Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/685/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310200978 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310200978.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: K. H., L. L., Ž. XX, zastúpenom Consilior Iuris, s. r. o., so sídlom Miletičova 23, Bratislava proti odporcovi : Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu : C. N., L. M. XX, L., zastúpenej Ing. Zdenkom Uhlíkom, bytom Šustekova 12, Bratislava, o zaplatenie 4.840,58 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.júla 2013 č.k. 7C 12/2010-254, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 214,54 eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.840,58 eur spolu s úrokmi z omeškania bližšie špecifikovanými vo výroku, náhradu trov konania vo výške 290 eur titulom súdneho poplatku, náhradu trov preddavku na znalca vo výške 647,32 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.987,72 eur. Vychádzal zo zistenia, že vedľajšia účastníčka uzatvorila dňa 28. 7. 2005 s odporcom zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 100.000,- Sk. Toho istého dňa uzatvoril navrhovateľ s odporcom dohodu o ručení na zabezpečenie uvedeného úveru, na základe ktorej sa zaviazal uspokojiť pohľadávku vedľajšej účastníčky - ako dlžníčky, zo zmluvy o splátkovom úvere. Vedľajšia účastníčka si svoj záväzok zo zmluvy o splátkovom úvere neplnila riadne a včas, a preto na základe výzvy odporcu, navrhovateľ plnil vo výške žalovanej sumy. Na posúdenie platnosti dohody o ručení z hľadiska schopnosti vedľajšej účastníčky uzatvoriť zmluvu o splátkovom úvere, nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou, ktorá vypracovala znalecký posudok číslo 24/2011 zo dňa 29. 6. 2012. Výsledky vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 261 ods. 3 písm. d), § 273 ods. 1, § 365, § 497, § 502 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. (§ 1 ods. 2, § 2, § 3 ods. 1, 2 ). S poukazom na lekárske správy a výsledky znaleckého dokazovania dospel k záveru, že vedľajšia účastníčka vykonala právny úkon uzavretia zmluvy o splátkovom úvere v duševnej poruche, a preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záväzok ručiteľa uvedený v článku II. ods. 1 písm. e) dohody o ručení považoval za dojednaný v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a za obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že za neplatnú treba považovať aj dohodu o ručení, ktorou mal byť úver zabezpečený. S poukazom na § 451 ods. 1, ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka ustálil pasívnu legitimáciu odporcu, ktorý prevzal žalovanú istinu od navrhovateľa, pričom k jeho plneniu došlo z neplatnej zmluvy, na základe čoho vzniklo odporcovi bezdôvodné obohatenie. Ako nadbytočné a nehospodárne nepripustil ďalšie dokazovanie výsluchom súdnej znalkyne vzhľadom na to, že znalecký posudok zodpovedal na všetky položené a právne relevantné otázky, presne zadefinoval obdobie, zdravotný stav dlžníčky v čase vykonania právneho úkonu, ako aj presnú definíciu choroby, ktorou trpela a riadne sa na ňu neliečila. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal závery znaleckého posudku, ktorý súd prvého stupňa vzal za základ svojho rozhodnutia, nakoľko tieto sú v rozpore v tvrdeniami v ňom uvedenými, s lekárskymi správami, so správaním vedľajšej účastníčky v čase pred uzatvorením úverovej zmluvy a v čase po uzatvorení úverovej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na svoje námietky uvedené vo vyjadrení k znaleckému posudku, v ktorom špecifikoval nezrovnalosti záverov znaleckého posudku v tom smere, či sa vedľajšia účastníčka skutočne v čase uzatvorenia úverovej zmluvy nachádzala v manickej fáze svojho ochorenia a aká bola intenzita vplyvu jej ochorenia na jej rozpoznávaciu schopnosť. V tomto smere poukázal na správanie sa vedľajšej účastníčky v čase pred podpisom úverovej zmluvy, kedy bola schopná zadovážiť si všetky podklady a dokumenty požadované k tomu, aby mohla úverovú zmluvu uzatvoriť, vrátane jej zabezpečenia prostredníctvom ručiteľa. Rovnako splácanie úveru po podpísaní úverovej zmluvy