Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/167/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225066 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225066.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. 1. 2014, č. k. 58C/197/2012 - 80 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 3. 2014, č. k. 58C/197/2012 - 112, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. 1. 2014, č. k. 58C/197/2012 - 80 sa p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 3. 2014, č. k. 58C/197/2012 - 112 sa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť sumu 175 eur titulom majetkovej škody a sumu 165,96 eura titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom odporcu a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil § 4 ods.1 písm. a/ bod 1, § 9 ods.1,2, § 17 ods.1,2,3, § 19 ods.1,2,3, § 27 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci , § 44 ods.2, zák. č. 233/1995 Z. z. v platnom znení (Exekučný poriadok ), § 5 ods. 1, § 79 ods. 2, § 120 ods.1 O. s. p., a to pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom pre možné úspešné uplatnenie si nároku tvoriaceho predmet konania. V odôvodnení súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ, ktorý je v danej veci zastúpený advokátom v podanom návrhu neuviedol spisovú značku exekučného konania vedeného na súde a v podaní absentovali relevantné údaje majúce význam pre posúdenie veci (dátumy doručenia podaní na súd a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody). Navrhovateľ v priebehu konania nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukázal existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ síce v návrhu uviedol dôkazy, najmä odkaz na exekučný spis, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd. Navrhovateľ pritom ako oprávnený z exekučného konania mal možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda a v ktorom boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa v odôvodnení ďalej konštatoval, že zisťovanie skutkového stavu je nevyhnutným predpokladom posúdenia toho, čo je v tom ktorom konaní uplatnené. Proces získavania týchto skutkových poznatkov tvorí procesné dokazovanie. V konaní je navrhovateľ povinný pravdivo opásať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na preukázanie svojho nároku a tieto dôkazy aj predložiť. V danom prípade navrhovateľ ako oprávnený z exekúcie disponoval relevantnými dôkazmi, ktoré bol povinný súdu predložiť. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno, čím stratil spor. Navrhovateľ síce dal spracovať znalecký posudok, ktorým preukazoval výšku vzniknutej škody, za ktorú zodpovedá odporca, tento dôkaz však súd prvého stupňa s použitím § 120 ods. 1 O. s. p. nevykonal, nakoľko časť návrhu týkajúca sa vzniku náhrady škody a nemajetkovej ujmy a jej priznanie bolo závislé na posúdení, či konaním súdu v exekučnom konaní došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že keďže navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom existenciu škody vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní, nemal dôvod skúmať a zisťovať, či návrh podaný podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. bol riadne predbežne prerokovaný. Súd prvého stupňa tiež vyslovil názor, že prípadné prieťahy v súdnom konaní je oprávnený konštatovať len Ústavný súd SR, a až na základe jeho rozhodnutia vo veci je možné sa zaoberať prípadným nesprávnym úradným postupom v súdnom konaní podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Súd prvého stupňa mal po vyhodnotení skutkového stavu za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje. Navrhovateľ tak isto zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nebol preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. K príčinnej súvislosti poukázal na skutočnosť, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je jedným z predpokladov aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia a vzniku škody či nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku dospel k záveru, že v danej veci nemožno prijať záver o existencii škody vzniknutej navrhovateľovi postupom konajúceho súdu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 42 ods. 3, § 79 ods.1, 2 O. s. p. konštatoval, že žiadne iné náležitosti podania, než ktoré zakotvujú citované ustanovenia neexistuje (vrátane spisovej značky konania, v ktorom nastala skutočnosť, zakladajúca právo na náhradu škody). Súdu prvého stupňa vytkol, že v merite veci neprípustne aplikoval princíp priamej retroaktivity, keď rozhodol na základe novej právnej úpravy uvedenej v § 9 ods.2 zák. č. 514/2013 Z. z.. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa vo veci samej zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák. č. 514/2003 Z. z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. K odvolacej argumentácii navrhovateľa odvolací súd uvádza, že zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Právne významný je tu vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom účastníkov konania. Sudcu možno vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu a rozhodnúť o ňom. I keď zákon v § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti (viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Nestrannosť sudcu sa skúma z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho a objektívneho hľadiska; subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa ale musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Pri posudzovaní opodstatnenosti vznesenej námietky zaujatosti nie je rozhodujúci osobný názor účastníka, jeho domnienka alebo úvaha. Samotné pochybnosti účastníka o vzťahu sudcu k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom nie sú určujúce; vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že účastník pochybuje o objektívnosti sudcu. Rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu. V danom prípade navrhovateľ namietal, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci z toho dôvodu, že sú sudcami súdu, ktorý mal spôsobiť uplatnenú škodu nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru nadriadeného súdu, že určitú právnu vec majú prejednať a rozhodnúť sudcovia súdu, ktorého nesprávnym úradným postupom mu mala byť spôsobená škoda, nezakladá bez ďalšieho dôvod na vylúčenie týchto sudcov (§ 14 ods. 1 O. s. p.) z prejednávania a rozhodovania danej veci. Odvolací súd zároveň uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v prípadoch, v ktorých išlo o posúdenie otázky existencie okolností vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu, že účastníkom konania bol súd, na ktorý bol sudca pridelený, vyslovil názor, že za dôvod na vylúčenie sudcu nemôže byť bez ďalšieho považovaná okolnosť, že súdnictvo vykonáva na súde, proti ktorému smeruje žaloba (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 99/1999, ale osobitne tiež sp. zn. 3 Nc/7/2010, v ktorom bola posudzovaná obdobná námietka žalobcu). Nadväzujúc na tento názor a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 15. 