Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/34/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225079 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225079.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava proti odporkyni: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 885,12 eura s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 51C/198/2012-133 zo dňa 26.09.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, č.k.: 51C/198/2012-133 zo dňa 26.09.2014 p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, č.k.: 51C/198/2012-169 zo dňa 25.11.2014 p o t v r d z u j e . Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na prerušenie konania zo dňa 10.04.2014 a návrh navrhovateľky na prerušenie konania zo dňa 17.09.2014 zamietol. Ďalším výrokom žalobu zamietol a odporkyni proti navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľka sa žalobou doručenou dňa 27.09.2012 domáhala vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá navrhovateľke vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľky, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným): U. F., X..: XX.XX.I., č. EX XXX/ XXXX, v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Zároveň sa domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľke 175,- eur titulom majetkovej škody a 885,12 eura titulom nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka spísala a podala dňa 10.05.2010 exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora, pričom mala za to, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi, keď k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil po veľmi dlhej dobe, prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, majúcou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu či rozhodnutiu. Vznik majetkovej škody odôvodnila náhradou účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou pri správe a udržateľnosti pohľadávky v období medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o návrhu. Na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pritom navrhovateľka vynaložila 70,-eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií súdu, poštovné a telekomunikačné výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur, ktorá škoda by nevznikla, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora dodržal zákonom stanovenú lehotu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 885,12 eura navrhovateľka odôvodnila tým, že samotné konštatovanie práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú navrhovateľke nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal navrhovateľku vystaviť okrem iného riziku zániku povinného, riziku insolvencie povinného, nezákonným zásahom vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľky, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí a u členov riadiacich orgánov navrhovateľky a majiteľov spôsobil pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Výšku nemajetkovej ujmy si vyčíslila s poukazom na doktrínu ústavného súdu (nálezy, sp. zn.: III.ÚS 347/05, III.ÚS 203/06-25 a ďalšie), kedy sa za každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Nakoľko bol exekučný súd nečinný viac ako 482 dní, uplatnila si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 885,12 eura. Odporkyňa vo vyjadrení k návrhu žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac, že navrhovateľka nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škody. Vzhľadom na postup zaužívaný pri dôjdení žiadosti o zmenu exekútora nevylúčila, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť po lehote podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, v ktorom prípade však exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu. Navrhovateľka mala pritom možnosť využiť účinný prostriedok nápravy a podať sťažnosť predsedovi súdu na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, sp. zn.: I.ÚS 16/02 dospela k záveru, že vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľky a nevyhnutnosť vykonať pred či súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nemožno nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup. Namietala vznik materiálnej škody, kedy pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie. Nemala za preukázaný nesprávny úradný postup, keď navrhovateľka nepreukázala, že by podala sťažnosť na prieťahy či ďalšie návrhy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Namietala tiež vznik či výšku škody, keď navrhovateľka ako spoločnosť, zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadované paušálne sumy mala za nesprávne a účelové, nakoľko je potrebné preukázať skutočnú škodu. Podľa názoru odporkyne navrhovateľka nepreukázala tiež vznik a výšku nemajetkovej ujmy s tým, že nemožno vychádzať z paušálnej sumy 663, 88 eura na základe nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z významu sporu pre navrhovateľa či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 30Cdo 675/2011. Navrhovateľka podaním doručeným súdu emailom odoslaným dňa 17.09.2014 žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania a požiadala o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej bolo rozhodnutie o porušení práva navrhovateľky na zákonného sudcu a nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20.06.2013, č.k.: IV.