Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/17/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212205621 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212205621.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: F. U., Y. X, Q., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, proti odporcovi: M-SECURITY SERVICE, s.r.o., Pri hrádzi 9, Bratislava, zastúpeného Aequitas s.r.o., Dolná 19, Banská Bystrica, o návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu odporcu na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, na odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 52Cpr/2/2012-210, zo dňa 6.8.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 25.1.2012 je neplatné a vzájomný návrh odporcu zamietol s tým, že o mzdových nárokoch navrhovateľa a o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu odporcom listom zo dňa 25.1.2012 a náhrady mzdy s príslušenstvom. Odporca sa vzájomným návrhom domáhal určenia, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Vzájomný návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na výkon prác, nakoľko doposiaľ nepredložil doklady pre výkon pracovnej činnosti. Navrhovateľ má byť zamestnancom odborne spôsobilým na výkon svojho povolania. Nespĺňa však podmienky v zmysle zákona č. 473/2005 Z.z. (ďalej len „zákon o súkromnej bezpečnosti“), nakoľko nepredložil odporcovi vyhlásenie preukazujúce svoju spoľahlivosť a lekársky posudok. Ak by súd rozhodol, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, odporca by bol povinný ďalej zamestnávať navrhovateľa a prideľovať mu prácu; vznikol by na základe takéhoto rozhodnutia súdu stav, kedy by súd zaviazal odporcu, aby konal v rozpore so zákonom a vystavil sa riziku, že mu bude uložená pokuta. Ak by aj súd návrhu odporcu nevyhovel, odporca by mal možnosť dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že pracovná zmluva medzi účastníkmi bola uzavretá dňa 31.8.2009 s dojednaným nástupom do zamestnania dňa 1.9.2009 na dobu neurčitú. Odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer dňa 25.1.2012 z dôvodu, že aj napriek viacerým upozorneniam nesplnil základnú zmluvnú povinnosť podľa § 14 zákona o súkromnej bezpečnosti a vyhlášky č. 33/2006 Z.z., čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu a ohrozil zamestnávateľa následným sankcionovaním; na vyššie uvedenú povinnosť sa navrhovateľ mal zaviazať aj v pracovnej zmluve v bode 6. ďalšie dojednané podmienky. Súd prvého stupňa mal preukázané, že odporca okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.1.2012 navrhovateľovi riadne nedoručil. Doručené bolo poštou dňa 31.1.2012 matke navrhovateľa, ktorá neskôr okamžité skončenie pracovného pomeru odovzdala navrhovateľovi. Zásielka, ktorej obsahom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru, sa však nepovažuje za riadne doručenú, ak bola od poštového doručovateľa prevzatá inou osobou ako druhým účastníkom pracovnoprávneho pomeru (navrhovateľom) a to aj v prípade, ak sa prostredníctvom osoby, ktorá zásielku prevzala, neskôr táto zásielka dostala k adresátovi - navrhovateľovi. Odporca nedoručoval zásielku obsahujúcu okamžité skončenie pracovného pomeru s doručenkou „do vlastných rúk“. Súd prvého stupňa tak mal okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné už z dôvodu, že nebolo navrhovateľovi riadne do vlastných rúk doručené. Ďalej uviedol, že na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru postačuje nesplnenie čo i len jednej z hmotnoprávnych podmienok platnosti tohto jednostranného právneho úkonu. Pre úplnosť však v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru by bolo neplatné aj v prípade, že by bolo navrhovateľovi doručené. Skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru mal súd prvého stupňa za nedostatočne určitý a navyše aj zmätočný, nakoľko z neho nie je zrejmé ani len to, o splnenie akej konkrétnej povinnosti má ísť, či zmluvnej, či zákonnej, prípadne oboch. Zmätočnosť a neurčitosť je zrejmá o to viac, že okamžité skončenie pracovného pomeru odkazuje na porušenie zmluvnej povinnosti, avšak v zmysle zákona, pričom zmluvné a zákonné povinnosti nie sú totožné. Samotný odkaz na porušenie zákona a zmluvy nespĺňa požiadavku na riadne uvedenie skutkových dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom z tak formulovaných dôvodov nie je vôbec zrejmé, akého závažného porušenia pracovnej disciplíny sa navrhovateľ dopustil a akým konkrétnym konaním alebo nekonaním navrhovateľa k nemu malo dôjsť. Vzhľadom na uvedené sa súd prvého stupňa ďalej nezaoberal otázkou zániku práva na okamžité skončenie pracovného pomeru, ani porušením pracovnej disciplíny a jeho intenzitou. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom dňa 25.1.2012 je v zmysle § 70 Zákonníka práce neplatné. V súvislosti so vzájomným návrhom odporcu na určenie, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, súd prvého stupňa uviedol, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer trvá aj naďalej. Výnimkou z tohto pravidla je prípad, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával; v takomto prípade sa pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu. Odporcu - zamestnávateľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázať dôvod, pre ktorý by mal súd rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá (napr. by mohlo ísť o situáciu, keď pracovný pomer na základe výpovede zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny sa skončil neplatne pre nesplnenie povinnosti ponuky