preukazuje, že vedľajšia účastníčka si ako obsah, tak aj právne následky svojho právneho úkonu v plnom rozsahu uvedomovala a svoje konanie vedela ovládať, nakoľko ho dokázala nasmerovať tak, aby jej bol úver poskytnutý a istú dobu ňou aj bol riadne splácaný. Vzhľadom na správanie týkajúce sa vedľajšej účastníčky, ako aj na nezrovnalosti v znaleckom posudku, navrhol doplniť dokazovanie výsluchom znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok. V tomto smere vytýkal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav, pokiaľ upustil od vykonania dokazovania výsluchom znalca, ktorý najprv nariadil a zároveň nevykonaním tohto dôkazu porušil jeho ústavné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal a nevysporiadal ani s tým, či duševná porucha robila vedľajšiu účastníčku na právny úkon uzatvorenia úverovej zmluvy neschopnou. S poukazom na článok II. ods. 1, písm. e) dohody o ručení mal za to, že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj v prípade neplatnosti úverovej zmluvy, keďže sa tento zaviazal uspokojiť aj pohľadávku vedľajšej účastníčky, ktorá vznikla plnením z neplatného právneho úkonu. V tejto súvislosti namietal, že by uvedené zmluvné dojednanie bolo v rozpore s dobrými mravmi alebo že by obchádzalo zákon. Zotrval na svojej námietke nedostatku pasívnej legitimácie v konaní, nakoľko osobou, v ktorej majetku došlo ku zvýšeniu aktív, je vedľajšia účastníčka, ktorá prijala peňažné prostriedky v sume 3319,39 eur, z ktorých vrátila iba časť vo výške 384,38 eur. Namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal tým, či vedľajšia účastníčka v čase udelenia plnej moci na zastupovanie v tomto konaní bola spôsobilá na tento úkon obdobne, ako sa zaoberal touto otázkou v prípade zisťovania neplatnosti uzatvorenia úverovej zmluvy. V kontexte uvedeného tak vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezistil, či vedľajšia účastníčka má procesnú spôsobilosť a či je alebo nie v konaní riadne zastúpená. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal pripustiť dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu poukázal na to, že výsluch znalkyne by bol nadbytočný, nakoľko znalecký posudok jednoznačne zodpovedal na všetky položené otázky bez akýchkoľvek rozporov a jednoznačne preukazuje, že vedľajšia účastníčka v čase uzavretia úverovej zmluvy trpela bipolárnou afektívnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon nespôsobilou. Správanie vedľajšej účastníčky pred a po uzavretí predmetnej úverovej zmluvy považoval za irelevantné, nakoľko aj zo znaleckého posudku vyplýva, že pre bežného pozorovateľa sa vedľajšia účastníčka javila ako zdravá. Všetky odporcom namietané rozpory v znaleckom posudku považoval za vytrhnuté z kontextu jeho jednotlivých častí, pričom zistenia znaleckej organizácie vyjadrené v jeho záveroch považoval za jednoznačné a logické. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov aj k správnym skutkovým zisteniam, za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa o neplatnosti dohody o ručení aj vo vzťahu k ustanoveniu článku II. ods. 1 písm. e) z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a obchádzania zákona. Zdôraznil, že bez platne uzatvoreného hlavného záväzku nemôže dôjsť k platnému uzavretiu dohody o ručení a ručenie platne nemohlo vzniknúť k neplatnému zabezpečenému záväzku ani z dôvodu, že nevedel a ani nemal možnosť vedieť, že vedľajšia účastníčka trpí duševnou poruchou, ktorá ju robí neschopnou na uzavretie úverovej zmluvy. Zotrval na svojej argumentácii o tom, že odporca je v konaní pasívne legitimovaným, a pokiaľ sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila vedľajšia účastníčka, ide o vzťah, ktorý je potrebné riešiť v inom konaní. Zdôraznil, že neplnil za iného, teda za vedľajšiu účastníčku, ale ako ručiteľ plnil veriteľovi sám svoj ručiteľský záväzok, ktorý vedľajšia účastníčka, ako dlžník, nesplnila riadne a včas. Mal za to, že z neplatnej dohody o ručení sa bezdôvodne obohatil odporca. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vedľajšia účastníčka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že výsluch znalkyne by bol za nadbytočný, keďže kolektív znalcov v závere posudku jednomyseľne odpovedal na položené otázky. Poznamenala, že u nej opätovne prebehala manická fázy v apríli a máji 2013, pod vplyvom ktorej znovu uzavrela ďalšie zmluvy o pôžičkách a v tejto súvislosti bola hospitalizovaná od 13. 5. do 29. 11. 2013. Rozsudok súdu prvého stupňa považovala za správny. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie navrhovateľom uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia poskytnutého na základe dohody o ručení uzatvorenej s odporcom dňa 28.7.2005, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré odporca uvádzal na svoju obranu ( § 120 ods. 1,4 O.s.p.), následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že odporcovi vznikla povinnosť vydať navrhovateľovi plnenie, ktoré od neho získal na základe neplatného právneho úkonu, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka ( § 38 ods. 2, § 39, § 451), ktoré aj správne aplikoval na zistený skutkový stav dostatočne podložený výsledkami znaleckého dokazovania a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Obsah odvolania odporcu tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvádzaných ( § 205 ods.2 písm.c/,d/,f/ O.s.p ), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Z ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že aj v prípade, keď u fyzickej osoby nedošlo k obmedzeniu, resp. pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, súdnym rozhodnutím, za neplatený sa považuje aj taký právny úkon, ktorý urobila táto osoba v duševnej poruche, hoci len prechodnej, v dôsledku ktorej nemohla posúdiť následky svojho správania (rozumová - rozpoznávacia schopnosť ) či ovládať svoje konanie (vôľová - ovládacia schopnosť) . Pre spoľahlivý záver o neplatnosti právneho úkonu musí byť u tejto osoby bezpečne zistené, že nedokázala buď posúdiť následky svojho právneho úkonu alebo ovládať svoje konanie smerujúce k uskutočneniu právneho úkonu, prípadne nedostatok oboch týchto jej schopností. Z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2, písm.d/ O.s.p. odvolací súd poznamenáva, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Znalecký posudok (§ 125, § 127 O.s.p.) súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 132 O.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa § 132 O.s.p. nepodliehajú, a pokiaľ teda súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti, musí postupovať podľa § 127 ods. 2 O.s.p. a nariadiť preskúmanie posudku iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou. Hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu teda spočíva v posúdení, či jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno - logického uvažovania. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Správne v konaní postupoval pokiaľ, vzhľadom na potrebu odborného posúdenie zdravotného ( duševného) stavu vedľajšej účastníčky v čase uzatvorenia úverovej zmluvy a jeho vplyvu na jej rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť, nariadil vo veci znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva. Súd prvého stupňa vzal za základ svojho rozhodovania ustanovenou znaleckou organizáciou vypracovaný znalecký posudok č. 24/2011, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti, znalci ( kolektív znalcov znaleckej organizácie) pri jeho vypracovaní vychádzali zo všetkých relevantných a dostupných skutočností, ktoré odborne posúdili a po ich zhodnotení výsledky premietli do svojich záverov o vplyve duševného stavu vedľajšej účastníčky v relevantnom čase na jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Závery znaleckého posudku formulované v časti III. logicky vyplývajú z obsahu jeho predchádzajúcej časti II., zahŕňajúcej analýzu zdravotnej dokumentácie, samotné vyšetrenie vedľajšej účastníčky a súhrnné zhrnutie zistení v podanom rozbore. Ani z výsluchu znalkyne, ktorá spracovala znalecký posudok, by neboli zistené také iné závažné skutočnosti zásadného významu, ktoré by boli spôsobilé výrazným spôsobom ovplyvniť závery podaného znaleckého posudku a obrana odporcu nebola založená na takých relevantných tvrdeniach, na