Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/224/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1298898776 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1298898776.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci navrhovateľky: Q.. M.. K. R., S. S., M. XX, zastúpená JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, AK, Bratislava, Koceľova 9, proti odporcom: 1/ Y.. B. S., S. S., V. X, zastúpený JUDr. Borisom Sobolovským, advokátom, AK, Bratislava, Záhradnícka 41, 2/ PEREX, a. s., Bratislava, Pribinova 25, zastúpená LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., Bratislava, Tehelná 25, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 1. 2012, č. k. 21C/62/1998-604, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj vo výroku o povinnosti navrhovateľky zaplatiť odporcovi 2/ trovy konania, p o t v r d z u j e. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania odporcu 1/ z m e ň u j e tak, že navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi 1/ trovy konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 1.454,49 € JUDr. Borisovi Sobolovskému, advokátovi v Bratislave, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť trovy odvolacieho konania, a to odporcovi 1/ trovy právneho zastúpenia v sume 152,19 €, JUDr. Borisovi Sobolovskému, advokátovi v Bratislave a odporcovi 2/ trovy právneho zastúpenia v sume 118,70 €, AK LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., v Bratislave, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcom 1/, 2/ domáhala ochrany osobnosti, a to vo vzťahu k odporcovi 1/ uloženia povinnosti zaslať na adresu jej bydliska, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, písomné ospravedlnenie a odporcovi 2/, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, uverejniť v denníku PRAVDA text ospravedlnenia. Zároveň navrhovala zaviazať odporcov 1/, 2/, každého na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume po 50.000,- Sk. Navrhovateľka sa ochrany osobnosti domáhala na tom základe, že odporca 1/ v periodiku Nové Slovo, ktorého vydavateľom je odporca 2/, v čísle 35/97, článok pod názvom „Prečo sú brány IV centra remesiel zatvorené?“ a v tom istom periodiku v čísle 6, ročník 1998, článok pod názvom „Len hra s faktami“ nepravdivé tvrdenia, ktorými zasiahol do jej osobnostných práv. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že v periodiku Nové Slovo bez rešpektu č. 35/1997, bol uverejnený článok autorky X. T. s názvom Prečo sú brány „IV - centra“ remesiel zatvorené, ktorého obsahom bol rozhovor autorky s odporcom 1/, v tom čase podpredsedom Sekcie kultúry Rady sekcií praktickej politiky SDĽ pre ekonomické otázky; rozhovor sa týkal činnosti ÚĽUV-u a jeho hospodárenia v rokoch 1996 - 1997, kedy funkciu riaditeľky ÚĽUV-u vykonávala navrhovateľka. V tom istom periodiku dňa 13. 2. 1998, číslo 6, bol uverejnený článok odporcu 1/ s názvom Len hra s faktami?, ktorý je reakciou na článok s názvom Vážený pán šéfredaktor, v ktorom podľa tvrdenia odporcu 1/ navrhovateľka spochybňuje jeho tvrdenia z rozhovoru v článku Prečo sú brány Informačno-vzdelávacieho centra zatvorené. Prvostupňový súd dokazovanie (po zrušení v poradí prvého prvostupňového rozsudku, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ako odvolacieho, Najvyšším súdom SR, ako dovolacím) doplnil znaleckým dokazovaním, ktorým poveril Y.. W. M., znalca z odboru Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo a Kontroling. Z výsledkov znaleckého dokazovania zistil, že účtovníctvo v ÚĽUV-e v dotknutom období bolo vedené pravdepodobne zodpovedne a primerane tej dobe a prostriedkom. Posúdenie výrokov „prehajdákali“ označil znalec za zložité a prakticky nemožné, nakoľko hoci zistenia Ministerstva kultúry SR konštatovali závažné porušenia zákona o správe majetku štátu, vždy sa tak dialo s jeho súhlasom. V rozhodnom období došlo k výraznému nárastu prevádzkových dotácií; tento nárast však neprispel k nárastu ani exportu ani iných tržieb. Nárast dotácií v podstate pokrýval predovšetkým prírastok osobných nákladov - mzdy, odvody z miezd - a tiež náklady na dodávateľské služby. Podľa zistení odboru kontroly, Ministerstva kultúry SR v období rokov 1996 až 1998 uzatváralo nevýhodné zmluvy - predovšetkým nájomné - zjavne so spriaznenými osobami, ktoré mohli pri použití trhových cien priniesť, resp. ušetriť rádovo aj niekoľko miliónov. Prvostupňový súd, posudzujúc navrhovateľkou uplatnené nároky, dospel k záveru, že odporca 1/ svojimi vyjadreniami len realizoval svoje právo na kritiku a všeobecne slobodu prejavu, pričom jeho kritika bola primeraná, ako z hľadiska formy, tak aj obsahu, pričom vychádzala z reálne existujúcej skutočnosti. Konanie odporcu 1/ bolo motivované snahou poukázať na konkrétnom prípade v ÚĽUV-e na nedostatky pri nakladaní s verejnými financiami. Tvrdenia odporcu 1/, publikované prostredníctvom odporcu 2/, týkajúce sa hospodárenia organizácie ÚĽUV, vyhodnotil