Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/754/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213222769 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213222769.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: KSB ČERPADLÁ A ARMATÚRY, s.r.o., Gagarinova 7/C, Bratislava, IČO: 31 367 445, zast. Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s.r.o., Medveďovej 32, Bratislava, proti odporkyni: S. P., nar. XX.X.XXXX, L. XX, G., zast. advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Kuklovská 23, Bratislava, o zaplatenie 1.345,71 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 10C 205/2013-75 zo dňa 3. júna 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 79,41 eur k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporkyni domáhal zaplatenia 1.345,71 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, tvrdiac, že odporkyňa ako jeho zamestnankyňa prevzala z jeho pokladne peňažné sumy celkovo v žalovanej výške, a tieto nezúčtovala, alebo použila pre vlastnú potrebu. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 80,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 262,45 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a rozhodol tiež, že navrhovateľovi bude po právoplatnosti rozsudku vrátená časť zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 17,50 eur cestou Daňového úradu v Bratislave. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporkyňa pracovala u navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.1995 vo funkcii ekonóm - účtovník so mzdou 11.000,- Sk mesačne, pričom akákoľvek ďalšia platba, finančná alebo hmotná, určená zamestnávateľom, bude ex gratia, a nebude tvoriť nedeliteľnú zložku jej platu, nech by sa akokoľvek opakovala. Dodatkom k pracovnej zmluve, uzatvoreným dňa 09.01.2008, bola mzda odporkyne upravená na sumu 47.500,- Sk mesačne. Uviedol, že z výdavkového pokladničného dokladu č. 2200800109 vyplýva výber sumy 35.841,- Sk, z dokladu č. 2200800107 výber sumy 1.520,50 Sk, z dokladu č. 2200800025 výber sumy 8.990,- Sk, a z dokladu č. 2200800074 výber sumy 2.998,- Sk. Skonštatoval, že navrhovateľ zotrval v konaní na tvrdení, že žalovaná istina je zložená z týchto súm, ktoré podľa jeho názoru odporkyňa prevzala z pokladne a riadne nezúčtovala, resp. nepreukázala použitie týchto prostriedkov pre jeho spoločnosť. Mal za zrejmé, že sa jednalo o zakúpenie vecí pre osobnú potrebu, a preto mal za to, že odporkyňa sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Uviedol, že odporkyňa počas konania tvrdila, že všetky finančné prostriedky, vybraté v hotovosti z pokladne, boli doložené dokladom a riadne zaúčtované na príslušný účet v súlade so zákonom a na základe pokynov konateľa, pričom uviedla, že konatelia kontrolovali účtovníctvo každý štvrťrok, a že účtovníctvo bolo overené audítorom a schválené Valným zhromaždením. Mala potom za to, že ak konateľ spoločnosti, audítor, a valné zhromaždenie odsúhlasili žalované výdavky, nemôže ísť o nezaúčtované výdavky, a o bezdôvodné obohatenie, nakoľko žiadne peniaze pre seba nezískala, a všetko riadne zaúčtovala a odovzdala konateľovi. Vec posúdil právne podľa ust. § 222 ods. 1 a 2, a § 179 ods. 1 Zákonníka práce, a § 135 ods. 1 a 2, § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Z dokazovania a predložených listinných dôkazov ustálil, že navrhovateľ svoj nárok voči odporkyni odvodzoval od jej pracovného vzťahu a funkcie, ktorú u neho vykonávala. Jeho nárok potom kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, a vyhodnotil, že z vykonaného dokazovania skutočnosti tvrdené navrhovateľom nevyplynuli. Dospel k záveru, že odporkyňa sa nemohla na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatiť, keď pri výkone svojej pracovnej činnosti ekonóma - účtovníka spoločnosti všetky peňažné prostriedky, vybrané v hotovosti z pokladne spoločnosti, riadne zaúčtovala na účty spoločnosti s číslami, ktoré týmto účtom zodpovedali, a priložila k nim aj pokladničné doklady, čo bolo preukázané priamo na výdavkových pokladničných dokladoch s riadnym číslom podľa účtovnej knihy, a fotokópiami dokladov o nákupe jednotlivých predmetov. Mal za to, že odporca nepreukázal svoje tvrdenie, že si odporkyňa vybrané finančné prostriedky ponechala pre seba, alebo si pre seba ponechala jednotlivé predmety, ktoré za vybranú hotovosť nakúpila. V tejto súvislosti uviedol, že nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovede odporkyne, že nákup jednotlivých predmetov, ktoré boli do účtovníctva odporcu riadne doložené, vykonala na pokyn konateľa spoločnosti, a teda nešlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré by pre seba prijala. S poukazom na ním citované zákonné ustanovenia mal za to, že za riadne vedenie účtovníctva je zodpovedný konateľ spoločnosti, ktorý spoločníkom zodpovedá za škodu, ktorá pri neodbornom vykonávaní účtovníctva vznikla. Bol potom toho názoru, že odporkyňa nie je v predmetnej veci ani pasívne vecne legitimovaná. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ podal žalobu až po výmene konateľa spoločnosti, pričom vyhodnotil, že ak navrhovateľ dodatočne po dvoch rokoch považoval zaúčtované výdavky ako pre spoločnosť nepotrebné, toto nepostačuje na preukázanie, že predmety boli zakúpené pre osobnú potrebu odporkyne a v jej prospech. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti tiež uviedol, že odporkyňa ani nemala uzatvorenú Dohodu o hmotnej zodpovednosti, a preto nemohol nárok posúdiť inak, ako ho kvalifikoval navrhovateľ, teda z hľadiska schodku na zverených hodnotách podľa ust. § 182 a nasl. Zákonníka práce. Mal však za to, že i v takom prípade by bolo možné konštatovať, že k žiadnemu schodku z dôvodu riadneho vyúčtovania finančných prostriedkov nedošlo. Do úvahy neprichádzala ani všeobecná prevenčná povinnosť odporkyne podľa ust. § 179 a nasl. Zákonníka práce, a to pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom. Zdôraznil, že podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka sa v spoločnostiach s ručením obmedzeným vykonávajú inventúry a audit, a najvyšším orgánom spoločnosti sa schvaľuje ročná individuálna účtovná závierka, ktorá sa zakladá do Zbierky listín registrového súdu. Nakoľko navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz, že by boli doklady priložené k výdavkovým dokladom orgánmi spoločnosti hodnoverne namietané (ide o účtovné obdobie roku 2008), a boli z nich vyvodené nejaké závery vo vzťahu k odporkyni, vyhodnotil jeho návrh ako účelový, len z dôvodu výmeny konateľa spoločnosti, a ako taký ho zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 80,50 eur za odpor proti platobnému rozkazu a náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 262,45 eur za štyri úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia v roku 2010 v základnej sadzbe tarifnej odmeny 71,37 eur s režijným paušálom 7,21 eur, podanie odporu zo dňa 27.05.2010 v základnej sadzbe tarifnej odmeny 71,37 eur s režijným paušálom 7,21 eur, účasť na pojednávaní dňa 06.03.2014 vo výške 1/4 úkonu v sume 17,84 eur s režijným paušálom 8,04 eur, a účasť na pojednávaní dňa 03.06.2014 v základnej sadzbe tarifnej odmeny 71,37 eur s režijným paušálom 8,04 eur, všetko v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z.. O vrátení časti zaplateného súdneho poplatku rozhodol podľa ust. § 11 zákona o súdnych poplatkoch. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o vrátení časti súdneho poplatku, podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zopakoval, že sa od odporkyne domáhal zaplatenia sumy 1.345,71 eur s príslušenstvom z dôvodu, že ako jeho zamestnankyňa prevzala z jeho pokladne finančné prostriedky, ktoré nezúčtovala, resp. tovar, ktorý zakúpila za jeho finančné prostriedky si ponechala pre vlastnú potrebu. Pokiaľ súd prvého stupňa považoval ním predložené doklady za vyblednuté a nečitateľné, poukázal na to, že na pojednávaní uviedol, že ich dodá v podobe, aby ich vedel prečítať. Súd prvého stupňa sa však týmto jeho návrhom nezaoberal, a k svojmu rozhodnutiu nepovažoval za potrebné sa s písomnými dôkazmi, ktoré zakladajú jeho nárok, oboznámiť. Uviedol, že v konaní argumentoval tým, že po výmene vedenia spoločnosti a následnej kontrole audítorom bolo zistené, že vydokladovaný nákup vecí nebol použitý pre účely spoločnosti, a že tieto si odporkyňa ponechala pre vlastnú potrebu, pričom ako hlavný dôkaz navrhol účtovníctvo a výsluch svedkov. Namietal, že súd prvého stupňa návrh na vykonanie týchto dôkazov zamietol. Mal za to, že v posudzovanej veci sa odporkyňa tým, že neoprávnene nakladala s jeho finančnými prostriedkami, na jeho úkor bezdôvodne obohatila. V tejto súvislosti poukázal na to, že odporkyňa, ktorá