opodstatnenosť ktorých by bolo potrebné doplniť znalecké dokazovanie alebo z ktorých by vyplývali také pochybenia v postupe ustanovenej znaleckej organizácie, ktoré by boli viedli k iným odborným záverom. Doplnenie dokazovania požadovaným výsluchom znalkyne, nemôže na právnom posúdení veci a vyhodnotení skutkového stavu nič zmeniť, pretože by neviedlo k iným odborným záverom, ako boli formulované v písomnom znaleckom posudku, a preto treba považovať z hľadiska hospodárnosti konania postup súdu prvého stupňa, ktorý upustil od ďalšieho dokazovania, za správny. Znalecká organizácia mala dostatok relevantných podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku, predovšetkým správy o hospitalizácii vedľajšej účastníčky. Z posudzovanej zdravotnej dokumentácie vyplýva, že ešte predtým ako vedľajšia účastníčka uzatvorila spornú úverovú zmluvu, bola niekoľkokrát hospitalizovaná, čomu predchádzalo nakupovanie si veľa ( zväčša nepotrebných) vecí alebo požičiavanie si finančných prostriedkov. V súvislosti s hospitalizáciou od 7. 5. do 2. 9. 2003 boli podané bratom vedľajšej účastníčky dňa 18. 5. 2003 heteroanamnestické údaje, podľa ktorých vedľajšia účastníčka v prípade aktívnej fázy, trvajúcej niekoľko mesiacov, bola nadmerne aktívna, čo sa prejavovalo tým, že nakupovala veľa vecí, aj úplne zbytočných, požičiavala si peniaze za vysoký úrok. V súvislosti s hospitalizáciou v období predchádzajúcemu uzatvoreniu úverovej zmluvy, t.j. od 20. 12. 2005 do 17. 3. 2006, brat vedľajšej účastníčky lekárovi uviedol, že v máji až septembri opäť uzatvorila pôžičky, spolu asi 40 000,-Sk. Rovnako v súvislosti s hospitalizáciou od 21. 5. 2007 do 11. 7. 2007 bolo bratom vedľajšej účastníčky avizované zhoršenie stavu, zvýšené nakupovanie. V súvislosti s hospitalizáciou od 9. 7. do 6. 8. 2002 brat vedľajšej účastníčky uviedol, že "predtým si povybavovala veľa pôžičiek". Uvedené jednoznačne preukazuje, že vedľajšia účastníčka sa liečila v prípade stavu úplnej pasivity, ktorému predchádzala aktívna fáza, ktorá trvala aj niekoľko mesiacov, a ktorá sa u nej prejavovala zvýšeným nakupovaním vecí a požičiavaním si peňazí. Rovnako sama vedľajšia účastníčka pri svojom znaleckom vyšetrení potvrdila, že si veľakrát požičala ( strana 10 znaleckého posudku ). V súvislosti s odborným vyšetrením vedľajšej účastníčky znalci konštatovali, že táto popisuje manickú fázu ochorenia, svoju túžbu požičiavať si peniaze a nakupovať si veci, ktoré vlastne ani sama nepotrebovala, ako si robila plány ako zrealizuje pôžičky, pričom nemyslí na následky, ako splatiť dlhy, ktoré urobí a vo väzbe na uvedené znalci poznamenali, že nadmerné nakupovanie a utrácanie značných finančných prostriedkov je pre manickú fázu bipolárnej afektívnej poruchy typickým a dosť častým konaním ( strana 14 znaleckého posudku. ). Na základe vyšetrení vedľajšej účastníčky, po oboznámení sa so zdravotnou dokumentáciou, znalecký kolektív jednoznačne potvrdil, že konanie vedľajšej účastníčky v podobe požičiavania si vyšších súm peňazí, ktoré utráca na nákup nepotrebných vecí, je dôsledkom jej chorobne zmenenej nálady - mánie, ktorá sa vo všeobecnosti prejavuje nadmerne veselou a bezstarostného náladou s oslabenou sebakontrolou i rozmýšľaním o možných negatívnych dôsledkoch konania, ide o stav psychotický a osobnosťou nezvládnuteľný, kedy chorý svoje konanie nedokáže kontrolovať, chýba mu náhľad na chorobu a nemá záujem sa ani liečiť. Na základe uvedeného dospel kolektív znalcov k jednoznačnému záveru, že vedľajšia účastníčka sa v čase podpísania úverovej zmluvy bez pochýb nachádzala v manickej fáze jej ochorenia - bipolárnej afektívnej poruchy, ktorá patologicky determinovala jej konanie, v dôsledku čoho nebola schopná správne vyhodnotiť dopady svojho konania, posúdiť ich význam a dôsledky, ktoré vyplynú z jej právneho úkonu a nebola schopná ani svoje konanie ovládať. Vzhľadom na to, že na základe písomnej zdravotnej dokumentácie; najmä zo správ podaných bratom vedľajšej účastníčky; možno vyvodiť , že už v minulosti ( pred uzatvorením spornej úverovej zmluvu), sa u vedľajšej účastníčky prejavovali v manickej fáze sklony k zvýšenému nakupovaniu