prvostupňový súd, aj po znaleckom dokazovaní, ako hodnotiace úsudky, vyjadrujúce subjektívny názor odporcu 1/. Odporca 1/ profesionálne pôsobil v danej oblasti na vrcholovom poste, z čoho vyplýva predpoklad jeho znalosti v danej problematike, osobitne v oblasti ekonomického fungovania organizácie. Podľa názoru prvostupňového súdu nemožno hodnotiť, či hodnotiaci úsudok konkrétnej osoby je pravdivý; hodnotiť možno len to, za akých okolností došlo k vyjadreniu a či bolo urobené formou primeranou okolnostiam. Z hľadiska týchto kritérií a na základe zisteného skutkového stavu, súd prvého stupňa uzavrel (opakovane), že konaním odporcov 1/, 2/ nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Tiež dospel k záveru, že vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania, tiež s poukazom na zistenia odboru kontroly Ministerstva kultúry SR v rokoch 1996 - 1998, vychádzali hodnotiace úsudky, vyjadrené v sporných článkoch, z pravdivých podkladov. Navrhovateľkou navrhovanému návrhu na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania nevyhovel, keď kontrolné znalecké dokazovanie by nemohlo priniesť nič podstatné, ani z hľadiska skutkového, a ani právneho. Svoje rozhodnutie po právnej stránke oprel o ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Obč. zák. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 1/ tak, že mu na základe ust. § 149 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal, s odôvodnením, že odporca 1/ síce bol v konaní úspešný, trovy konania si však nevyčíslil. Vo vzťahu k odporcovi 2/ rozhodol súd prvého stupňa o trovách konania tak, že v konaní úspešnému odporcovi 2/ priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, a to podľa vyhl. č. 163/2002 Zb. a vyhl. č. 655/2004 Z. z., celkom v sume 2.593,58 € (v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z. z.: tri úkony právnej služby á 214,46 € bez DPH: prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 16. 9. 2003 a dňa 3. 12. 2003, ďalej dva úkony právnej služby á 216,09 € bez DPH: vyjadrenie zo dňa 11. 3. 2004 k odvolaniu a vyjadrenie zo dňa 13. 7. 2004 k mimoriadnemu dovolaniu; na základe vyhl. č. 655/2004 Z. z.: dva úkony právnej služby á 216,45 € bez DPH: účasť na pojednávaní dňa 4. 4. 2007 a dňa 5. 10. 2007, ďalej jeden úkon á 224,46 € bez DPH za písomné vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 20. 5. 2009, ďalej štyri úkony á 91,29 € za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 27. 1. 2010, za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 30. 3. 2010, za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 14. 10. 2011 a dňa 13. 1. 2012, ako aj režijný paušál: 3 x 4,25 €, 2 x 4,51 €, 2 x 5,91 €, 1 x 6,95 €, 2 x 7,21 €, 1 x 7,41 € a 1 x 7,63 €, spolu s 20 % DPH potom 2.593,58 €. Uvedený rozsudok napadla odvolaním, v zákonom stanovenej lehote, jednak navrhovateľka, jednak odporca 1/. Odvolanie navrhovateľky smerovalo proti rozsudku prvostupňového súdu v celom rozsahu, navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd buď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu vyhovie v plnom rozsahu, alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Trvala na tom, že v ňou označených článkoch, uverejnených v týždenníku Nové Slovo, sú uvedené také závažné tvrdenia proti jej osobe, ktoré podľa jej názoru nemajú nič spoločné s oprávnenou a konštruktívnou kritikou ÚĽUV-u a jej osoby, v tom čase jeho štatutárnou zástupkyňou. Nemohlo sa preto jednať o kritiku prípustnú a teda oprávnenú. Tvrdenia odporcu 1/ na jej adresu, že ÚĽUV pod jej vedením prehajdákal 30 mil. korún, že táto organizácia sa z večera do rána premenila zo ziskovej na stratovú, že sa v nej jednalo o bezbrehé plytvanie verejnými financiami, nemožno považovať za oprávnenú kritiku, o to viac, že sa v rámci dokazovania ani nepreukázali, napr. kontrolnými a inventúrnymi správami Ministerstva kultúry SR, ktoré si súd napriek jej opakovanej žiadosti nevyžiadal. Rovnako tvrdenia odporcu 1/, že navrhovateľka požadovala redakciu o uverejnenie falošných informácií o hospodárskych výsledkoch obchodnej činnosti ÚĽUV-u, že plytvala prostriedkami daňových poplatníkov, a že spôsobila v jeho obchodnej činnosti rozvrat a je načase, aby mu minister urobil koniec, sa rovnako na súde prvého stupňa nepreukázali, podobne ako tvrdenia, že navrhovateľka predložila redakcii fingované, t. j. podvodné, dôkazy o absencii vlastných zdrojov, aby tak odpútala pozornosť od plytvania štátnymi prostriedkami, tiež že sa neštíti zakrývať lož inou lžou a napokon tvrdenia, aké záludnosti použije navrhovateľka na zavádzanie verejnosti. Dôkazné bremeno, ohľadom týchto tvrdení, zaťažovalo odporcov 1/, 2/ a nie navrhovateľku. Odporcovia 1/, 2/ dôkazné bremeno neuniesli a tieto tvrdenia nepreukázalo ani znalecké dokazovanie znalcom Y.. W. M., keď tento v znaleckom posudku uviedol, že účtovníctvo v ÚĽUV-e v rokoch 1995, 1996, 1997 bolo vedené po formálnej a vecnej stránke pravdepodobne správne. Na