Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/516/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213204068 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213204068.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Pospíšilovej Degmovej v právnej veci navrhovateľa: D.. D. A., O. X, B., zast. advokátkou JUDr. Radkou Paulínyovou, Trhová 4, Trnava, proti odporkyni: D.. L. B., O. X, B., zast. splnomocneným zástupcom JUDr. Lórantom Kóšom, Bebravská 7, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 155.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 51C 44/2013-114 zo dňa 7. mája 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 740,01 eur k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 155.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 155.000 eur od 30.05.2012 do zaplatenia, a náhradu iných trov konania vo výške 9.300 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 3.202,35 eur právnej zástupkyni navrhovateľa, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ a odporkyňa neboli manželia, avšak žili v spoločnej domácnosti asi 30 rokov, pričom odporkyňa mala dispozičné oprávnenie k účtu navrhovateľa č. XXXXXXXXX, vedeného v Q. Q., T..Q... Z účtu patriaceho spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. (v ktorej bola odporkyňa konateľkou), boli v prospech uvedeného účtu, patriacemu výlučne navrhovateľovi, poukázané peňažné prostriedky v celkovej výške 310.000 eur, ktoré odporkyňa z účtu navrhovateľa vybrala, a následne časť z nich vo výške 155.000 eur navrhovateľovi opätovne vložila na jeho účet, a zvyšnú časť 155.000 eur použila. Tieto skutočnosti neboli v konaní medzi účastníkmi sporné. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom od odporkyne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške, s čím odporkyňa nesúhlasila, keď tvrdila, že bola oprávnená si sumu 155.000 eur ponechať, nakoľko navrhovateľ má voči nej ako fyzickej osobe záväzky. Vec posúdil právne podľa ust. § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 494, § 451 ods. 1 a 2, a § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. po tom, čo dospel k záveru, že odporkyňa sa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatila. Skonštatoval, že účastníci konania boli vzhľadom na ich dlhodobý vzťah osobami blízkymi v zmysle ust. § 116 Obč. zák., avšak v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho záväzkovo-právneho vzťahu medzi nimi ako fyzickými osobami, na základe ktorého by mal navrhovateľ poskytnúť odporkyni finančné plnenie, a teda nebola preukázaná žiadna taká skutočnosť, ktorá by ju oprávňovala ponechať si peňažné prostriedky, ktoré vybrala z jeho osobného účtu. Mal za to, že i keď vzhľadom na jej dispozičné oprávnenie k účtu navrhovateľa bola oprávnená žalované finančné prostriedky z jeho účtu vybrať, nebola oprávnená si ich ponechať ani bez jeho súhlasu s nimi nakladať, resp. ich použiť. Naopak, po ich výbere bola povinná, najneskôr na požiadanie, tieto prostriedky bezodkladne vydať navrhovateľovi. Z uvedeného potom vyvodil, že ponechaním si týchto peňažných prostriedkov došlo na strane odporkyne k bezdôvodnému obohateniu, spočívajúceho v prospechu získaného bez právneho dôvodu, a to na úkor navrhovateľa. V odôvodnení vysvetlil, že nakoľko za rozhodujúce považoval, či medzi účastníkmi ako fyzickými osobami existoval záväzkovo-právny vzťah, ktorý by zakladal povinnosť jedného z nich plniť druhému, nezameral dokazovanie na preukázanie existencie právneho vzťahu medzi navrhovateľom a spol. SIKO Slovakia, s.r.o.. Zastával totiž názor, že ak by spoločnosť SIKO Slovakia, s.r.o., mala za to, že navrhovateľ si peňažné prostriedky, ktoré mu zaslala na účet, ponechal bez právneho dôvodu, nič nebránilo tejto spoločnosti, aby ich od navrhovateľa vymáhala ako bezdôvodné obohatenie, pričom by však išlo výlučne o vzťah navrhovateľa a právnickej osoby SIKO Slovakia, s.r.o.. Uviedol, že ak odporkyňa v konaní tvrdila, že existuje záväzok navrhovateľa voči nej ako fyzickej osobe, ktorý ju oprávňoval ponechať si návrhom uplatnenú sumu, zaťažovalo ju dôkazné bremeno tohto tvrdenia. Mal za to, že pokiaľ chcela byť v konaní úspešná, musela bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutočne, tak ako tvrdila, poskytla navrhovateľovi peňažné prostriedky, a taktiež musela preukázať dôvod ich poskytnutia, a existenciu povinnosti navrhovateľa tieto peňažné prostriedky jej vrátiť. Iba v prípade nepochybného preukázania existencie takéhoto záväzku navrhovateľa by mohla byť odporkyňa so svojou obranou v danej veci úspešná, a v dôsledku toho by sa dôkazné bremeno presunulo na navrhovateľa, ktorý by musel preukázať skutočnosti, ktoré by existenciu práva odporkyne na zaplatenie tejto sumy vylučovali. Vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, však konštatoval, že odporkyni sa nepodarilo preukázať, že by existoval záväzok navrhovateľa, na základe ktorého by jej bol povinný zaplatiť alebo vrátiť akúkoľvek peňažnú sumu. Dospel potom k záveru, že ponechaním si peňažných prostriedkov, ktoré odporkyňa vybrala z účtu navrhovateľa vo výške 155.000 eur, pri neexistencii právneho dôvodu na finančné plnenie navrhovateľa v prospech odporkyne, došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná navrhovateľovi vydať, preto ju zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z., a vzhľadom na to, že navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni 29.05.2012, kedy mu odporkyňa na základe jeho výzvy, vrátila časť dlžnej sumy vo výške 155.000 eur, priznal mu úrok z omeškania odo dňa 30.05.2012. Vysporiadal sa i s tvrdením odporkyne, že mala k účtu navrhovateľa dispozičné oprávnenie, a bežne z neho vyberala finančné prostriedky, s ktorými aj následne nakladala. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ netvrdil, že by toto oprávnenie nemala, avšak pre prebiehajúce konanie bolo rozhodujúce, či bola oprávnená si peňažné prostriedky po ich výbere z účtu navrhovateľa ponechať. Vzhľadom na blízky vzťah medzi účastníkmi, ktorí žili 30 rokov v spoločnej domácnosti, nepochyboval o tom, že bolo medzi nimi bežným úkonom uhrádzanie platieb a spoločné hospodárenie, a za týmto účelom je možné predpokladať, tak ako tvrdila odporkyňa (hoci ani toto tvrdenie nepreukázala), že dochádzalo k vzájomným výberom a vkladom na účty účastníkov. Dospel však k záveru, že výber sumy vo výške 300.000 eur z osobného účtu navrhovateľa bez jeho súhlasu za takýto bežný a obvyklý úkon nie je možné považovať. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 9.300 eur, náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 3.202,35 eur, spočívajúcu v trovách vo výške 3.150,61 eur za päť úkonov právnej služby s režijným paušálom, v náhrade za stratu času vo výške 39,44 eur, a v cestovných náhradách vo výške 12,30 eur. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu včas odvolanie, a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Jeho postup považovala za nesprávny, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súdu prvého stupňa vytkla, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože jej neumožnil vykonať navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Považovala za absurdné a v zásadnom rozpore s ust. § 125 O.s.p., že konajúci súd opieral svoje rozhodnutie na existencii „Zmluvy o spolupráci“ medzi sporovými stranami zo dňa 15.02.2010 bez toho, aby túto zmluvu videl a poznal jej obsah, a vedel na základe takto vykonaného dôkazu vyvodiť existenciu práv a povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy. Napriek tomu, že súd prvého stupňa túto zmluvu nevidel a nepozná jej obsah, ustálil svoj názor v tom, že z tejto zmluvy vznikajú záväzky spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o., ktorá nebola ani len vedľajším účastníkom konania voči navrhovateľovi v tomto konaní, čo tiež považovala za vadu konania. Mala za to, že bez vykonania tejto zmluvy o spolupráci ako dôkazu v zmysle ust. § 120 a nasl. O.s.p., nie je možné vo veci zákonne rozhodnúť, čo ale konajúci súd nespravil, a preto predložila túto zmluvu v rámci odvolania pre potreby posúdenia odvolacieho súdu, hoci mala za to, že túto povinnosť mal navrhovateľ, keďže od tejto zmluvy odvodzoval svoje pohľadávky voči spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o.. Ďalej dôvodila, že na pojednávanie dňa 07.05.2014 priniesla veľkú tašku plnú dôkazov, ktoré