Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/411/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1298898783 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1298898783.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobcu: PKF Slovensko s.r.o., Nábrežie Sv. Cyrila 47, Prievidza, IČO: 31 570 844, zastúpený NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO: 36 866 008, proti žalovanému: P.. A. A., nar. XX.X.XXXX, K. X, C., zastúpený Mgr. Juraj Krišťák, advokát, Moyzesova 3, Bratislava, o zaplatenie 18.256,66 eur s príslušenstvo, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C 214/1998-494 zo dňa 12.4.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C 214/1998-494 zo dňa 12. apríla 2013 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 14C 214/1998-494 zo dňa 12.4.2013 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.256,66 eur so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 25.1.1997 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd rozhodol na základe podaného návrhu žalobcu, ktorý žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 550.000,- Sk s príslušenstvom z dôvodu, že žalobca zastúpený konateľom P.. C. na základe ústnej dohody so žalovaným, ktorej predchádzala ústna žiadosť žalovaného o poskytnutie pôžičky, požičal dňa 23.7.1996 žalovanému sumu 550.000,- Sk na kúpu bytu. Pôžička bola žalovanému schválená vedením obchodnej spoločnosti LBS, s.r.o. na porade dňa 22.7.1996, z dôvodu stabilizácie žalovaného ako perspektívneho zamestnanca. Žalovaný následne v novembri 1996 požiadal o rozviazanie pracovného pomeru dohodou a prestal chodiť do práce. Žalobca po neúspešných telefonických výzvach a snahe ústne sa dohodnúť so žalovaným ohľadne rozviazania pracovného pomeru a spôsobe vrátenia požičanej sumy, vyzval žalovaného listom zo dňa 14.1.1997 na vrátenie pôžičky, ktorá bola žalovanému vyplatená šekom a zmluva o pôžičke nebola uzavretá písomne. Žalobca preukazoval svoje tvrdenie, že išlo o pôžičku zápisnicou z porady vedenia obchodnej spoločnosti LBS, s.r.o., ktorá bola právnym predchodcom žalobcu a táto spoločnosť mala predmetnú sumu vedenú v účtovníctve ako pohľadávku, pričom žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že išlo o odmenu, pretože táto by bola vyplatená ako mzda a nebola by vyplatená šekom, ako v danom prípade. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že išlo o odmenu, táto suma nebola riadne zdanená a bolo povinnosťou žalovaného splniť svoju daňovú povinnosť. Žalovaný po doručení výzvy mal možnosť reagovať a namietať, ale tak neurobil, plnenie od spoločnosti prijal a tak išlo o pôžičku. Žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal a nepredložil žiaden dôkaz o odmene za prácu. Žalovaný s podaným návrhom nesúhlasil, namietal, že nešlo o pôžičku, ale o odmenu za vykonanú prácu, pretože v novembri 1993 nastúpil do spoločnosti ako asistent výkonného riaditeľa a pracovne sa veľmi snažil v roku 1994 a v roku 1995 mu konateľ spoločnosti navrhol, aby viedol celú divíziu leasingov s tým, že sa mu bude meniť výška mzdy a prisľúbil mu, že v prípade riešenia jeho bytovej situácie mu pomôže. Žalovaný tvrdil, že koncom roka 1995 zabezpečil pre žalobcu príjem z obchodnej činnosti v objeme viac ako 130.000.000,- Sk. V júli 1995 sa žalovanému naskytla možnosť kúpiť byt za adekvátnu sumu a preto sa spýtal pána C., či dodrží slovo, ktoré mu dal. Konateľ narýchlo prišiel do spoločnosti, vypísal mu šek a on šek zobral a išiel kúpiť byt. Žalovaný uviedol, že v novembri 1996 pretiekla jeho trpezlivosť a z firmy odišiel, pretože konateľ sa prestal starať o firmu. Potvrdil, že s bývalým kolegom založil novú obchodnú spoločnosť, ktorá sa tiež zaoberá poskytovaním leasingu, ale nikdy neprevzal žiadnych klientov obchodnej spoločnosti žalobcu. Žalovaný odôvodňoval svoje tvrdenie, že išlo o odmenu a nie o pôžičku tým, že je to pomsta navrhovateľa za to, že z firmy odišiel. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke ústnou formou podľa § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého danú vec právne posúdil a tiež podľa § 517 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania. V danej veci okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov. Z výpovede svedka P.. M. C. súd zistil, že žalovaný bol prijatý v roku 1994 do funkcie asistenta riaditeľa a prišiel za ním, že potrebuje pôžičku na kúpu bytu. Nikdy nehovorili o tom, že malo ísť o odmenu. Od začiatku to bola pôžička a žalovaný sľúbil, že ju splatí. Vypísal mu šek a dohodli sa, že písomné formality doriešia neskôr, ale sa tak nestalo, pretože bol na služobnej ceste v Brne a bolo mu oznámené, že žalovaný požiadal o rozviazanie pracovného pomeru už od nasledujúceho dňa, s čím nesúhlasil, pretože bolo potrebné vyriešiť zaplatenie pôžičky v sume 550.000,- Sk, ktorú poskytol žalovanému. I keď žalovaný sľúbil, že peniaze zaplatí a požiadal o splátkový kalendár, ale žalovaný následne začal tvrdiť, že išlo o odmenu za vykonanú prácu a nie o pôžičku. Žalovaný ho oslovil s tým, že chce kúpiť byt a že je to jedinečná príležitosť a že musí veľmi rýchlo zložiť peniaze. Požiadal, či by mu spoločnosť nemohla poskytnúť pôžičku a veľmi zdôrazňoval, že to potrebuje rýchlo. Svedok tvrdil, že takúto pôžičku nikdy nikomu predtým, ani potom spoločnosť neposkytla. Bola to výnimočná situácia i vzhľadom k tomu, že žalovaný dosť silne naliehal a tak sa spojil so svojim spoločníkom pánom K. a prerokovali požiadavku žalovaného a odsúhlasili poskytnutie pôžičky vo výške 550.000,- Sk. Kvôli naliehaniu žalovaného mu vypísal šek, na základe ktorého si mohol žalovaný sám ísť prevziať peniaze, aby mohol zaplatiť za byt. Žalovaný aj podpísal príjmový doklad o tom, že prevzal pôžičku. Následne bola pôžička vedená aj v účtovnej evidencii spoločnosti ako pôžička. Z výpovede svedkyne P.. R. Š. súd zistil, že má vedomosť o tejto pôžičke, robila ekonómku spoločnosti, ktorá mala mnohé úvery a z tých finančných prostriedkov, ktoré boli našetrené na splátky úverov, poskytol konateľ pán C. žalovanému pôžičku vo výške 550.000,- Sk za účelom urýchleného kúpenia bytu. Uviedla, že žalovaný prišiel za pánom C. s tým, že má možnosť kúpiť si byt, len musí mať peniaze okamžite a tak pán C. narýchlo zvolal vedenie firmy a informoval ich o tejto situácii. Pán C. jej prikázal, aby vypísala šek na 550.000,- Sk pre žalovaného, ktorý si tieto peniaze išiel sám vyzdvihnúť do banky. Na zasadnutí firmy pán C. informoval o tom, že táto skutočnosť nastala a že pánovi A. požičajú finančné prostriedky vo výške 550.000,- Sk. Z výpovede svedkyne S.. Z. K. súd zistil, že pracovala v obchodnej spoločnosti žalobcu ako vedúca sekretariátu. V tom čase bola v práci, pretože chodievala s rodinou na dovolenky do Častej papierničky a to vždy v termíne prvých 10 dní v mesiaci júl a niekedy posledný augustový týždeň. Uviedla, že boli prípady, že P.. C. dal odmenu, ktorá nebola evidovaná na výplatnej páske, aj ona takú odmenu dostala, bolo to asi 5.000,- Sk, ale nemôže potvrdiť, či aj niekto iný dostával takéto odmeny od P.. C., ale je presvedčená, že žalovaný takúto odmenu dostal. Pokiaľ išlo o odmeňovanie žalovaného, ona zistila s hrôzou, že žalovaný mal základný plat brutto v pozícii leasingéra väčší ako ona a pýtala sa P.. C.E., či sa nebojí, že stratí žalovaného, ale P.. C. jej povedal, že aby sa nebála, že on to so žalovaným vyrieši a vysporiada sa s ním tak, aby bol spokojný. Podľa nej zápis z porady zo dňa 22.7.1996 nezodpovedá zápisu z porád, ktorý robila vždy ona. Z výpovede svedka Z.. Š. H. súd zistil, že v roku 1994 prišiel žalovaný ako uchádzač o miesto špecialistu na leasingové operácie a M.. U. si vybral práve žalovaného a odvtedy spolupracovali ako kolegovia vo firme. Zložitý bol spôsob odmeňovania žalovaného, pretože on uzatváral veľké leasingové zmluvy s najväčšími partnermi, napr. Solivar, kde išlo o stomiliónové obraty. Pokiaľ išlo o odmeňovanie žalovaného, tak mal vedomosť o tom, že žalovaný čakal rodinu a naliehavo potreboval vyriešiť bytovú situáciu a riešilo sa zakúpenie bytu, nevie, ako to dopadlo s odmeňovaním žalovaného, ale vie, že mu náleží odmena za prácu, ktorú vykonal pre firmu. Má vedomosť o tom, že členovia topmanažmentu boli zainteresovaní na podieloch, ktoré boli mesačne pre každého od 60.000,- Sk do 80.000,- Sk. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že listom zo dňa 14.1.1997 vyzval žalobca žalovaného na vrátenie pôžičky v sume 550.000,- Sk do 10 dní. Podľa zápisu z porady vedenia obchodnej spoločnosti žalobcu zo dňa 22.7.1996 bolo žalovanému odsúhlasené poskytnutie pôžičky v sume 550.000,- Sk, na ktorú bol žalovanému vystavený šek dňa 23.7.1996. Zo zápisnice z miestneho zisťovania, ktoré bolo vykonané dňa 22.12.1998 pracovníkom Daňového úradu Bratislava II, súd zistil, že žalobca vo svojom účtovníctve má zaúčtovanú pohľadávku voči žalovanému v sume 550.000,- Sk a túto skutočnosť súd zistil aj zo všeobecného účtovného dokladu č. XXXXXX zo dňa 31.7.1996. Z výpisu z S., B..K.., zo dňa 23.7.1996 súd zistil, že suma 550.000,- Sk bola dňa 23.7.1996 vybratá z účtu obchodnej spoločnosti žalobcu. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že návrh žalobcu je dôvodný a bolo preukázané, že uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, žalovanému poskytol peňažné prostriedky, ktoré žalovaný sám vybral z účtu obchodnej spoločnosti s tým, že z vykonaného dokazovania súd zistil, že išlo o pôžičku, ktorú mal žalovaný obchodnej spoločnosti vrátiť a nebolo nijako preukázané, že v danom prípade nešlo o pôžičku, ale o odmenu. Pokiaľ by to bola odmena, podľa názoru súdu, by táto musela byť vedená na výplatnej listine žalovaného a bola by vyplatená z finančných prostriedkov slúžiacich výlučne na výplatu mzdy zamestnancom a boli by z nej aj riadne odvedené príslušné daňové odvody a okrem toho daň z tejto sumy, ktorá mala byť odmenou, neodviedol ani žalovaný a túto skutočnosť nijako nepreukázal. S.. K. nepotvrdila vo svojej výpovedi, že by mala vedomosť o tom, že niektorý z pracovníkov dostal takú vysokú odmenu, ako žalovaný a ona sama potvrdila, že dostala od P.. C. 5.000,- Sk a to 2 až 3 krát. Výpoveď P.. H. nepotvrdila, že by dostal ako člen topmanažmentu niekedy odmenu v takej výške ako žalovaný a bol zainteresovaný na mesačných podieloch. Preto ani jeden zo svedkov jednoznačne nepotvrdili, že by boli ostatní pracovníci spoločnosti dostávali odmenu vyše 500.000,- Sk bežne mimo výplatnej listiny a bez odvedenia príslušnej dane. Žalovaný tiež nepreukázal, že uzatváral zmluvy v prospech obchodnej spoločnosti žalobcu s niekoľkomiliónovým obratom a tiež to, že mu z tohto obchodu na základe nejakej zmluvy alebo dohody prislúchala odmena v sume, ktorá je predmetom tohto konania. Súd preto návrhu vyhovel s tým, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil a návrh žalobcu zamietol a priznal žalovanému trovy konania. Žalovaný v podanom odvolaní namietal odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu je nesprávne a v súvislosti s odvolacou námietkou, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že žalobca preukazuje svoj nárok zápisom z porady vedenia obchodnej spoločnosti LBS, s.r.o., potvrdením príslušného daňového úradu o správnosti zaúčtovania pohľadávky v účtovníctve právneho predchodcu žalobcu a vystaveným šekom, ktoré on sám označuje za nepriame dôkazy. V priebehu konania bola viacerými skutočnosťami spochybnená autenticita a vierohodnosť zápisu z porady vedenia spoločnosti a dokonca sám žalobca argumentoval, že nie je podstatné, či sa porada uskutočnila alebo nie. Ak je však zápis z porady jedným z troch nepriamych dôkazov podporujúcich žalobcom uplatnený nárok, je podľa názoru žalovaného podstatné, či sa porada uskutočnila alebo nie, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že uvedený zápis z porady mohol byť vyhotovený dodatočne v čase, keď sa konateľ spoločnosti žalobcu dozvedel o