vhodnej práce); ide najmä o prípady, keď zamestnanec svojim správaním vážne ohrozuje záujmy zamestnávateľa. Odporca vzájomný návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky na výkon práce a jeho ďalšie zamestnávanie by odporcu vystavilo riziku sankcionovania zo strany orgánov verejnej správy z dôvodu porušenia zákona. Tieto tvrdenia však nepreukázal a sú čisto hypotetické. Hypotetická hrozba sankcií odporcovi potom nie je dôvodom, pre ktorý by možné určiť, že od odporcu nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Navrhovateľ do spisu založil všetky potrebné doklady (čestné vyhlásenie, odpis z registra trestov, lekárske potvrdenie) preukazujúce jeho spôsobilosť vykonávať prácu u odporcu. K námietke odporcu, že tieto doklady sú staršie ako dva roky súd prvého stupňa uviedol, že odporcovi nič nebráni kedykoľvek si od navrhovateľa riadne vyžiadať aktuálne doklady a splniť si tak svoju zákonnú povinnosť. Nakoľko neexistuje a odporca ani nepreukázal žiaden dôvod, pre ktorý by súd mal určiť, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, pričom navrhovateľ nijako neohrozuje záujmy odporcu, súd prvého stupňa vzájomný návrh odporcu v zmysle § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce zamietol. O mzdových nárokoch navrhovateľa a trovách konania súd prvého stupňa rozhodne v konečnom rozsudku. Proti rozsudku v časti zamietnutia vzájomného návrhu podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, resp. zmeniť a vzájomnému návrhu vyhovieť. Odôvodnenie napadnutej časti rozsudku mal za nedostatočné, keď súd prvého stupňa sa len stroho vyjadril k jeho argumentácii a žiadnym spôsobom presvedčivo neodôvodnil svoje rozhodnutie. Strohá argumentácia súdu prvého stupňa bez podrobnejšieho vysvetlenia úvah, ktorými sa pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu riadil nezodpovedá zákonným požiadavkám a neobsahuje ani postup, akým sa súd prvého stupňa vysporiadal s tvrdeniami odporcu. Odôvodnenie napadnutej časti rozsudku mal preto za nedostatočné a nepresvedčivé a tým nepreskúmateľné. Rovnako považoval za nesprávny názor súdu prvého stupňa, že nie sú dané závažné dôvody na rozhodnutie o skončení pracovného pomeru. V priebehu konania uviedol niekoľko podstatných dôvodov, pre ktoré nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával: A/ Navrhovateľ si do dnešného dňa nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu s ust. § 15, § 45 ods. 2 a § 46 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti, nakoľko nepredložil odporcovi originál čestného vyhlásenia preukazujúceho spoľahlivosť a originál lekárskeho posudku. Tieto povinnosti sú zákonom stanovené každému zamestnancovi bezpečnostnej služby a nie sú podmienené predchádzajúcou výzvou zamestnávateľa na predloženie listín, ako to nesprávne tvrdí navrhovateľ a ako je to uvedené v napadnutom rozsudku. Navrhovateľ je odborne spôsobilý pracovník súkromnej bezpečnosti, ktorý pri nástupe do zamestnania preukázal preukazom odbornej spôsobilosti znalosť príslušných zákonných požiadaviek na výkon činnosti pracovníka súkromnej bezpečnosti a teda aj znalosť povinností, ktoré mu vyplývajú zo zákona o súkromnej bezpečnosti. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ si bol bezpochyby vedomý svojich zákonných povinností a tieto mal plniť aj bez výzvy odporcu. Povinnosť prevádzkovateľa vyzvať zamestnanca na doloženie listín nijakým spôsobom nepodmieňuje samostatne stanovenú zákonnú povinnosť zamestnanca a teda aj keby si odporca nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona o súkromnej bezpečnosti, takéto nesplnenie povinnosti nemá za následok zánik samostatnej zákonom stanovej povinnosti navrhovateľa na predloženie listín už pred nástupom do zamestnania a následne každé 2 roky. Na základe uvedeného mal odporca za to, že názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého má odporca povinnosť vyzvať navrhovateľa na predloženie listín a navrhovateľ má povinnosť plniť až na základe takejto výzvy, je nesprávny a nemá oporu v logickom výklade zákonných ustanovení. B/ Napriek uvedenému bolo v konaní preukázané, že odporca platne vyzval navrhovateľa na doloženie čestného vyhlásenia preukazujúceho spôsobilosť a lekárskeho posudku a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o súkromnej bezpečnosti. Zákon nijakým spôsobom neupravuje, akou formou má byť takáto výzva zo strany zamestnávateľa uskutočnená. Na to, aby odporca platne vyzval navrhovateľa na doloženie čestného vyhlásenia a lekárskeho posudku, teda postačovalo, aby tak urobil ústne. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca vyzval navrhovateľa na predloženie listín písomne dňa 12.10.2011, dňa 24.10.2011 a telefonicky začiatkom novembra 2011, čo bolo potvrdené aj výpoveďou navrhovateľa na pojednávaní dňa 5.12.2012 a prednesom právnej zástupkyne navrhovateľa na pojednávaní dňa 22.6.2012. Odporca vyzval navrhovateľa na predloženie listín prostredníctvom knihy evidencie služby v dňoch 12.10.2011 a 24.10.2011, pričom táto výzva bola uskutočnená v súlade s praxou zaužívanou na jeho pracovisku. Postup doručovania písomnosti prostredníctvom knihy evidencie služby bol na pracovisku zabehnutým a štandardným. Bolo bežné, že pracovníci nechali v tejto knihe listiny, urobili o tom záznam a odporca potom listiny prevzal a zaznačil to v knihe. Odporca nespochybnil, že na pracovisku nebol vypracovaný žiaden interný postup ani smernica na komunikáciu prebiehajúcu prostredníctvom knihy evidencie služieb medzi zamestnávateľom a