ústnom pojednávaní znalec dodal, že výraz „pravdepodobne“ použil len preto, že pre svoje znalecké skúmanie nedostal všetky podklady. Poznamenala, že od r. 1998 je odporca 1/ nepretržite riaditeľom ÚĽUV-u. K znaleckému posudku Y.. M. navrhovateľka dodala, že ani jeden z týchto článkov neobsahuje skutočnosti o uzatváraných zmluvách, či už nájomných alebo iných, ktoré sa uzatvárali v ÚĽUV-e, a to ako za obdobie, kedy bola jeho riaditeľkou navrhovateľka, tak aj za obdobie, kedy bol riaditeľom odporca 1/. Preto obsahom návrhu navrhovateľky boli len nepravdivé tvrdenia odporcu 1/ v článkoch, ktoré uverejnil odporca 2/. Skutočnosti uvádzané znalcom, napr. o údajne nevýhodných nájomných zmluvách, neboli obsahom citovaných článkov, a teda ani obsahom návrhu navrhovateľky na ochranu jej osobnosti. Do znaleckého posudku boli zaradené účelovo, podobne ako analýzy o prevádzkových dotáciách, raste osobných nákladov. Tieto účelové zistenia znalca nemali byť vôbec obsahom znaleckého posudku, ktorý bol tak neobjektívny, z ktorého dôvodu sa navrhovateľka aj domáhala kontrolného znaleckého dokazovania, ktorému návrhu však prvostupňový súd nevyhovel. Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 7. 2006 sp. zn. 3MCdo/10/2005, v predmetnej právnej veci, v ktorej Najvyšší súd SR ako súd dovolací uviedol, že „...sa nestotožňuje so závermi súdov nižšieho stupňa, ktoré dospeli k záveru, že napadnuté výroky článku možno považovať za oprávnenú kritiku zo strany odporcu 1/, a ďalej dodal, že pre odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu (uverejnenia nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov) je rozhodujúce hľadisko pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a kritikou sledovaného cieľa, pričom toto hľadisko sa obvykle premieta v obsahu, forme a miesta podania kritiky. Pokiaľ je za zásah do osobnostných práv považovaný určitý písomný prejav, treba pri posudzovaní, či ide o zásah nesúci znaky § 11 Obč. zák. potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu a určitosť v ňom použitých výrazových prostriedkov, pretože tá je vonkajším prejavom obsahu. Použitie kritiky, odsudzovania a zavrhovania konania alebo činnosti fyzickej osoby, ktoré sa opierajú o okolnosti, o ktorej je uvedený nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, ktorý vzhľadom na jeho intenzitu obvykle má nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu, pokiaľ ide o jej postavenie v rodine a spoločnosti. ....dovolací súd nepovažuje rozhodnutia súdov nižších stupňov pri posudzovaní otázky oprávnenosti kritiky za súčasného stavu veci za správne. Súdy totiž k svojmu záveru, keď tvrdenia žalovaného 1/ v článku Len hra s faktami považovali za výkon práva kritiky a kritiku hodnotili ako primeranú, dospeli bez náležitého zistenia a zodpovedania otázky, či obsah predmetného článku (žalobkyňou namietané jeho časti) je pravdivý, t. j. či údaje o konaní a činnosti, ako i o osobe žalobkyne, sa zakladajú na pravde a či ich neskresľujú. V tomto smere súdy vychádzali len z tvrdení žalovaných bez toho, aby pravdivosť údajov uvedených v článku bola inak preukázaná. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že vydavateľ periodickej tlače môže do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahnuť uverejnením nepravdivých údajov nielen článkom, prípadne iným publicistickým útvarom, ktorý vyjadruje osobné stanovisko samotného vydavateľa alebo autora článku, ale tiež článkom, ktorý tento postoj alebo názor neobsahuje a len preberá informácie získané od niekoho iného, odlišného od vydavateľa alebo autora článku. Je preto vždy vecou vydavateľa, aby pred publikovaním údajov o fyzickej osobe alebo pred jej verejnou kritikou posúdil, či tým nezasiahne do chránených osobnostných práv.“ Navrhovateľka vytýkala súdu prvého stupňa, že zjavne nerešpektoval právne závery Najvyššieho súdu SR o tom, čo je oprávnená kritika a čo nie. Namietala, že vykonaným dokazovaním, a to aj znaleckým, bol v konaní dokázaný pravý opak, totiž, že citovanými článkami došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Prvostupňový súd teda vec nesprávne právne posúdil. Každý hodnotiaci úsudok, ak sa prejaví verejne, je nepochybne prejavom vôle konkrétnej osoby a ako taký potom podlieha preskúmaniu súdom, či vzhľadom na jeho obsah bol alebo nebol spôsobilý zasiahnuť nedovolene do práv na ochranu osobnosti a či teda do nich aj nedovolene zasiahol. Tvrdenia odporcu 1/ uverejnené odporcom 2/ nepochybne zasiahli do jej osobnostných práv a nemožno ich ospravedlňovať tým, že sa jednalo o hodnotiaci úsudok odporcu, ktorého pravdivosť nemožno zisťovať, a preto tento svojimi tvrdeniami nemohol nedovolenie zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti; išlo by o právny názor v rozpore s tým, aké stanovisko v danej veci už vyslovil Najvyšší súd SR v jeho dovolacom rozsudku v predmetnej veci. Dodala, že nebolo predmetom konania na súde to, či odporca 1/ ako riadiaci pracovník (riaditeľ ÚĽUV-u) má alebo nemá vzdelanostné a skúsenostné predpoklady na zastávanie jeho funkcie ale to, či svojimi tvrdeniami v predmetných článkoch nedovolene nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľky. Navrhovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov ako prvostupňového tak i odvolacieho konania. Odvolanie odporcu 1/ smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým mu prvostupňový súd nepriznal náhradu trov konania, v ktorej časti žiadal rozhodnutie súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Poukazoval na to, že v čase pojednávania bol chorý, na druhý deň musel byť hospitalizovaný v nemocnici, kde strávil 13 dní a po prepustení je stále práceneschopný, o čom k odvolaniu pripája doklady. Odporca 1/ v odvolaní ďalej uviedol, že konanie trvá takmer 13 rokov, trovy konania si riadne a včas uplatňoval, tiež vyčíslil, a aj mu boli priznané predchádzajúcim rozsudkom zo dňa 27. 1. 2010 v sume 1.276,31 €. Od dátumu 27. 1. 2010 odporca 1/ uplatňuje titulom trov konania odmenu iba za jeden úkon právnej služby - za účasť na pojednávaní dňa 14. 10. 2011 o výške 170,97 € a režijný paušál 7,21 €, spolu potom 1.454,49 €. Trovy, ktoré boli už raz uplatnené, vyčíslené a súdom priznané nemožno považovať za nevyčíslené. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2/, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, titulom trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to vyjadrenie k odvolaniu, vo výške 91,29 € + 20 % DPH + režijný paušál v sume 7,63 €. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa jeho názoru netrpí žiadnou z vád, ktoré uvádza navrhovateľka. Prvostupňový súd riadne a úplne zistil skutkový stav, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu. Trval naďalej na svojich doterajších ústnych aj písomných podaniach. Údaje uvedené v označených článkoch boli pravdivé, objektívne a v korektnom duchu, pričom o osobe navrhovateľky neobsahovali žiadne nepravdivé informácie difamujúcej povahy, z ktorého dôvodu nemohli zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky. Navrhovateľka v odvolaní nenapáda rozsudok z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, ale z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zrozumiteľným, vyčerpávajúcim a zákonným spôsobom odôvodnil výrok rozsudku, v ktorom vysvetlil úvahy, ktorými sa spravoval pri svojom rozhodnutí. Navrhovateľka si tiež podľa názoru odporcu 2/ nesprávne vyčíslila náhradu trov odvolacieho konania, keď za jeden úkon právnej služby uplatňuje sumu 110,28 €; správna je však výška odmeny za jeden úkon v sume 91,29 €. Navrhovateľka vo svojom odvolaní na viacerých miestach stotožňuje svoju osobu s ÚĽUV-om, avšak predmetom tohto konania je výlučne ochrana osobnosti navrhovateľky. Informácie uverejnené o ÚĽUV-e sa nemôžu dotýkať práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Právnym názorom súdov vyššieho stupňa je súd viazaný len do času zmeny skutkového stavu, z ktorého vychádzali súdy vyššieho stupňa pri rozhodovaní. Ak došlo k zmene skutkového stavu, potom súd prvého stupňa nebol viazaný právnym názorom súdu vyššieho stupňa. V danom prípade prvostupňový súd na základe rozhodnutí NS SR a KS Bratislava doplnil dokazovanie a tým aj došlo k zmene skutkového stavu, z ktorého súd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodovaní. Vykonané dokazovanie vrátane dokazovania znaleckým posudkom preukázalo opodstatnenosť skutkového základu pre kritiku a hodnotiace úsudky odporcu 1/ uverejnených v periodickej tlači odporcu 2/. V odvolaní sa navrhovateľka opakovane venuje znaleckému posudku Y.. M. a jeho výpovedi na pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Znalecký posudok bol spracovaný spôsobom a v rozsahu, ktorý stanovil súd prvého stupňa na podklade dostupných dokladov a informácií. Znalecký posudok je objektívny; znalec tiež odpovedal na otázky súdu a zástupcov účastníkov konania na pojednávaní, pričom medzi tieto otázky patrili aj nevýhodné nájomné zmluvy, ktoré boli ÚĽUV-om uzavreté. Obviňovanie odporcov z ovplyvňovania znalca v ich prospech sú nepodložené tvrdenia a fabulácie navrhovateľky. Odporca 2/ zdôraznil, že úlohou odporcu v konaní nebolo preukazovať pravdivosť tvrdení, domnienok, výmyslov, fikcií alebo záverov navrhovateľky, ktoré si ona vyvodila subjektívne a neodôvodnene z obsahu žalovaného článku, ale preukázanie pravdivosti uverejnených informácií, čo vylučuje neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľky. V konaní o ochranu osobnosti nie je zároveň možné preukazovať pravdivosť hodnotiacich úsudkov pôvodcu vyjadrení, nakoľko, ako vyplýva z ich samotnej podstaty, sú tieto založené na subjektívnom postoji a názoroch pôvodcu hodnotiacich úsudkov. Predmetné články boli uverejnené za účelom verejnej diskusie a v súlade a v záujme o objektívne informovanie verejnosti o celospoločenských problémoch, resp. v snahe o objektívne informovanie verejnosti o tom, čo sa vlastne v skutočnosti v ÚĽUV-e ako organizácii, ktorá funguje aj z verejných financií, t.j. z financií daňových poplatníkov deje, resp. či sa hospodári s týmito finančnými prostriedkami efektívne. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že priestor na vyjadrenie dostala aj navrhovateľka aj odporca 1/. Odporcom 2/ publikované informácie nedosiahli takú intenzitu, aby boli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Navrhovateľka si zjavne neuvedomuje tú skutočnosť, že ako riaditeľka ÚĽUV-u, t. j. verejnej funkcie, bola osobou verejne činnou, čo predpokladá zvýšený záujem médií o jej osobu a s tým súvisiace aktivity. Požíva preto nižšiu mieru ochrany osobnostných práv v porovnaní s inými bežnými občanmi. Preto je aj povinná strpieť intenzívnejšie zásahy do svojich práv a právom chránených záujmov zo strany hromadných informačných prostriedkov. Odporca vo svojom vyjadrení argumentoval poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu vo veci Oberschlick proti Rakúsku, v zmysle ktorého sa rozlišuje medzi uvedením faktov a hodnotiacimi úsudkami. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiaceho úsudku nepodlieha dokazovaniu. Nemožno splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru. Odporca 2/ rovnako poukazoval na rozhodnutia ESĽP vo veci Kudeshina proti Rusku z 26. 2. 2009 k sťažnosti č. 29492/05, ako aj Nilsen and Johnsen v. Norway, rozsudok Veľkej komory č. 23118/93, vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, Harlanova proti Lotyšsku z 3. 4. 2003, sťažnosť č. 57313/00. Z príslušnej judikatúry ESĽP plynie, že nevyhnutnosť akýchkoľvek obmedzení slobody prejavu novinárov musí byť limitovaná nanajvýš reštriktívne. V súvislosti s faktami ESĽP uznal námietku dobrej viery na strane novinára, ktorá v prípade, že novinár vynaložil primerané úsilie na overenie faktov, nahradzuje dôkaz pravdivosti a tlač tak nenesie zodpovednosť ani ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov (napr. Eerikainen a iní v. Fínsko, rozsudok z 10. 2. 2009 alebo Fressos a Roire v Francúzsko, rozsudok z 21. 1. 1998). Sporné články boli podľa odporcu 2/ publikované v súlade s judikatúrou ESĽP, poukazoval na časť rozhodnutia vo veci Thoma proti Luxembursku, v ktorom je uvedené, že „trestanie novinára za to, že pomáha šíriť informácie o výrokoch iných osôb, vážne ohrozuje prispievanie tlače k diskusii o veciach verejného záujmu a malo by sa použiť, len ak sú na to osobitné vážne dôvody. Všeobecná požiadavka, aby sa novinári systematicky a formálne dištancovali od obsahu citácií, ktoré môžu byť urážlivé pre tretiu stranu alebo by mohli tretiu stranu poškodiť, je nezlučiteľná s úlohou tlače poskytovať informácie o aktuálnych udalostiach, názoroch a myšlienkach.“ Odporca 2/ je preto názoru, že informácie uvedené v žalovaných článkoch boli pravdivé a týkali sa vecí verejných. Tlač je povinná šíriť informácie a myšlienky o verejných veciach, hoci aj kontroverzných, čomu zodpovedá právo verejnosti dostávať o nich informácie. Všeobecný záujem na verejnej diskusii, týkajúci sa závažných otázok, prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných, dokonca aj v prípade, že takáto diskusia obsahuje urážlivé a útočné formulácie. V tomto význame je tiež zakotvené právo na slobodu prejavu v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahrňuje slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Žalovaným článkom, ktorý navrhovateľka napáda, neboli poškodené ani porušené práva a právom chránené záujmy navrhovateľky, nezasiahlo sa do jej práva na ochranu osobnosti a uvedeným článkom nedošlo ani k zneužitiu slobody prejavu garantovanej právnym poriadkom SR. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 1/ tak, že navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci ako vecne správny potvrdiť, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a dospel aj k správnemu právnemu názoru, keď návrh navrhovateľky zamietol. Počas trvania sporu súd vykonal všetky možné, hlavne navrhovateľkou navrhované dôkazy; ďalšie dokazovanie označil odporca 1/ za nadbytočné. Navyše po trinástich rokoch sporu sa celkom zmenili pomery a dokonca aj samotné právo z hľadiska platných judikátov. Odporca 1/ zotrváva na názore, že išlo o oprávnenú kritiku, ktorá bola v podstate zameraná hlavne na vtedajšie vedenie Ministerstva kultúry SR, osoba navrhovateľky bola druhoradá. Odporca 1/ sám viedol spor o ochranu osobnosti s navrhovateľkou, kde jeho návrh bol rovnako zamietnutý, odporca toto rozhodnutie prijal a neodvolal sa proti rozsudku. Tým demonštroval svoju zmierlivosť, cit pre situáciu, naopak navrhovateľka všetkými možnými prostriedkami, hraničiacimi s obštrukciou, sa snaží dosiahnuť bližšie nedefinované a odporcovi 1/ nepochopiteľné ciele, keď, aj vzhľadom na časový odstup, nemožno hovoriť o spoločenskom znížení vážnosti navrhovateľky zo strany odporcu 1/. Odporca 1/ si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu dvoch úkonov á 170,97 € + režijný paušál 2 x 7,63 €, spolu 357,20 €. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech; odvolanie odporcu 1/ čo do výroku o jeho trovách konania je opodstatnené. Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci ( čl. 10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach). Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá-ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t. j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. V prípade kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov) platí, že kritika musí byť prípustná, t. j. kritika musí byť vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť, či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie, konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností (podkladov), na ktorých je založený hodnotiaci úsudok (kritika). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny voči posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť, či uraziť, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám o sebe nezákonným. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že v danom prípade navrhovateľkou namietané výroky, ktoré považuje za neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv, majú povahu hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky, odporcu 1/, ktoré uverejnil v tlačovom periodiku odporca 2/. Hodnotiac obsah a podstatu výrokov odporcu 1/, tieto predstavovali jeho subjektívne názory na fungovanie ÚĽUV-u, osobitne z hľadiska jeho finančného hospodárenia, ako štátnej príspevkovej organizácie, ktorej činnosť je tak financovaná aj z verejných zdrojov a tiež aktivít organizácie. Odporca 1/ prezentoval vlastné (subjektívne) názory na ekonomické fungovanie ÚĽUV-u, ktorého riaditeľkou v tom čase bola navrhovateľka; jeho názory boli nesúhlasné, keď zdôrazňoval významné navýšenie finančných prostriedkov na chod spomínanej organizácie zo strany Ministerstva kultúry SR v r. 1996, pod vedením navrhovateľky, ktoré však podľa jeho názoru úmerne tomu neprinieslo rozvoj, ale naopak obmedzenie jeho činnosti. Navrhovateľka za zásah do osobnostných práv považovala obsah dvoch článkov, jednak pod názvom „Prečo sú brány IV centra remesiel zatvorené?“ a tiež pod názvom „Len hra s faktami.“ K obsahu spomínaných článkov považuje odvolací súd za potrebné dodať, že kým prvý článok poukazoval na podľa názoru odporcu 1/ nesprávnu dotačnú politiku zo strany Ministerstva kultúry SR vo vzťahu k ÚĽUV-u a tiež na plytvanie s finančnými prostriedkami ÚĽUV-u vtedajším vedením, t. j. aj navrhovateľkou, v poradí druhý článok („Len hra s faktami“) už bol kritikou v podstate výlučne navrhovateľky. Z uvedeného plynie, že kritika odporcu 1/ prezentovaná v poradí prvom článku, nebola namierená len voči navrhovateľke, ale zjavne kritizovala aj dotačnú politiku vtedajšieho Ministerstva kultúry SR. V súdenej právnej veci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky formou kritiky (hodnotiacich úsudkov). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľky bola neprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľky, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák. Predmetom vyjadrení odporcu 1/, ktoré publikoval odporca 2/ v spomínaných článkoch, bola otázka ekonomického hospodárenia štátnej príspevkovej organizácie, t. j. organizácie financovanej aj z verejných zdrojov, t. j. z prostriedkov daňových poplatníkov. Keďže vyjadrenia odporcu 1/, publikované odporcom 2/, sa týkali nakladania s verejnými finančnými zdrojmi, považuje odvolací súd za nesporné, že bolo legitímnym záujmom ako odporcu 1/, ako autora kritiky, tak aj odporcu 2/, ktorý kritiku zverejnil, poskytnúť verejnosti informácie o téme (financovanie ÚĽUV-u), ktorá spadá medzi témy verejného záujmu. Odvolací súd z toho vyvodzuje, že bol daný legitímny dôvod zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Prejednávaná právna vec je typickým prípadom, kedy sa do kolízie dostala sloboda prejavu, právo na informácie na jednej strane a ochrana ľudskej dôstojnosti na strane druhej. Napriek rôznorodosti judikatúry možno vysledovať niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť tradične zohľadňované pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu. Ich posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria: status osobnosti, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; ďalej obsah a forma prejavu; status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora prejavu. Pokiaľ ide o status osobnosti, ktorá tvrdí, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, podľa názoru odvolacieho súdu hoci aj navrhovateľku nemožno považovať za osobu verejne známu, v dôsledku jej vtedajšieho postavenia - zastávala riadiacu funkciu v štátnej príspevkovej organizácii ÚĽUV - ako riadiaci pracovník niesla zodpovednosť za nakladanie aj s verejnými financiami určenými na chod organizácie, t. j. bola vystavená v tomto smere zvýšenému záujmu o nakladanie s prostriedkami z verejných zdrojov, ktorá skutočnosť ju nedovoľuje zaradiť ani medzi celkom súkromné osoby. T. j. nemožno ju zaradiť do kategórie „bežný občan.