Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/17/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238892 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213238892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov JUDr. Edity Szabovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci navrhovateľky: U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., X. ulica XXXX/XX, proti odporcovi: LLZ Servis, s.r.o., Galvaniho 12, Bratislava, IČO 44 276 745, zastúpený: JUDr. Juraj Bilický, advokát, AK Farská 9, Nitra, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, zo dňa 5.6.2014, č.k. 19Cpr/8/2013-116, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 5.6.2014 č.k. 19Cpr/8/2013-116 v napadnutej časti, čo do výroku o zamietnutí návrhu p o t v r d z u j e . Do výroku o náhrade trov konania rozsudok m e n í tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi 481,02 eur na náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľka je ďalej p o v i n n á nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 139,82 eur k rukám právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti určenia, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá naďalej aj po 5.12.2013. Návrh zamietol v časti náhrady mzdy za obdobie od 1.10.2013 do 5.12.2013 s príslušenstvom. Konanie zastavil v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.9.2013. Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 481,27 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom podaným na súd dňa 15.11.2013 sa domáhala navrhovateľka vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. l, písm. b) Zákonníka práce zo dňa 25.09.2013 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. Návrh odôvodnila tým, že výpoveď v celom rozsahu odmieta a trvá na tom, aby jej odporca naďalej prideľoval prácu v zmysle jej listu zo dňa 07.10.2013 podľa uzavretej pracovnej zmluvy. Svoju prácu vykonávala podľa najlepšieho svedomia a vedomia, konateľka ju úmyselne zavádzala, že si má otvoriť živnosť a dá jej prácu na faktúru. Dôkazom je otvorenie živnosti dňa 01.10.2013. Dňa 02.10.2013 pricestovala z V. do firmy odporcu v O., kde konateľka priznala, že má inú externú firmu na vedenie účtovníctva a navrhovateľka sa musela vrátiť do V. na vlastné náklady. Ona neohrozila záujmy zamestnávateľa, nespôsobila mu žiadnu škodu, ani nepriaznivé dôsledky. Keby to tak bolo, tak ju zamestnávateľ vyzve na odstránenie nedostatkov s určením termínu. Na pojednávaní dňa 25.03.2014 spresnila navrhovateľka petit návrhu tak, že žiadala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 25.9.2013 je neplatné a tiež aby určil že pracovný pomer trvá naďalej. Súčasne si uplatnila náhradu mzdy od 01.10.2013 do doby kým jej odporca neumožní nastúpiť do práce, alebo s ňou platne neskončí pracovný pomer. Náhradu mzdy si uplatnila vo výške 1 160,- Eur mesačne, ako aj vyplatenie úrokov omeškania za obdobie od 30.11.2013 do zaplatenia vo výške 5,25% ročne. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Namietol, že návrh bol podaný predčasne. Navyše navrhovateľka údajnú vzniknutú škodu voči odporcovi nevyčíslila, resp. zmätočne vyčíslila niekoľko nárokov, ktoré sú nepodložené a nepreskúmateľné. Odporca námietkam navrhovateľky voči výpovedi, ktorej neplatnosti sa domáha, a jej žiadosti o trvanie pracovného pomeru bezodkladne vyhovel. Z konania samotnej navrhovateľky nebolo možno vyvodiť, či jej pracovný pomer skončil alebo pracovný pomer trvá, keďže komunikácia s ňou bola komplikovaná a odporca mal záujem postupovať správne. Pracovný pomer v zmysle výpovede z 25.09.2013 mal skončiť dňa 30.09.2013, a odporkyňa sa dňa 09.10.2013 s účinnosťou od 02.10.2013 zaregistrovala na Úrade práce v Piešťanoch ako nezamestnaná. Tam deklarovala, že jej pracovný pomer skončil a požiadala o podporu v nezamestnanosti. Dňa 