zamestnancami, avšak takýto postup vyplýval z bežnej pracovnej praxe ustálenej v jeho spoločnosti. Navrhovateľ bol u neho zamestnaný od septembra 2009 a preto sa za obdobie vyše 2 rokov musel oboznámiť s takýmto spôsobom komunikácie. O bezproblémovej praxi doručovania a vyzývania pracovníkov prostredníctvom knihy evidencie služby svedčí aj fakt, že zvyšní zamestnanci odporcu p. Q. a p. W. na základe takejto výzvy doložili všetky potrebné doklady. Navrhovateľ tak bol platne vyzvaný na doloženie čestného vyhlásenia preukazujúceho spoľahlivosť a lekárskeho posudku, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovateľ začal podnikať kroky, aby všetky potrebné listiny zaobstaral. Zo samotného správania sa navrhovateľa tak bezpochyby vyplýva, že navrhovateľ si bol vedomý svojej povinnosti a listiny začal obstarávať až na základe výzvy odporcu. Je teda zrejmé, že v konaní bolo preukázané, že odporca platne vyzval navrhovateľa na predloženie čestného vyhlásenia a lekárskeho posudku a to opakovane a preto odporca považoval za nesprávny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého odporca nesplnil svoju povinnosť vyzvať navrhovateľa na predloženie listín. C/ S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu mal odporca za nesporné aj svoje tvrdenie, že u navrhovateľa je daný výpovedný dôvod, pretože navrhovateľ k dnešnému dňu dlhodobo nespĺňa zákonné požiadavky na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Názor súdu prvého stupňa, že čestné vyhlásenie ako aj lekársky posudok sú založené v spise, kde sa s nimi mohol odporca kedykoľvek oboznámiť, považoval odporca za nesprávny, nakoľko pre naplnenie zákonnej povinnosti je navrhovateľ povinný tieto listiny predložiť v origináli priamo odporcovi, aby ich mal kedykoľvek k dispozícii. Len predložením originálu listiny je hodnoverne preukázané, že zamestnanec je zdravotne spôsobilou a spoľahlivou osobou. Odporca považoval za nesprávny názor súdu prvého stupňa, na základe ktorého neprijal jeho tvrdenia poukazujúce na skutočnosť, že originály listín, ktoré sú založené v spise, sú datované dňom 16.11.2011, čiže staršie ako 2 roky s tým, že odporcovi nič nebráni kedykoľvek si od navrhovateľa riadne vyžiadať aktuálne doklady a splniť si tak zákonnú povinnosť. Odporca je totiž v zmysle príslušných zákonných ustanovení oprávnený očakávať, že jeho zamestnanec si bude samostatne plniť povinnosti stanovené mu zákonom. Odporca nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť benevolentné chovanie navrhovateľa k plneniu jeho pracovných povinností posudzované pri rozhodovaní súdu prvého stupňa v neprospech odporcu, ktorý by mal byť v dôsledku toho naďalej viazaný v pracovnom vzťahu s navrhovateľom. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ nepristupoval k plneniu svojich pracovných povinností zodpovedne. Napriek skutočnosti, že vedel o kontrole prebiehajúcej na pracovisku, ako aj o svoje povinnosti predložiť odporcovi čestné vyhlásenie o spoľahlivosti a lekársky posudok konal tak, aby sa vyhol plneniu svojich úloh, pričom sa následne zodpovednosť za údajnú nemožnosť doručenia predmetných listín snažil v rámci konania preniesť na samotného odporcu. Uvedené tvrdenia navrhovateľa nemajú oporu ani v samotnej logike veci, nakoľko keby sa odporca vyhýbal doručeniu listín, sám by sa tak vystavoval riziku porušenia ustanovení zákona o súkromnej bezpečnosti. Chovanie navrhovateľa v rámci konania tak podľa odporcu nasvedčuje tomu, že navrhovateľ nemá záujem na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru. Keby takýto záujem skutočne mal, už dávno by doložil platný (aktuálny) lekársky posudok, ako aj čestné vyhlásenie preukazujúce spoľahlivosť, aby mohlo dôjsť k náprave súčasného stavu. Aj na základe tohto dôvodu nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, pretože v súčasnej dobe je stále daný dôvod na výpoveď navrhovateľovi, nakoľko navrhovateľ nespĺňa predpoklady stanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Navrhovateľ sa zároveň v rámci prebiehajúceho konania nechová tak, ako by mu na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru záležalo. D/ Odporca nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, že jeho tvrdenia sú hypotetické a ničím nepodložené. Odporca sa totiž vo vzájomnom návrhu popri dôvodoch na skončenie pracovného pomeru vyjadril aj k skutočnosti, že v prípade, ak by súd jeho návrh zamietol, zaviazal by odporcu k tomu, aby zotrvával v pracovnom vzťahu a zamestnával osobu, ktorá nespĺňa podmienky v zmysle zákona o súkromnej bezpečnosti. Odporca by sa tak na základe rozhodnutia súdu dostal do pozície, kedy by bol zaviazaný konať v rozpore so zákonom, čím by došlo k porušeniu normy zo strany odporcu, za ktoré by mu reálne hrozilo uloženie likvidačnej sankcie - pokuty až do výšky 33.193 eur. Možnosť opísaného porušenia povinnosti zo strany odporcu tak nie je len hypotetická a nejedná sa len o konšpiráciu, či zbytočnú obavu z jeho strany. Vyjadrenie súdu prvého stupňa, že uloženie sankcie v takomto prípade je len hypotetické a ničím nepodložené preto možno považovať za tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone. Podľa súdu prvého stupňa možno § 79 ods. 1 Zákonníka práce aplikovať len v prípadoch, kedy zamestnanec vážnym spôsobom svojim správaním ohrozuje záujmy zamestnávateľa. Odporca zdôraznil, že podmienkou na aplikáciu uvedeného ustanovenia je už ohrozenie záujmov zamestnávateľa a teda sa nevyžaduje, aby došlo k ich k reálnemu zásahu. V danom prípade sú bezpochyby