Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/789/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211212806 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211212806.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: Rehoľa menších bratov Františkánov, Františkánska 2, 811 01 Bratislava, IČO: 00 586 862, zastúpený: JUDr. Zuzana Csenkyová, advokátka, Dolné Bašty 2, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., Prievozská 14, 821 09 Bratislava, IČO: 00 678 155, zastúpený: JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave z 08. apríla 2014, č. k. 8C/103/2011-105, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave z 08. apríla 2014, č. k. 8C/103/2011-105 vo veci samej, p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvého stupňa sa v časti trov konania m e n í tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania 933,22 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného do 3 dní. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 119,20 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v denníku Q. Č., ako aj na jeho webových stránkach B..O..sk ospravedlnenie a uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi 10.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania 1.070,15 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa XX.XX.XXXX bol v denníku Q. Č. uverejnený článok s názvom: G. (XX) prehovoril o sexuálnej afére u františkánov. „J. J. M. D. N.. Uvedený článok obsahuje vyjadrenie maloletého G. ohľadom zneužívania, následne konštatovanie, že na základe výpovede G. a jeho nevlastného brata S.Š. polícia obvinila troch františkánov (27, 31, 27). Polícia, ktorá je s vyšetrovaním prípadu iba na začiatku, urobila v kláštore prehliadku a mníchom zhabali počítače, CD a DVD. Pod UV lampou pri prehliadke zistili aj stopy po ejakulátoch, ktoré budú analyzovať špecialisti. Ďalej sa uvádza vyjadrenie hovorcu bratislavskej prokuratúry, N. T., podľa ktorého v prípade potvrdenia viny hrozí obvineným trest až 12 rokov. Článok rovnako obsahuje vyjadrenie R. X., H. X. U., podľa ktorého považuje za nemožné, aby sa také čosi stalo, keďže sa to malo udiať vo frekventovanom priestore, kde chodí veľa ľudí. Autor v závere uviedol, že bratia G. a S. chodili do rehole, ktorá ich do istého času podporovala, objavili sa informácie, že celý prípad je odvetou za skončenie charity zo strany kláštora. Článok s názvom: R.: „. O. K. O. K. Y. M. D. XX.XX.XXXX má v podstate rovnaký obsah ako vyššie uvedeným článok, pričom obvinení sú označení ako traja študenti teológie - františkánski mnísi (22, 31, 27). Článok W. M. G. (XX): „. za Y. O. R., zo dňa XX.XX.XXXX obsahuje vyjadrenie G. tety ohľadom zmien G. správania, návštevy psychológa, potvrdenia jej podozrenia na sexuálne zneužívanie a následného ohlásenia veci polícii. Ďalej sa uvádza vyjadrenie R. R., H. G. J., podľa ktorého k veci momentálne nebude nič hovoriť, aby nenarušil vyšetrovanie. V článku „O. M. T. W.O. J. zo dňa XX.XX.XXXX sa okrem už publikovaných informácií uvádza vyjadrenie G. W., podľa ktorého mnísi zneužívali chlapcov najmä v malej izbe na 1. poschodí, do ktorej verejnosť nemá prístup. Opätovne sa uvádzajú informácie ohľadom domovej prehliadky, kde bola doplnená informácia, že medzi vecami mníchov našli policajti aj porno časopisy pre gayov. Autor znova uvádza skoršie vyjadrenie H. X. U.. Článok J. O. R.: „. M. D. J. D..“. zo dňa XX.XX.XXXX obsahuje vyjadrenie matky maloletých chlapcov. Na záver je opätovne uvedená informácia, podľa ktorej vyšetrovateľ zo sexuálneho zneužívania dvoch bratov obvinil troch U. františkánskych mníchov (27, 31, 27). Z pripojeného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že uznesením OR PZ v Bratislave I, úradu justičnej a kriminálnej polície zo dňa 30.04.2009 bolo začaté trestné stíhanie za zločin sexuálneho zneužívania spolupáchateľstvom podľa § 20, § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, preto, že doposiaľ neznámi páchatelia približne od júla 2007 do decembra 2008 vo františkánskom kostole na A. Q. T. U. iným spôsobom zneužívali osoby mladšie ako 15 rokov. Dňa 12.05.2009 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie voči trom osobám, ktoré sa mali dopustiť zločinu sexuálneho zneužívania. Z vyšetrovacieho spisu súd ďalej zistil, že pri domovej prehliadke bol vydaný aj erotický časopis pre mužov, rovnako boli zaistené stopy, ktoré boli zaslané na znalecké posúdenie z odboru kriminalistická biológia. Dňa 21.10.2009 bol OR PZ v Bratislave I, úradom justičnej a kriminálnej polície, vypracovaný návrh na zastavenie trestného stíhania troch obvinených osôb. Po zastavení trestného stíhania bol v denníku Q. Č. uverejnený článok s názvom „A. Y. Q.. V článku sa uvádza, že podľa prokuratúry sa skutok