17.10.2013 doručila odporcovi list, ktorým oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávali. Napriek tomu sa o nástup do práce ani len nepokúsila. Z e-mailovej komunikácie, ktorú sústavne zasielala ani raz nevyplynulo, že chce nastúpiť do práce. Jediné čoho sa domáhala boli nároky, ktoré jej vyplývajú zo skončenia pracovného pomeru a rôzne invektívy. Odporca ju opakovane telefonicky, e-mailom aj písomne vyzýval, aby sa dostavila do sídla spoločnosti, čo neurobila. Po konzultácii s právnikom odporca akceptoval, že výpoveď zo dňa 25.09.2013 je neplatná. Navrhovateľke to oznámil listom zo dňa 14.11.2013 spolu so zaslaním novej výpovede. Navrhovateľka si až dňa 29.11.2013 vyzdvihla doručovanú zásielku s výzvou, aby sa dostavila do sídla spoločnosti na doriešenie záležitostí ohľadne pracovného pomeru. O tom, že nemala skutočný záujem pracovať svedčí aj to, že napriek tomu, že zásielku prevzala dňa 29.11.2013 do práce sa nedostavila. Zásielku, ktorou žalovaný oznamoval žalobkyni, že jej pracovný pomer trvá a zasielal novú výpoveď, si úmyselne vyzdvihla až 05.12.2013, t.j. v posledný deň úložnej lehoty. Z predchádzajúcej komunikácie musela vedieť, čo zásielka obsahuje, a navyše dňa 29.11.2013 si na pošte vyzdvihla zásielku zo dňa 07.11.2013. V čase podania návrhu navrhovateľka tak vedela, že žalovaný akceptuje, že jej pracovný pomer trvá a existujúci stav spôsobila svojím zavineným konaním. Navrhovateľka prvýkrát neplatnosť skončenia svojho zamestnaneckého pomeru namietala až listom zo 07.10.2013, ktorý bol doručený zamestnávateľovi 17.10.2013. Dňa 18.10.2013 do práce nenastúpila a nemohla byť jej prideľovaná práca. Preto jej nárok na náhradu mzdy nemohol vzniknúť. Odporca navrhol žalobu zamietnuť. Písomným podaním doručeným súdu dňa 15.05.2014 navrhovateľka vzala návrh späť v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.09.2013. Trvala na časti žaloby, ktorou mal súd určiť, že jej pracovný pomer u odporcu trvá aj naďalej po 05.12.2013 a zaviazal odporcu na vyplatenie odstupného za výpovednú lehotu a 4 mesiace náhrady mzdy, ako aj na priznaní trov konania. Súd uznesením na pojednávaní 05.06.2014 zmenu návrhu pripustil. Súd konanie o určenie, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá aj po 05.12.2013 podľa § 103 a 104 O.s.p. zastavil z dôvodu, že ide o prekážku začatého konania. Neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 06.012.2013 sa navrhovateľka domáha v inom konaní vedenom na rovnakom súde pod sp. zn. 12Cpr/9/2013. V časti návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.09.2013. súd konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľkou. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 42 ods. 1, veta prvá; 59 ods. 1 písm. b); 61 ods. 1, ; 68 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Konštatoval. že v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 01.10.2013 do 05.12.2013 s príslušenstvom bolo preukázané, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu bol ukončený okamžitým skočením pracovného pomeru dňa 06.12.2013. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že nesúhlasila s výpoveďou z 25.09.2013, podľa ktorej mal pracovný pomer skončiť 30.09.2013, mal súd za to, že v tom čase navrhovateľka výpoveď akceptovala, lebo od 02.10.2013 sa zaregistrovala na Úrade práce v Piešťanoch ako nezamestnaná, kde predložila aj skončenie pracovného pomeru a požiadala o podporu nezamestnanosti. Aj keď prebiehali rokovania medzi navrhovateľkou a konateľkou odporcu o tom, že by prípadne mohla pracovať v tejto spoločnosti na živnosť, takéto rokovania neboli záväzné a nedospeli k vzájomnej dohode. Navrhovateľka vedela už pred doručením výpovede o tom, že jej zamestnávateľ uvažoval o presune niektorých činnosti na externé spoločnosti. Odporca sa dozvedel až z listu navrhovateľky zo dňa 07.10.2013, ktorý mu bol doručený poštou dňa 17.10.2013, že navrhovateľka považuje výpoveď z 25.09.2013 za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Napriek tomuto listu sa navrhovateľka nepokúsila kontaktovať zo zamestnávateľom, neprišla na pracovisko, vyhýbala sa preberaniu emailových a poštových zásielok. Do sídla spoločnosti prišla až 06.12.2013 na výzvu zamestnávateľa, ktorú si prevzala na pošte. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľkou v tomto konaní vyplýva, že si hľadala prácu, chodila na konkurzy. Vyplýva z toho, že nemala záujem nastúpiť do práce u odporcu. Aj z obsahu emailovej komunikácie vyplýva, že navrhovateľka sa nedomáhala nástupu do práce, ale riešila len veci, ktoré mali súvisieť so skončením pracovného pomeru ku dňu 30.09.2013. Navrhovateľka nereagovala ani na telefonické výzvy konateľky spoločnosti, ktorá chcela s ňou osobne riešiť situáciu ohľadne jej zaradenia do práce, prípadne iné jej pracovno-právne požiadavky. Po doručení listu od navrhovateľky dňa 17.10.2013 odporca kontaktoval právneho zástupcu. Po porade dospel k záveru, že výpoveď z 25.09.2013 nespĺňa formálne náležitosti pre platnosť tejto výpovede. Preto sa rozhodol vyzvať navrhovateľku, aby sa dostavila do firmy a túto situáciu spolu riešili. Toto je uvedené aj v liste zo dňa 07.11.2013, ktorým odporca vyzval navrhovateľku, aby dňa 13.11.2013 o 10.00 hod. prišla do firmy spoločnosti, aby sa doriešil jej pracovno- právny vzťah. Navrhovateľka sa do firmy 13.11.2013 nedostavila. Jej neprítomnosť na pracovisku až do 14.112013 považoval zamestnávateľ za absenciu a opätovne jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov listom zo dňa 14.11.2013. Túto výpoveď považoval odporca za platnú aj s kvalifikovaným výpovedným dôvodom, o ktorom navrhovateľka vedela už v septembri 2013; teda, že účtovnícke práce bude firma zabezpečovať externe. Spolu s výpoveďou zo dňa 14.11.2013 bol navrhovateľke doručený aj sprievodný list, v ktorom bolo navrhovateľke vysvetlené, že zamestnávateľ prehodnotil na jej námietku výpoveď z 25.09.2013 ako neplatnú, lebo nespĺňala potrebné náležitosti. Bola vyzvaná na nástup na pracovisko a bolo jej tiež vysvetlené, že nová výpoveď je jej daná z dôvodu organizačných zmien pre nadbytočnosť. Obidva tieto listy boli dané na poštovú prepravu 15.11.2013. Navrhovateľka si ich prevzala až 05.12.2013. Súd tak mal za preukázané, že navrhovateľka za obdobie od 01.10.2013 do 05.12.2013 sa do práce nedostavila, žiadna práca jej nemohla byť zamestnávateľom prideľovaná a nešlo o prekážku na strane zamestnávateľa. Preto jej nárok na náhradu mzdy nevznikol. Súd preto v časti, ktorou si navrhovateľka uplatňovala náhradu mzdy ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov za právnu pomoc v celkovej výške 481,27 Eur nasledovne: Základom odmeny je sadzba tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v sume 61,87 Eur za tieto úkony: - 24.03.2014 prevzatie a príprava zastúpenia, režijný paušál 8,04 €, - 25.03.2014 účasť na pojednávaní, režijný paušál 8,04 €, - 05.06.2014 účasť na pojednávaní + 100% za trvanie pojednávania, režijný paušál 8,04 €, spolu v sume 179,64 €. Ďalej súd priznal náhradu cestovných výdavkov za účasť právneho zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 25.03.2014 a 05.06.2014 vo výške 94,43 €; a náhradu za stratu času spojeného s cestovaním v týchto dňoch na trase K. - O. a späť v sume 107,20 €. Rozsudok napadla odvolaním v zákonnej lehote navrhovateľka podaním zo dňa 21.8.2014, ktorým sa domáha, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zmenil tak, že navrhovateľke vznikol nárok na náhradu mzdy od 1.10.2013 do 5.12.2013 s úrokom z omeškania 5,25 % ročne od 30.11.2013 do zaplatenia, a aby odporcu zaviazal nahradiť jej trovy konania za právne služby v čiastke 150,- Eur a hotové výdavky 