiť jednoznačný záver o tom, či sú splnené podmienky na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí preskúmať, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul povinného zaväzuje, nevykazuje vady v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK, teda, či je právom dovolené a či je súčasne v súlade s dobrými mravmi, a to aj vo vzťahu k právnym predpisom o ochrane spotrebiteľa. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať.
Exekučný súd je teda oprávnený a povinný skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
V danom prípade prvostupňový súd dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy.
Odvolací súd poukazuje i na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007, sp. zn. 3 Cdo 164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/2007 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Z úverovej zmluvy zo dňa 02.11.2006 bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli zmluvu o úvere poskytnutého vo výške 17.990,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach po 1.944,- Sk, konečná výška úveru bola 23.328,- Sk, RPMN 58,4 %. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy sú i úverové zmluvné podmienky. V hlave 14 § 18 týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom.
Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. "formulárovú" zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 25.11.2004 do 31.03.2006 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z.. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom do 01.01.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("ďalej len neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj "zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie, na rozdiel od Nariadenia, pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Súdny dvor Európskej únie vo veci "C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrigeuez Nougueira" označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.
V danom prípade v úverových zmluvných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere v hlave 14 § 18 týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom.
Z vyššie citovaného § 18 úverových zmluvných podmienok a z dojednanej rozhodcovskej doložky vyplýva, že prípadný spor bude riešený výlučne rozhodcovským súdom. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní, je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je zrejme v praxi i najčastejšia situácia, pretože práve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom, ako je tomu v danom prípade.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012, v ktorom uviedol, že princíp "vigilantibus iuras riptasunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 EP vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 OZ tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka tak predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale priamo určený rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Naviac už samotná forma, v akej sú všeobecné obchodné podmienky napísané, nielenže sťažuje spotrebiteľovi riadne oboznámenie sa s obsahom, ale dokonca ho od toho odradzuje, keďže ide o ťažko čitateľný text pre minimálnu veľkosť písma a husté riadkovanie. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 druhá veta zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.