nestal. Dozorujúci prokurátor zastavil trestné stíhanie troch františkánskych mníchov v kauze zneužívania maloletých chlapcov. R. rehole A. H. X. U. sa k veci nevyjadril, pretože o zastavení trestného stíhania ešte oficiálne nevedel. Ďalej bola uvedená informácia, že pri domovej prehliadke boli zhabané počítače, telefónny, DVD a CD, žiadnu pedofíliu však na nich nenašli a veci františkánom vrátili. Muži zákona vraj konali na základe výpovedí maloletých chlapcov, tí neskôr tvrdenia zmenili. Františkáni od začiatku tvrdili, že obvinenia proti nim sú vykonštruované. Štatutárny zástupca žalobcu, D. X., vo svojej výpovedi uviedol, že predmetná udalosť, ktorá sa rozpútala v roku 2009 a skončila zastavením vyšetrovania s odôvodnením, že skutok sa nestal, bola nosnou témou v mnohých médiách a poškodila dobré meno a povesť žalobcu. Keď myslí médiá, tak vrátane denníka Q. Č., ktorý túto tému živil aj potom, ako začali prichádzať pochybnosti o pôvodných zisteniach, jednalo sa o články, ktoré osočovali žalobcu. Po vypuknutí kauzy, na budove v F., nasprejovali hanlivý nápis, ktorý znel „pedofilní buzeranti“, pričom dodnes je ho možné rozpoznať, aj keď je zatretý. Žalobca uzavrel aj dohodu o ospravedlnení s jednou televíziou, ostatné média odkazovali na to, čo odznelo inde, Q. Č. sa snažil prinášať nové a vlastné informácie. S televíziou H. došlo k mimosúdnej dohode, vrátane finančného vyrovnania v sume 20.000,- eur a ospravedlnenia a obdobný nárok si žalobca uplatňuje aj voči vydavateľovi R. X Y..N..K... Osočovaním a zásahom do dobrej povesti svedok myslel informácie, ktoré vyšli v denníku Q. Č. o zneužívaní maloletých detí, zobliekaní, obchytkávaní a pod., malo dochádzať údajne aj k natáčaniu a v miestnosti, ktorú nazývajú hovorňa, mali byť nájdené stopy ejakulátu. Q. Č. tému opakovane živil, sám zháňal nové informácie, prinášal dôkazy na túto tému na úvodných stranách, denník ma desať až státisíce čitateľov, a to sú dôvody odlišujúce zodpovednosť žalovaného za poškodenie dobrého mena žalobcu od iných vydavateľov. Svedok G. J. uviedol, že o 6.00 hod. ráno dňa 12.05.2009 ich v kláštore v U. navštívilo niekoľko desiatok policajtov s tým, že prišli zatknúť troch klerikov, ktorí sú podozriví zo spáchania trestného činu sexuálneho zneužitia maloletých detí, bola vykonaná aj domová prehliadka. Asi po týždni sa o veci dozvedeli média, v podstate išlo o mediálnu kampaň, ktorej sa zúčastnili televízia H., Q. Č., R. X D., Č. G. Y., ktorí podsúvali informáciu o tom, že spáchanie trestného činu klerikmi je akoby jasné. Pre žalobcu to bola zraňujúca vec, má niekoľko aktivít s deťmi, letné tábory, pravidelné stretnutia, spevácky zbor. Svedok R.. T. D. uviedol, že prvýkrát o tejto veci informovala televízia H. vo večernom spravodajstve. Na druhý deň bol redakciou poverený sa tejto téme venovať, zisťoval si neoficiálne z policajných zdrojov, či prebieha trestné stíhanie, kto má byť poškodený a v akej veci. Následne navštívil tetu chlapcov a v jej prítomnosti sa rozprával aj s mladším z nich, ktorý detailne popísal miestnosť, v ktorej malo dochádzať k zneužívaniu a tiež popísal praktiky, ktoré s ním mali byť robené. Toto vo svojich článkoch nikdy nepoužil. Následne navštívil iných príbuzných, u ktorých mal byť starší chlapec a od nich sa dozvedel, že chlapec je na psychiatrii, to mu začalo byť divné, 2 krát navštívil aj kláštor františkánov, v ktorom malo dôjsť k zneužívaniu. Z oficiálnych aj neoficiálnych zdrojov sa dozvedel, že bol nájdený ejakulát, porno časopis a to všetko v priestoroch kláštora. Chlapec mu tiež popísal, že k zneužitiu malo dôjsť v sakristii a pri druhej návšteve mu označil miestnosť na 1. poschodí, ukázal mu okno a presne nakreslil rozostavenie nábytku v miestnosti. Ak aj v jeho článkoch boli nejaké skutkové tvrdenia, nešlo o jeho skutkové tvrdenia, ale vyjadrenia zainteresovaných osôb, ako to je aj v nadtitulkoch napadnutých článkov. Potom ako bolo trestné stíhanie zastavené, Q. Č. to uverejnil. Pokiaľ ide o oficiálne zdroje z polície, išlo o hovorkyňu alebo policajného vyšetrovateľa. Rešpektuje prezumpciu neviny, identifikácia podozrivých františkánov podľa článku nebola možná a nikdy ani netvrdil, že by boli obvinení. Svedok zopakoval, že si všetky informácie overoval, pýtal sa policajtov, ľudí, rehoľníkov, tety, chlapca. Výskyt ejakuláta a gayporna v kláštore počas prehliadky mal z policajného zdroja. Svedok R. D. uviedol, že v rozhodnom čase bol predstaveným v kláštore v F., kde sa asi po dvoch až troch dňoch, ako sa to prevalilo v médiách, objavil na múre kláštora veľký nápis „pedofilní buzeranti“. V tom čase prednášal na E. T. F. aj na základnej škole, kde si vypočul od žiakov hanlivé vyjadrenia. O predmetnej záležitosti informovala televízia H., J., Y., R. X D. a tiež samozrejme Q. Č.. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil podľa ustanovení článku 19 ods. 1, článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky, článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 3, § 5 ods. 1, § 4 ods. 1, 3 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve. V prejednávanej veci sa dostali do konfliktu dve ústavou zaručené práva, a to právo na ochranu mena a dobrej povesti (čl. 19 ústavy) a právo na slobodu prejavu a informácie (čl. 26 ústavy). Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, PL.ÚS 6/04, III ÚS 34/07). Uplatňovanie práv a slobôd a ich ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva, tzn. že existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality) (II. ÚS 340/09). Sloboda prejavu predstavuje jednu zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Vzťahuje sa nielen na priaznivo prijímané informácie, ktoré sú považované za neurážlivé alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva (rozsudok ESĽP vo veci Nilsen a Johnsen v. Nórsko zo dňa 25.11.1999). Zodpovednosť za neoprávnené zásahy do dobrej povesti právnickej osoby je konštruovaná ako objektívna zodpovednosť, t. j. neprihliada sa na zavinenie subjektu zásahu. Cieľom článkov uverejnených v denníku Q. Č. bol informovať verejnosť o obvinení troch františkánskych mníchov zo zločinu sexuálneho zneužívania na základe výpovedí maloletého G. G. S.. Problematika zneužívania maloletých detí predstaviteľmi rímskokatolíckej cirkvi je v posledných rokoch aktuálnou a diskutovanou témou s pohľadom na historickú úlohu a súčasné postavenie cirkvi v spoločnosti a zásady a princípy, ktoré cirkev presadzuje. Z registrovaných cirkví v Slovenskej republike má najväčšie zastúpenie práve rímskokatolícka cirkev, ku ktorej sa hlási 62 % obyvateľov. Obvinení zo zločinu boli v predmetných článkoch označovaní ako traja františkánsky mnísi. Možno potom konštatovať, že obvinenie zo sexuálneho zneužívania vznesené voči trom príslušníkom mníšskeho rádu, ktorý sa spája s rímskokatolíckou cirkvou, možno považovať za otázku legitímneho záujmu. Uverejnením predmetných článkov došlo k naplneniu jedného z účelov tlače, a to informovanie verejnosti o otázkach legitímneho verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Žurnalistom sa teda poskytuje zvýšená miera ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. V článkoch sa uvádzajú informácie o vykonanej domovej prehliadke, pri ktorej boli zaistené počítače, mobilné telefóny, CD a DVD. Rovnako mali byť zaistené stopy po ejakulátoch, ktoré boli následne odoslané na znaleckú expertízu. Taktiež bola uverejnená informácia, že v kláštore malo byť nájdené porno pre gayov a mnísi vyžadovali od chlapcov orálny sex. Po oboznámení sa s vyšetrovacím spisom súd zistil, že v súvislosti s trestným konaním skutočne došlo k vykonaniu domovej prehliadky, pri ktorej boli zaistené uvádzané predmety. Rovnako bol zaistený biologický materiál, pričom ejakulát je jedným z druhov biologických stôp, ktorý bol následne odoslaný na znaleckú expertízu z odboru kriminalistická biológia. V uznesení o vznesení obvinenia je opísaný skutok, ktorým malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty zločinu sexuálneho zneužívania, z ktorého vyplýva opodstatnenosť informácií uverejnených denníkom Q. Č.. Všetky publikované informácie tak vychádzajú z dokumentov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise. Autor predmetných článkov T. D. vo svojej výpovedi uviedol, že pri písaní článkov vychádzal z oficiálnych aj neoficiálnych zdrojov, pričom si všetky informácie overoval, pýtal sa policajtov, ľudí, rehoľníkov, tety, chlapca. Výskyt ejakulátu a gayporna v kláštore počas prehliadky mal z policajného zdroja, ktorý zo svojej praxe môže hodnotiť ako dôveryhodný a nikdy nesklamal. Vydavateľ tlače a rovnako autor článkov sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií. Súd mal za preukázané, že autor postupoval pri písaní článkov v súlade s etickým kódexom novinára, namietané zverejnené informácie čerpal z relevantných a overených zdrojov, pričom informácie obsiahnuté v predmetných článkoch nemožno považovať za nepravdivé, a teda spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Autor článkov napokon poskytol priestor na vyjadrenie aj R. X., H. X. U. G. G. J.. Na základe uvedeného možno konštatovať, že uverejneným článkom nechýba objektivita, verejnosti bol poskytnutý pohľad aj z druhej strany a rovnako bolo naznačené, že prípad zneužívania maloletých bol vykonštruovaný, a to z dôvodu ukončenia poskytovania podpory zo strany kláštora. V žiadnom zo zverejnených článkoch nebol uvedený celý názov žalobcu. Jediná informácia, ktorá by bola spôsobilá spájať celú kauzu so žalobcom, bolo uvedenie, že