Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/157/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225232 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225232.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody vo výške 175 euro a nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 euro, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. decembra 2013, č. k. 52C/209/2012-64, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 6. 12. 2013, č. k. 52C/209/2012-64 súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi, zaplatiť mu sumu 175 euro titulom majetkovej škody a sumu 497,88 euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák. č. 514/2003 Z.z. a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. v platnom znení (Exekučný poriadok), keď z vykonaného dokazovania zistil, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnej L. P., M.. XX. X. XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky vzniknutej neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1190864 doručil súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 11. 10. 2010 doručil navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením zo dňa 27. 7. 2011, č. k. 31Er/2709/2008-19 exekučný súd tento návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že exekučný súd rozhodol o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30 - dňovej lehoty v zmysle ust. § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v podobe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal splnenie zvyšných dvoch podmienok, a to vznik škody v konkrétnej výške a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Prvostupňový súd v tejto súvislosti vyslovil názor, že v priebehu exekúcie, v čase keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora, žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže vzniknúť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. K náhrade majetkovej škody predstavujúcej podľa navrhovateľa náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou navrhovateľa vykonávanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, uviedol, že aj keby existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je navrhovateľ povinný preukázať. Navrhovateľ však nepredložil a neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody, a ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu pritom súd žiadne urgencie zo strany navrhovateľa nezistil a navrhovateľ tieto nijako nepreukázal. Naviac paušálne vyčíslené administratívne výdavky nemožno podľa súdu prvého stupňa považovať za skutočnú škodu. V danom prípade ide iba o jednostranné a žiadnymi dôkazmi nepodložené tvrdenia navrhovateľa. K požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy prvostupňový súd uviedol, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty, automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Poukázal pritom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08, v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže navrhovateľovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. K tvrdeniu navrhovateľa, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd prvého stupňa vyslovil, že navrhovateľ nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie rozhodnutia na súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011 uviedol, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu daná priama príčinná súvislosť. Nemajetková ujma nie je závislá len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností konkrétneho prípadu. Súd o zmene súdneho exekútora rozhodol za 289 dní, čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania, ktoré trvalo od roku 2007, výrazne krátky časový interval. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty o 259 dní preto na strane navrhovateľa nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, označil za nepravdepodobné, že by za 259 dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ v návrhu. Je neprípustné, aby navrhovateľ prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú aktivitu. Navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, preto mu musí byť jasné, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva. Za nesprávny považoval súd prvého stupňa aj názor navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. K navrhovateľom namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 1.3.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, uviedol, že samotné porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci Ústavného súdu. Súd preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní, sa neviedlo (navrhovateľ to ani netvrdil ani nepreukázal). Aj keby sa potvrdilo porušenie základných práv navrhovateľa i v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Nepreukázaným zostal aj tretí predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy. Ak by aj navrhovateľ vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, nepreukázal by, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Ako neopodstatnenú vyhodnotil prvostupňový súd aj odporcom vznesenú námietku premlčania. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí 30 - dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho exekútora (11.10.2010), teda dňa 10.11.2010. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (počas predbežného prerokovania nároku neplynie premlčacia lehota) boli doručené odporcovi podľa jeho vlastného vyjadrenia dňa 23.4.2012. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 27.9.2012, teda zjavne pred uplynutím 3 - ročnej premlčacej lehoty. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. prihliadajúc na to, že v konaní plne úspešný odporca si právo na náhradu trov konania neuplatnil. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Pri návrhu na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní chcel prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej , aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Odporca sa k doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( § 219 ods.1, 2 O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 175 euro z titulu majetkovej škody a 497,88 euro z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) L. P., M.. XX. X. XXXX. V podaní navrhovateľ zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava II, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. V posudzovanej veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č.k. 8NcC/115/2012-17 rozhodol o tom, že vo výroku označení sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a súčasne nevyhovel návrhu navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na deň 6. 12. 2013 o 13,00 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27. 11. 2013 (viď doručenka na č. l. 51). Zo zápisnice z pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 6. 12. 2013 vyplýva, že súd prvého stupňa pojednával v neprítomnosti účastníkov a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na pojednávanie nariadené na deň 6. 12. 2013 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď v uvedený deň pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tomto smere neobstojí ani odvolacia argumentácia odporcu poukazujúca na dôvodnosť súdu prvého stupňa doručenej žiadosti o odročenie pojednávania a s tým spojené nedodržanie podmienok pre pojednávanie v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p., nakoľko z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci navrhovateľ nedoručil súdu žiadnu žiadosť o odročenie pojednávania a ani návrh na prerušenie konania. Uvedené odvolacie dôvody nekorešpondujúce so skutkovými zisteniami v danej veci sú tak len odrazom veľkého množstva typových podaní navrhovateľa na súdy, v ktorých tento postupne stráca prehľadnosť. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj zamietajúci výrok vo veci samej právne a skutkovo odvodzoval od postupu exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 31Er/2709/2008, ktorý síce o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote, avšak vo veci neboli preukázané zvyšné dve podmienky pre založenie zodpovednosti odporcu za nesprávny úradný postup. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. o veci rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia účastníkmi konania. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky navrhovateľa sú nedôvodné a nepodložené. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v posudzovanom prípade nebolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodnuté v zákonom určenej 30- dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (návrh na zmenu súdneho exekútora bol konajúcemu súdu doručený dňa 6. 10. 2010 a rozhodnuté o ňom bolo uznesením exekučného súdu zo dňa 28. 3. 2012, č. k. 37Er/861/2009-29), čo možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež konštatuje správnosť úvahy súdu prvého stupňa o tom, že v prejednávanom prípade navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený názor odvolateľa, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). S ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia (námietky týkajúce sa zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR, námietka o tom, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania ) sa odvolací súd nezaoberal. Uvedené len preukazuje to, že navrhovateľ v danej veci pri podaní odvolania postupoval formalisticky, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností daného prípadu a skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Na základe uvedeného nie je možné jeho postup v odvolacom konaní hodnotiť inak, ako šikanózny výkon práva. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.