ÚS 390/2013-11 sťažnosť navrhovateľky doručenú Ústavnému súdu SR dňa 04.01.2013 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2012, sp. zn.: 2NcC/66/2012-24 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa tak nemal daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., keďže sťažnosť navrhovateľky proti vyššie uvedenému uzneseniu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, majúca význam pre rozhodnutie súdu v konaní; návrh navrhovateľky na prerušenie konania tak ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vychádzal zo zistenia, že v exekučnej veci oprávnenej navrhovateľky proti povinnému, U. vedenej na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn.: 15Er/14887/2008 rozhodol exekučný súd o návrhu navrhovateľky na zmenu súdneho exekútora doručenom dňa 06.10.2010 uznesením zo dňa 30.10.2012. Pri rozhodovaní tak nedodržal zákonnú 30-dňovú lehotu. Navrhovateľka sa tak domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy proti odporkyni z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Súd v prejednávanej veci neskúmal či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal len nedodržanie zákonnej lehoty. Skonštatoval, že právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní povinnosti spočívajúcej v povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci či prieťahoch v konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy či ďalších rozhodnutí podľa § 9 ods. 1 cit. zákona. Mal tak splnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, kedy došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o zmene exekútora v 30-dňovej lehote. Podľa názoru súdu prvého stupňa však navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu spôsobenej majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. V súvislosti so znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným dňa 17.01.2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody navrhovateľky zistil, že tento dôkaz nepreukazuje vznik ani výšku skutočnej majetkovej škody v prejednávanej veci, ale vyčísluje náklady iba všeobecne, paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a podobne. Takto vyčíslené náklady tak nie sú skutočnou škodou. Nakoľko navrhovateľka na preukázanie vzniku a výšky škody dôkazné bremeno neuniesla, súd prvého stupňa návrh v časti o náhradu škody zamietol. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II.ÚS 467/08, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Navrhovateľka však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala ani nekonkretizovala, ako vyvolaná situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. V súvislosti s pocitmi frustrácie, úzkosti či nespravodlivosti členov orgánov či majiteľov spoločnosti uviedol, že navrhovateľ nevyužil svoje možnosti urgovať vydanie rozhodnutia či podať sťažnosť na prieťahy. Zdôraznil názor prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.: 30Cdo 675/2011, podľa ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť). Spochybnil spôsobenie neistoty u navrhovateľky či vznik závažnej ujmy popisovanej navrhovateľkou. Mal za neprípustné prenášanie podnikateľského rizika vo forme zániku či insolvencie povinného na súd. Nemal tiež za porovnateľnú nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nároky priznávané Ústavným súdom Slovenskej republiky, nakoľko výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, prostredie v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k ujme došlo. Pokiaľ navrhovateľka poukázala na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: 9Co/285/2011 zo dňa 01.03.2012, podľa ktorého samotné porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľka tiež nepreukázala existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Nakoľko navrhovateľka nepreukázala splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, návrh navrhovateľky ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie navrhovateľka. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O. s. p. Súdu prvého stupňa vyčítala prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľky, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľka riadne a včas požiadala z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázala priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovila, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľka nemala možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporkyne, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Opätovne navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľky a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľky je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Z uvedeného dôvodu navrhovateľka napadla aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V ďalšom navrhovateľka tvrdila, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporkyňa vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd navrhovateľke umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľky na kontradiktórny súdny proces. Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol navrhovateľkou tvrdený skutkový stav. V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľka označila napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľke nevznikla. Súdu vyčítala aj skutočnosť, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľka a odporkyňa, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľka nesúhlasila ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Namietala nedostatočné oboznámenie sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 súdom prvého stupňa, z ktorého mala za jednoznačne zrejmé konkrétne náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Prílohy posudku pritom obsahovali podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, úpravu informačného systému a podobne. K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy uviedla, že súd žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označila úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľka zvolila, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako za irelevantné mala aj úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Záverom odvolania namietala, že rozhodnutím o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím vo veci malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Odporkyňa sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadrila. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľka v konaní nepreukázala splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporkyne za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom stanovenú 30- dňovú lehotu na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď o zmene súdneho exekútora rozhodol až po 198 dňoch od doručenia žiadosti súdu Navrhovateľka však v konaní relevantným spôsobom nepreukázala, že by jej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľku, ktorá nemôže výšku škody v tom- ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľka nepreukázala ani dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľky v tejto časti návrhom uplatneného nároku nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu, ale ako uviedol súd prvého stupňa, navrhovateľku zaťažuje povinnosť preukázať dopad nesprávneho úradného postupu na navrhovateľku v rôznych oblastiach jej pôsobenia, a to predovšetkým na jej dobrú povesť. Navrhovateľka ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložila relevantnými dôkazmi. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti. Pre zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na odvolacie námietky navrhovateľky odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné: Vo všeobecnosti možno žiadosť o odročenie pojednávania možno považovať za podloženú dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vtedy, ak v nej účastník konania uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako aj z hľadísk objektívnych i subjektívnych (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/122/2010). V danej veci navrhovateľka svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na 16.04.2014, súdu prvého stupňa doručenú dňa 11.04.2014 (č.l. 82), a tiež pojednávania nariadeného na 26.09.2014, žiadosťou doručenou faxovým podaním dňa 17.09.2014 (č.l. 107) odôvodnila porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadala zrušiť a konanie prerušiť až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR v otázke porušenia práva navrhovateľky na prerokovanie veci pred nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na odročenie pojednávania ako nedôvodnú, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, II. ÚS 392/2013-9 odpadol dôvod, pre ktorý navrhovateľka žiadala pojednávanie odročiť. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že nebol pripojený exekučný spis, sp. zn.: 37Er/1583/2005. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľkou v priebehu konania bolo podľa § 16 ods. 1 O. s. p. rozhodnuté nadriadeným súdom, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 10. 2012, č. k. 2NcC/66/2012-24, ktorým nebola zákonná sudkyňa, JUDr. Michaela Krajčová a ďalší vo výroku uznesenia uvedení sudcovia Okresného súdu Bratislava II, s výnimkou sudkyne, Marty Murgašovej, vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci a otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Neprehliadnuteľnou je aj skutočnosť, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľky bolo rozhodnuté pred viac ako deviatimi mesiacmi pred podaním žiadosti o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Zo spisu je zrejmé, že právnemu zástupcovi navrhovateľky bolo spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené dňa 26.09.2014 riadne doručené aj poučenie podľa § 101 ods. 2 a 120 ods. 4 O. s. p. (č.l. 106a) Navrhovateľke bolo tiež dňa 07.03.2014 doručené vyjadrenie k žalobe odporkyne spolu s ďalšími rozhodnutiami o návrhoch navrhovateľky (č.l. 77). Navrhovateľka tiež v konaní označila dôkaz, a to vyššie uvedený znalecký posudok č. 1/2014 (č.l. 122), ktorý bol v konaní pred súdom prvého stupňa vykonaný. V tejto súvislosti odvolací súd okrajovo poukazuje aj na skutočnosť, že manudukačná (poučovacia) povinnosť zo strany súdu sa v zmysle ust. § 5 ods. 2 O. s. p. nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom. Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca si tak mala a musela byť vedomá následkov spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Navrhovateľka bola preto riadne a s dostatočným predstihom informovaná o obrane odporkyne v spore a nič jej nebránilo zaujať k nej stanovisko. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bola navrhovateľka riadne a včas predvolaná, si sama navrhovateľka zmarila možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľky, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je konajúcim súdom známe, že navrhovateľka podala na súdy množstvo žalôb týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným skutkovým základom. Sama navrhovateľka všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný. Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu aj tvrdenia navrhovateľky v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 15Er/14887/2008, ktorého oboznámenie požadovala samotná navrhovateľka. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ako vecne správny odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do času rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti navrhovateľky, predmetom ktorej malo byť rozhodnutie o porušení práva navrhovateľky na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Nakoľko ústavná sťažnosť navrhovateľky v danej veci bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ešte dňa 10. 07. 