Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/733/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213241622 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213241622.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Z.. Y. Š., Q.. XX. XX. XXXX, U. Y. M. Č.. X, U., proti žalovanému: Slovenská komora audítorov, IČO: 30 779 537, Záhradnícka ul. č. 62, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Merica, Priemyselná ul. č. 6, Bratislava, o zaplatenie istiny 240, 50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23. mája 2014, č. k. 15C/76/2014 - 72, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom konanie v časti žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 240,50 eur vo výške 7,81 % od 18.11.2013 do 21.11.2013 a vo výške 2,56 % od 22.11.2013 do zaplatenia zastavil a žalobu vo zvyšku o zaplatenie 240,50 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 22.11.2013 do zaplatenia, zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil v časti výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol právne ust. § 18 ods. 2 písm. d), § 451 ods. 1, 2, § 456, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 2, § 29 ods. 1, 4, 5, 7 a 9, § 34 ods. 1, 2, § 35 písm. i), § 37 ods. 2, § 38 ods. 8, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 540/2007 Z. z. v znení účinnom v rozhodnej dobe od 01. 06. 2010 do 31. 12. 2013, č. l. 7 bod 1 písm. d), čl. 18 bod 1 písm. e) Štatútu žalovaného a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď žalobca v konaní zákonné predpoklady vzniku vzťahu z bezdôvodného obohatenia nepreukázal. Uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca je členom žalovaného, ktorý je ako právnická osoba (§ 18 ods. 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka) nezávislou samosprávnou stavovskou organizáciou združujúcou audítorov a audítorské spoločnosti zapísané v príslušnom zozname a zároveň, že medzi účastníkmi nebolo ani sporné, že žalobca uhradil žalovanému za jeho účasť na 11 vzdelávacích cykloch na školeniach organizovaných žalovaným v rokoch 2011 a 2012, spolu sumu 240,50 eur, sporným však bolo, či žalovaný bol alebo nebol oprávnený na prijatie tohto plnenia (plnení) od žalobcu, teda, či prijatím tohto plnenia (plnení) bola naplnená jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a to majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný (Komora audítorov) má oprávnenie a súčasne aj povinnosť zabezpečovať sústavné vzdelávanie audítorov zo zákona (§ 29 ods. 2 zákona č. 540/2007 Z. z.) s tým, že list Ministerstva školstva SR zo dňa 23.01.2013, č. 34/2013-PKV, ktorý ako listinný dôkaz predložil žalobca nepreukázal, že žalovaný môže vyššie uvedenú činnosť vykonávať len ako držiteľ akreditácie podľa zák. č. 288/1997 Z. z. a (alebo) zák. č. 131/2002 Z. z., nakoľko iba deklaruje skutočnosť, že žalovaný nie je držiteľom licencie podľa uvedených zákonov, ktorú skutočnosť potvrdil aj sám žalovaný s tým, že o ňu nežiadal, pretože nevykonáva akreditované vzdelávacie aktivity, ale zabezpečuje sústavné vzdelávanie audítorov na základe zákonného oprávnenia, pričom v konaní žalobca netvrdil a ani nepreukazoval, že by žalovaný zabezpečoval sústavné vzdelávanie na komerčnej báze pre iné osoby ako stanovuje zák. č. 540/2007 Z. z. (pre audítorov a ich asistentov) a preto dospel k záveru, že žalovaný zabezpečoval sústavné vzdelávanie audítorov, vrátene žalobcu, na základe právneho dôvodu, teda oprávnene. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vzťah žalobcu ako audítora a člena žalovaného so žalovaným je upravený zákonom (zák. č. 540/2007 Z. z.), ktorý však neupravuje, či má žalovaný zabezpečovať svoju povinnosť sústavne vzdelávať audítorov bezodplatne alebo odplatne (úplne, resp. čiastočne) s tým, že je právom žalovaného túto problematiku riešiť prijatými a vydanými vnútroorganizačnými predpismi a rozhodnutiami príslušných orgánov, s ktorými má každý audítor zákonnú povinnosť sa oboznamovať a dodržiavať ich a to, či vzdelávacia aktivita zabezpečovaná žalovaným je plne ním finančne dotovaná alebo je zabezpečená s finančným príspevkom audítora vyplýva zo schváleného rozpočtu výnosov a nákladov na činnosť vzdelávania zhromaždením žalovaného ako najvyššieho orgánu, keď