dané dôvody na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom a intenzita závažnosti ohrozenia záujmov odporcu je pri jednotlivých dôvodoch zrejmá práve s ohľadom na ich dlhodobo pretrvávajúci stav a prístup navrhovateľa k ich odstráneniu. Kritérium spravodlivosti pri aplikácii § 79 ods. 1 Zákonníka práce bude naplnené nie len v prípadoch najzávažnejšieho porušenia pracovnej disciplíny, ale aj vtedy, keď zamestnanec nedbalo pristupuje k plneniu svojich pracovných úloh a ohrozuje tak zamestnávateľa. Z vyššie uvedených dôvodov bez pochyby vyplýva, že od odporcu nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával a teda napadnutý výrok vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. K záveru súdu prvého stupňa, že odporca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení a preto nebolo možné jeho návrhu vyhovieť odporca uviedol, že nie je možné predkladať dôkazy o skutočnostiach, ktoré len hrozia (napr. budúca hrozba sankcie) a navyše vyplývajú priamo z právneho predpisu. V každom prípade nebolo povinnosťou odporcu, aby preukázal, či mu bude v budúcnosti pokuta uložená, nakoľko predmetom dokazovania bolo len samotné ohrozenie záujmov zamestnávateľa. Argumentácia súdu prvého stupňa by znamenala, že v konečnom dôsledku by odporca mohol žiadať o skončenie pracovného pomeru až v prípade, kedy by z jeho strany došlo k porušeniu povinnosti podľa zákona o súkromnej bezpečnosti a následne by mu bola uložená sankcia. Odporca si v rámci konania splnil dôkaznú povinnosť a uviedol všetky rozhodné skutočnosti a opačný názor súdu prvého stupňa je nutné vyvrátiť ako nesprávny s poukazom na nutnosť využitia tzv. negatívnej dôkaznej teórie, t.j. pravidla, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, nakoľko na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu v určitej právnej skutočnosti (uznesenie NS SR sp. zn. X K. XX/XXXX, zo dňa 31.5.2010). Účastník teda musí preukázať pozitívne skutočnosti, ktoré vedú k negatívnemu skutkovému zisteniu. Nebolo tak výlučne úlohou odporcu, aby uniesol dôkazné bremeno a to práve z toho dôvodu, že odporca v konaní tvrdil negatívne skutočnosti a teda, že navrhovateľ nie je spôsobilý na výkon práce, nakoľko nepredložil čestné vyhlásenie preukazujúce spôsobilosť a lekársky posudok a teda od odporcu nemožno požadovať, aby ho ďalej zamestnával. Práve s poukazom na predchádzajúcu argumentáciu, že negatívne skutočnosti možno v konaní len označiť (povinnosť tvrdenia), ale vo výsledku ich nie je možné bezpochyby preukázať (uniesť dôkazné bremeno), je v tomto prípade potrebné preniesť dôkazné bremeno na druhého účastníka konania a vyzvať ho, aby preukázal, že spĺňa všetky požiadavky na výkon práce a odporca má povinnosť ho ďalej zamestnávať. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutej časti potvrdiť. Námietku odporcu, že odôvodnenie napadnutej časti rozsudku je nedostatočné, nepresvedčivé a rozhodnutie z tohto dôvodu nepreskúmateľné, mal za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa sa dostatočne a jasne vyjadril k vzájomnému návrhu odporcu, určito a presvedčivo zdôvodnil svoje rozhodnutie o jeho zamietnutí. Vyjadril sa všeobecne k možnosti rozhodnúť o takomto vzájomnom návrhu zamestnávateľa, pričom uviedol, v akých prípadoch takéto rozhodnutie je dôvodné, že ide najmä o prípady, kedy zamestnanec vážne ohrozuje svojim správaním záujmy zamestnávateľa a následne súd prvého stupňa posúdil konkrétne dôvody, na ktorých zakladá odporca svoj vzájomný návrh, ako aj to, či odporca svoje tvrdenia uvádzané vo vzájomnom návrhu preukázal alebo nie, čo súd posúdil aj vzhľadom na vykonané dokazovanie. Súd prvého stupňa správne uviedol, že odporca svoje tvrdenia nijako nepreukázal a že jeho tvrdenia o hrozbe sankcií pri ďalšom zamestnávaní navrhovateľa sú čisto hypotetické. Správne poukázal na to, že navrhovateľ doložil do spisu všetky potrebné doklady preukazujúce jeho spôsobilosť vykonávať prácu u odporcu a na povinnosť a možnosť odporcu vyžiadať si tieto doklady od navrhovateľa. Súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že vzájomný návrh považuje za nedôvodný na základe vykonaného dokazovania. Výsledky vykonaného dokazovania sú podrobne opísané v celom písomnom vyhotovení rozsudku, kde je popísaný skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, vyjadrenia účastníkov konania a tiež je uvedené to, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri svojom rozhodovaní a ako vec právne posúdil. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva okrem iného skutočnosť, že navrhovateľ neporušil žiadne ustanovenia zákona o súkromnej bezpečnosti ani iné právne predpisy, svojim konaním nijako neohrozil záujmy odporcu a nekonal tak, že by bolo nespravodlivé požadovať od odporcu, aby ho naďalej zamestnával. Naopak z vykonaného dokazovania vyplývajú závažné pochybenia na strane odporcu ako zamestnávateľa v oblasti súkromnej bezpečnosti a porušenia zákona o súkromnej bezpečnosti. Súd prvého stupňa tak dospel k správnemu záveru, že odporca nepreukázal, že by bolo nespravodlivé od neho požadovať, aby ďalej navrhovateľa zamestnával a nepreukázal existenciu hrozby sankcií z dôvodu údajného nepredloženia potrebných listín navrhovateľom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, spĺňa všetky zákonné požiadavky zákonného a správneho rozhodnutia a jeho odôvodnenie je dostatočné, určité a presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v žiadnom prípade strohé ani nepresvedčivé, je v ňom zhrnuté všetko, čo