Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/283/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211213770 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211213770.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast.: JUDr. Petr Pečený, advokát, Nám. Sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: Y. W. bytom K. XXXX/XX, XXX XX Z., pre vymoženie istiny 1.312,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 53Er/1131/2011-16 zo dňa 04.12.2013, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 53Er/1131/2011-16 zo dňa 04.12.2013 potvrdzuje.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod č.k. 53Er/1131/2011-6 a u súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského pod sp. zn. Ex/1456/11 za neprípustnú a následne ju zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol dňa 17.04.2009, kedy bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Oprávnený sa následne žalobou, doručenou rozhodcovi dňa 29.12.2010 domáhal zaplatenia sumy 1.312,78 Eur s príslušenstvom a trov konania. Následne bol v konaní vydaný dňa 16.02.2011 rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom rozsudok sp. zn. PEC-AP 1425/2010.
Súd prvého stupňa zistil, že uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Exekučný súd sa pri skúmaní podmienok zameral predovšetkým na rozhodcovskú doložku.
Podľa § 19 hlavy 14 - Záverečné ustanovenia Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom, a to zo Zoznamu rozhodcov vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. Súd prvého stupňa mal za to, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, čo spôsobilo jej neplatnosť. Keďže právomoc rozhodcu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva
uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010, v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Poukazoval na to, že povinný dobrovoľne uzatvoril s oprávneným úverovú zmluvu a na povinného nebol vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by bol prinútený časovou alebo finančnou tiesňou. Oprávnený uviedol, že zmluva o úvere, rovnako aj rozhodcovská doložka, je v súlade s § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK).
Podľa tvrdenia oprávneného povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný.
K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q/ prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere.
Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov, ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazoval tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008.
Oprávnený ďalej konštatoval, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a je platne dojednaná, pričom vyvoláva s ňou právne účinky. Oprávnený uviedol, že v predmetnom exekučnom konaní preukázal na vyššie uvedenom naliehavý právny záujem, nakoľko má za to, že predmetným zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky. Navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že poveruje súdneho exekútora, aby vymohol pohľadávku oprávneného a trovy exekúcie.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z nejednoznačného prekladu smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nielen na základe smernice Rady 93/13/EHS nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla.
Prvostupňový súd vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dňa 17.04.2009 pod číslo 3904052317 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom na uvedené nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, najmä smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernicu aplikuje iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva, pretože už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník.
Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom.
Odvolací súd konštatuje, že uvedená forma uzavretia rozhodcovskej zmluvy nespĺňa požiadavky stanovené v § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 ZoRK, podľa ktorého písomná forma je zachovaná, ak rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať.
Odvolací súd považuje za potrebné - v súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušil svoju nestrannosť, keď svojím rozhodnutím de facto jednal za povinného a napravuje jeho nečinnosť - poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej zo 06.10.2009. Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že „smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 05.10.2010 konštatoval, že „pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.
Odvolací súd poukazuje i na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27.01.2007 sp. zn. 3Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/2007 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa nariadená, musí byť v každom štádiu konania, i bez návrhu, zastavená. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09.02.2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.03.2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V danom prípade prvostupňový súd rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v zmluve o úvere zo dňa 17.04.2009 v § 19 Hlavy 14 úverových zmluvných podmienok, ktorou bola vylúčená právomoc všeobecných súdov na riešenie sporov z tejto zmluvy dôvodne vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná.
Podľa názoru odvolacie súdu písomná forma je zachovaná, ak rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Rozhodcovská zmluva v danom prípade nebola uzavretá platne, pre absenciu vôle na strane povinného, nakoľko svojim podpisom povinný potvrdil iba uzavretie úverovej zmluvy, avšak nie zmluvu rozhodcovskú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011 posudzoval otázku právomoci súdu, ktorá mala byť zmluvnými stranami vylúčená vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve o úvere, obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach. Na tieto všeobecné obchodné podmienky mala odkazovať zmluva o úvere uzavretá medzi zmluvnými stranami, pričom v texte zmluvy o úvere, pred podpisom zmluvy, mali zmluvné strany svojim podpisom výslovne potvrdiť, že boli oboznámené so súčasťami zmluvy o úvere, teda aj so všeobecnými obchodnými podmienkami. Najvyšší súd SR v rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Podľa úvah Najvyššieho súdu SR uvedených v rozhodnutí nestačí, ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá len v prílohe zmluvy, a to ani vtedy, ak je táto príloha so zmluvou technicky spojená a ani vtedy, ak na túto prílohu zmluva pred podpismi strán odkazuje. Uvedené sa týka rozhodcovských doložiek k spotrebiteľským zmluvám, ako aj rozhodcovských doložiek k bežným obchodným zmluvám medzi podnikateľmi.
Vyššie uvedený názor Najvyššieho súdu SR je výsledkom reštriktívneho výkladu § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého musí mať rozhodcovská doložka obligatórne písomnú formu. Túto požiadavku je potrebné interpretovať striktne bez možnosti extenzívneho výkladu, a to tak, že priamo listina (všeobecné obchodné podmienky), v ktorej je rozhodcovská doložka obsiahnutá, musí byť zmluvnými stranami podpísaná. Vychádzajúc z kontextu rozhodnutia, podľa Najvyššieho súdu SR spĺňa náležitosti písomnej formy aj v takomto prípade výlučne hlavná zmluvná listina, na konci ktorej sa nachádzajú podpisy obidvoch zmluvných strán, nie však už jej prílohy, ktoré sú k nej fyzicky priložené, resp. s ňou dokonca technicky spojené.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ZoRK), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 4 ods. 3 ZoRK, nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka v tejto veci nebola platne uzavretá v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, nakoľko nebola dodržaná jej písomná forma. Podmienku písomnej formy nespĺňa, ak je rozhodcovská doložka súčasťou obchodných podmienok, s ktorými netransparentne splynula, na samostatnom dokumente, ktorý nie je osobitne podpísaný zmluvnými stranami. Samotná zmluva obsahuje všeobecné vyhlásenie povinného, že bol oboznámený s úverovými zmluvnými podmienkami a súhlasí s nimi. Z tejto formulácie nemožno jednoznačne vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa na strane povinného uzavrieť rozhodcovskú zmluvu v určitom konkrétnom znení a voľa podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.
V zmysle uvedených skutočností je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný, nemá právne účinky a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásad res iudicatae, vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnému, nie sú dotknuté.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 2:1 (zákon č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.