“ Kvalifikovanie postavenia navrhovateľky bolo podstatné z dôvodu, že hranice akceptovateľnosti, šírenia informácií, týkajúcich sa osobnostnej sféry, sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Vzhľadom na uvedené, má odvolací súd za to, že miera akceptovateľnosti kritiky, resp. miera ochrany súkromia, bola u navrhovateľky (vzhľadom na funkciu, ktorú vtedy zastávala) čiastočne znížená, a to práve z dôvodu kontroly nakladania s jej zverenými verejnými zdrojmi. Zároveň niet sporu o tom, že zásah do osobnostných práv navrhovateľky bol vykonaný tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom (týždenníkom), teda so širokým neurčitým okruhom pôsobenia. Ohľadom statusu odporcov 1/, 2/ je nutné uviesť, že odporca 1/, podobne ako navrhovateľka, pôsobil vo funkcii riaditeľa organizácie ÚĽUV; odporca 2/ je vydavateľom periodika, v ktorom boli inkriminované články publikované, je teda reprezentantom tlače, ktorá plní nezastupiteľnú úlohu tzv. „public watchdog,“ čím sa výrazne podieľa na formovaní verejnej mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu. Z tohto postavenia a z úloh, ktoré tlač plní, odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie prijímať. S tým úzko súvisí právo na slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky. Pokiaľ ide o kritérium úmyslu, cieľa a motívu, v konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené nepravdivé informácie, ani že by odporcovia 1/, 2/ sledovali iný cieľ, ako informovať verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu alebo že by nekonali v dobrej viere. Ak by bol napr. odporca 2/ postihnutý za daný prejav, malo by to negatívny dopad na fungovanie tlače. Je pravdou, že článok bol publikovaný v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, t. j. so značným potenciálom poškodiť dotknutú osobu difamačným prejavom, avšak v danom prípade jednak žiadny difamačný prejav urobený nebol a jednak je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné túto skutočnosť posudzovať v kontexte, že namietané články spĺňali všetky atribúty, ktoré sú kladené na publikované písomné prejavy, v záujme ochrany slobody prejavu a práva na informácie a že v danom konkrétnom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad záujmom navrhovateľky na ochranu jej osobnostných práv. Odvolací súd vo vzťahu k odporcovi 2/ v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 156/99, podľa ktorého je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel od napr. odborných publikácií), ktorá s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na tlač - vo svojich dôsledkoch - nesplniteľné nároky. Významné preto musí vždy byť to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo skutočnosti. Odporca 1/ v spomínaných článkoch poukazoval na v tom čase neobvykle vysoký nárast finančného príspevku na činnosť ÚĽUV-u (cca 30 mil. Sk) v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, ktorý však nezabránil tomu, že rok 1996 organizácia ÚĽUV z ekonomického hľadiska ukončila v strate. Aj v poradí druhom článku sa zameral na kritizovanie podľa neho nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami, ktoré ÚĽUV na svoju činnosť obdržal z verejných zdrojov pod vedením navrhovateľky. Odporca 1/ za základ svojej kritiky vzal údaje z materiálu „Hodnotenie hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu za rok 1996,“ z apríla 1997, ktorý bol predložený na rokovanie (vtedajšieho) vedenia Ministerstva kultúry SR. Kritika odporcu 1/ teda mala oporu v materiáli ústredného orgánu štátnej správy na úseku kultúry, pod správu ktorého spadá aj ÚĽUV, pričom v uvedenom materiáli sa uvádza, že ÚĽUV za r. 1996 vykázal zhoršený hospodársky výsledok (t. j. stratu), napriek zvýšeným transferom zo strany ministerstva (str. 37, 38 Hodnotenia). Keďže išlo o oficiálny materiál, predložený na prerokovanie vedeniu MK SR, nemal odporca 1/ dôvod neveriť v ňom uvedeným zisteniam, z ktorých potom vyplynula jeho kritika, ktorá tak podľa názoru odvolacieho súdu spočívala na vecnom základe. Napokon aj znalecký posudok znalca Y.. M. potvrdzuje v jeho záveroch, že hoci účtovníctvo v organizácii bolo v r. 1995, 1996 a 1997 vedené po formálnej a pravdepodobne aj vecnej stránke správne, znalec zároveň zistil, že výrazný nárast prevádzkových dotácií (na ktoré poukazoval aj odporca 1/) neprispel k nárastu exportu či iných tržieb ÚĽUV-u, tento nárast pokrýval predovšetkým osobné náklady (mzdy, odvody) a ostatné služby; znalec naostatok poukazoval na zistenia odboru kontroly Ministerstva kultúry SR v období rokov 1996 až 1998 o uzatváraní nevýhodných (najmä nájomných) zmlúv zo strany vedenia ÚĽUV-u so spriaznenými subjektami. Vzhľadom na povahu článkov, ale tiež povahu a zameranie periodika, v ktorom boli články publikované, je podľa odvolacieho súdu nutné vziať