konkrétny výkon tohto rozhodnutia zabezpečuje prezídium žalovaného a komisia pre vzdelávanie, ktorá stanovuje konkrétnu výšku nákladov na jednotlivé vzdelávacie činnosti v závislosti od finančných možností žalovaného dotovať toto sústavné vzdelávanie, ktoré zabezpečuje. Poukázal na skutočnosť, že s rozhodnutím žalovaného, či ním zabezpečené konkrétne školenie pre audítorov bude bez finančného príspevku alebo s finančným príspevkom audítora a v akej sume, sa má audítor možnosť oboznámiť zo zverejneného zoznamu vzdelávacích akcií zabezpečovaných komorou na webovej stránke žalovaného, ako aj z oznámenia o uskutočnení jednotlivých vzdelávacích podujatí zaslaného žalovaným buď elektronickou formou alebo poštou, čo nebolo medzi účastníkmi sporné, z čoho vyplýva, že žalovaný zabezpečoval sústavné vzdelávanie audítorov, vrátene žalobcu, na základe zákona a v súlade vnútornými predpismi žalovaného. Výrok, ktorým konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 240,50 eur vo výške 7,81 % od 18.11.2013 do 21.11.2013 a vo výške 2,56 % od 22.11.2013 do zaplatenia zastavil, odôvodnil právne ust. § 96 ods. 1, 3 O. s. p. a vecne späťvzatím žaloby žalobcom v tejto časti dňa 23. 05. 2014. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 veta prvá, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1, 8 O. s. p. a vecne neúspechom žalobcu v časti žaloby, v ktorej procesne zavinil zastavenie konania v časti nároku uplatneného titulom zaplatenia úrokov z omeškania a úspechom žalovaného vo zvyšku žaloby, z dôvodu ktorého žalovanému priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za odpor podaný proti platobnému rozkazu á 16, 50 eur a pozostávajúcich z trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za tri úkony právnej služby podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 z. z. v znení neskorších predpisov, prevzatie a príprava zastúpenia dňa 04. 03. 2014, písomne podaný odpor dňa 07. 03. 2014 a za účasť na pojednávaní dňa 23. 05. 20149 (správne 23. 05. 2014) á 21, 58 eur, 3 á 8, 04 eur režijný paušál a 20 % DPH z odmeny = 17, 72 eur. Uviedol, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania za úkon právnej služby, ďalšia porada s klientom dňa 15. 05. 2014, nakoľko advokát jeho vykonanie nepreukázal (napr. zápisnicou z rokovania) a zároveň nepreukázal jeho účelnosť a hospodárnosť, vzhľadom na predmet sporu. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných iba čiastkových dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie podstatné skutočnosti a iné dôkazy, ktoré neboli súdom prvého stupňa zrealizované a napokon z dôvodu, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie 240, 50 eur zrušiť a zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie vo výške 240, 50 eur s 5, 25 % úrokom z omeškania ročne od 22. 11. 2013, ako i trovy konania. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho vydaním došlo k porušeniu jeho ústavných práv a práva na spravodlivý proces a k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať. Namietol, že žalovaný sa slovným spojením „služba audítorom“ vyhýba konfrontácií so skutočnosťou, keď na službe zarába, bezdôvodne sa obohacuje a za svoje podnikanie neodvádza daň s tým, že mu nie je známy dôvod, pre ktorý sa súd prvého stupňa dostal úplne mimo skutkového deja, keď ohromujúco obišiel priam bezočivú nekompetentnosť žalovaného, ktorý vzdelávanie zabezpečuje a vykonáva za úplatu na svoj účet a vzdelávanie audítorov zabezpečuje osobami, ktoré nemusia spĺňať žiadne odborné kritériá, bez náležitého pedagogicko - výskumného potenciálu a odborných skúseností pre vzdelávanie dospelých. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo výrokovej časti nehovorí nič o jeho právach a právom chránených záujmoch s tým, že pojednávanie dňa 23. 05. 