odporca vo vzájomnom návrhu tvrdil, čo preukázal alebo nepreukázal, obsahuje záver o nepreukázaní hrozby sankcií a teda o neunesení dôkazného bremena odporcom, ktorý je riadne odôvodnený, o.i. poukázaním na konkrétne skutkové okolnosti a poukázaním tiež na prípady, pri ktorých v zmysle zákona prichádza do úvahy rozhodnutie o takomto vzájomnom návrhu. Vyplýva z neho úvaha, ktorou sa súd prvého stupňa riadil pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu a to úvaha, či navrhovateľ svojim konaním ohrozil záujmy odporcu alebo nie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ako dospel súd prvého stupňa k záveru o tom, že odporca nepreukázal, že ďalším zamestnávaním navrhovateľa by došlo k ohrozeniu jeho záujmov, a to poukázaním na vykonané dokazovanie a teda nepochybne zistené konkrétne skutkové okolnosti. Súd prvého stupňa sa vzájomným návrhom odporcu dôsledne zaoberal, a to aj vo vzťahu k už vykonanému dokazovaniu, podrobne skúmal, či to sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tom, že nie je možné spravodlivo od odporcu požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Námietky odporcu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa má vážne procesnoprávne a hmotnoprávne nedostatky považoval navrhovateľ za subjektívne, ničím nepodložené a špekulatívne. Odhliadnuc od toho, že odporca nepreukázal žiadne závažné procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenia súdu prvého stupňa považoval za potrebné uviesť, že žiadne nedostatky v konaní a rozhodnutí súdu prvého stupňa neexistujú. Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporca svoj vzájomný návrh založil na ničím nepodloženom a nepreukázanom tvrdení, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky na výkon práce u odporcu, pretože nepredložil odporcovi požadované doklady na preukázanie spôsobilosti navrhovateľa na výkon prác pre odporcu, čím má vznikať u odporcu hrozba prípadných sankcií. Odporca nešpecifikoval konkrétne dôvody, pre ktoré by bolo nespravodlivé, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. Takýto dôvod podľa navrhovateľa neexistuje, keďže navrhovateľ spĺňa všetky zákonné podmienky pre výkon činnosti v súkromnej bezpečnostnej službe, a to podmienku bezúhonnosti, zdravotnej spôsobilosti a spoľahlivosti, čo nepochybne vyplýva z vykonaného dokazovania. Odporca pritom zámerne opomína skutočnosť, že on je tým subjektom, ktorý porušil zákon o súkromnej bezpečnosti, keď od navrhovateľa nevyžiadal potrebné doklady riadne a včas. Navrhovateľa riadne nevyzval na doloženie potrebných dokladov, nemal nijako interne upravené oznamovanie skutočností zamestnancom, čím sa odporca sám vystavil nebezpečenstvu sankcií. Odporca svoj vzájomný návrh nezdôvodnil žiadnymi relevantnými skutkovými tvrdeniami, nepodložil žiadnym relevantným dôkazom a vec nesprávne právne posúdil keď uviedol, že povinnosť zamestnanca predložiť podklady zamestnávateľovi predchádza povinnosti zamestnávateľa si tieto podklady od zamestnanca vyžiadať. Takýto výklad zákona považoval navrhovateľ za nesprávny a nelogický, pričom odporca sa ním snažil preniesť svoju zodpovednosť na navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené mal navrhovateľ tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ ho svojim správaním vystavil riziku vzniku sankcií, skutočne len za hypotetické, ako správne uviedol súd prvého stupňa. Za zavádzajúce a nesprávne označil tvrdenie odporcu, že rozhodnutím o neplatnom skončení pracovného pomeru bude odporca vystavený riziku ďalšej pokuty, nakoľko je povinnosťou odporcu ako zamestnávateľa v prípade právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnanca ďalej zamestnávať v zmysle pracovnej zmluvy, vytvoriť podmienky pre výkon práce a konať aj v súlade so zákonom o súkromnej bezpečnosti. K poukazu odporcu na to, že navrhovateľ mal povinnosť doložiť odporcovi potrebné doklady a neurobil tak, pričom ho údajne vystavil riziku sankcií, z ktorého dôvodu tu sú závažné dôvody pre rozhodnutie o skončení pracovného pomeru, poukázal navrhovateľ na ustanovenia zákona o súkromnej bezpečnosti - § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 47. Uviedol, že podstatou v konaní je skutočnosť, že odporca je tým subjektom, ktorý si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nevyžiadal od navrhovateľa potrebné listiny v zmysle uvedených ustanovení v zákonom stanovenej dvojročnej lehote plynúcej do 1.9.2011, čo vyplýva aj zo záznamu o výsledku štátneho dozoru MV SR zo dňa 9.11.2011. Konateľ odporcu p. L. v konaní jednoznačne a nespochybniteľne uviedol a uznal, že prvotná a zásadná chyba nastala na strane odporcu už pri samotnom vyžiadaní si dokladov od navrhovateľa, keďže tieto doklady si nevyžiadal skôr - pojednávanie dňa 22.6.2012: „ja som si vedomý, že povinnosť predložiť doklady kontrole, ktorá prebiehala, bola predovšetkým povinnosť firmy a mohol som tieto doklady žiadať od navrhovateľa aj skôr, bola to moja chyba, nakoľko som bol pracovne veľmi zaneprázdnený“. Odporca vo svojom odvolaní opätovne pripúšťa pochybenie na svojej strane, keď uvádza, že aj keby si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona o súkromnej bezpečnosti, takéto nesplnenie povinnosti nemá za následok zánik samotnej zákonom stanovenej povinnosti navrhovateľa na predloženie listín pred nástupom do zamestnania a následne každé 2 roky. Navrhovateľ mal za to, že zamestnávateľ, ktorý je prevádzkovateľom bezpečnostnej služby, si musí byť v prvom rade vedomý svojich povinností, pričom je