obvinenými zo zločinu sexuálneho zneužívania sú traja františkánsky mnísi. Pojem františkáni sa používa ako súhrnné označenie rehoľných spoločenstiev, ktoré sa riadia regulou sv. Františka. Medzi františkánske mužské rády patrí okrem žalobcu aj rád menších bratov kapucínov a rád menších bratov konventuálov. Vzhľadom na úlohou tlače informovať verejnosť o otázkach legitímneho záujmu je prirodzené, že autor článkov považoval za potrebné zverejniť informáciu, že obvinení sú františkánskymi mníchmi. Navyše, ako vyplýva z vyšetrovacieho spisu, táto informácia bola pravdivá. Označenie obvinených ako františkánov však nemuselo automaticky znamenať, že sú príslušníkmi práve žalobcu. Žalovanému tak nemožno priamo klásť na zodpovednosť, že po uverejnení článkov došlo k udalostiam, ako namaľovanie hanlivého nápisu na stenu kláštora v F. a pod.. V konaní bolo ďalej nesporné, že informácie o obvinení troch františkánov priniesli aj ďalšie média. Žalobca nepreukázal, že k vyššie uvedeným udalostiam došlo práve na základe uverejnenia článkov denníkom Q. Č.. Skutočnosť, že denník Q. Č. prinášal stále aktuálne informácie, pričom ostatné média sa témou ďalej nezaoberali, automaticky nezakladá zodpovednosť žalovaného za prípadné vyslovenie existencie zásahu do dobrej povesti žalobcu. Súd prvého stupňa vyslovil pochybnosť aj ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Samotného žalobcu a jednotlivých členov žalobcu je nutné považovať za odlišné subjekty práva. V prípade, že by jednotliví členovia individuálne pociťovali, že konaním žalovaného bolo porušené ich právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, nič im nebránilo, aby sa obrátili na príslušný súd so žalobou o ochranu osobnosti. Žalobca ako právnická osoba nie je oprávnený domáhať sa vyslovenia porušenia práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti svojich členov, ktorí sú fyzickými osobami, pretože v tomto smere nie je aktívne legitimovaný. Žalobca sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia zásady prezumpcie neviny, nakoľko táto prislúcha jedine osobám, voči ktorej sa viedlo trestné stíhanie, t. j. trom mníchom. Navyše mnísi boli vo všetkých článkoch označení v súlade s ich aktuálnym procesným postavením v trestnom konaní a neboli zverejnené ich mená a priezviská. Pokiaľ ide o žalované ospravedlnenie, súd prvého stupňa uviedol, že informácie uverejnené v namietaných článkoch mali svoj podklad vo vyšetrovacom spise. Skutočnosť, že bolo vznesené obvinenie voči trom františkánskym mníchom za sexuálne zneužívanie, je tiež nesporná, vyplýva z vyšetrovacieho spisu, a preto túto kauzu nemožno považovať za vymyslenú. Žalobca zároveň žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zverejniť informáciu o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal. Článok s uvedeným obsahom však bol v denníku Q. Č. zverejnený s titulkom: „A. Y. Q.. Na základe uvedeného by sa uloženie tejto povinnosti žalovanému javilo ako neopodstatnené. Žalobca rovnako žiadal, aby sa žalovaný ospravedlnil členom tejto rehole, ako aj čitateľom. Súd prvého stupňa k tomu uviedol, že nie je daná aktívna legitimácia žalobcu. Domáhať sa ospravedlnenia za nerešpektovanie práva na ochranu dobrej povesti môže len konkrétny subjekt, ktorý sa konaním povinného subjektu cítil dotknutý. Predmetom článkov boli informácie, ktoré je nevyhnutné považovať za otázky legitímneho záujmu. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že informácie uverejnené v napadnutých článkoch neboli nepravdivé a autor si ich overoval z viacerých zdrojov. Tieto informácie majú podklad v oficiálnych dokumentoch súvisiacich s trestným konaním. Autor článkov poskytol na vec objektívny pohľad, uverejnil autentické výpovede zainteresovaných osôb, poskytol priestor na vyjadrenie predstaviteľom žalobcu a po zastavení trestného stíhania napísal článok, v ktorom o tejto skutočnosti informoval verejnosť. V žiadnom z článkov nebol použitý celý názov žalobcu, spomínali sa len traja františkánski mnísi. Správu o tejto kauze rovnako priniesli aj ďalšie média, pričom nie je rozhodujúce, že verejnosť informovali v menšom rozsahu ako žalovaný. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a obsahuje viacero zavádzajúcich tvrdení bez primeraného zdôvodnenia. Nesúhlasí s argumentom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Jednotliví členovia žalobcu tvoria samostatný subjekt práva, ktorý má vlastnú právnu subjektivitu a je právnickou osobou. Nemožno teda jednoznačne konštatovať, že žalobca a jeho jednotliví členovia sú samostatné subjekty práva. Z toho dôvodu je žalobca legitímnym subjektom k domáhaniu sa ochrany osobnostných práv, ak bolo do nich neoprávnene zasiahnuté. Žalobca ďalej uviedol, že pod pojmom „františkáni“ sa rozumejú výlučne členovia rehole menších bratov františkánov. Pojem františkáni je uvedený priamo v názve žalobcu. Členovia rehole menších bratov kapucínov sú súhrnne označovaní ako „kapucíni“. Členovia rehole menších bratov konventuálov sú súhrnne označovaní ako „minoriti“. Je potom zavádzajúce vyjadrenie súdu, že pojem „františkáni“ sa používa ako súhrnné označenie rehoľných spoločenstiev, ktoré sa riadi regulou sv. Františka. Súd prvého stupňa bez akéhokoľvek dôvodu súhlasil s argumentáciou žalovaného v súvislosti s hodnovernosťou zdrojov, z ktorých čerpal informácie, pričom nevykonal žiadne dokazovanie smerujúce k tomu, aby boli tieto informácie overené ako objektívne. Súd prvého stupňa konštatoval, že informácie uvádzané v napadnutých článkoch mali podklad v oficiálnych dokumentoch súvisiacich s trestným konaním, pričom však tieto oficiálne dokumenty nijak bližšie nekonkretizoval a tieto neoznačil. Z vyšetrovacieho spisu je totiž zrejmé, že nie všetky informácie, ktoré boli uverejnené v napadnutých článkoch mali podklad v dokumentoch nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise a už vôbec nie všetky informácie boli pravdivé. Predovšetkým sa žalobca ohradzuje voči tvrdeniu obsiahnutom v článku zo dňa XX.XX.XXXX: „. I. S. R. R. M. G. Y. po P., X. U. G.Ť. Š.. Žalovaný v napadnutom článku stotožnil bez akéhokoľvek dôvodu biologickú stopu s ejakulátom. KEÚ PZ v znaleckom posudku zo dňa 18.05.2009 určil, že na vyššie uvedenej stope nebola dokázaná prítomnosť spermy, krvi, či slín. Súčasne bola táto otázka riešená aj zo stopy odobratej z koženej sedačky so zistením, že na nich nebola izolovaná DNA. V trestnom konaní boli vykonané aj iné znalecké dokazovania na zaistených elektronických nosičoch ohľadom zodpovedania otázky, či na úrovni existujúcich a vymazaných súborov sa nachádzajú dáta s výskytom súborov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania, prípadne detskej pornografie. Výsledok bol negatívny. Z týchto výsledkov znaleckého dokazovania nemožno teda vyvodiť záver o nájdenom ejakuláte napriek tomu, že výsledok znaleckého dokazovania je taký, že sa nepodarilo identifikovať DNA profily. Uvedené tvrdenie je preto potrebné považovať za nepravdivé. Žalovaný o ejakuláte informoval verejnosť bez toho, aby si overil objektivitu a pravdivosť takéhoto tvrdenia. Žiadne stopy po ejakulátoch, ani žiadne iné kompromitujúce materiály súvisiace s detskou pornografiou sa pri domovej prehliadke kláštora nenašli. Nepravdivé informácie o sexuálnom zneužívaní vo františkánskom kláštore a z nich vyvoditeľnej pedofílie sa priamo dotýkajú dôstojnosti a povesti žalobcu. Autor článku - svedok D. uviedol, že informácie o ejakuláte si nevymyslel a mal ich potvrdené z viacerých zdrojov. Uvedené tvrdenia sú však v zásadnom rozpore s obsahom vyšetrovacieho spisu a tlačovými správami polície SR pre média. Žalovaný v priebehu doterajšieho konania nepredložil žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že napadnuté tvrdenia by boli pravdivé a zároveň boli uverejnené na základe dôveryhodného informačného základu. V prípade napadnutých článkov išlo o verejný spôsob zásahu do práv žalobcu s veľmi širokým okruhom pôsobenia (celá Slovenská republika). Práve z dôvodu zmedializovania uvedenej kauzy možno dospieť k dôvodnému predpokladu, že aj žalovaný nesie určitý podiel zodpovednosti za to, že reakcie verejnosti boli voči žalobcovi negatívne, čo sa prejavilo okrem iného aj nastriekaním hanlivého nápisu na múry kláštora v F., či iné reakcie verejnosti. Žalobca napokon namietal aj nesprávnosť výroku o trovách konania. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval vyhlášku č. 655/2004 Z.z. a priznal žalovanému trovy konania v rozpore s uvedenou vyhláškou. Súd prvého stupňa priznal žalovanému odmenu za účasť na pojednávaniach v dňoch 19.03.2014 a 08.04.2014 v plnej výške, čím porušil ustanovenie § 13a vyhlášky. Žalobcovi tak za účasť na pojednávaní dňa 19.03.2014 patrila odmena len vo výške 1 a za účasť na pojednávaní dňa 08.04.2014 len vo výške 1 . Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite, veľmi podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. považujú sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva (Handyside v. Spojené kráľovstvo). Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, musí byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva a teda aj slobody prejavu, považuje Ústavný súd SR za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010). Zásah do dobrej povesti žalobcu - právnickej osoby, či ohrozenie tejto povesti nebolo v posudzovanom prípade preukázané, pretože informácie uvedené v predmetných novinových článkoch vo svojom kontexte sú podávané iba v súvislosti s informáciami o trestnom stíhaní, respektíve záujmom polície o fyzické osoby, hoci aj o predstaviteľov, resp. členov žalobcu. Každý názor, stanovisko či kritika je vzhľadom na význam slobody prejavu podľa článku 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako jedného z pilierov každej demokratickej spoločnosti zásadne prípustnou záležitosťou. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu dobrej povesti, a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv a ich ochrany. Samotné uverejnenie nepravdivého údaja, dotýkajúce sa dobrej povesti právnickej osoby, zakladá spravidla neoprávnený zásah do takejto dobrej povesti. Na druhej strane každé zverejnenie nepravdivého údaja nemusí automaticky znamenať takýto zásah. Takýto zásah je daný len vtedy, ak presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Pritom je potrebné rešpektovať zrejme špecifiká periodickej tlače určené na informovanie najširšej verejnosti, a to na rozdiel, napríklad od odborných publikácií, ktoré v niektorých prípadoch musia pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí nutne viesť k zásahu do dobrej povesti. Na novinára nemožno klásť nesplniteľné nároky a vyžadovať úplnú presnosť skutkových tvrdení. Významné je, aby celkový význam určitej informácie zodpovedal pravde. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, mala by mať bežne právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ, lebo inak by mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha „strážneho psa“, ktorú zohráva tlač. I keď tlač nemôže prekračovať určité hranice, najmä s ohľadom na ochranu povesti a práv iných, patrí jej - pri dodržovaní povinností a zodpovednosti - úloha šíriť informácie a myšlienky o otázkach všeobecného záujmu. Novinárska sloboda taktiež zahŕňa možnosť použitia určitej miery preháňania, či dokonca provokácie. Inkriminované články sa týkajú jednotlivých členov žalobcu (troch bratislavských františkánskych mníchov), pričom informácie sú podávané iba v súvislosti s ich trestným stíhaním (a úkonmi trestného konania a zaistením dôkazov) pre podozrenie z trestného činu sexuálneho zneužívania. Je všeobecne známe, že Trestný zákon neumožňuje uplatňovanie tzv. kolektívnej viny. Preto nemožno hovoriť o tom, že informácie o trestnom stíhaní jednotlivých fyzických osôb sa týkajú práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, ktorej sú členom. Nikde v inkriminovaných článkoch sa nehovorí, že ide o zlyhanie celej cirkvi (ako právnickej osoby). Objektom zásahu nebola cirkev ako taká, respektíve františkánska cirkev, ale konkrétne traja U.Í. františkánski mnísi (27,31,27). Opak z inkriminovaných článkov vyvodiť nemožno. Z uvedeného hľadiska nemožno potom vyvodiť ani príčinnú súvislosť medzi údajným neoprávneným zásahom a dobrou povesťou právnickej osoby (žalobcu), ktorá musí byť priama a bezprostredná. Na vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah nestačí, ak tento nebol priamo namierený na dobrú povesť právnickej osoby ako takej, ale len voči jej (niektorým) členom, ktorí sú samostatným subjektom práv a povinností a môžu sa samostatne domáhať ochrany svojej osobnosti. Takúto príčinnú súvislosť možno potom považovať len za odvodenú, ktorá však na vyvodenie takejto zodpovednosti nepostačuje. Čo sa týka zverejnených informácii o zaistení stôp po ejakulátoch a nájdení porno časopisov pre gayov (tieto skutkové tvrdenia sa podľa žalobcu najviac dotkli jeho osobnostných práv) tieto treba vnímať v celkovom kontexte článkov (a nie ako izolované informácie, ako to robí žalobca). Na novinára nemožno klásť nesplniteľné nároky a vyžadovať úplnú presnosť skutkových tvrdení. Významné je, aby celkový význam určitej informácie zodpovedal pravde. Novinárom je umožňované používanie určitej miery preháňania, či dokonca provokácie. V posudzovanej veci je nepochybné, že proti trom členom žalobcu bolo vznesené obvinenie pre sexuálny trestný čin. Z pripojeného trestného spisu vyplýva, že traja členovia žalobcu boli obvinení zo zločinu sexuálneho zneužívania na tom skutkovom základe, že sa maloletého H. G. S. dotýkali na intímnych miestach spôsobom smerujúcim k vyvrcholeniu, že to isté konanie spätne žiadali od maloletých, pričom ich mali za tieto služby odmeňovať sladkosťami a peniazmi a zároveň im hovorili, že keď to povedia, tak si nájdu (uznesenie ČVS:ORP-534/1-OVK-B1-2009 zo dňa 30.04.2009), resp. že maloletých sa dotýkali na intímnom mieste - penise spôsobom smerujúcim k vyvrcholeniu, a to tak, že penisy si dávali do úst, ktoré následne bozkávali a cmúľali, dotýkali sa ich pritom na celom tele a následne od maloletých vyžadovali, aby ich orálne uspokojovali, čo viedlo k ejakulácii obvinených, pričom niekedy toto konanie zaznamenávali na obrazový záznam, odmeňovali ich sladkosťami a peniazmi (uznesenie ČVS:ORP-534/1-OVK-B1-2009 