Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/313/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310200758 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310200758.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa Thorpe recovery, s.r.o., Stráž 8419, Zvolen, IČO: 46 662 324, práv. zast. advokátom JUDr. Petrom Psotkom, Stráž 223, Zvolen, proti odporcovi Ladislav Sándor - GOTIKA, Junácka 6, Bratislava, IČO: 37 607 839 o zaplatenie 582,27 EUR s príslušenstvom a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 15/2011-236 zo dňa 4.6.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 15/2011-236 zo dňa 4.6.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi nepriznal nárok na zaplatenie trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pôvodný navrhovateľ, od ktorého si navrhovateľ v dôsledku postúpenia pohľadávky odvodil právo na zaplatenie žalovaných faktúr, bol ako správca konkurznej podstaty oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Ďalej uviedol, že podľa ustálenej judikatúry obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla správania zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Ide o postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale iba preto, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Predmet právneho úkonu tak neporušuje priamo zákaz daný zákonom, ale je v rozpore s cieľom iného zákonného ustanovenia. Podľa súdu prvého stupňa sa uvedené vzťahuje aj na tento prípad, kedy pôvodný navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, od platenia ktorého by inak veriteľ oslobodený nebol. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009 sa teda obchádzal zákon o súdnych poplatkoch, hoci inak táto zmluva sama o sebe nie je v rozpore so žiadnym zákonom. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že v rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok, ktorá vlastne „donútila“ úpadcu nadobúdať pohľadávky spoločnosti Slovak Telekom, a.s., totiž chýba akýkoľvek rozumný základ, rozumný hospodársky účel (kauza), ktorý by strany mohol viesť k jej uzavretiu v tomto znení, obsahujúcom vysoké a absurdné zmluvné pokuty, ktoré sú evidentne v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvého stupňa navyše uviedol, že povinnosť uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky sa mala splniť hneď na druhý deň po výzve na uzatvorenie zmluvy. Takýto právny úkon podľa súdu prvého stupňa nemôže vážne urobiť žiadny podnikateľ, ktorý je pripravený zmluvu aj plniť a niesť majetkové dôsledky z nej vyplývajúce, ale uzatvorí ju len vtedy, ak ňou chce dosiahnuť iný, zákonom nežiaduci cieľ, ktorým je vytvoriť hrozbu obrovských majetkových strát pre majetkovú podstatu úpadcu. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ v konaní neponúkol žiadne vysvetlenie, prečo rámcovú zmluvu uzatvorili a prečo im tak veľmi záležalo na okamžitom postúpení pohľadávok. Súd prvého stupňa tak dospel záveru, že vážnym a skutočným úmyslom oboch strán pri uzatváraní rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009, bolo obísť zákon o súdnych poplatkoch a vôbec im nešlo o pokračovanie v prevádzkovaní podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu. Skutočnosť, kedy bola rámcová zmluva skutočne podpísaná, súd prvého nepovažoval za dôležité, ale za dôležitý považoval jej obsah. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na definíciu podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka, ktorým sa rozumie súbor hmotných, osobných, ako aj nehmotných zložiek. Podľa ponukového konania na predaj podniku úpadcu vyhláseného v Obchodnom vestníku č. 196B/2010 však podnik úpadcu bol ako celok tvorený len súhrnom peňažných pohľadávok úpadcu, jednak spísaných v súpise majetku úpadcu a jednak pohľadávok nadobudnutých do majetku úpadcu pri výkone niektorých podnikateľských činností po vyhlásení konkurzu. Súdu prvého stupňa preto nebolo zrejmé, o prevádzkovanie akého podniku úpadcu vlastne šlo, a akú činnosť správca vykonával, okrem podania žalôb na súd. Výhodnosť prevádzkovania takéhoto „podniku“ súd prvého stupňa videl výlučne len na znížení nákladov o súdny poplatok, ktorý iní podnikatelia musia platiť, čo je neprípustné. To je aj jediným možným vysvetlením správania sa veriteľov úpadcu a správcu, ktorí konali v zhode. Súd prvého stupňa poznamenal, že v uvedenej súvislosti sa nedajú prehliadnuť ani ďalšie fakty vyplývajúce z oznámení v Obchodnom vestníku, napr. že spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o. bola veriteľom a členom veriteľského výboru, že pôvodný navrhovateľ bol v poradí tretím správcom konkurznej podstaty, a že členom veriteľského výboru, resp. zástupcom, bol aj právny zástupca navrhovateľa JUDr. Pavol Konečný. Súdne vymáhanie pohľadávok však nie je podnikaním, ani prevádzkovaním podniku a preto súdne vymáhanie pohľadávok nezabezpečujú len „špecializovaní úpadcovia“, ktorí nie sú povinný platiť súdny poplatok. Súd prvého stupňa pre podporu svojich vyjadrení poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2011, sp. zn. 6Co 1/2011, ktorý sa týka to istého úpadcu a pohľadávok Slovak Telekomu. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a keďže mal odporca v konaní plný úspech, patrila by mu náhrada účelných trov konania, keďže však odporcovi žiadne trovy nevznikli, nebola mu ani ich náhrada priznaná. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ riadne a včas odvolanie v ktorom odvolaciemu súdu navrhol a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že dôvody neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák. je nutné posudzovať v kontexte objektívneho práva, ktoré právny úkon obchádza a vedie k ich porušeniu, pričom podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí ísť o podstatné zložky právneho úkonu. Odvolateľ poukázal, že zmluva o postúpení pohľadávok nie je ani v rozpore so zákonom ani dobrými mravmi, pričom obsahuje všetky podstatné formálne i materiálne náležitosti a vyvoláva predpokladané právne následky. Uviedol, že správca konkurznej podstaty je bez pochýb aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní nakoľko postupník - úpadca sa stal veriteľom v zmluve o postúpení bližšie špecifikovaných pohľadávok a keďže správca v súlade s ustanovením § 44 ods.1 zák. o konkurze a reštrukturalizácii koná v mene a na účet úpadcu bol tiež oprávneným uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávok, čo mu ako povinnosť vyplývalo z Rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007, ktorú úpadca uzatvoril ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Navrhovateľ spomenul, že v kontexte uzatvorených zmlúv súd prvého stupňa nepreukázal akým konkrétnym spôsobom účel a obsah uvedených zmlúv obchádza konkrétne zákonné ustanovenie, pričom súd prvého stupňa nepreukázal ani úmysel navrhovateľa obchádzať tým zákon o súdnych poplatkoch, keďže by bolo nelogické aby správca konkurznej podstaty nadobúdal pohľadávky po vyhlásení konkurzu len preto aby dosiahol oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vyslovil tiež názor, že snaha správcu za zmluvne výhodných podmienok nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného alebo nežiaduceho , nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Uviedol, že vyslovený záver súdu prvého stupňa ohľadom obchádzania zákona o súdnych poplatkoch nesvedčí ani tá skutočnosť, že navrhovateľ ako majiteľ uplatnenej pohľadávky nie je v konkurze. Ďalej navrhovateľ poukázal na zmluvnú voľnosť v kontexte súdom namietaných vysokých zmluvných pokút a nevýhodných podmienok a uviedol, že nevýhodné podmienky môžu pre jednu stranu znamenať nevýhodu a pre druhú výhodu pričom je na stranách, či takúto zmluvu uzavrú. Odvolací súd prejednal vec podľa §212 ods.1 O.s.p., § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je správny, nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s úvahami súdu prvého stupňa ohľadom neplatnosti právneho úkonu odvolací súd uvádza, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od jeho počiatku voči každému pričom je neodmysliteľne spojená s jeho nedovolenosťou spočívajúcou v tom, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, či prieči dobrým mravom. V prejednávanom prípade však nie je splnená podmienka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009, nakoľko nebolo zistené obchádzanie účelu a zmyslu zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZoKR) a ani zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací uvádza, že správca konkurznej podstaty musí mať predovšetkým záujem svojou činnosťou zhodnotiť majetkovú podstatu úpadcu, čo v konečnom dôsledku kontroluje konkurzný súd. Správca môže za podmienok stanovených v ustanovení § 88a a nasl. ZoKR po vyhlásení konkurzu pokračovať v prevádzkovaní podniku a keďže nadobúdanie pohľadávok možno považovať za bežnú obchodnú prax nie je úlohou súdu prvého stupňa posúdiť prípustnosť množstva pohľadávok ktoré pôvodný navrhovateľ nadobudol v konaní o zaplatenie žalovanej pohľadávky s navrhovateľom na ktorého konkurz nebol vyhlásený. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že zmluvou o postúpení pohľadávok mienil správca konkurznej podstaty obísť zákon o súdnych poplatkoch, nakoľko osobné oslobodenie správcu od platenia súdnych poplatkov nemôže mať vplyv na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok (rozhodnutie NS SR č. R 119/2003). Postúpenie pohľadávky samé o sebe neznamená automaticky aj skutočnosť, že pohľadávka bude súdne vymáhaná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa §221 odsek 1 písmena f/, h/, O. s. p. zrušil napadnutý rozsudok prvého stupňa a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v ktorom súd prvého stupňa opätovne posúdi platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vzhľadom na ust. § 524 a nasl. Obč. zák., tak aby zistil, či sa jedná o platný právny úkon a výšku pohľadávky, ktorá bola na navrhovateľa postúpená a na základe dokazovania posúdi jej základ, výšku a dôvodnosť podaného návrhu. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 odsek 3 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.