povinný vyžiadať si od zamestnancov všetky potrebné doklady dostatočne včas tak, aby zamestnanec mal primeranú lehotu na vybavenie si týchto podkladov. Odporca si jednoznačne tieto svoje povinnosti nesplnil, keď tieto podklady (nielen od navrhovateľa ale aj od iných zamestnancov) žiadal až v súvislosti s kontrolou z Ministerstva vnútra SR. Zamestnanec má povinnosť doložiť potrebné doklady na vyžiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ by odporca konal v zmysle tvrdení uvedených v odvolaní, nevyzýval by svojich zamestnancov na okamžité doloženie listín v knihe evidencie strážnej služby pod hrozbou okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale vyčkal by na splnenie si tejto povinnosti samými zamestnancami. Argumentácia odporcu je preto nelogická a rozporná s predchádzajúcimi vlastnými vyjadreniami odporcu a dôkazmi predkladanými odporcom. Odporca doposiaľ riadne platne nevyzval navrhovateľa na doloženie dokladov preukazujúcich splnenie zákonných podmienok a nekonal tak ani počas konania. Odporca sa tak neprávom domáha ochrany svojich práv na úkor navrhovateľa, pretože sám sa dopúšťa porušovania svojich zákonných povinností. K takzvaným písomným výzvam v knihe evidencie strážnej služby navrhovateľ uviedol, že takáto výzva nie je riadna a nemožno ju považovať za písomnú, navyše dôkazy predložené na preukázanie tejto výzvy nemajú vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žiadnu dôkaznú hodnotu, nakoľko z nich nevyplýva, že bol na splnenie povinností vyzývaný konkrétne navrhovateľ, keďže tieto výzvy sú vpísané do knihy evidencie ku dňu, kedy navrhovateľ nemal službu a teda nemal sa ani možnosť s touto výzvou oboznámiť. Odporca doložil kópie zo strán knihy evidencie strážnej služby potvrdzujúcej preberanie jednotlivých služieb zamestnancov v dňoch, kedy nemal navrhovateľ službu a teda výzva vykonaná takýmto spôsobom nemohla byť navrhovateľovi riadne doručená, čo nakoniec potvrdil aj sám konateľ odporcu vo výpovedi, že nepopiera, že oznam ktorý tam nechal pre viacerých pracovníkov nemusel navrhovateľ čítať, lebo nepreberal službu. Predmetná výzva pre zamestnancov je datovaná z obdobia vykonávania kontroly MV SR, ktorá sa v zmysle záznamu o výsledku štátneho dozoru začala 18.10.2011, z čoho vyplýva, že odporca vyžiadal od všetkých zamestnancov doklady len v súvislosti s vykonávanou kontrolou a nie každé 2 roky podľa začatia a trvania ich pracovného pomeru v súlade s § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti. Obe formy výzvy, písomná i ústna, boli dané v rozpore s uvedenými ustanoveniami zákona, keďže neboli dané v lehote do 1.9.2011. Námietka odporcu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku týkajúcu sa porušenia povinnosti odporcu vyžiadať si od navrhovateľa potrebné doklady, nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu. Odporca nemal vypracovaný žiaden interný postup ani smernicu, ktorá by akýmkoľvek spôsobom upravovala doručovanie listín zamestnávateľovi. Pokiaľ nebola vypracovaná žiadna interná smernica, sú všetky vyjadrenia a argumentácia odporcu o údajnej platnej výzve navrhovateľa k doloženiu listín absolútne bezpredmetné. Za ďalšie porušenie povinnosti odporcu označil navrhovateľ skutočnosť, že odporca pri výzve na doloženie dokladov odišiel na pracovnú cestu do zahraničia na čas od 16.11.2011 do 6.-7.12.2011 bez toho, aby o tom navrhovateľa informoval, pričom však ako sám uviedol, po návrate očakával, že všetky doklady budú založené v knihe evidencie strážnej služby. Doručovanie dokumentov ich uložením do knihy evidencie strážnej služby však žiadnou internou smernicou neupravil. Tak závažné dokumenty pritom nie je možné doručovať ich založením do knihy evidencie strážnej služby. Vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek internej úpravy doručovania listín preto nemožno tiež v žiadnom prípade označiť za svojvôľu navrhovateľa, keď chcel požadované listiny doručiť priamo odporcovi. Nemožnosť doručenia listín odporcovi je objektívne daná a vyplýva z vykonaného dokazovania z vyjadrení samotného odporcu a v žiadnom prípade tak nejde o účelové tvrdenia navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že spĺňa všetky zákonné podmienky pre výkon činnosti súkromnej bezpečnostnej službe. V konaní bolo preukázané, že doklady preukazujúce splnenie týchto podmienok mal navrhovateľ k dispozícii v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj to, že tieto doklady nemohol doručiť odporcovi. Navrhovateľ mal ku dňu skončenia pracovného pomeru všetky doklady preukazujúce jeho spôsobilosť, a to čestné vyhlásenie zo dňa 16.11.2011, lekársky posudok zo dňa 16.11.2011 a odpis z registra trestov. Nie je preto správne ani ďalšie tvrdenie odporcu, že z dôvodu nesplnenia podmienok na výkon práce je u navrhovateľa daný výpovedný dôvod, pretože dlhodobo nespĺňa zákonné požiadavky podľa pracovnej zmluvy. K tvrdeniu odporcu, že navrhovateľ nepristupoval k plneniu svojich pracovných povinností zodpovedne navrhovateľ uviedol, že je nepravdivé a zavádzajúce a v rozpore s tým, čo vyšlo v konaní najavo. Odporca totiž v priebehu trvania pracovného pomeru nikdy navrhovateľa neupozorňoval a nevyzýval na odstránenie akýchkoľvek nedostatkov v plnení pracovných povinností. Zo žiadneho konania navrhovateľa nevyplýva, že by nemal záujem na pokračovaní pracovného pomeru. Navrhovateľ od obdržania okamžitého skončenia pracovného pomeru toto bezodkladne písomne namietal a už v prvej odpovedi oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Samotná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavuje prejav vôle navrhovateľa, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Na tomto stanovisku navrhovateľ v priebehu konania zotrval a doposiaľ na ňom zotrváva. Odporca neuviedol, z akého chovania navrhovateľa má vyplývať, že mu na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru nezáleží. Vzhľadom na uvedené mal navrhovateľ za to, že požiadavka odporcu, aby súd vyslovil skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, je neopodstatnená a nezákonná. Za nesprávne označil aj ďalšie tvrdenie odporcu, že z dôvodu nesplnenia podmienok na strane navrhovateľa bude mať možnosť dať navrhovateľovi výpoveď z tohto dôvodu. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je povinnosťou odporcu riadiť sa týmto rozhodnutím a postupovať v zmysle zákona, t.j. umožniť navrhovateľovi pracovať u odporcu a v tejto súvislosti vyzvať navrhovateľa na doloženie požadovaných listín v primeranej lehote. Uloženie sankcie odporcovi ako následku nesplnenia povinnosti v zmysle zákona o súkromnej bezpečnosti je v skutku len hypotetické, nakoľko odporca doposiaľ neumožnil navrhovateľovi pracovať a nevyzval ho na doloženie potrebných listín. Nenastala situácia, kedy by malo dôjsť k ohrozeniu záujmov odporcu z dôvodu nesplnenia tejto povinnosti navrhovateľom. Odporca tak neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal nielen hrozbu v samotnej sankcie, ale nepreukázal, že táto sankcia mu hrozí z dôvodu protiprávneho konania navrhovateľa. Použitie tzv. negatívnej dôkaznej teórie v danom prípade podľa navrhovateľa neprichádza do úvahy z dôvodu, že odporca je povinný uniesť dôkazné bremeno ohľadom skutočností tvrdených v jeho vzájomnom návrhu. Odporca argumentáciou ohľadom tzv. negatívnej dôkaznej teórie pripúšťa, že neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 25.1.2012 a zamietol vzájomný návrh odporcu na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Nakoľko odporca podal odvolanie iba proti výroku, ktorým bol zamietnutý jeho vzájomný návrh, výrok, ktorým súd prvého stupňa určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nadobudol právoplatnosť. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 15 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti zdravotnou spôsobilosťou sa rozumie telesná spôsobilosť a psychická spôsobilosť na vykonávanie činností súvisiacich s prevádzkovaním bezpečnostnej služby, ak ju tento zákon vyžaduje. Zdravotnú spôsobilosť osoba preukazuje lekárskym posudkom, ktorého súčasťou je psychologické vyšetrenie. Podľa § 15 ods. 2 veta prvá zákona o súkromnej bezpečnosti osoba je povinná podrobiť sa posúdeniu zdravotnej spôsobilosti každé dva roky, ak nie je v záveroch predchádzajúceho lekárskeho posudku ustanovená kratšia lehota; psychologické vyšetrenie sa v tomto prípade vyžaduje, iba ak tak určí lekár, ktorý posudzuje zdravotnú spôsobilosť. Podľa § 45 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti na posudzovanie bezúhonnosti uchádzača o zamestnanie je prevádzkovateľ povinný vyžiadať od uchádzača o zamestnanie doklady a čestné vyhlásenia preukazujúce bezúhonnosť podľa § 13 ods. 3. Na posudzovanie bezúhonnosti zamestnanca je prevádzkovateľ povinný vyžiadať od zamestnanca každé dva roky doklady a čestné vyhlásenia preukazujúce bezúhonnosť podľa § 13 ods. 3. Podľa § 45 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti na posúdenie bezúhonnosti je uchádzač o zamestnanie povinný predložiť prevádzkovateľovi pred nástupom do zamestnania doklady a čestné vyhlásenia preukazujúce bezúhonnosť podľa § 13 ods. 3. Na posudzovanie bezúhonnosti zamestnanca je zamestnanec povinný prevádzkovateľovi predložiť každé dva roky doklady a čestné vyhlásenia preukazujúce bezúhonnosť podľa § 13 ods. 3 a neodkladne hlásiť prevádzkovateľovi každú zmenu skutočností rozhodujúcich na posúdenie bezúhonnosti. Podľa § 46 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti na posudzovanie spoľahlivosti uchádzača o zamestnanie je prevádzkovateľ povinný vyžiadať od uchádzača o zamestnanie čestné vyhlásenie preukazujúce spoľahlivosť podľa § 14 ods. 2. Na posudzovanie spoľahlivosti zamestnanca je prevádzkovateľ povinný vyžiadať od zamestnanca každé dva roky čestné vyhlásenia preukazujúce spoľahlivosť podľa § 14 ods. 2. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce v časti upravujúcej možnosť rozhodnutia na návrh zamestnávateľa, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Taxatívnym vymedzením dôvodov skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa sú zároveň určené hľadiská, ku ktorým je možné a aj potrebné prihliadať pri závere, či možno alebo nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ďalej je možné prihliadnuť i k ďalším skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe, k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda odporca tvrdil určité skutočnosti, ktoré mali odôvodňovať záver, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení. V predmetnej veci odporca vzájomný návrh na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, odôvodnil skutočnosťou, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na výkon prác, nakoľko nepredložil doklady pre výkon pracovnej činnosti (vyhlásenie preukazujúce jeho spoľahlivosť a lekársky posudok); v prípade ďalšieho zamestnávania navrhovateľa by odporca konal v rozpore so zákonom a vystavil sa riziku uloženia pokuty. V konaní bolo nesporné, že navrhovateľ pred nástupom do zamestnania u odporcu predložil