1. 2014. Právny zástupca navrhovateľa písomným podaním doručeným súdu dňa 10. 1. 2014 zaslal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Bratislava II. Z obsahu spisu však vyplýva, že uznesenie Krajského súdu Bratislava II č. k.8NcC/83/2012 - 20 zo dňa 19. 10. 2012, ktorým rozhodol o nevylúčení sudcov Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania vo veci a zároveň nevyhovel návrhu navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu, bolo navrhovateľovi doručené dňa 9. 1.2013. Ďalej je zo spisu zrejmé, že navrhovateľ o odročenie pojednávania nepožiadal a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil. Je preto nepravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Pretože navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2014 neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania, bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dňa 15. 1. 2014 v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti navrhovateľa. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa § 9 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona okrem iného aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, resp. nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal ani jeden z troch zákonných predpokladov pre možné úspešné uplatnenie si práva na náhradu škody spôsobenej mu orgánom verejnej moci. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s úvahou o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, výsledkom ktorého potom bolo rozhodnutie v neprospech navrhovateľa. Odvolací súd naviac dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda a nemajetková ujma, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení, navrhovateľ totiž výšku škody a i výšku nemajetkovej ujmy v návrhu na začatie konania vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Pri uplatňovaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy (s predpokladom úspechu v otázke zodpovednosti orgánu štátu za nesprávny úradný postup) v konaní nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva by nebolo dostačujúcim zadosťučinením. Pokiaľ odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa správne pri právnom posúdení veci a skúmaní splnenia troch zákonných predpokladov pre možné úspešné uplatnenie si nároku podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zohľadnil právnu úpravu citovaného zákona účinnú v čase, kedy malo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu dôjsť. Pokiaľ v rozhodnutí citoval i ust. § 9 ods.2 citovaného zákona v znení účinnom od 1. 1. 2013, tento uviedol len k podpore svojej úvahy o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu orgánu štátu. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že žiadna iná zákonná úprava, než ktorá je zakotvená v § 42 ods. 3, § 79 ods. 1 O. s. p. neexistuje (vrátane náležitosti návrhu - uvedenia spisovej značky konania, v ktorom nastala skutočnosť, zakladajúca právo na náhradu škody), odvolací súd poukazuje na to, že dôvodom pre zamietnutie návrhu vo veci samej bolo neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, ktorý mal povinnosť v konaní tvrdiť a preukázať splnenie troch zákonných podmienok pre možné uplatnenie si náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup orgánu štátu (bližšie uvedených v predchádzajúcej časti odôvodnenia). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania; jeho zmyslom je umožniť vydať súdu rozhodnutie i v tých prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. V prejednávanej veci súd prvého stupňa v situácii, kedy sa navrhovateľ na pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa na deň 15. 1. 2014 bez vážneho dôvodu nedostavil, v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. vec prejednal a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok (vrátane právne správneho výroku o trovách konania ) podľa § 219 ods.1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie. Uviedol, že podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Mal za to, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a preto nemohol byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Bol názoru, že ak je účastníkovi konania ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, ide o zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania návrhu. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v Sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len „ zákon“ ). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 1. 1. 2006 zákonom č. 621/2005 Z. z. S účinnosťou od 1. 7. 2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. 10. 2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009). Za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka; od 1. 10. 2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012 (§ 18ca zákona). V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, ako správne uviedol aj navrhovateľ v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010 - 38). V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012 domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 7. 3. 2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 15. 1. 2014, č. k. 58C/197/2012 - 80. Od 1. 10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľ podal návrh na začatie konania pred dňom 1. 10. 2012, jeho časť, odvolacie konanie bolo nepochybne začaté po 1. 10. 2012. Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012 a preto navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012), pričom za irelevantnú je potrebné považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej aj po 1. 10. 2012 sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.