zo dňa 12.05.2009). Z trestného spisu ďalej vyplýva, že počas domovej prehliadky u žalobcu bola použitá UV lampa a boli zaistené aj biologické stopy. Súčasne pri domovej prehliadke bol objavený erotický, resp. pornografický materiál. Z uvedeného potom vyplýva, že celkový kontext poskytnutých informácií v inkriminovaných článkoch zodpovedal pravde. Nie je potom až tak významné, či zaistené biologické stopy boli skutočne ejakulátom alebo iným biologickým materiálom, resp. či zaistené porno časopisy boli určené pre gayov. Podstatné je, že pri domovej prehliadke žalobcu boli skutočne zaistené biologické stopy, ako aj porno časopisy a v tomto kontexte autor písal aj inkriminované články. Napokon treba považovať za legitímny výkon slobody tlače, ak je informované o obvinení zo spáchania trestného činu spolu s uvedením toho, čo je jeho podkladom, vrátane zaisteného dôkazového materiálu. Žalovaný o troch členoch žalobcu vždy píše ako o podozrivých, resp. obvinených (teda v súlade so štádiom trestného konania) a vždy je uverejnené aj stanovisko niektorého z predstaviteľov žalobcu, ktorý spáchanie trestného činu popiera, čím je daná možnosť čitateľovi urobiť si vlastný úsudok ohľadne poskytnutých informácií. Nie je sporné, že obvinenie troch členov žalobcu zo zločinu sexuálneho zneužívania je otázkou legitímneho verejného záujmu, nakoľko aj v súčasnej dobe dochádza v posledných rokoch k odhaľovaniu sexuálneho zneužívania maloletých duchovnými cirkví, niektoré z týchto podozrení boli aj oficiálne potvrdené a za tieto skutky sa cirkvi aj verejne ospravedlnili. Obsahom namietaných článkov boli predovšetkým informácie o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, obsah a podstata obvinení vznesených orgánmi činnými v trestnom konaní. Je teda právom a povinnosťou periodickej tlače informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Týmto sa predmetná vec stala predmetom legitímneho verejného záujmu. Nikde v článkoch sa netvrdí, že by traja obvinení členovia žalobcu spáchali trestný čin alebo, že sú vinní zo spáchania trestného činu. O troch členoch žalobcu sa hovorí výlučne ako podozrivých, respektíve o obvinených, teda v súlade so štádiom trestného konania. Všetky podstatne uverejnené informácie majú aj oporu v trestnom spise. O danej kauze bolo informované tak, že sa konštatovala pravdivá skutočnosť o obvinení troch františkánskych mníchov zo sexuálneho zneužitia, že sa uverejnili autentické výpovede zainteresovaných osôb, ktoré boli podkladom pre vznesenie obvinenia a ktoré majú oporu v trestnom spise, a že sa uverejnili informácie poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní o ich zisteniach a v konečnom dôsledku aj reakcie predstavených žalobcu. Za týchto okolností možno články uverejnené žalovaným považovať za vyvážené. V daných okolnostiach je potom zmienka o nájdenom ejakuláte irelevantná a účelovo vytrhnutá z kontextu celého článku. V každom jednotlivom článku bolo uverejnené stanovisko predstaviteľa žalobcu o tom, že údajný trestný čin sa nemohol stať. Rovnako bola uverejnená aj úvaha o tom, že môže ísť aj o pomstu zo strany rodiny maloletých z dôvodu, že ich žalobca prestal finančne podporovať. Napokon nemožno opomenúť (pre vyváženosť poskytnutých informácií) že žalovaný uverejnil aj oznámenie o výsledku trestného konania, t. j. o tom, že bolo zastavené, pretože sa skutok nestal, a že konanie bolo založené na vymyslených tvrdeniach maloletých. Je teda zrejmé, že žalovaný konal v súlade s novinárskou etikou a v dobrej viere. Pokiaľ ide o nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, odvolací súd poukazuje na to, že pre úvahu súdu o poskytnutí tejto formy ochrany proti neoprávnenému zásahu do dobrej povesti stanovuje zákon za relevantné len hľadisko primeranosti (na rozdiel od nemajetkovej ujmy), ktorá však musí byť založená na konkrétnych okolnostiach neoprávneného zásahu na podklade hodnotenia vykonaných dôkazov. V danej veci zistený skutkový stav (aj za predpokladu, že by došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu) priznanie nároku na poskytnutie zadosťučinenia v peniazoch neumožňoval. Žalobca odôvodňoval tento nárok tvrdením o naštrbení dôvery všeobecnej verejnosti voči žalobcovi a nutnosťou obmedziť svoju činnosť ako i zrušiť viaceré svoje aktivity. V ostatnom skôr poukazoval na zásahy, ktoré sa dotýkali jednotlivých členov žalobcu. V konkrétnosti (vo výpovedi svedkov) potom uviedol, že po vypuknutí kauzy na budove v F. nasprejovali hanlivý nápis, ktorý je možný rozpoznať dodnes. V tomto smere odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že žalobca nepredložil žiaden konkrétny dôkaz, že práve články zverejnené žalovaným mali spôsobiť tieto tvrdené následky (odhliadnuc od skutočnosti, že väčšina