vecí a požičiavaniu si peňazí, ktorá trvala aj niekoľko mesiacov, dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že na základe výsledkov znaleckého dokazovania možno považovať za bezpečne zistené, že vedľajšia účastníčka v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy konala v duševnej poruche, pre ktorú nedokázala ovládať svoje konanie a posúdiť následky svojho konania. Pokiaľ odporca argumentuje správaním sa vedľajšej účastníčky pred a po uzavretí úverovej zmluvy , poukazuje odvolací súd na to, že pokiaľ by aj táto dokázala posúdiť následky svojho konania, tak pre záver o neplatnosti právneho úkonu je postačujúca absencia jej schopnosti ovládať svoje konanie, nakoľko platné uskutočnenie právneho úkonu predpokladá existenciu nielen rozumovej ( rozpoznávacej) zložky, ale aj prítomnosť ovládacej (vôlovej) zložky. Skutočnosť, že u vedľajšej účastníčky prevažujú depresívne fázy choroby nevylučuje záver o existencii manickej fázy v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy. Pokiaľ sa aj v potvrdení nemocnice zo dňa 19. 5. 2006 nachádza vyjadrenie, že vedľajšia účastníčka zrejme prekonala doteraz poslednú manickú fázu v lete a na jeseň roku 2005 pred poslednou hospitalizáciou, dôkaznú hodnotu uvedeného potvrdenia treba vyhodnotiť s prihliadnutím na to, že v súvislosti s jeho podaním nemala nemocnica k dispozícii komplexnú zdravotnú dokumentáciu vedľajšej účastníčky, a preto mohla jej manickú fázu na základe jej dostupných údajov len predpokladať, ale nie s určitosťou potvrdiť. Pokiaľ brat vedľajšej účastníčky v súvislosti s hospitalizáciou od 20. 12. 2005 do 17. 3. 2006 uviedol, že táto sa ambulantnému psychiatrovi nejavila ako manická, toto jeho tvrdenie nemá takú výpovednú a dôkaznú hodnotu, že by bolo spôsobilé spochybniť správnosť záverov znaleckého posudku. K ďalším výhradám odporcu odvolací súd poukazuje na to, že na strane 14 znaleckého posudku sa znalci vyjadrili len vo všeobecnej ( teoretickej) rovine k prejavom ochorenia osoby s bipolárnou afektívnou poruchou v manickej fáze, čo nie je v rozpore so záverom znaleckého posudku vyjadrenom v časti III. o neschopnosti vedľajšej účastníčky pod vplyvom manickej fázy správne vyhodnotiť dopady svojho konania, posúdiť jeho význam a dôsledky. Odporca preto nedôvodne namieta, že v znaleckom posudku nie je jednotne posudzovaná intenzita vplyvu ochorenia vedľajšej účastníčky na jej rozpoznávaciu schopnosť. Len skutočnosti týkajúce sa správania vedľajšej účastníčky v rámci predzmluvných vzťahov a jej následného správania sa po uzatvorení úverovej zmluvy nie sú spôsobilé vyvrátiť , resp. spochybniť či oslabiť, hodnovernosť záverov znaleckého posudku o vplyvoch ochorenia vedľajšej účastníčky na jej ovládaciu a rozpoznávaciu schopnosť, nakoľko ide o posúdenie odbornej otázky, na ktorej správne zodpovedanie nie sú skutočnosti týkajúce sa faktického správania vedľajšej účastníčky postačujúce, bez odborného vyšetrenia samotnej vedľajšej účastníčky a komplexného preskúmania jej zdravotnej dokumentácie v relevantnom období. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nepovažoval za potrebný výsluchu znalkyne na zodpovedanie otázok požadovaných odporcom v jeho písomnom podaní zo dňa 25. 11. 2012. Keďže znalecká organizácia podala znalecký posudok v roku 2012 vo vzťahu k posúdeniu konania vedľajšej účastníčky ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy dňa 28. 7. 2005, možno konštatovať, že podanie takéhoto znaleckého posudku bolo objektívne možné. Znalci sa vyjadrili aj k prejavom osoby s ochorením bipolárnej afektívnej poruchy smerom navonok a vplyv depresívnej fázy ochorenia na ovládaciu a rozpoznávaciu schopnosť vedľajšej účastníčky , nepovažoval ani odvolací súd za potrebné zisťovať pre náležité a správne právne posúdenie danej veci. Súd prvého stupňa logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom, na základe vykonaných dôkazov, dospel a odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Len odlišný názor odporcu na to, ktoré skutočnosti treba mať na základe akých dôkazov za preukázané, príp. či vykonané dôkazy postačujú na preukázanie relevantných