2013 (uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II. 392/2013-9), súd prvého stupňa žiadosť navrhovateľky správne vyhodnotil ako bezpredmetnú. Odvolací súd len dodáva, že samotné podanie ústavnej sťažnosti účastníkom konania nezakladá ani obligatórnu ani fakultatívnu prekážku konania podľa § 109 O. s. p. a otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmavať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (nie ústavný súd). K argumentácii navrhovateľky namietajúcej rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie konania v konečnom, meritórnom rozhodnutí odvolací súd uvádza, že tento postup, ktorý zvolil súd prvého stupňa vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania (hromadne a bezúspešne podávaného navrhovateľkou aj v iných veciach), je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj požiadavke efektivity rozhodovania a úsiliu v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnila. Napadnutým uznesením, č. k.: 51C/198/2012-169 zo dňa 25.11.2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,-eur podľa zákona č. 71/1992 Z. z., položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov. Proti uzneseniu okresného súdu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietala predovšetkým, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Ak aj bol súdny poplatok vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa uvedenej položky sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a teda z uvedenej definície spoplatneného úkonu vyplýva, že uvedený poplatok sa vzťahuje len na podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu teda nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Poukázala na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, keď konkrétne zdôrazňuje, že „v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,- eur, čím sa jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale práve ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší“. Vzhľadom aj na toto stanovisko má navrhovateľka za to, že súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 s tým, že použitie analógie legis je v prípade vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené. Súd je pri rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Odvolateľka navyše zdôraznila, s poukazom na ustanovenie § 18ca ZoSP, že za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012 a v danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona, ktorý vyššie uvedený súdny poplatok, resp. položku Sadzobníka súdnych poplatkov zaviedol. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie dôvodné. Navrhovateľka v odôvodnení odvolania namietala predovšetkým nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia a uviedla, že pre absenciu dôvodov „skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže len hádať“. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že ustanovenie § 167 ods. 2 O. s. p. odkazuje na ustanovenia § 152 a nasl. O. s. p., z ktorých sa použijú iba tie náležitosti, ktoré sú primerané forme uznesenia, pokiaľ zákon nemá osobitné ustanovenie. Primeranosť vyplýva z účelu toho - ktorého konkrétneho uznesenia. V preskúmavanej veci je napadnutým rozhodnutím uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľky že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Je potrebné vychádzať z obsahu a celého kontextu uznesenia - odôvodnenie rozhodnutia je obsiahnuté v texte uznesenia, pričom nie je vadou, že text nie je svojou formou rozčlenený tak, že odôvodnenie sa nachádza v samostatnej časti pod označením „Odôvodnenie“. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje odôvodnenie, ktoré je primerané účelu, pre ktorý bolo vydané - obsahom odôvodnenia je konštatovanie, že sa jedná o súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku v konkrétnej veci vednej pod sp. zn.: 51C/198/2012 a je uvedená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa poplatok vyberá. Z obsahu napadnutého uznesenie preto navrhovateľke musí byť zrejmé, z akého dôvodu bolo napadnuté uznesenie vydané, sama navrhovateľka tento dôvod napokon vo svojom odvolaní identifikovala. Odvolací súd preto považuje uznesenie za obsahovo dostatočne určité a preskúmateľné. Ďalšou odvolacou námietkou navrhovateľky bola namietaná skutočnosť, že za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je stanovená poplatková povinnosť, nakoľko spoplatnené je len samotné podanie žaloby. Podľa § 2 ods. 4 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. (Zákona o súdnych poplatkoch), v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, t. j. v čase podania odvolania, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotnú žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Ak aj navrhovateľka poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20,- eur práve z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda, aby sa uvedený súdny poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č. 1, ale práve ako poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie žaloby tak, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní. Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, na ktoré okrem iného, v odvolaní navrhovateľka poukazuje, ide o súdne konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú. V konkrétnej veci však o takýto prípad nejde, nakoľko konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Argumentácia navrhovateľky v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Nesprávna je aj argumentácia odvolateľky, že odvolacie konanie v danej veci nezačalo až podaním odvolania zo strany navrhovateľky, vo vzťahu ku ktorému zaplatenie súdneho poplatku prináleží a žaloba vo veci samej bola podaná pred 01.10.2012, teda pred účinnosťou zákona č. 286/2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/37/2010 zo dňa 04.08.2011 „tak, ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 01.10.2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Súd prvého stupňa sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda podaním odvolania a dôvodne prihliadal na poznámku č. 3 k položke č.1 Sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a/ ako aj § 17 ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch Odvolací súd poznamenáva, že totožný právny názor vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 19. júna 2014 v skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný súd v predmetnom náleze konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa (POHOTOVOSŤ), ktorý namietal vznik poplatkovej povinnosti podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v súdnom konaní za iný procesný úkon, ako len samotné podanie žaloby. Napadnuté uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov). Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.