úmysle žalovaného odísť zo spoločnosti. Takéto ponímanie je podľa názoru žalovaného dostatočným motívom na určitú formu pomsty. Potvrdenie príslušného daňového úradu o správnosti zaúčtovania pohľadávky nemôže podľa názoru žalovaného slúžiť ako nepriamy dôkaz, nakoľko len potvrdzuje, že spoločnosť žalobcu si na základe vlastného rozhodnutia zaúčtovala konkrétnu čiastku ako pohľadávku voči žalovanému. Rovnakú váhu by mal tiež dôkaz, ak by žalovaný predložil súdu svoj súkromný záznam o tom, že dňa 23.7.1996 dostal odmenu od spoločnosti žalobcu. Ak by bol žalovaný subjektom povinným viesť účtovníctvo, mohol by si taký súkromný záznam pretransformovať do účtovného záznamu. Pri vzájomných rozhovoroch žalovaného s konateľom spoločnosti žalobcu v uvedenej veci a najmä pri odovzdaní šeku bol prejav vôle konateľa spoločnosti žalobcu smerom k žalovanému jednoznačne vykonaný takým spôsobom, že u žalovaného tento prejav vôle nevzbudzoval pochybnosti o tom, že ide o nenávratné poskytnutie peňažných prostriedkov, čím bol len realizovaný skorší neformálny prístup konateľa pomôcť žalovanému pri kúpe bytu. Žalovaný tiež namietal svedeckú výpoveď P.. C. z dôvodu, že tento sa stavia do polohy osoby bezprostredne poškodenej. Ďalej v odvolaní žalovaný uviedol, že poskytnutá čiastka bola odmenou s tým, že išlo o odmenu za celé obdobie jeho činnosti v obchodnej spoločnosti, že išlo o odmenu, ktorá nemala väzbu na konkrétny realizovaný obchod, že išlo o odmenu, ktorej podmienky neboli vopred písomne, alebo akokoľvek inak určené podľa nejakých jasných ukazovateľov a poskytnutím odmeny P.. C. ako konateľ spoločnosti len splnil svoj predchádzajúci ústny prístup, že žalovanému pomôže takouto formou riešiť problém s bývaním. Tieto skutočnosti nepriamo potvrdzujú aj výpovede svedkov a to S.. Z. K., ktorá uviedla, že u P.. C. existoval systém, že dal odmenu, ktorá neprešla výplatnou páskou a výpoveď Z.. Š. H., ktorý uviedol, že najzložitejším bolo práve vymyslieť systém odmeňovania žalovaného a potvrdil, že vo vedení spoločnosti sa jednalo o tom, že mu prináleží odmena za prácu, ktorú spoločnosti žalovaný vykonal. S prihliadnutím na uvedené podľa názoru žalovaného nie je zrejmé, akým spôsobom dospel súd k záverom, ktoré vyplývajú z odôvodnenia rozsudku. Žalovaný v odvolaní tiež uviedol, že ani raz nespochybnil skutočnosť, že od žalobcu prevzal dňa 23.7.1996 šek vystavený na sumu 18.256,66 eur (550.000,- Sk), ale spochybňoval len to, že sa jednalo o peňažné prostriedky poskytnuté titulom pôžičky a išlo o poskytnutie odmeny za vykonanú prácu. V súvislosti s poskytnutím tejto sumy žalovaný zdôraznil, že v prípade, ak by aj obdržal peňažné prostriedky neprávom a v dôsledku toho by sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, nebolo by možné žalobcovi priznať právo v súlade s ustanovením § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo premlčané počnúc dňom 25.7.1998 a návrh bol podaný až dňa 11.12.1998 a preto žalovaný vznáša námietku premlčania nároku žalobcu. Pokiaľ v priebehu konania právny predchodca žalobcu postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.7.2000 na obchodnú spoločnosť HZ Prievidza, s.r.o. a od 10.12.2008 s obchodným menom PKF Slovensko s.r.o., poukázal na to, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 7.7.2000 je odporovateľným právnym úkonom v zmysle § 15 a nasl. zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov s tým, že zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená dňa 7.7.2000, návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti LBS, s.r.o. bol podaný dňa 17.8.2000 s tým, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil konkurz dňa 4.9.2001 a preto žalovaný napáda účinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal zmeniť rozsudok okresného súdu a návrh zamietnuť ako nedôvodný. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pretože súd správne posúdil vykonané dôkazy a v odvolaní žalovaný opakovane poukazuje na skutočnosti, ku ktorým sa žalobca už viackrát vyjadroval prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaniach a v písomných vyjadreniach. Okrem svojich predchádzajúcich vyjadrení žalobca poukázal na to, že autenticita a vierohodnosť zápisnice z porady vedenia právneho predchodcu žalobcu, nebola žiadnym relevantným dôkazom, či už zo strany žalovaného, alebo svedkov spochybnená, a preto táto námietka žalovaného v podanom odvolaní nie je dôvodná. Zdôraznil, že na predmetnej zápisnici sú okrem P.. C. podpísané ďalšie tri osoby a to P.. Š., M.. L. a pani E., osobne prítomné na porade, ktoré svojimi podpismi, ako aj výpoveďami pred súdom prvého stupňa potvrdili zhodu obsahu zápisnice s priebehom a programom porady. Jediným dôkazom žalovaného, ktorý mal spochybňovať vierohodnosť zápisnice z porady vedenia zo dňa 22.7.1996 je existencia iných zápisníc, ktorých výpovedná hodnota je však vo vzťahu k tomu, čo by mali preukazovať absolútne nulová. Pretože žalovaný žiadal o rýchle poskytnutie pôžičky z dôvodu časovo obmedzenej ponuky na kúpu bytu, došlo medzi ním a právnym predchodcom žalobcu len k ústnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a následne bude vypracované jej písomné vyhotovenie, ale k tomu pre správanie odporcu nedošlo, pretože po krátkom čase žalovaný prestal v spoločnosti pracovať a začal podnikať. Pokiaľ ide o právny titul poskytnutia žalovanej sumy, okrem svedeckých výpovedí sú to aj listinné dôkazy, medzi ktoré patrí aj zápisnica z porady vedenia zo dňa 22.7.1996, ktorej vierohodnosť bola potvrdená svedeckými výpoveďami troch svedkov a nebola žiadnym spôsobom spochybnená a argument žalovaného, ktorým spochybňuje právny titul poskytnutia žalovanej sumy považuje žalobca za nedôvodný a vykonštruovaný. Okrem toho poukazuje aj na potvrdenie daňového úradu o správnosti zaúčtovania pohľadávky, podľa ktorého právny predchodca žalobcu mal v účtovníctve riadne evidovanú pohľadávku vo výške 550.000,- Sk proti žalovanému titulom pôžičky a tak žalovaná suma nemohla byť žalovanému vyplatená ako odmena, pretože by musel žalobca odviesť povinné zákonné odvody a odvod na daňový preddavok a až na základe týchto odvodov by mohla byť vyčíslená suma 550.000,- Sk netto, ktorá by mohla byť žalovanému ako odmena vyplatená a tieto zákonné odvody by museli byť vykonané v čase vyplatenia odmeny, teda v mesiacoch júl až august 1996 a museli by byť evidované v účtovníctve žalobcu a v jeho zázname a tiež vyplatenie odmeny by muselo byť zaevidované v mzdovom liste zamestnávateľa a na potvrdení o vyplatenej mzde, teda výplatnej páske žalovaného. Preto ak by došlo k zaúčtovaniu žalovanej sumy ako odmeny, nemohlo by dôjsť dodatočne k zaevidovaniu pohľadávky na rovnakú sumu do účtovníctva. Ďalšie tvrdenia žalovaného, že ak by bol subjektom povinným viesť účtovníctvom, mohol by si súkromný záznam o tom, že dostal odmenu, pretransformovať do účtovného záznamu, ako to urobil podľa názoru žalovaného aj právny predchodca žalobcu, takéto tvrdenie považuje žalobca za tvrdenia, s cieľom spochybniť pohľadávku žalobcu. Žalobca tiež považoval za potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ktorý bol údajne presvedčený o prijatí sumy vo výške 550.000,- Sk titulom odmeny, žiadnym spôsobom nereagoval na písomnú výzvu zamestnávateľa na vrátenie pôžičky a netvrdil, že sa jednalo o odmenu. Žalovaný práve naopak telefonicky ubezpečoval právneho predchodcu žalobcu, že pôžičku vráti v splátkach. Žalovaný taktiež po tom, ako prevzal ročné zúčtovanie nenamietal, že sa na ňom nenachádza údaj o poskytnutej odmene, čo tiež nasvedčuje tomu, že veľmi dobre vedel, že to bola pôžička a nie odmena. Žalovaný žiadnym dôkazom svoje tvrdenie, že žalovanú sumu prijal ako odmenu počas celého konania nepreukázal. Žalovaný sa vo svojich výpovediach vyhýbal konkretizácii činností, resp. právnych úkonov, ktoré vykonal v rámci svojej práce pre právneho predchodcu žalobcu a ktoré mali byť dôvodom na poskytnutie najvyššej odmeny v histórii obchodnej spoločnosti žalobcu. Žalovaný ako špecifikáciu dôvodu na odmenu uvádzal len všeobecné kritéria, na základe ktorých mala byť udelená a to za celé obdobie činnosti, bez väzby na konkrétny obchod, bez písomných alebo inak vopred určených ukazovateľov, na základe ústneho sľubu P.. C.