súd prvého stupňa nepovažoval za dôkazy, ktoré by mali význam pre posúdenie skutkového stavu veci, respektíve tieto dôkazy považoval mylne za dôkazy, ktoré nie je potrebné vykonať, keďže iba potvrdzujú zhodné vyjadrenia účastníkov konania o existencii záväzku spoločnosti SIKO Slovakia s.r.o. voči navrhovateľovi. Mala za to, že tieto dôkazy sú relevantné pre posúdenie skutkového stavu veci a tým, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil povahu dôkazov, ktoré hodlala predložiť súdu, čo konajúci súd odmietol, boli porušené jej ústavné a ostatné zákonné práva na spravodlivé súdne konanie ako i právo na ochranu práva a právom chránených záujmov v konaní. Skutočnosť, že súd prvého stupňa odmietol predloženie dôkazov z jej strany, má vyplývať z jej vyjadrenia v zápisnici z pojednávania zo dňa 07.05.2014. Preto v prílohe predložila tieto dôkazy, ktoré súd prvého stupňa odmietol vykonať, keď mala za to, že preukazujú existenciu záväzkov medzi spol. SIKO Slovakia, s.r.o. a navrhovateľom, avšak aj skutočnosť, že tieto záväzky boli už spol. SIKO Slovakia, s.r.o. navrhovateľovi uhradené. Za zarážajúce potom považovala tvrdenie súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 7 ods. 4, kde konštatoval, že ak by preukázala, že záväzky spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči navrhovateľovi už zanikli ich splnením, bola by v spore úspešná, keď práve vykonanie týchto dôkazov súd prvého stupňa odmietol. V odvolaní sa ďalej podrobne zaoberala podnikateľskou činnosťou spol. SIKO Slovakia, s.r.o., hodnotením kúpnych zmlúv za pozemky a rodinné domy, ako i výpočtami záväzkov a finančných plnení zo strany spol. SIKO Slovakia, s.r.o. navrhovateľovi, pričom vyvodila, že spol. SIKO Slovakia, s.r.o. už nemá voči navrhovateľovi žiadne splatné záväzky, naopak, navrhovateľ od nej obdržal skoro o 200.000 eur viac, než na čo mal nárok. Poukázala i na to, že keďže žili ako druh a družka vyše 33 rokov v spoločnej domácnosti, nie je možné, aby navrhovateľ o finančných operáciách v prospech jeho účtu nevedel, ako povedal počas výsluchu. Zdôraznila, že navrhovateľ si užíval nadštandardný spôsob života vzhľadom na skutočnosť, že bol iba zamestnancom s minimálnou mzdou, v zmysle čoho vyplýva, že všetky náklady navrhovateľa v súvislosti s užívaním nimi obývanej nehnuteľnosti vrátane stravy, nákladov na užívanie motorového vozidla a jeho koníčkov, ako i náklady na jeho zahraničné cyklistické zájazdy, uhrádzala ona sama. Mala za to, že z predložených dôkazov je zrejmé, že bola plne oprávnená disponovať so zostatkom účtu navrhovateľa, a v rámci vyúčtovania, ktoré si medzi sebou dohodli v roku 2012, bola plne oprávnená ponechať si vo svoj prospech celú sumu 310.000 eur, a nie len sumu vo výške 155.000 eur, keďže navrhovateľ spotreboval viac finančných prostriedkov, než na koľko mal nárok titulom predaja ním vlastnených pozemkov spol. SIKO Slovakia, s.r.o.. Uviedla, že navrhovateľ ani raz nepredložil relevantný dôkaz k uplatneným nárokom, a pokiaľ by ona nekonala tak, ako konala, ukrátila by sa o finančný výnos z predaja ňou vlastnených pozemkov a prispela by k neoprávnenému obohateniu sa navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala za v nesúlade s platným právnym poriadkom, všeobecnými zásadami občianskeho súdneho konania a s princípmi morálky, rovnosti strán a spravodlivosti. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy, a na základe dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že obsahom celého odvolania je jednoznačný poukaz na obchodnoprávny vzťah medzi navrhovateľom a spoločnosťou SIKO Slovakia s.r.o., ktorej jedinou spoločníčkou a konateľkou je síce odporkyňa, ale táto právnická osoba nie je účastníkom v tomto konaní. Zastával názor, že odporkyňa mylne stotožňuje svoju osobu so spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o.. Mal za to, že odporkyňa ako fyzická osoba nepreukázala existenciu žiadnych potenciálnych pohľadávok ako fyzickej osoby voči navrhovateľovi, a žiadnu pohľadávku konkrétne nešpecifikovala. Tvrdenia odporkyne o taške plnej dôkazov považoval za nepodložené a zavádzajúce, nakoľko po vyzvaní sudkyňou žiadne takéto dôkazy odporkyňa nepredložila, čo je