skutočností, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým došiel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania. K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo účastníka na vyhovenie jeho procesnému návrhu na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu a ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. So zreteľom na uvedené odvolací súd nezistil v súvislosti s odporcom označeným a súdom prvého stupňa zamietnutým ( nevykonaným) dôkazom výsluchom znalkyne v postupe súdu prvého stupňa žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu žalovaného nároku, opísaného skutkového stavu a prijatých právnych záverov, nebol navrhovaný dôkaz nevyhnutne potrebný. Podľa § 304 ods. 1 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel. Z akcesiorickej povahy ručenia, ktoré slúži na zabezpečenie splnenia hlavného záväzku, vyplýva, že pokiaľ je neplatný hlavný záväzok, neplatený je aj ručiteľský záväzok. Uvedená všeobecná zásada je výnimočne prelomená v druhej vete citovaného ustanovenia tak, že ručiteľský záväzok platne vznikne a trvá aj vtedy, ak je hlavný záväzok neplatný pre nedostatok spôsobilosti dlžníka na právne úkony a súčasne ručiteľ o tejto skutočnosti vedel v čase uskutočnenia ručiteľského vyhlásenia. V takomto prípade zostáva ručiteľ platne zaviazaným z ručiteľského záväzku, pričom dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu vedomosti ručiteľa o nespôsobilosti dlžníka na právny úkon, zásadne zaťažuje veriteľa. Z ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka zároveň vyplýva, že uvedené ustanovenie je kogentné, a teda sa dohodou strán od neho nemožno odchýliť. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd mal za to, že dohoda o ručení zo dňa 28. 7. 2005 nemohla založiť pre navrhovateľa platný ručiteľský záväzok ani s ohľadom na dojednanie v článku II. ods.1, písm. e), podľa ktorého sa navrhovateľ, ako ručiteľ, zaviazal uspokojiť zabezpečenú pohľadávku zo zmluvy o úvere aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia, na ktoré by odporcovi vznikol nárok v dôsledku alebo v súvislosti s jeho plnením dlžníkovi z neplatného právneho úkonu. Uvedené dojednanie je v rozpore s prvou vetou vyššie citovaného kogentného ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré spája platnosť ručiteľského záväzku výlučne s platnosťou hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého bolo ručenie dojednané. Vzhľadom na to, že odporca v konaní nepreukázal tú skutočnosť, že by navrhovateľ v čase dojednania ručiteľského záväzku mal vedomosť o nedostatku spôsobilosti vedľajšej účastníčky uzavrieť úverovú zmluvu, nemohol platne vzniknúť jeho ručiteľský záväzok ani podľa druhej vety vyššie citovaného ustanovenia, ktoré pre jeho kogentný charakter nebolo možné odlišným spôsobom dojednať ( modifikovať) v dohode o ručení tak, že by vznikol platný ručiteľský záväzok v prípade neplatne dojednaného hlavného záväzku aj bez zreteľa na vedomosť ručiteľa o nedostatku spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky. Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie základných predpokladov, a to zistenie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom, majetková ujma iného subjektu, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Obohatenie spočíva v tom, že sa plnením dostane majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by sa tak za bežných okolností, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, stalo, pretože za prijaté plnenie by musel poskytovať náhradu. Nakoľko inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ust. § 451 Obč. zák., pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia je v prípade plnenia na základe neplatnej zmluvy ten subjekt, ktorý bol účastníkom neplatnej zmluvy a ktorému bolo na jej základe plnené, a to bez ohľadu na to, či sa v súvislosti s plnením z neplatnej zmluvy obohatil aj niekto iný alebo či došlo k bezdôvodnému obohateniu i na úkor niekoho iného, a teda vecná legitimácia je tu daná len na strane účastníkov neplatnej zmluvy. Správny a zákonu zodpovedajúci je preto aj právny záver súdu prvého stupňa o vecnej pasívnej