2014 nebolo vedené podľa § 1 až § 3 O. s. p., čím má konanie vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 16/00, I. ÚS 462/2011. Uviedol, že je neakceptovateľné, aby bol prvostupňový rozsudok založený na lži a výmysloch a ničím zákonným, odôvodneným tvrdením žalovaného s tým, že súd prvého stupňa vychádzal pri charakterizovaní žalovaného z úplne absurdnej úvahy, že každá stavovská organizácia je súčasne aj podnikateľský subjekt, oprávnený podnikať vo vlastnom mene a na vlastný účet, čo je v rozpore so zákonmi, ktoré súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku citoval, keďže úplne ignoroval existenciu princípov podnikania. Poukázal na skutočnosť, že stavovská organizácia fungujúca v zmysle zákonov SR je oprávnená hospodáriť iba vo finančných rámcoch, ktoré sú tvorené z regulérnych členských príspevkov členov stavovskej organizácie s tým, že ten, kto v tejto organizácii operuje tvrdením o tzv. plánovanej strate, sa dostáva na pôdu Trestného zákona, keďže takýmto fungovaním deformuje obsahové ciele, pre ktoré vlastne bola zriadená a vedenie stavovskej organizácie vedome svojich členov stavia do neriešiteľných situácií. Uviedol, že súd prvého stupňa citovaním ustanovení § 488 a 489 Občianskeho zákonníka prezentoval jeho vzťah so žalovaným akoby nelegitímny obchodný vzťah, ignorujúc ich vnútornú súvislosť, nakoľko žalovaný priznal, že mu poskytol vzdelávanie ako službu, za ktorú je povinný zaplatiť s tým, že prvostupňový súd nechcel pripustiť, že žalovaný na podnikanie nemá žiadne zákonné oprávnenie a zároveň žiadny právny nárok na získanie sumy 240, 50 eur. Za vážnu vadu konania označil žalobca skutočnosť, že súd prvého stupňa nechcel vidieť spoločenskú nebezpečnosť konania žalovaného, keď jednotliví audítori svojimi členskými príspevkami vytvárajú predpoklady na zákonné aj finančné fungovanie komory. Namietol, že z citácie ust. § 29 zák. č. 540/2007 Z. z. nevyplýva možnosť žalovaného nútiť k povinnosti vzdelávať sa u žalovaného, čím súd prvého stupňa úplne obišiel meritum žaloby napriek tomu, že v konaní preukázal, že jeho vstup do tohto obchodného vzťahu nebol prejavom jeho slobodnej vôle, ale išlo o vynútené uzavretie zmluvy z obavy pred hrozbou od skupiny osôb vo vedení žalovaného. Vytkol prvostupňovému súdu, že nevzal do úvahy spoločenský rozmer jeho žaloby s tým, že citáciou izolovaných zákonných ustanovení (§) v napadnutom rozsudku, bez rozboru ich vzájomných podmienene súvisiacich náležitostí, nie je možné považovať za zdôvodnenie rozsudku, keďže nie je medzi nimi vyvodená kauzálna súvislosť. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, zák. č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým, že je nesporné, že žalovaný vymáhal za poskytnuté služby vopred peňažné plnenie bez dokladovania kvality vzdelávacej služby. Namietol, že súd prvého stupňa svoje zásadné argumenty v rozsudku neuviedol a nevysporiadal sa s nimi a dospel k absurdnému a právne neudržateľnému záveru, priečiacemu sa zákonom č. 455/1991 Zb. a 568/2009 Z. z., že žalovaný zabezpečoval sústavné vzdelávanie audítorov na základe právneho dôvodu, teda oprávnene, keďže vzdelávanie poskytoval na základe zákona v súlade s jeho vnútornými predpismi, ktoré vnímal ako niečo celkom legálne napriek tomu, že pri vnútorných predpisoch žalovaného, nielen týkajúcich sa vzdelávania audítorov ide o ustanovenie ako pre členov nejakej fanatickej náboženskej sekty, ktorej vedenie sa od určitého momentu rozhodlo, nerešpektovať všeobecné zákony spoločnosti, v ktorej žijú, keďže si vytvorili vlastný pseudo právny systém, ktorému ostatných nútia sa podriadiť a ktorý je úplne odlišný od právneho systému celej spoločnosti, ktorý sektári totálne ignorujú. Uviedol, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, nakoľko účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s uplatneným nárokom, keďže iba takéto rozhodnutie je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali aspoň čiastočne reálny právny základ s tým, že neberie do úvahy, že je samosprávnou stavovskou organizáciou, zriadenou zákonom č. 540/2007 Z. z., ktorý jej ukladá povinnosti, ktoré musí dodržiavať s tým, že jednou z povinností je umožniť audítorom sústavne sa vzdelávať pod sankciou disciplinárneho opatrenia, pričom sa zároveň striktne vyžaduje aj počet sústavného vzdelávania. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi bolo za nedodržanie stanoveného počtu hodín sústavného vzdelávania uložené právoplatné disciplinárne opatrenie s tým, že každý člen Komory a asistent audítora prispieva na úhradu časti nákladov spojených s organizovaním takéhoto vzdelávania, pričom zvyšok je dotovaný Komorou, a ide o školenia organizované za účelom splnenia podmienok § 29 zák. č. 540/2007 Z. z. a nie za účelom dosahovania zisku. Uviedol, že z tejto činnosti je permanentne vykazovaná strata, ktorá je následne hradená z členských príspevkov a ostatných príjmov Komory, pričom výška dotácií na túto činnosť je odsúhlasená a schvaľovaná zhromaždením, ktorého sa žalobca napriek pozvaniu 7 - 8 rokov nezúčastňoval, čím sa sám zbavil možnosti uplatniť svoje „podnetné“ názory pred celou členskou základňou. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že súd prvého stupňa sa s uvedenými otázkami dôsledne vysporiadal a na pojednávaní dňa 23. 05. 2014 umožnil žalobcovi sa k nim vyjadriť a predložiť potrebné argumenty a dôkazy s tým, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a ani uniesť nemohol, nakoľko právne ide o absurdnú vec. Poukázal na skutočnosť, že na danom pojednávaní bolo riadne preukázané, že na plnenie svojej zákonnej povinnosti (zabezpečovanie školení) žiadnu akreditáciu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR nepotrebuje a k porovnávaniu audítorov a advokátov žalobcom uviedol, že kým vzdelávanie advokátov je výsostne dobrovoľné, tak vzdelávanie audítorov je povinné (zák. č. 540/2007 Z. z.) s tým, že na obvyklé osočovanie a invektívy žalobcu reagovať nebude, nakoľko ide o vlastnú prezentáciu žalobcu. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.06.2014 (odvolací súd odvolanie žalobcu posúdil podľa § 41 ods. 2 O. s. p. tak, že smeruje proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvého stupňa), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodné obohatenie vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a to získaním bezdôvodného obohatenia na úkor iného, pričom sa nevyžaduje, aby takéto obohatenie bolo získané zavineným protiprávnym úkonom. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi s tým, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného, musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve jeho peňažnú náhradu. Pre vznik bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník vyžaduje objektívnu skutočnosť, a síce to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznaných dôvodov, keďže je irelevantné, či k bezdôvodnému obohateniu u povinného subjektu došlo v dôsledku konania tretej osoby. Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktoré získala niektorou zo skutkových podstát uvedený v ustanovení § 451 až § 454 Občianskeho zákonníka, a výška plnenia za užívanie cudzej veci sa preto odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať to, čo získal neoprávneným užívaním cudzej veci (v posudzovanej veci finančných prostriedkov žalobcu, ktoré zaplatil za vzdelávanie, resp. tematické prednášky), teda ten prospech, ktorý bezdôvodne získal a o ktorý sa na úkor vlastníka obohatil. Užívanie cudzieho majetku bez právneho dôvodu s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie predstavuje všeobecné poňatie právneho princípu, ktorý je potrebné aplikovať na vopred bližšie neurčené prípady a pri posudzovaní veci je potrebné vždy vychádzať zo všeobecnejšieho poňatia vlastníckeho práva ako práva, ktoré môže byť obmedzené len so súhlasom vlastníka, inak len na základe zákona. Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal zákonné predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného tým, že žalovanému zaplatil príspevok vo výške žalovanej istiny za 11 vzdelávacích cyklov, ktorých sa zúčastnil v rokoch 2011 a 2012, keďže zákonnou povinnosťou žalovaného je zabezpečovať sústavné vzdelávanie audítorov (aj žalobcu), t. j. vzdelávanie zabezpečuje žalovaný oprávnene a nakoľko zákon o audítoroch (zákon č. 540/2007 Z. z.) neupravuje povinnosť zabezpečovať dané vzdelávanie bezodplatne alebo odplatne, je výlučne v kompetencii žalovaného (resp. zhromaždenia ako jeho najvyššieho orgánu) rozhodnúť o bezodplatnej účasti audítorov na vzdelávacej aktivite, alebo o povinnosti člena žalovaného (audítora) poskytnúť finančný príspevok za účasť na konkrétnom školení. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, resp. nezákonný, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s .p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje a preto tento rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.