do úvahy, že nebolo ambíciou odporcu 1/, a ani odporcu 2/, predostrieť verejnosti fundovanú a presnú analýzu činnosti a financovania organizácie ÚĽUV; sledovaný účel spočíval v informovaní verejnosti o, podľa odporcu 1/, nesprávnom hospodárení a nedostatočných aktivitách spomínanej organizácie, ktoré podľa názoru odporcu 1/ neboli úmerné výške pridelených finančných prostriedkov (z verejných zdrojov). Bolo už konštatované, že v prejednávanej veci došlo k stretu dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu, vrátane práva na informácie, na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej. Základné právo na slobodný prejav je konštitutívnym znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky (kritiku). Verejnou vecou nie je len agenda štátnych inštitúcií, činnosť politikov, sudcov, umenie či showbiznis, ale všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Vecou legitímneho verejného záujmu sa potom stalo v danom prípade posudzovanie hospodárenia a aktivít ÚĽUV-u v čase, kedy jeho činnosť riadila navrhovateľka. Inkriminované články neobsahovali žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd už poznamenal v texte vyššie, že kritika v článkoch, ktoré uverejnil odporca 2, sa netýkala výlučne konania navrhovateľky, ale aj konania Ministerstva kultúry SR (osobitne v poradí prvom článku). Nemožno zároveň opomenúť, že odporca 2/ uverejnil aj žiadosť navrhovateľky, v ktorej reagovala na kritiku odporcu 1/, hoci sa tak stalo s väčším časovým odstupom, t. j. poskytol navrhovateľke možnosť predniesť svoje stanovisko k názorom odporcu 1/. Odvolací súd preto, v zhode so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky vyššie označenými článkami, uverejneným v týždenníku Nové Slovo, nedošlo. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a to jednak vo veci samej a tiež vo výroku o povinnosti navrhovateľky zaplatiť trovy konania odporcovi 2/ (§ 219 ods. 1 O. s. p.), nakoľko súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o trovách konania odporcu 2/. V prípade výroku rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania odporcu 1/ však súd prvého stupňa nerozhodol vecne správne, keď odporcovi 1/ ako úspešnému účastníkovi konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.) nepriznal náhradu trov, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. Odporca 1/ si totiž náhradu trov konania uplatnil v priebehu konania a ich výšku aj vyčíslil (podanie na č. l. 580 spisu), pričom je bez významu, že tak neurobil opätovne po vyhlásení ostatného (napadnutého) rozsudku. Odporcovi 1/ tak vzniklo právo na náhradu trov konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za celkom 14 úkonov právnej služby: a to podľa vyhl. č. 240/1990 Zb., § 13 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. d/, vo výške 59,75 € v prepočte 1.800,- Sk za 1 úkon, pri hodnote veci 150.000,- Sk v prepočte 4.979,09 € za 9 úkonov: účasť na pojednávaní v dňoch 30. 11. 1998, 29. 1. 1999, 29. 3. 1999, 15. 6. 1999, 27. 6. 2000, 7. 9. 2000, 31. 10. 2000, 29. 3. 2001, 13. 11. 2001; ďalej podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. jeden úkon vo výške 170,95 € v prepočte 5.150,- Sk, podľa § 13 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. d/, za účasť na pojednávaní dňa 3. 10. 2002; ďalej podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, d/ vo výške 170,95 € v prepočte 5.150,- Sk za účasť na pojednávaní dňa 4. 4. 2007, písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 25. 1. 2010 a za účasť na pojednávaní dňa 27. 1. 2010 a dňa 14. 10. 2011, odmena spolu 1.392,50 € ako aj režijný paušál v sume 62,13 € (9 x 3,32 €, 1 x 4,51 €, 1 x 5,91 €, 2 x 7,21 € a 1 x 7,41 €), trovy právneho zastúpenia úhrnom 1.454,49 €. Odvolací súd preto vo výroku o trovách konania odporcu 1/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O. s. p., a navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy konania odporcovi 1/ vo výške 1.454,49 € titulom trov právneho zastúpenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Odporcom 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívali v trovách právneho zastúpenia. V prípade odporcu 1/ za dva úkony právnej služby, a to odvolanie proti výroku o trovách konania zo dňa 20. 2. 2012 (1-ica z 91,29 €, t. j. 45,64 €) a za písomné vyjadrenie zo dňa 8. 3. 2012 k odvolaniu navrhovateľky, v sume 91,29 €, t. j. 136,93 € + 2 x režijný paušál 7,63 €, spolu 152,19 € (§ 10 ods. 1, 8, § 13a ods. 1 písm. c/, § 13a ods. 2 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Trovy odvolacieho konania odporcu 2/ pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - písomné vyjadrenie zo dňa 1. 3. 2012 k odvolaniu navrhovateľky, odmena vo výške 91,29 € + režijný paušál 7,63 + 20 % DPH, spolu 118,70 € (vyhl. č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 8, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 cit. vyhl.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.