doklady a čestné vyhlásenia preukazujúce jeho bezúhonnosť podľa § 13 ods. 3 zákona o súkromnej bezpečnosti, čestné vyhlásenia preukazujúce jeho spoľahlivosť podľa § 14 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti a zároveň lekársky posudok preukazujúci jeho zdravotnú spôsobilosť v zmysle § 15 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti. V priebehu konania navrhovateľ založil do spisu čestné vyhlásenie zo dňa 16.11.2011, na ktorom uznal navrhovateľ svoj podpis za vlastný dňa 21.11.2011 a lekársky posudok zo dňa 16.11.2011. Odporca nakoniec nenamietal, že by navrhovateľ reálne nespĺňal podmienky na výkon práce ako osoba nie spoľahlivá, nie bezúhonná, či zdravotne nespôsobilá. Namietal výlučne skutočnosť, že navrhovateľ mu priamo nepredložil vyhlásenie preukazujúce jeho spoľahlivosť a lekársky posudok. Opomenul však skutočnosť, že jeho povinnosť vyžiadať od navrhovateľa ako zamestnanca doklady a čestné vyhlásenia podľa § 13 ods. 3 a § 14 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti predchádza v ustanoveniach § 45 ods. 1 a § 46 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti povinnosti odporcu tieto doklady predložiť, upravenej v § 45 ods. 2 a § 46 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti. Tieto povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca nemožno oddeliť či posudzovať samostatne, ale iba vo vzájomnej súvislosti tak, že zamestnávateľ je povinný vyžiadať od zamestnanca doklady a čestné vyhlásenia a až následne je zamestnanec povinný ich predložiť. Ak by tieto povinnosti boli oddelené a povinnosť zamestnanca na predloženie dokladov a čestných vyhlásení by bola samostatná a nezávislá od povinnosti zamestnávateľa tieto vyžiadať, bola by povinnosť zamestnávateľa v zákone upravená nadbytočne. Navrhovateľovi adresovanú žiadosť (na okamžité odovzdanie odpisu registra trestov, čestného vyhlásenia a lekárskeho posudku pre účely kontroly MV SR) vo forme zápisu v knihe evidencie služby zo dňa 12.10.2011 a dňa 24.10.2010 však nemožno považovať za výzvu zamestnávateľa v zmysle § 45 ods. 1 a § 46 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti, či za výzvu na preukázanie zdravotnej spôsobilosti v zmysle § 15 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti. V uvedené dni totiž navrhovateľ nevykonával službu a v konaní nebolo preukázané, že by sa o takejto výzve dozvedel. Navrhovateľ však reagoval na telefonickú výzvu odporcu zo začiatku novembra 2011 zaobstaraním potrebných dokladov, čo potvrdil samotný odporca v súvislosti s odpisom z registra trestov zo dňa 14.11.2011 a čo vyplýva z čestného vyhlásenia zo dňa 16.11.2011, na ktorom uznal navrhovateľ svoj podpis za vlastný dňa 21.11.2011 a z lekárskeho posudku zo dňa 16.11.2011. Obsah telefonickej výzvy v súvislosti so spôsobom a dátumom odovzdania listín preukázaný nebol a výpovede navrhovateľa a konateľa odporcu o tomto boli rozdielne. Nakoľko odporca, na ktorom ležalo dôkazné bremeno, nepreukázal obsah telefonickej výzvy v súvislosti so spôsobom a dátumom odovzdania požadovaných listín, s prihliadnutím na ich zabezpečenie navrhovateľom nemožno považovať samotnú skutočnosť, že navrhovateľ čestné vyhlásenie a lekársky posudok odporcovi do okamžitého skončenia pracovného pomeru neodovzdal, za skutočnosť, ktorá by odôvodňovala požadované určenie, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Správna je argumentácia odporcu o neaktuálnosti týchto listín. Avšak odporca opätovne opomenul skutočnosť, že je jeho povinnosťou doklady a čestné vyhlásenia podľa § 45 ods. 1 a § 46 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti vyžiadať od zamestnanca každé dva roky; obdobne zdravotnú spôsobilosť preukazuje zamestnanec vo všeobecnosti podľa § 15 ods. 1, 2 zákona o súkromnej bezpečnosti každé dva roky. Odporcovi tak nič nebráni splniť si povinnosť v zmysle uvedených ustanovení (aj preto, aby sa vyhol prípadným tvrdeným sankciám) a až v prípade, ak by si potom navrhovateľ nesplnil svoje povinnosti v zmysle § 15 ods. 2, § 45 ods. 2 a § 46 ods. 2 zákona o súkromnej bezpečnosti, bude odporca oprávnený riešiť uvedenú situáciu v súlade so zákonom. Na základe uvedených skutočností nemožno skonštatovať ohrozenie záujmov odporcu zo strany navrhovateľa, pričom prípadnú možnosť dania výpovede v budúcnosti (po nesplnení si povinnosti navrhovateľa predložiť lekársky posudok, doklady a čestné vyhlásenia po ich vyžiadaní si zo strany odporcu) nemožno nahrádzať požadovaným určením, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Záverom odvolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutej časti rozsudku uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvého stupňa odôvodnil rozsudok v napadnutej časti spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., keď uviedol (síce stručne), čoho sa vzájomným návrhom odporca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vzájomného návrhu vyjadril navrhovateľ, ktoré skutočnosti nemal preukázané (skutočnosti tvrdené odporcom, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky na výkon práce u odporcu a že jeho ďalšie zamestnávanie by odporcu vystavilo riziku sankcionovania zo strany orgánov verejnej správy), z ktorých dôkazov vychádzal (špecifikované doklady založené navrhovateľom), akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil (keď požadovaným určením sa zaoberal jednak všeobecne a jednak konkrétne ohľadom okolností predmetnej veci) a ako vec právne posúdil (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.