56,30 Eur. Alternatívne navrhla, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie navrhovateľka v podstate odôvodnila nasledovne: · výpoveď odporcu zo dňa 25.9.2013 neakceptovala a jej evidencia na úrade práce nezakladá, že sa pracovný pomer skončil. V práci pokračovať nemohla, lebo ráno 2.10.2013 ju konateľka vyhodila z práce. Bola tak prinútená hľadať si inú prácu a zdroj obživy. Súd neprihliadal na to, že do práce prišla 2.10.2013 osobne. Súd nesprávne uvádza, že mala absenciu do 14.11.2014, keď v potvrdení o zamestnaní je uvedená absencia odo dňa 6.12.2014 (pozn. súdu: správne má byť rok 2013). Svoj záujem pracovať u odporcu dokázala ústne 27.9.2013, 2.10.2013 a 6.12.2013. Z firmy ju však vyhodili. Dňa 6.12.2013 ju zamestnávateľ nepustil do kancelárie a nedovolil jej pracovať. Už dňa 2.10.2013, keď prišla do práce, sa konateľka priznala, že na jej prácu už má inú externú firmu. V tento deň musela odovzdať všetky veci, konateľka ju zbalila a donútila odísť. Keby nemala záujem o prácu, všetko by odovzdala už dňa 27.9.2013, · ani vo výpovedi z 5.12.2013 sa nič neuvádza o absencii v práci. Zamestnávateľ priznal, že prekážky vznikli na jeho strane a o vymyslenej absencii začal hovoriť až 6.12.2013. Táto druhá výpoveď je platná. Poštu si prevzala hneď ako našla v schránke doporučený lístok. Pritom pošta vyhľadá zásielku na základe kódu na lístku, nie podľa mena adresáta. Účinky výpovede nastali až jej doručením do vlastných rúk odporkyne. List odporcu zo 7.11.2013 jej bol doručený až po termíne 13.11.2013, teda po termíne riešenia doriešenia pracovnoprávnych nárokov, · telefonicky sa s ňou zamestnávateľ pokúsil spojiť jediný krát, dňa 13.11.2013, ale bolo zlé spojenie, viac už netelefonoval, · nesprávny je aj výrok o náhrade trov konania odporcovi. Nie je zistiteľné z akej ceny vychádzal odporca pri vyčíslení trov, keď výška náhrady mzdy bola len všeobecne uvedená. Trovy sú aj nesprávne vyčíslené, pretože náhrada cestovných výdavkov mala byť 94,18 a nie 94,43 Eur. Nesprávny je aj celkový súčet trov, ktorý je 381,02 Eur a nie 481,27 Eur, · odvolanie navrhovateľka doplnila aj ďalším podaním zo dňa 21.9.2014. Uviedla, že sám odporca potvrdil v liste zo dňa 14.11.2013, že pracovný pomer navrhovateľky naďalej trvá. Tento list navrhovateľka prevzala 5.12.2013. Odporca ústne aj písomne potvrdil, že mala záujem vo firme pracovať a bol povinný prideľovať jej prácu. K odvolaniu navrhovateľky sa odporca vydaril písomne, podaním zo dňa 24.9.2014 a 17.10.2014. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa postupoval správne keď nevypočul svedkov navrhnutých navrhovateľkou, pretože sa nevedela presne vyjadriť k čomu majú byť vypočutí. Nenavrhla žiadne relevantné dôkazy, ktoré by podporili jej tvrdenia. V odvolaní neuviedla ani to, v čom konkrétne mal súd pri hodnotení dôkazov pochybiť. Podľa názoru odporcu súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, riadne sa vyporiadal so všetkými dôkazmi a rozsudok náležite odôvodnil. V priebehu konania to bola práve navrhovateľka, ktorá návrh viackrát „spresňovala“ a nevedela uviesť čoho sa vlastne domáha. Až po námietke odporcu vzala čiastočne návrh späť keď pochopila, že si ho duplicitne uplatňuje v inom konaní. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, odporca trvá na uplatnenom nároku 481,27 Eur. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov právnej pomoci za odvolacie konanie. V doplnenom vyjadrení zo 17.10.2014 v podstate uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľka vyjadrovala dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru ku dňu 6.12.2013, toto nie je predmetom toho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu a ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa v novom konaní náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.). K odôvodneniu prvostupňového súdu považuje odvolací súd zdôrazniť nasledovné: Predmetom odvolacieho konania je výrok, ktorým prvostupňový súd zamietol uplatnený nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.10.2013 do 5.12.2013, kedy bol pracovný pomer navrhovateľky skončený okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 5.12.2013, ktoré navrhovateľka prevzala 6.12.2013. Výpoveď zo dňa 25.9.2013 navrhovateľka prevzala 27.9.2013 s tým, že pracovný pomer mal skončiť ku dňu 30.9.2013. Navrhovateľka sa bezprostredne po prevzatí tejto výpovede nedomáhala jej neplatnosti a ani toho, aby jej odporca ďalej prideľoval prácu. Naopak, zaregistrovala sa ako nezamestnaná na úrade práce ku dňu 2.10.2013. Neplatnosť výpovede namietla až v liste zo dňa 7.10.2013, ktorý bol odporcovi doručený dňa 17.10.2013. Účasť navrhovateľky na pracovisku dňa 2.10.2013 tak nie je relevantná, pretože v tomto čase odporca ešte nemohol predpokladať, že bude namietať neplatnosť danej výpovede. Následne odporca uznal formálnu neplatnosť výpovede zo dňa 25.9.2013 a začal vyzývať navrhovateľku na nástup do práce telefonicky, písomne a emailovou poštou, ktorá je založená v spise. Navrhovateľka bola s odporcom po oznámení, že považuje výpoveď za neplatnú, v emailovom kontakte, preukázateľne už od 21.10.2013, priebežne až do dania druhej výpovede zo dňa 5.12.2013 (dôkazy na č.l. 42 až 46). Na č.l. 47 je emailová správa navrhovateľky z 12.11.2013, na ktorú reagovala konateľka odporcu správou zo dňa 13.11.2013, v ktorej konštatovala, že navrhovateľka nerešpektovala písomnú výzvu dostaviť sa na pracovisko v tento deň a aby oznámila, kedy sa dostaví. Napriek tomu navrhovateľka na výzvy zamestnávateľa nereagovala a na pracovisko sa dostavila až dňa 6.12.2013, kedy jej bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru pre neospravedlnenú absenciu v práci zo dňa 5.12.2013. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutkový stav, že žalovanom období navrhovateľke nevykonávala prácu preto, že sa na pracovisko nedostavila. Teda nie z dôvodov na strane odporcu ako zamestnávateľa. Keďže s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho dôvodmi do merita veci sa odvolací súd plne stotožňuje, potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, odvolací súd zistil matematické pochybenia pri výpočte trov prvostupňového konania za poskytnuté právne služby odporcovi, ktoré namietla navrhovateľka v odvolaní. Na strane 7 rozsudku súd nesprávne uviedol sumu 179,64 Eur ako odmenu za tri úkony právnej služby, hoci mal uviesť sumu 279,64 Eur. Táto chyba sa však nepreniesla do konečného súčtu trov právneho zastúpenia. Súd nesprávne spočítal položky tvoriace náhradu cestovných výdavkov, keď správna suma nemala byť 94,43 Eur, ale 94,18 Eur. Celkový súčet trov tak mal byť v čiastke 481,02 Eur. Odvolací súd preto výrok o trovách konania napadnutého rozsudku zmenil a uviedol správnu sumu. K odvolacej námietke navrhovateľky, že z rozsudku súdu prvého stupňa nie je zistiteľný tarifný základ priznanej odmeny, odvolací súd poukazuje na to, že v dôvodoch je odkaz na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci v peniazoch. Keďže v danom prípade išlo o takýto prípad a jedna trinástina výpočtového základu za obdobie poskytnutia právnej pomoci odporcovi bola v sume 61,87 Eur, súd prvého stupňa rozhodol správne. Z rovnakej sumy vychádzal aj odvolací súd pri priznaní trov odvolacieho konania Odporca boli voči navrhovateľke plne úspešný aj v odvolacom konaní. Vznikli mu trovy právneho zastúpenia za 2 úkony - vyjadrenia zo dňa 24.9.2014 a 17.10.2014 k odvolaniu navrhovateľky a jeho doplneniu. Odvolací súd mu preto priznal náhradu trov odvolacieho v celkovej výške 139,82 Eur (jeden úkon po 61,87 Eur s paušálnou náhradou po 8,04 Eur podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.