Á. vyriešiť žalovanému problém s bývaním. Podľa názoru žalobcu takéto nastavenie kritérií pre udelenie odmeny je absolútne neštandardné nielen pre pracovnú pozícii žalovaného, ale pre akúkoľvek pracovnú pozíciu a je možné vyvodiť záver nielen o nedôveryhodnosti, ale aj o nepravdivosti tvrdenia žalovaného. Z výpovedí svedkov vypočutých na pojednávaní je zrejmé, že tvrdenie žalovaného je zavádzajúce, nakoľko výška odmien u ostatných zamestnancov sa pohybovala len v zlomkoch žalovanej sumy a bola vyplácaná z fondu konateľa právneho predchodcu žalobcu a viacerí svedkovia potvrdili, že im boli vyplácané odmeny maximálne vo výške 5.000,- Sk v hotovosti osobne P.. C.. Vzhľadom na pracovnú pozíciu žalovaného je však vysoko nepravdepodobné, že by ako jediný mal vytvorený a vedením spoločnosti garantovaný vlastný systém na výpočet a spôsobom vyplatenia odmeny. Okrem toho vyjadrenie svedka H. je značne odtrhnuté od reality, pretože má zjavne skreslené predstavy o ekonomike obchodných spoločností a jeho tvrdenia stomiliónových obratoch to dobre ilustrujú. Žalovaný nemohol uzatvárať niekoľko stomiliónové obchody, pretože také obchody samotný právny predchodca žalobcu nikdy neuzavrel. Žalovaný alebo svedok H.Ň. konkrétne neuviedli, ktoré niekoľko stomiliónové obchody mali na mysli a obaja sa tomu vo svojich výpovediach cielene vyhli. Rovnako o neodbornosti a neznalosti problematiky svedka H. svedčí aj jeho vyjadrenie o výške provízií pri leasingových obchodoch. K samotnej výške odmeny spôsobu tvorby odmien v odvetví, v ktorom pôsobil právny predchodca žalobcu, ako aj k zavádzajúcim tvrdeniam žalovaného sa žalobca už vyjadril v podaní zo dňa 21.5.2012, na ktoré poukazuje. Žalobca tiež poukazuje na tendenčnosť výpovedí svedkov H. a K., nakoľko pán H. jednostranne ukončil spoluprácu s právnym predchodcom žalobcu a založil konkurenčnú spoločnosť, do ktorej spolu s ním odišla aj svedkyňa K. a následne sa pokúsili prevziať aj mnohých ďalších zamestnancov pôvodnej spoločnosti a je evidentné, že po tom, ako sa pánovi H. nepodarilo svojou spoločnosťou uspieť v konkurencii s materskou spoločnosťou, preniesol tento svoj nepriateľský postoj aj do ďalšieho života. K ďalšej námietke žalovaného, ktorá sa týka premlčania nároku na bezdôvodné obohatenie žalobcu zdôraznil, že s touto fabuláciou došiel žalovaný po viac ako 15 rokoch po prijatí žalovanej sumy, titulom odmeny s ďalšou konštrukciou, s ktorou žalobca nesúhlasí a tvrdí, že v danom prípade žalovaná suma bola poskytnutá žalovanému na základe právneho titulu, ktorým je zmluva o pôžičke. V danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky o bezdôvodnom obohatení a žalovaný v tej súvislosti nevysvetlil rozpor v jeho vlastných tvrdeniach, keď na jednej strane tvrdí, že sumu prijal titulom odmeny a súčasne tento právny úkon označuje za plnenie bez právneho dôvodu. Pokiaľ žalovaný napadol účinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7.7.2000, ktorou došlo k prevodu žalovanej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, žalovaný poukázal na § 15 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, z tohto ustanovenia § 15 ods. 5 vyplýva, že by musela byť splnená zákonná podmienka uvedená v poslednej vete tohto ustanovenia a to, že dlžník bol v úpadku alebo sa dostal do úpadku v dôsledku takého právneho úkonu. Nakoľko dôvodom na vyhlásenie konkurzu nebola postúpená pohľadávka, nie je možné zmluvu o postúpení zo dňa 7.7.2000 úspešne odporovať. Navyše, ak by aj bola uvedená podmienka splnená, odporovať právny úkon v zmysle ustanovení zákona o konkurzu a vyrovnaní môže len správca, alebo konkurzný veriteľ. Keďže žalovaný nie je ani správcom, ani konkurzným veriteľom, nie je na takýto úkon aktívne legitimovaný. Preto žalovaného námietka neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je nedôvodná a nemá oporu v zákone. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,68 eur, ktoré vyčíslil vo svojom vyjadrení zo dňa 1.7.2013. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu žalobe vyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 18 256,66 eur s príslušenstvom, ktorú si žalobca uplatnil z dôvodu, že žalovaný si nesplnil dobrovoľne povinnosť vrátiť žalobcovi peniaze za podmienok dohodnutých v zmluve o pôžičke. Z obsahu odvolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru odvolateľa, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania žalovaného nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. V danom prípade preto námietka odvolateľa podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie (odovzdanie) veci, najmä peňazí a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu) alebo poskytnuté požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci spočívalo bremeno tvrdenia na žalobcovi, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a že túto pôžičku aj reálne poskytol. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Žalovaný v podanom odvolaní namietal odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu je nesprávne a v súvislosti s odvolacou námietkou, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. uviedol, že žalobca preukazuje svoj nárok zápisom z porady vedenia obchodnej spoločnosti LBS, s.r.o., potvrdením príslušného daňového úradu o správnosti zaúčtovania pohľadávky v účtovníctve právneho predchodcu žalobcu a vystaveným šekom, ktoré on sám označuje za nepriame dôkazy. V priebehu konania bola viacerými skutočnosťami spochybnená autenticita a vierohodnosť zápisu z porady vedenia spoločnosti a dokonca sám žalobca argumentoval, že nie je podstatné, či sa porada uskutočnila alebo nie. Ak je však zápis z porady jedným z troch nepriamych dôkazov podporujúcich žalobcom uplatnený nárok, je podľa názoru žalovaného podstatné, či sa porada uskutočnila alebo nie a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že uvedený zápis z porady mohol byť vyhotovený dodatočne v čase, keď sa konateľ spoločnosti žalobcu dozvedel o úmysle žalovaného odísť zo spoločnosti, čo je podľa názoru žalovaného dostatočným motívom na určitú formu pomsty. Tvrdil, že potvrdenie príslušného daňového úradu o správnosti zaúčtovania pohľadávky nemôže slúžiť ako nepriamy dôkaz, nakoľko len potvrdzuje, že spoločnosť žalobcu si na základe vlastného rozhodnutia zaúčtovala konkrétnu čiastku ako pohľadávku voči žalovanému. Pri vzájomných rozhovoroch žalovaného s konateľom spoločnosti žalobcu v uvedenej veci a najmä pri odovzdaní šeku, prejav vôle konateľa spoločnosti žalovaného smerom k žalobcovi nevzbudzoval pochybnosti o tom, že ide o nenávratné poskytnutie peňažných prostriedkov, čím bol len realizovaný skorší neformálny prísľub konateľa pomôcť žalovanému pri kúpe bytu. Poskytnutá čiastka bola odmenou s tým, že išlo o odmenu za celé obdobie jeho činnosti v obchodnej spoločnosti, že išlo o odmenu, ktorá nemala väzbu na konkrétny realizovaný obchod, že išlo o odmenu, ktorej podmienky neboli vopred písomne, alebo akokoľvek inak určené podľa nejakých jasných ukazovateľov a poskytnutím odmeny P.. C.Á. ako konateľ spoločnosti len splnil svoj predchádzajúci ústny prísľub, že žalovanému pomôže takouto formou riešiť problém s bývaním. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca svoje tvrdenie o poskytnutí predmetnej pôžičky žalovanému preukázala. Okresný súd mal v konaní preukázané, že žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky, čo účastníci potvrdili, ale žalobca tvrdil, že žalovanému požičala sumu 18 256,66 eur ako pôžičku, pretože ho o to žalovaný žiadal, keď súrne potreboval peniaze na kúpu bytu a žalovaný tvrdil, že dostal uvedenú sumu ako odmenu od žalobcu ako zamestnávateľa a tvrdil, že žalobca mu touto sumou chcel pomôcť pri kúpe bytu. Súd prvého stupňa na základe dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca preukázal poskytnutie uvedenej pôžičky žalovanému, ktorej vrátenia sa od neho v konaní domáhala. Žalovaný nenamietal prevzatie peňazí v žalovanej sume. Žalobca tak splnil dôkaznú povinnosť a svoje tvrdenie aj preukázal. Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s touto námietkou je nutné zdôrazniť, že žalovaný v podanom odvolaní tiež uviedol, že ani raz nespochybnil skutočnosť, že od žalobcu prevzal dňa 23.7.1996 šek vystavený na sumu 18.256,66 eur (550.000,- Sk), ale spochybňoval len to, že túto sumu neprevzal ako pôžičku, ale ako odmenu za vykonanú prácu, a preto nemá povinnosť ju žalobcovi vrátiť. Vychádzajúc z tejto námietky nesprávneho skutkového zistenia, odvolací súd sa zaoberal tým, akého pochybenia sa dopustil súd prvého stupňa v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu, keď podľa názoru žalovaného, mal súd vychádzať zo zistenia, že žalovaný dostal odmenu, aby si mohol kúpiť byt za 18.256,66 eur. Ako, a na základe akých dôkazov mal súd k takémuto zisteniu dospieť, žalovaný už neuvádzal. Jeho tvrdenie, že zamestnávateľ mu dal odmenu, je pre takýto skutkový záver nepostačujúce. Z vykonaného dokazovania vyplýva opačný záver, že ak zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že poskytuje odmenu, tak žalovaný logicky ani odmenu nemohol dostať. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenie nepreukázal. Je nutné zdôrazniť skutočnosť, ktorá vyplýva z vykonaného dokazovania, že práve žalovaný oslovil žalobcu, že potrebuje peniaze na kúpu bytu veľmi súrne, ktoré nemá k dispozícii a preto požiadal žalobcu o sumu 550.000,- Sk. Uvedenému postupu a konaniu žalovaného predsa nezodpovedá tvrdené skutkové zistenie, že žalovaný dostal odmenu za to, že žiadal od žalobcu peniaze, ktoré súrne potreboval. Čo bolo účelom žiadosti o peniaze, v danom prípade nie je podstatné. Je však nepochybné, že práve žalovaný žiadal žalobcu o sumu 550.000,- Sk, teda o peniaze v uvedenej sume a tak musel mať vedomosť o tom, že musí ich aj vrátiť, pretože jeho konštrukcia, ktorú predložil v rámci dokazovania, sa nepodarila preukázať ani výpoveďami svedkov. To, že zamestnávateľ dával pri výkone svojej podnikateľskej činnosti odmeny, ako aj komu, akú sumu a z akého dôvodu, nie je pre rozhodnutie v danej veci podstatné. V danom prípade „odmena“ nebola preukázaná a tak tvrdenie žalovaného, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zistenia nebolo preukázané. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom v naznačenom smere, ktoré namietal žalovaný v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne priaznivého rozhodnutia v prospech žalovaného v danej veci. S prihliadnutím na uvedené sa odvolací súd stotožnil so správnym skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne a dostatočne zistil skutkový stav a skutočnosť, že v konaní žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že dostal od zamestnávateľa (žalobcu) odmenu, čo malo byť dôvodom, pre ktorý nie je povinný pôžičku vrátiť, neodôvodňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože to bol práve žalovaný, ktorý svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Rovnako nebola opodstatnená odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., pretože ako už bolo uvedené, odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru odvolateľa, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania žalovaného nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Pokiaľ žalovaný predložil ďalšie námietky uvedené v podanom odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal argumentmi žalovaného, keď tieto námietky nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez predloženia relevantných dôkazov. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa, keď v danom prípade odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.