deklarovaných následkov je len v rovine všeobecných tvrdení bez bližšej konkretizácie). Sám žalobca potvrdil, že o predmetnej kauze informovalo viacero médií, a to i televíznych. Napokon ako prvá mala o predmetnej kauze informovať televízia H.. Okrem nej to mala byť aj televízia J., D. R. X D., Y. ako i iné média. Bolo preto na žalobcovi, aby preukázal, že ním deklarované následky boli vyvolané práve zverejnením článkov žalovaným. Žalobca v tomto smere však nepredložil žiaden konkrétny dôkaz. Priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch nemožno odvodzovať len od konštatovania, že žalovaný nesie určitý podiel zodpovednosti zato, že reakcie verejnosti boli voči žalobcovi negatívne z dôvodu medializovania predmetnej kauzy. V tomto smere nie je relevantným ani tvrdenie, že Q. Č. je jeden z najčítanejších denníkov Slovenskej republike. Rovnako potom možno argumentovať, že televízie H. G. J. sú najsledovanejšími televíznymi stanicami v Slovenskej republike a práve najväčší záujem verejnosti o danú kauzu vyvolali práve ony. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že tak ako žalovaný informoval o predmetnej kauze zverejnením informácií o trestnom stíhaní troch členov žalobcu, rovnako informoval verejnosť aj o tom, že trestné stíhanie bolo následne zastavené ako i o dôvode prečo k tomu došlo. Je teda zrejmé, že žalovaný týmto poskytol žalobcovi satisfakciu, hoci v morálnej podobe (napokon sám žalobca sa zverejnenia tejto informácie domáhal poskytnutím ospravedlňujúceho listu), ktorú by (za predpokladu existencie neoprávneného zásahu) bolo možné považovať za postačujúcu. K otázke primeranosti požadovaného zadosťučinenia v peniazoch treba prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobcovi televízia H. už vyplatila sumu 20.000,- eur mimosúdnou cestou a teda by bolo otázne, aká by mala byť potom celková výška primeraného zadosťučinenia v peniazoch, aby u žalobcu súčasne neodchádzalo k neprípustnému obohacovaniu (napriek tomu, že túto sumu žalobca venoval charite, čo bolo jeho slobodné rozhodnutie). Napokon neobstojí argument žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napríklad IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti španielsku zo dňa 9. decembra 1994). Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré súd aplikoval na ním riadne zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V časti trov prvostupňového konania odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcu zaviazal k náhrade trov prvostupňového konania žalovanému v sume 933,22 eur, ktoré trovy pozostávajú zo 7 úkonov právnej pomoci á 91,29 eur (§10 ods. 8 vyhlášky, §13a ods. 1 písm. a),c), d) vyhlášky), 1 úkon právnej pomoci á 22,82 eur (§10 ods. 8, §13a ods. 1 písm. d), v spojení s ods. 4 druhá veta vyhlášky - účasť na pojednávaní dňa 04.12.2013 - odročené bez prejednania veci), 1 úkon právnej pomoci á 45,65 eur (§10 ods. 8, §13a ods. 1 písm. d), v spojení s ods. 4 prvá veta vyhlášky - účasť na pojednávaní dňa 08.04.2014 - na ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia), 2 x 7,41 eur (režijný paušál za rok 2011), 4 x 7,81 eur (režijný paušál za rok 2013), 3 x 8,04 eur (režijný paušál za rok 2014), + príslušná sadzba DPH (20%)-§ 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy prvostupňového konania tak predstavujú spolu sumu 933,22 eur. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že žalovanému prináleží odmena za úkony právnej pomoci za účasť na pojednávaniach pred prvostupňovým súdom konanom dňa 04.12.2013 len v sume 22,82 eur (§ 13a ods. 4 druhá veta vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - odročené bez prejednania veci), a konanom dňa 08.04.2014 len v sume 45,65 eur (§ 13a ods. 4 prvá veta vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - došlo iba k vyhláseniu rozsudku). Nestotožnil sa však s tým, že za účasť na pojednávaní konanom dňa 19.03.2014 nepatrí žalovanému odmena za úkon právnej pomoci v plnej výške (91,29 eur), keďže z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že predmetné pojednávanie riadne prebehlo, a na predmetnom pojednávaní došlo aj k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Ak by predmetné pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, nemohol by súd prvého stupňa ukončiť dokazovanie prijatím uznesenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému ich náhradu. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom v odvolacom konaní, určené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu pri sadzbe tarifnej odmeny 91,29 eur vychádzajúc z §10 ods. 8 cit. vyhlášky a 1 x 8,04 eur, tzv. režijný paušál, + 20% DPH, ktorú náhradu trov uložil žalobcovi zaplatiť advokátovi žalovaného podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.