aj uvedené v zápisnici z pojednávania, ktorej obsah odporkyňa nenamietala. Poukázal na to, že sudkyňa sa niekoľkokrát obrátila na zástupcu odporkyne s otázkou, či nemá návrhy na vykonanie dôkazov, pričom jeho odpoveď bola jednoznačná (nie), a po výzve na doplnenie dokazovania, žiadny z účastníkov nemal návrhy na vykonanie listinných alebo iných dôkazov. Uviedol, že dôkazy predložené odporkyňou v odvolacom konaní s týmto konaním nesúvisia a sú irelevantné z dôvodu, že sa týkajú obchodnoprávnych vzťahov medzi spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o., a ním ako fyzickou osobou, pričom spol. SIKO Slovakia, s.r.o., nie je účastníkom konania. S poukazom na ust. § 205a O.s.p. tiež uviedol, že účastník konania nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa, preto ich nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 731,97 eur + 8,04 eur za režijný paušál. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporkyne podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje. Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť svoj záväzok. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Podľa ust. § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených, môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51 Obč. zák.) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Podľa ust. § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 494, § 451 ods. 1 a 2, a § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák.. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné sa v dokazovaní zamerať na preukázanie existencie právneho vzťahu medzi navrhovateľom a spol. SIKO Slovakia, s.r.o. a záväzkov z neho plynúcich, a tiež, z akého dôvodu nepovažoval tvrdenia odporkyne, že existuje záväzok navrhovateľa voči nej ako fyzickej osobe, ktorý by ju oprávňoval ponechať si žalovanú sumu, za preukázané. Zároveň logicky zdôvodnil, prečo návrhu navrhovateľa vyhovel, keď sa v tejto súvislosti detailne zaoberal právnym vzťahom účastníkov konania ako fyzických osôb, a vyvodil správny záver, že v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho záväzkovo-právneho vzťahu medzi nimi ako fyzickými osobami, na základe ktorého by mal navrhovateľ poskytnúť odporkyni finančné plnenie, ani žiadna skutočnosť, ktorá by ju oprávňovala ponechať si peňažné prostriedky, ktoré vybrala vzhľadom na jej dispozičné oprávnenie z jeho osobného účtu. Správny je aj jeho záver, že odporkyňa bola povinná, najneskôr na požiadanie, tieto prostriedky bezodkladne vydať navrhovateľovi, a nakoľko tak neurobila a peňažné prostriedky si ponechala, bezdôvodne sa na úkor navrhovateľa obohatila, keď získala prospech bez právneho dôvodu, ktorý je mu povinná vydať. Napadnuté rozhodnutie je správne aj čo do výšky priznaných úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. v spojení s ust. § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z., účinného v rozhodnom čase a správne stanovil základnú úrokovú sadzbu, a viazaný návrhom aj prvý deň omeškania. Všetky svoje závery, ako i právne posúdenie veci aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. So všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil, a osobitne so záverom, že odporkyňa v konaní svoje tvrdenia o existencii nejakého konkrétneho záväzku navrhovateľa voči nej, ako fyzickej osobe, na základe ktorého by jej bol povinný plniť peňažnú sumu v žalovanej výške, nepreukázala. Podľa ust. § 153 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd teda rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov, a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotí a dospeje k rozhodnutiu, čím sa súd prvého stupňa aj riadil. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak navrhovateľ tvrdil, že odporkyňa bez právneho dôvodu vybrala z jeho účtu žalovanú sumu vo výške 155.000 eur, a túto si ponechala a nevrátila mu ju ani na jeho výzvu, od čoho odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bol povinný tieto tvrdenia preukázať dôkazmi. Z ním predložených dôkazov, a to výpisov z jeho účtu, ktoré potvrdili, že na výlučne jeho účet boli poukázané finančné prostriedky od spol. SIKO Slovakia, s.r.o. (teda od právnickej osoby odlišnej od účastníkov konania), ako i disponovanie odporkyne s jeho účtom tak, že z neho vybrala finančné prostriedky, ktoré naň v žalovanej výške 155.000 eur následne nevložila, boli jeho tvrdenia preukázané, preto je možné konštatovať, že uniesol tak bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu. Naviac, tieto skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi konania sporné. Ak potom odporkyňa tvrdila, že bola oprávnená si sumu 155.000 eur, ktorú vybrala z účtu navrhovateľa, ponechať z dôvodu záväzkov navrhovateľa voči nej ako fyzickej osobe, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ňou tvrdených skutočností, v opačnom prípade nemohla byť jej obrana úspešná. Keďže odporkyňa svoje tvrdenia nepreukázala žiadnymi hodnovernými dôkazmi, je namieste záver, že v konaní neuniesla na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. K tvrdeniu odporkyne v odvolaní, že súd prvého stupňa opieral svoje rozhodnutie na existencii Zmluvy o spolupráci medzi sporovými stranami zo dňa 15.02.2010 bez toho, aby túto zmluvu videl a poznal jej obsah, hoci bez jej vykonania ako dôkazu v konaní nie je podľa nej možné vo veci rozhodnúť, odvolací súd uvádza, že toto jej tvrdenie neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa vôbec takúto zmluvu nehodnotil a nevyvodil z nej žiadne závery, naopak, z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že posudzoval výlučne zistený skutkový stav vo vzťahu k žalovanému nároku, a odporkyňou tvrdenú existenciu záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov konania ako fyzických osôb. Vykonanie Zmluvy o spolupráci preto nebolo pre jeho rozhodnutie podstatné, a naviac, odporkyňa jej vykonanie v konaní pred súdom prvého stupňa ani nenavrhla. Neobstojí ani námietka odporkyne, ktorá považovala za zarážajúce tvrdenie súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 7 ods. 4, kde mal podľa nej konštatovať, že ak by preukázala, že záväzky spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči navrhovateľovi už zanikli ich splnením, bola by v spore úspešná, hoci odmietol vykonanie týchto dôkazov, keďže už zo samotnej námietky je možné vyvodiť záver, že odporkyňa zrejme odôvodneniu rozsudku neporozumela napriek tomu, že súd prvého stupňa hodnotenie dôkazov, svoje úvahy a závery vysvetlil jasne a zrozumiteľne, spôsobom pochopiteľným i pre laika. Niet vôbec žiadnych pochýb o tom, že jeho rozhodnutie nie je založené na závere, že odporkyňa nepreukázala zánik záväzkov spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči navrhovateľovi, nakoľko, ako v odôvodnení rozsudku správne uviedol súd prvého stupňa, v posudzovanej veci ide o právny vzťah navrhovateľa a odporkyne ako fyzických osôb, a preto sa nezaoberal právnym vzťahom medzi spoločnosťou SIKO Slovakia, s.r.o. a navrhovateľom. V časti odôvodnenia, na ktorú odporkyňa poukazovala, a ktorú si úplne nesprávne vyložila, vysvetlil, akým spôsobom sa v konaní prenáša dôkazné bremeno, keď uviedol, že „Pokiaľ ide o tvrdenie odporkyne, že existuje záväzok navrhovateľa voči nej ako fyzickej osobe, ktorý ju oprávňoval ponechať si návrhom uplatnenú sumu, dôkazné bremeno tohto tvrdenia zaťažovalo odporkyňu. Odporkyňa teda, pokiaľ chcela byť v konaní úspešná, musela bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutočne, tak ako tvrdila, poskytla navrhovateľovi peňažné prostriedky a taktiež musela preukázať dôvod ich poskytnutia, a existenciu povinnosti navrhovateľa tieto peňažné prostriedky jej vrátiť. Iba v prípade nepochybného preukázania existencie takéhoto záväzku navrhovateľa by odporkyňa so svojou obranou v danej veci mohla byť úspešná a v dôsledku toho by sa dôkazné bremeno presunulo na navrhovateľa, ktorý by musel preukázať skutočnosti, ktoré by existenciu práva odporkyne na zaplatenie tejto sumy vylučovali.