Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/498/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309202210 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1309202210.4 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. Š., V. V., V. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Vojtechom Kubalom, advokátom, Bratislava, Kolárska 4, proti odporcovi: INTERNATIONAL RESCUE SYSTEM, s.r.o., Nová Baňa, Železničný rad 70/8, IČO : 35 802 022, zastúpený JUDr. Janou Šálkovou, advokátkou, Žarnovica, Bystrická 1029/101, o náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. 6. 2012 č.k. 7C 34/2009 - 247, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 8.086,80 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku ( navrhovateľ sa domáhal zaplatenia celkom 21.122,50 € ) návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň si vyhradil právo rozhodnúť samostatným uznesením o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že svojím rozsudkom zo dňa 10. 5. 2010 č.k. 7C 34/2009 - 166 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 14. 2. 2009, ktoré dal odporca navrhovateľovi, je neplatné. Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 673,90 € mesačne, od 16. 2. 2009 do právoplatnosti rozsudku, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj zaplatiť navrhovateľovi trovy konania 2.376,42 €. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava III súdny poplatok 1.555,12 €. Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom č.k. 9Co 373/2010 - 194 zo dňa 22. 9. 2011 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné; v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 25. 10. 2011. Vo zvyšku ( t.j. čo do uplatneného nároku na náhradu mzdy a čo do výroku o trovách konania ) odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 10. 5. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa dospel po doplnení dokazovania k záveru, že návrh navrhovateľa je sčasti dôvodný. Poukazoval na to, že základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ je skončenie pracovného pomeru neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ust. § 47 Zák. práce; zamestnancovi súčasne prináleží náhrada mzdy, a to vo výške priemerného zárobku ( § 134 Zák. práce ), a to až do času, keď zamestnávateľ zamestnancovi umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Prvostupňový súd dodal, že zákon umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, ani vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje. Súd je ale povinný prihliadať na to, či zamestnanec nebol medzitým zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Podstatné pre rozhodnutie súdu je aj zistenie okolností, za akých si zamestnanec musel prácu hľadať, či musel vynaložiť zvýšené úsilie pri hľadaní práce, či práca zodpovedala jeho kvalifikácii a pod. pri rozhodovaní teda musí súd zohľadňovať všetky okolnosti, ktoré súviseli s nájdením tejto inej práce, mzdy tam dosahovanej a iných podmienok poskytovaných v novom zamestnaní. Prvostupňový súd ďalej poukazoval vo svojom rozhodnutí na to, že náhrada mzdy, poskytovaná na základe ust. § 79 ods. 1 Zák. práce je dôsledkom nesplnenia povinností zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať pracovníkovi, trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. K zníženiu náhrady mzdy možno v zásade pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že pracovník sa zapojil ( mohol sa zapojiť ) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ obdržal dňa 14. 2. 2009 od svojho zamestnávateľa - odporcu - list obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru; pracovný pomer mal skončiť totožný deň. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 10. 5. 2010 č.k. 7C 34/2009 - 166 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné; predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. 10. 2011 ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho, zo dňa 22. 9. 2011 č.k. 9Co 373/2010 - 194 ). Navrhovateľovi tak vznikli nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru, keďže odporcovi dňa 16. 2. 2009 oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a to až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru ( t.j. 25. 10. 2011 ). Prvostupňový súd pri rozhodovaní o uplatnenej náhrade mzdy aplikoval ust. § 79 ods. 1 a 2 Zák. práce v znení, platnom v rozhodnom období, kedy na základe neplatného skončenia pracovného pomeru prináležala navrhovateľovi náhrada v rozsahu 12 mesiacov a návrh navrhovateľa za prevyšujúce obdobie zamietol. Odporca požiadal súd v konaní o zníženie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov; prvostupňový súd prihliadol na to, že navrhovateľ bol po neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, u ktorého vykonával porovnateľnú prácu ako bola práca u odporcu a jeho zárobok u nového zamestnávateľa prevyšoval priemerný zárobok, ktorý dosahoval u odporcu. Pri výpočte samotnej náhrady mzdy vychádzal súd prvého stupňa z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa, kde rozhodným obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku navrhovateľa bolo obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroku, t.j. mesiace október, november a december 2008. Výška priemerného mesačného zárobku medzi účastníkmi konania nebola sporná, tento činil 673,90 € x 12 mesiacov, t.j. 8.086,80 €. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvého stupňa si vyhradil právo rozhodnúť o nich po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca; jeho odvolanie smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel, a to čo do sumy 7.749,85 €. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci. Odporca poukazoval v odvolaní na to, že návrh navrhovateľa žiadal zamietnuť z dôvodu, že žalované obdobie od 15. 2. 2009 do 25. 10. 2011 zahŕňa aj náhradu mzdy za také obdobie, kedy bol navrhovateľ riadne zamestnaný, t.j. od 1. 3. 2009, a to v operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby, kde pracuje doposiaľ. Odporca argumentoval tiež judikátom NS SR sp. zn. 6Cz 72/69, kde sa v právnej vete uvádza, že ak pracovník nie je schopný ( napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenská ) alebo ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce. Navrhovateľ pracoval u odporcu v nepretržitej prevádzke, podľa rozpisu pracovných zmien. Keďže sa navrhovateľ od 1. 3. 2009 zamestnal, pričom tiež ide o nepretržitú prevádzku, odporca mal za to, že navrhovateľ netrval na tom, aby ho zamestnávateľ v dobe od 1. 3. 2009 ďalej zamestnával, a preto platí ust. § 79 ods. 3 Zák. práce, podľa ktorého pracovný pomer neplatne skončený okamžite sa skončil dohodou dňom, keď sa mal podľa neplatného skončenia pracovného pomeru ukončiť, t.j. dňom 14. 2. 2009. V takom prípade v zmysle § 79 ods. 4 Zák. práce má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu 2 mesiacov ( podľa v tom čase platného Zákonníka práce ). Súd však neskúmal, či zamestnanec od 1. 3. 2009 trval alebo netrval na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával, nie je možné použiť ani ust. § 79 ods. 3 písm.b/ vtedy platného Zákonníka práce a následne zamestnancovi priznať náhradu mzdy podľa § 79 ods. 4 Zák. práce. Odporca v odvolaní trval na tom, že navrhovateľovi náhrada mzdy v rozsahu 12 mesiacov neprislúcha, a to práve z dôvodu, že navrhovateľ od 1. 3. 2009 nebol ochotný a ani schopný prácu podľa pracovnej zmluvy u odporcu vykonávať, na čo súd pri svojom rozhodnutí neprihliadol, napriek tomu, že odporca argumentoval aj poukazovaním na rozhodnutie NS SR č. 6Cz 72/69. Súd zrejme vyššie označené rozhodnutie NS SR pochopil v užších súvislostiach, a to vyslovene ako neschopnosť vykonávať prácu v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy zamestnancovi prislúcha nemocenské. Odporca však má za to, že uvedený dôvod neschopnosti vykonávať prácu je uvedený len príkladmo a trvá na tom, že navrhovateľ nebol v danom prípade schopný vykonávať prácu a to práve z dôvodu, že z vlastnej vôle uzatvoril pracovnú zmluvu a od 1. 3. 2009 prácu vykonával v nepretržitej prevádzke u iného zamestnávateľa, kde mu za vykonanú prácu bola vyplatená mzda a v dôsledku uzavretia nového pracovného pomeru navrhovateľ nebol od 1. 3. 2009 ani ochotný prácu u pôvodného zamestnávateľa - t.j. odporcu - vykonávať. Preto odporca trvá na to, že navrhovateľovi náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce od 1. 3. 2009 neprislúcha. Podľa názoru odporcu tak navrhovateľovi patrí náhrada mzdy iba za obdobie od 16. 2. 2009 do 28. 2. 2009, v ktorom období zamestnanec trval na tom, aby ho odporca naďalej zamestnával a bol aj schopný a ochotný túto prácu vykonávať. Za uvedené obdobie potom navrhovateľovi patrí pri počte pracovných dní pri nepretržitom pracovnom čase 37 a 1 hodiny za týždeň, t.j. 7,5 hodiny za deň, t.j. 10 odpracovaných dní ( 1-ica z 20 pracovných dní v mesiaci február 2009 ) 1-ica priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje 336,95 € ( 1-ica z 673,90 € ). Odporca navrhoval odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že odporcu zaviaže zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 336,95 € a vo zvyšku návrh zamietne. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Názor odporcu označil za mylný. Poukazoval na to, že nárok zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru sa nepovažuje za náhradu škody, ale Zákonník práce v ust. § 79 ods. 1 kogentne ustanovuje, za aké obdobie patrí takémuto zamestnancovi náhrada mzdy. Táto mu patrí odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhovateľ v konaní nesporne preukázal, že odporcovi doručil list zo dňa 16. 2. 2009, v ktorom prejavil nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru a trval na ďalšom zamestnávaní. Preto sa jeho nárok na náhradu mzdy posudzuje podľa § 79 ods. 1 Zák. práce a nie podľa § 79 ods. 4 Zák. práce, ako to odporca t.