vykonávala funkciu ekonóma a pokladníka, mala neobmedzený prístup k pokladni a účtovníctvu. Súdu prvého stupňa vytkol, že s odôvodnením, že to s vecou nesúvisí, nevypočul jeho argumentáciu, ktorou sa snažil osvetliť okolnosti tohto prípadu, a síce, že aj vtedajšieho konateľa žaluje za bezdôvodné obohatenie v inom súdnom konaní, taktiež za nakúpenie veci z prostriedkov zamestnávateľa, a ponechanie si ich pre vlastnú potrebu. Namietal, že všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania za účelom preukázania jeho skutkových tvrdení, boli súdom prvého stupňa odmietnuté. Zastával názor, že súd prvého stupňa bez preukázania pravdivosti uveril tvrdeniu odporkyne, pričom s jeho argumentáciou sa vôbec nezaoberal. Poukázal na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že odporkyňa z pokladne vybraté finančné prostriedky zaúčtovala. V tejto súvislosti súdu prvého stupňa vytkol, že sa nezaoberal a ani zaoberať nechcel tým, ako odporkyňa naložila s predmetmi, ktoré nakúpila za jeho financie. Zotrval na tvrdení, že si bez jeho vedomia nakúpené veci ponechala. Odporkyňa navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 158,82 eur. Mala za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, ktoré vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Zopakovala, že všetky finančné prostriedky prevzaté z pokladne navrhovateľa boli v súlade so zákonom o účtovníctve riadne zaúčtované, a navrhovateľ ako jej vtedajší zamestnávateľ, o nich mal prehľad. Všetky výdavky odsúhlasil vtedajší konateľ navrhovateľa, ktorý v zmysle zákona zodpovedá aj za riadne vedenie účtovníctva obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že povinnosť viesť predpísanú evidenciu a účtovníctvo je jednou z najvýznamnejších povinností konateľov, ktorí spoločníkom zodpovedajú aj za škodu, ktorá by vznikla pri neodbornom vykonávaní účtovníctva. Naviac konateľ každý štvrťrok, a na konci roka kontroloval účtovníctvo spoločnosti, toto bolo overené audítorom a schválené valným zhromaždením spoločnosti. Ani v jednom prípade neboli výhrady voči výdavkom, ktoré navrhovateľ označil ako nezaúčtované. Ak teda konateľ, audítor a valné zhromaždenie odsúhlasili žalované výdavky, ktoré aj boli v účtovníctve riadne zavedené, nemôže ísť o výdavky nezaúčtované. Zotrvala na tvrdení, že z prostriedkov vybraných z pokladne navrhovateľa nemala žiadny prospech, nákupy tovaru za ne boli vykonané na pokyn konateľa, keď išlo o nákupy pre zákazníkov, ktoré sa používali ako reprezentačné prostriedky v obchodných vzťahoch. Nakoľko všetky výdavky doložila dokladom, a následne riadne zaúčtovala na príslušný účet, nemohla sa na úkor navrhovateľa žiadnym spôsobom bezdôvodne obohatiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, prečo neobstálo tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa z pokladne vybrané prostriedky nezaúčtovala, a z akého dôvodu nepovažoval jeho tvrdenia o tom, že odporkyňa si vybrané finančné prostriedky resp. predmety, ktoré za ne nakúpila, ponechala pre seba, za preukázané. Zároveň logicky zdôvodnil, prečo návrhu navrhovateľa nevyhovel, keď sa v tejto súvislosti detailne zaoberal právnym vzťahom účastníkov konania, pracovným zaradením odporkyne bez hmotnej zodpovednosti, a zodpovednosťou konateľa navrhovateľa za riadne vedenie účtovníctva ako i za škodu pri jeho neodbornom vykonávaní, a vyvodil správny záver, že v konaní neboli tvrdenia navrhovateľa preukázané žiadnym dôkazom. Všetky svoje závery, ako i právne posúdenie veci aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. So všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil, a osobitne so záverom, ktorý viedol k zamietnutiu návrhu, že navrhovateľ v konaní svoje tvrdenia o tom, že sa odporkyňa na jeho úkor bezdôvodne obohatila, nepreukázal. Podľa ust. § 153 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd teda rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov, a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotí a dospeje k rozhodnutiu, čím sa súd prvého stupňa aj riadil. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak navrhovateľ tvrdil, že odporkyňa postupne vybrala z jeho pokladne finančné prostriedky v žalovanej výške, a tieto nezaúčtovala, resp. ak ich zaúčtovala, ponechala si ich, alebo predmety za ne nakúpené, pre vlastnú potrebu, od čoho odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, v opačnom prípade nemohol byť v konaní úspešný. Z ním predložených dôkazov, a to výdavkových pokladničných dokladov s riadnym číslom podľa účtovnej knihy a fotokópiami dokladov o nákupe jednotlivých predmetov, bolo preukázané, že všetky odporkyňou vybrané finančné prostriedky boli do účtovníctva riadne zavedené s číslami zodpovedajúcimi účtom spoločnosti navrhovateľa, keď k nim boli priložené aj relevantné pokladničné doklady, z čoho súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporkyňa finančné prostriedky vybrané z jeho pokladne nezaúčtovala, v konaní preukázané nebolo, naopak, uvedenými dôkazmi bolo vyvrátené. Ohľadom svojich tvrdení, že si odporkyňa vybrané finančné prostriedky, alebo predmety za ne zakúpené ponechala pre vlastnú potrebu, navrhovateľ v konaní neprodukoval a ani neoznačil žiadne dôkazy. Jeho ničím nepreukázané úvahy o tom, že zakúpené predmety spoločnosť navrhovateľa nepotrebovala, alebo že ich nebolo možné považovať za nákupy pre zákazníkov navrhovateľa ako reprezentačné predmety v obchodných vzťahoch, zostali potom len v rovine jeho tvrdení, v žiadnom prípade nepreukazujúcich ním tvrdenú skutočnosť, že si odporkyňa peniaze alebo zakúpené predmety ponechala, od ktorej odvodzoval návrhom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže navrhovateľ svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi hodnovernými dôkazmi, je namieste záver, že v konaní neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. K námietkam navrhovateľa v odvolaní, že súd prvého stupňa ním navrhnuté dôkazy odmietol vykonať, a že hoci ako hlavný dôkaz navrhol účtovníctvo a výsluch svedkov, bol jeho návrh súdom prvého stupňa zamietnutý, odvolací súd uvádza, že neobstoja. V postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a s tvrdením navrhovateľa, že odmietol vykonanie ním navrhnutého dokazovania, sa nestotožnil. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 03.06.2014, ktorého sa osobne zúčastnila právna zástupkyňa navrhovateľa, jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil obsah spisu aj do spisu založených listinných dôkazov, a že právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala lehotu päť dní na doplnenie návrhu na vykonanie dokazovania, pričom uviedla, že nevie, čo by ešte chcela doložiť. Po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. účastníci konania ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Súd prvého stupňa následne vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené, a vo veci rozhodol rozsudkom. Obsah zápisnice o pojednávaní nebol nikým spochybnený. Tvrdenie navrhovateľa o odmietnutí vykonania ním navrhnutých dôkazov (údajne účtovníctvom a výsluchom bližšie neoznačených svedkov) súdom prvého stupňa potom odvolací súd vyhodnotil ako nepravdivé a nemajúce oporu v predloženom spise, z ktorého žiadne navrhovateľom navrhnuté dokazovanie nevyplýva. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ, ako už bolo uvedené vyššie, bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p, pričom žiadne dôkazy nepredložil ani nenavrhol. Ním tvrdené navrhované dôkazy (účtovníctvo, a mená svedkov, ktorých údajne žiadal vypočuť) nepriložil ani k odvolaniu. Z uvedených dôvodov nezistil odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa žiadne pochybenia. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 80,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a vo výške 262,45 eur za trovy právneho zastúpenia, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko navrhovateľ ohľadom výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie náhrady trov konania odporkyni, v odvolaní ničím neargumentoval, a nenamietal ani právne posúdenie ani výšku odporkyni priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu odporkyne v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou odporkyňou zaplateného súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu, a účelne vynaloženými trovami na jej právne zastúpenie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách jej právneho zastúpenia vo výške 79,41 eur, a to za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa, vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 71,37 eur s režijným paušálom 8,04 eur, postupujúc podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.