Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/643/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225013 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225013.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi : SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175,- EUR a nemajetkovej ujmy 330,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/145/2012-75 zo dňa 14.4.2014, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/145/2012-75 zo dňa 14.4.2014 p o t v r d z u j e . Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Návrh vo veci samej zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom podaným na súde dňa 27.09.2012 sa domáhal navrhovateľ vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Exekúcia bola vedená pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným): I. S., T.. X.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 884/2009). Súčasne sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť žalobcovi 175,- EUR z titulu majetkovej škody a 330,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy. K výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej: Návrh na začatie konania navrhovateľ odôvodnil tým, že ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku dlžníkom I. S.. Súdny exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd prijal žiadosť na ďalšie konanie a podľa Exekučného poriadku mal o žiadosti rozhodnúť do 15 dní. Rozhodol až dňa 6.4.2009, teda s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Vo veci pritom neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o poverenie na exekúciu a rozhodnutím o nej. V tomto období navrhovateľ vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- EUR a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o žiadosti by dodržal zákonom stanovenú dobu. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti na poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ vyčíslil nemajetkovú ujmu s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38. Podľa jeho názoru na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (cca 663,88 EUR), t.j. cca 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Odporca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.10.2013 žiadal žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad jeho postupu s dobrými mravmi, danosť príčinnej súvislosti, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platného pred dňom 01. 06. 2011 vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02 samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Vo veci nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keďže navrhovateľ nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, resp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti, alebo že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca vzniesol vo veci námietku premlčania, pretože k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom, kedy bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik a výšku škody. Akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie je účelové. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Skutočnú škodu je potrebné dokázať dôkazmi. Navrhovateľ nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660,- EUR na základe nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011 pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ nekonkretizoval, v čom spočíval "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa". Podľa listu Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 a článku v denníku SME zo dňa 16.07.2012 sú praktiky navrhovateľa vnímané verejnosťou negatívne, a aj súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa. Je v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu, už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 53Er/276/2009 vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľa ako oprávneného, zo dňa 22.02.2009 na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 05.12.2008, sp. zn.: SR 12890/08 vydaného v prospech oprávneného proti povinnej I.M. S., bola doručená súdu dňa 03.04.2009 žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Y. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 884/09. Dňa 06.04.2009 vydal súd poverenie č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. M. Y. vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 1.308,48 EUR s príslušenstvom, trovy konania a trovy exekúcie. Exekučné konanie nie je právoplatne skončené. Súd poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1; 9 ods. 1, 2;; 17 ods. 1,2,3,; 19 ods. 1,2,3; 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a na ustanovenia § 44 ods. 6, 7, 8, a 238 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Konštatoval, že navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy voči odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z. z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu, však nevyžadovala ako podklad pre ustálenie otázky, či skutočne došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty, výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy; alebo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní; alebo právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa preto dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Súd po preskúmaní exekučného spisu so sp. zn. 53Er/276/2009 dospel k záveru, že nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v 15-dňovej lehote od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žiadosť bola súdu doručená dňa 03.04.2009, poverenie súd vydal dňa 06.04.2009), t.j. zo strany tunajšieho súdu, ako exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Vzhľadom na to, že nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je bezpredmetné skúmať splnenie ďalších podmienok (existenciu majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou), potrebných pre priznanie uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Procesne úspešnému odporcovi trovy konania nevznikli, súd mu ich preto nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Namietol, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ preto podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah aj rozsah si bez uvedenia dôvodov určil sám. Navyše vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z rozsudku poznateľný a nie je zrejme, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby sa vyjadril k podanej žalobe, mal súd vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania si sám doplnil skutkový stav dokazovaním a vo veci rozhodol. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podaním doručeným súdu dňa 13.6.2014 navrhovateľ upozornil na znalecký posudok, ktorý doručil do súdneho oddelenia 9C Okresného súdu Bratislava II, ktorým preukazuje výšku uplatnenej majetkovej škody aj v tomto konaní. Na uvedený dôkaz odvolací súd neprihliadal v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., pretože navrhovateľ ho predložil súdu až po skončení dokazovania na súde prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa. Vo veci nebol zistený žiadny nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, ktorý o poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie rozhodol v zákonnej lehote. Podaná žaloba a aj odvolanie navrhovateľa voči prvostupňovému rozsudku tak nemajú skutkový a ani právny základ pre uplatnenie žalovanej pohľadávky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie dostatočne jasne a presvedčivo odôvodnil. Nepochopiteľné sú odvolacie námietky navrhovateľa v časti, v ktorej tvrdí, že odporca sa nevyjadril k žalobnému návrhu a preto mal súd vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Odporca sa na výzvu súdu vyjadril k žalobe písomne podaním zo dňa 3.10.2013 a toto vyjadrenie súd doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 24.3.2014. Nepravdivé je aj tvrdenie navrhovateľa, že súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Vo veci bolo riadne nariadené pojednávanie na deň 14.4.2014. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku do merita veci, konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nepovažuje za potrebné nič uvádzať navyše. K výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania: Zo súdneho spisu vyplýva, že prvostupňový súd nariadil na deň 14.4.2014 pojednávanie, pričom navrhovateľ a právny zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 24.3.2014, a odporca dňa 21.3.2014. Dňa 11.4.2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti odporcu na pojednávaní, pričom o odročenie pojednávania nežiadal a zotrval na svojich vyjadreniach. Dňa 11.4.2014 doručil právny zástupca navrhovateľa na súd elektronicky ústavnú sťažnosť adresovanú Ústavnému súdu SR so žiadosťou o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu podania tejto sťažnosti. Súčasne požiadal, aby konajúci súd konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. K návrhu navrhovateľa na prerušenie konania prvostupňový súd uviedol, že dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. musí byť, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám s poukazom na ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. V predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu, ktorý vec prejednáva, navrhovateľ namietal už v podanej žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p., uznesením zo dňa 25.10.2012, č.k. 9NcC/222/2012-20, právoplatným dňa 21.11.2012, ktorým zákonný sudca Mgr. M. C. nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20.06.2013, č. k. IV. ÚS 390/2013-11 sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012 č. k. 9NcC/222/2012-20 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie. Vo veci tak nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., keďže sťažnosť bola navrhovateľa uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky odmietnutá. Neprebieha tak žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd preto návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. K odvolacej námietke navrhovateľa, že takýmto postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza nasledovné: Ako uviedol súd prvého stupňa, o tom, že zákonný sudca vo veci JUDr. M. C. nie je vylúčený z konania, rozhodol právoplatne Krajský súd v Bratislave. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Neobstojí ani námietka, že súd prvého stupňa porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Aj keď odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, má za to, že zásadu kontradiktórnosti nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ako vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 14.4.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 24.3.2014. V predvolaní na pojednávanie súd prvého stupňa riadne poučil žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ teda mal dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania, ako aj možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi a vyjadreniami odporcu nachádzajúcimi sa v spise, a to vrátane kópie exekučného spisu, ktorý je súčasťou spisu. Ostal však nečinný. Až podaním zo dňa 10.4.2014 (č.l. 59) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ a zároveň požiadal o prerušenie konania. Dôvodom návrhu navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania a na prerušenie konania, bolo podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR v predmetnej veci., ktorou sa domáhal vydania nálezu, že týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného sudcu. Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur, ako aj zrušenia rozhodnutia zo dňa 25.10.2012, č. k. 9NcC/222/2012-20 a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. V tomto čase však už o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 390/2013 zo dňa 20.6.2013. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania. Vyporiadal sa tak s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR o jeho sťažnosti, a tento zamietol. Keďže v čase návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a zrušenie termínu nariadeného pojednávania už bolo ústavným súdom o sťažnosti navrhovateľa rozhodnuté, tieto návrhy navrhovateľa možno považovať za zavádzanie súdu. Súd prvého stupňa tak nepochybne nemal dôvod na to, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené a konanie vo veci prerušené. Správne preto rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. S rozhodnutím prvostupňového súdu aj v tejto časti sa z uvedených dôvodov odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.. Ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.