“ Ak potom odporkyňa k odvolaniu priložila listinné dôkazy, ktoré by mali podľa obsahu jej odvolania preukazovať zánik záväzkov spoločnosti SIKO Slovakia, s.r.o. voči navrhovateľovi (odvolací súd sa ich obsahom nezaoberal), tvrdiac, že ich súd prvého stupňa odmietol vykonať, je možné dospieť k záveru, že s posudzovanou vecou nesúvisia. Na ďalšie tvrdenia odporkyne v odvolaní, že počas celej doby spolužitia s navrhovateľom uhrádzala náklady na jeho životné potreby a koníčky, a preto si mohla ňou z účtu navrhovateľa vybratú a nevrátenú sumu 155.000 eur v zmysle ich dohody ponechať, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázala žiadny konkrétny záväzok navrhovateľa, ktorý by voči nej mal, ako ani existenciu žiadnej dohody medzi účastníkmi konania, preto jej argumentácia zostala len v rovine jej nepreukázaných tvrdení. Na námietku odporkyne, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná. V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s jej tvrdením, že odmietol vykonanie dokazovania ňou predloženými listinnými dôkazmi. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.05.2014, ktorého sa osobne zúčastnila odporkyňa i jej splnomocnený zástupca, jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil prítomných účastníkov a ich zástupcov v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p., s tým, že vykonal všetky účastníkmi konania navrhnuté dôkazy, oboznámil obsah do spisu založených listinných dôkazov, ktoré aj v zápisnici konkrétne špecifikoval. Poučil ich podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom prítomní uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Odporkyňa len uviedla, že „môže toto všetko podložiť, ale je to zbytočné, akoby on žil posledných 10 rokov zo vzduchu“. Súd prvého stupňa následne vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené, a vo veci rozhodol rozsudkom. Obsah zápisnice o pojednávaní nebol nikým spochybnený. Tvrdenie odporkyne o odmietnutí vykonania listinných dôkazov súdom prvého stupňa potom odvolací súd vyhodnotil ako nepravdivé a nemajúce oporu v predloženom spise. Z uvedených dôvodov nezistil žiadne pochybenia, ktoré by mali za následok odňatie možnosti odporkyni konať pred súdom, alebo porušenie jej práv. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd dospel s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia k záveru, že odporkyňa neopodstatnene odôvodnila svoje odvolanie aj odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p.. V danej veci totiž nejde o prípad podľa § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p., pretože sa nejedná o skutočnosti a dôkazy, ktoré odporkyňa bez svojej viny nemohla označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe treba ustanovenie § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p. vykladať tak, že v odvolacom konaní možno prihliadnuť na skutočnosti a dôkazy, ktoré existovali pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, a ktoré účastník, poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., neuplatnil alebo neoznačil bez svojej viny, iba vtedy, ak sa preukáže, že účastník objektívne nemohol o nich vedieť, alebo ak z procesného hľadiska inak nezavinil nesplnenie svojej povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti. O taký prípad ale v danej veci nešlo, nakoľko odporkyňa, ako už bolo uvedené vyššie, bola súdom prvého stupňa riadne poučená podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p, pričom žiadne dôkazy nepredložila ani nenavrhla, hoci nimi v konaní pred súdom prvého stupňa disponovala, resp. mala o nich vedomosť. Preto odvolací súd na ňou k odvolaniu priložené dôkazy neprihliadal. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 9.300 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a vo výške 3.202,35 eur titulom trov právneho zastúpenia, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko odporkyňa ohľadom výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie náhrady trov konania navrhovateľovi v odvolaní ničím neargumentovala, a nenamietala ani právne posúdenie ani výšku navrhovateľovi priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu navrhovateľa v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou navrhovateľom zaplateného súdneho poplatku, a účelne vynaloženými trovami na jeho právne zastúpenie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách jeho právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu odporkyne, vo výške tarifnej odmeny 731,97 eur s režijným paušálom 8,04 eur, postupujúc podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.