legitimácii odporcu na vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľovi prijatím od neho plnenia na základe neplatnej zmluvy. K námietke odporcu týkajúcej sa riadneho zastúpenia vedľajšej účastníčky v konaní vzhľadom na pochybnosti o jej procesnej spôsobilosti, odvolací súd poukazuje na to, že aj v prípade, ak by v konaní k takejto procesnej vade došlo, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by tým bola spôsobená určitá ujma na právach všetkým účastníkom konania. V sporovom konaní, kde stoja proti sebe procesné strany s opačnými záujmami na výsledku konania, účastník konania, ktorý je s výsledkom sporu (s rozhodnutím súdu) spokojný, nepociťuje ako ujmu na svojich právach okolnosť, že prípadne mohlo dôjsť v jeho neprospech k porušeniu procesných predpisov. Na druhej strane bolo by však v rozpore s princípom sporového konania, ak by účastník, v neprospech ktorého k žiadnemu porušeniu procesného predpisu nedošlo, mohol takéto porušenie, ktorého sa dopustil súd len vo vzťahu k inému účastníkovi konania, namietať v záujme dosiahnutia priaznivejšieho výsledku vo svoj prospech. Namietaná vada konania sa preto musí týkať toho účastníka, ktorý sa tejto vady konania dovoláva a iný záver nemožno vyvodiť ani z toho, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní prihliada podľa § 212 ods. 3 O.s.p. k vadám z úradnej povinnosti. Nápravy odvolaním sa môže domáhať len ten účastník, ktorému bola rozhodnutím (prípadne postupom) súdu spôsobená ujma. Ak bola ujma spôsobená účastníkovi odlišnému od odvolateľa, nemožno na prípadnú vadu konania prihliadať. V danom prípade to znamená, že odporca, ktorý bol v konaní neúspešný, nemôže (voči úspešnému navrhovateľovi) namietať takú vadu konania, ktorá mala spočívať v nedostatku procesnej spôsobilosti a riadneho zastúpenia iného účastníka v súdnom konaní. Navyše odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade nebolo potrebné ustanoviť vedľajšej účastníčke opatrovníka, resp. vykonať iné opatrenia, vzhľadom na jej postihnutie duševnou poruchou ( § 29 ods. 2 O.s.p.), nakoľko ochrana jej procesných práv bola v konaní dostatočne zabezpečená jej zastúpením zvoleným zástupcom. Pokiaľ v tomto smere odporca namietal platnosť uzatvorenej dohody o zastúpení vedľajšej účastníčky s jej zástupcom, poukazuje odvolací súd na to, že táto skutočnosť bola odporcom tvrdená až v odvolacom konaní, a je tak novou skutočnosťou, ktorá ním nebola; napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na pojednávaní dňa 22.7.2013; riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom podľa § 205a ods.1, písm. c/ O.s.p.. Napokon odporca si vo vzťahu k tejto ním tvrdenej skutočnosti v odvolacom konaní ani neuplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2, písm.e/ O.s.p., v rámci ktorého by bolo možné na túto novú skutočnosť prihliadnuť. Odvolací súd tak nepovažoval námietky odporcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil aj po právnej stránke, odporcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nepovažoval za potrebné proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu pripustiť dovolanie, keďže v súvislosti s navrhovateľom uplatňovaným nárokom neposudzoval žiadnu takú právnu otázku, ktorá by mala po právnej stránke zásadný význam z hľadiska ďalšej rozhodovacej činnosti súdov so zreteľom na všeobecný dopad jej vyriešenia na prípady obdobnej povahy alebo by mala zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci do takej miery, že jej právne posúdenie v danej veci by bolo pre rozhodnutie určujúce; keď ani odporca neuviedol na vyriešenie akej konkrétnej právnej otázky zásadného právneho významu v danej veci, navrhuje dovolanie pripustiť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi, na základe jeho návrhu, priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 214,54 eur . Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnemu zástupcovi navrhovateľa nárok na odmenu vo výške 170,97 eur za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 28.11.2013, 1 x paušálna náhrada v sume 7,81 eur a k tomu 20% DPH. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.