č. navrhuje. Rozhodnutie NS SR, na ktoré v odvolaní odporca poukazuje, rieši úplne inú situáciu, na predmetnú veci sa nevzťahuje. Navrhovateľ si zároveň uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 237,34 € + režijný paušál 7,63 €, spolu 244,97 €. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu ( t.j. vo vyhovujúcom výroku čo do sumy 7.749,85 € ) podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie odporcu je nedôvodné. Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 14. 2. 2009 ) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s nimi neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného času. Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 14. 2. 2009 ) ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. V súdenej veci bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľom neplatne; navrhovateľovi tak v zmysle cit. ust. § 79 ods. 1 Zák. práce vzniklo právo na náhradu mzdy, a to v zákonnom rozsahu 12 mesiacov ( podľa vtedy platného cit. § 79 ods. 2 Zák. práce ). Náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 12 mesiacov súd nemôže ani znížiť ani nepriznať. Táto náhrada má pre zamestnanca povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. Až náhrada mzdy, ktorá presahuje 12 mesiacov, môže byť na žiadosť zamestnávateľa primerane znížená alebo vôbec nepriznaná, čo sa v prejednávanej právnej veci aj stalo, keď súd prvého stupňa na základe návrhu odporcu navrhovateľov návrh na priznanie mu náhrady mzdy nad zákonných 12 mesiacov zamietol. Obrana odporcu v konaní neobstojí; skutočnosť, že navrhovateľ po tom, ako s ním odporca neplatne skončil pracovný pomer ( listom zo dňa 14. 2. 2009, obsahujúcim okamžité skončenie pracovného pomeru ), si dokázal nájsť novú prácu a zamestnať sa už od 1. 3. 2009, nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľovi podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce ( v citovanom znení ). Navrhovateľovi nemôže byť na ťarchu, že bol schopný zamestnať sa u nového zamestnávateľa hneď v priebehu niekoľkých dní po tom, ako s ním odporca neplatne ukončil pracovný pomer. Argumentáciu odporcu v odvolaní, že považoval postup navrhovateľa, spočívajúci v uzavretí nového pracovného pomeru s novým zamestnávateľom počnúc 1. 3. 2009, za prejav vôle navrhovateľa, že netrvá na ďalšom zamestnávaní odporcom, vyhodnotil odvolací súd ako účelovú v snahe vyhnúť sa povinnosti poskytnúť navrhovateľovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce a tiež ako nelogickú. Odporca totiž tvrdí, že navrhovateľ mu najprv listom zo dňa 16. 2. 2009, doručeným odporcovi dňa 17. 2. 2009 ( č.l. 69 spisu ) oznámil, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré mu dal odporca listom zo dňa 14. 2. 2009 a zároveň odporcu vyzval, aby mu naďalej prideľoval prácu ako zamestnancovi, následne si navrhovateľ našiel od 1. 3. 2009 nové zamestnanie ( keďže odporca na okamžitom skončení pracovného pomeru trval ), čo odporca vyhodnotil zo strany navrhovateľa ako úkon, ktorým navrhovateľ prejavil vôľu netrvať na jeho ďalšom zamestnávaní odporcom. Takejto úvahe však logicky odporuje skutočnosť, že navrhovateľ dňa 30. 3. 2009 podal na súde návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a súčasne si uplatnil aj právo na náhradu mzdy. Konanie navrhovateľa v tomto smere bolo konzistentné a jednoznačné - odporcovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával ( list zo dňa 16. 2. 2009 ) a v návrhu na začatie konania na súde si uplatnil aj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ( podaný na súde dňa 30. 3. 2009 ). Počas celého priebehu súdneho konania navrhovateľ neurobil žiadny taký úkon, ktorý by bolo možné vyložiť ako prejav straty jeho záujmu byť zamestnancom odporcu. Za takýto prejav nemožno automaticky považovať ani skutočnosť, že sa navrhovateľ veľmi rýchlo zamestnal u iného zamestnávateľa - bolo v záujme predovšetkým samotného navrhovateľa, aby si našiel prácu a tým získal potrebné prostriedky na svoje živobytie. Strata zamestnania a tým aj pravidelného príjmu môže znamenať pre zamestnanca až existenčné problémy, preto nemožno od zamestnanca, ktorý prišiel o prácu v dôsledku neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, spravodlivo požadovať, aby zostal počas súdneho konania bez práce napr. preto, aby aj takto navonok demonštroval svoj pretrvávajúci záujem na zamestnávaní u pôvodného zamestnávateľa. Uzavretie pracovnej zmluvy navrhovateľa u nového zamestnávateľa preto podľa odvolacieho súdu nepredstavuje takú prekážku, ktorá by zbavovala odporcu jeho povinnosti poskytnúť navrhovateľovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce v rozsahu 12 mesiacov, v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy. Samotná výška priemerného mesačného zárobku, dosahovaného navrhovateľom v rozhodnom období, t.j. 673,90 €, v konaní sporná nebola, a tým ani súdom priznaných 8.086,80 € ako náhrada mzdy za 12 mesiacov. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 1, 4 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.