Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/182/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206164 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310206164.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľky: P. F.U., Q.. XX. XX. XXXX, U. I.. X.. Q. Č.. X, W., zastúpená: Bartošík Šváby, IČO: 35 929 049, Plynárenská ul. č. 7/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a. s. v skratke SLSP, a. s., IČO: 00 151 653, Tomášikova ul. č. 48, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Roman Kvasnica, Sad A. Kmeťa č. 24, Piešťany, o zaplatenie istiny 117, 84 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19. novembra 2014, č. k. 15C/104/2010 - 212, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu v celkovej výške 117, 84 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 04. 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 842, § 843, § 844 veta prvá, § 582 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a vecne tým, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne a preto mu vyhovel. Uviedol, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spĺňa všetky právne náležitosti zmluvy o dôchodku, ktorá sa typovo radí medzi tzv. “odvážne“ zmluvy, ktorej si musel byť odporca vedomý a preto sa nemôže účinne brániť zákonnými ustanoveniami zákona o bankách tým, že zmluvu o dôchodku považuje za zmluvu, ktorá ho zaväzuje na hospodársky neodôvodnené plnenie, keďže bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok a je právne neprípustné, aby neskôr účinný zákon o bankách, ktorý je špeciálnym zákonom, bol v rozpore so skôr uzavretou právne perfektnou zmluvou o dôchodku, uzavretou podľa Občianskeho zákonníka, čo by bolo inak aj flagrantným zásahom do právnej istoty navrhovateľky, ako účastníčky zmluvného vzťahu, ktorej sa odporca zaviazal vyplácať doživotne dôchodok. Rozhodnutie v časti priznaného príslušenstva odôvodnil právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenie vlády Slovenskej republiky Z. z. (zrejme mal súd prvého stupňa na mysli nariadenie č. 87/1995 Z. z.), § 10c nariadenia a vecne tým, že nakoľko sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke dôchodok vždy do 15 - teho dňa každého mesiaca, s plnením peňažného dlhu sa dostal do omeškania dňa 16. 4. 2010. Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie nakoľko napadnuté rozhodnutie je vecne nesprávne, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd prvého stupňa neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu a to zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, keďže mal aplikovať ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou s tým, že nepoužitie zákona o bankách na daný právny vzťah znamená zásah do ochrany jeho vlastníckeho práva a zvýhodňuje navrhovateľku na jeho úkor a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť a v prípade potvrdenia rozhodnutia odvolacím súdom, žiadal podľa § 238 ods. 3 O. s. p. pripustiť dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného významu a to o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka. Namietol, že súd prvého stupňa svojim právnym záverom, prečo sa na vec nemá použiť zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, poprel základný účel zákona, vyjadrený v ustanovení § 1 tohto zákona, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky (upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky) a zároveň je v rozpore s ustanovením § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, keď úmyslom zákonodarcu nebolo po prijatí tohto ustanovenia, aby sa všeobecný a široký zákonný zákaz takýchto činností, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, dal obchádzať. Vytkol súdu prvého stupňa, že neposkytol ochranu jeho vlastníckemu právu s tým, že účelom zákona o bankách je regulovať banky tak, aby bol bankový systém v štáte stabilný a bezpečný a nestotožnil sa s argumentáciou prvostupňového súdu, keďže povolil banke plniť zo zmluvy bez protiplnenia pre ňu, pričom vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom banky a iného subjektu, nakoľko zmluva o dôchodku nebola uzavretá skôr ako sa skončil pracovnoprávny vzťah navrhovateľky k odporcovi. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie neprispieva k právnej istote bezpečného fungovania bankového systému v Slovenskej republike, ktoré má garantovať § 1 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa spočíva podľa názoru odporcu v tom, že na vec neaplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, nakoľko uvedené zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii a neobmedzuje sa napríklad iba na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností. Poukázal na skutočnosť, že zmluvu o dôchodku banka neuzatvorila pri bankovej činnosti banky, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou, na ktorú sa vzťahuje právna úprava § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, keďže jej účelom je zamedziť pokračovať v plneniach, ktoré nie sú v súlade so zákonom o bankách a takou činnosťou nie je ani plnenie zo zmluvy bez protiplnenia. Uviedol, že jeho záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, ak predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné, keďže predmetná zmluva bola uzavretá medzi účastníkmi konania bez protiplnenia pre navrhovateľku. Odporca vo svojom odvolaní namietol, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť pred súdom konať, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., keďže sa súd prvého stupňa s jeho podstatnou právnou argumentáciou nevysporiadal, pričom takýto postup súdu prvého stupňa je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania a znemožnil mu vyjadriť sa relevantným spôsobom tak, aby nesúhlas s právnymi závermi súdu prvého stupňa, mohol byť predmetom preskúmania odvolacím súdom. Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. júna 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. V posudzovanej veci ide v poradí o tretí rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 9. novembra 2012, č. k. 15C/104/2010 - 120, ktorým návrh navrhovateľky zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. septembra 2013, č. k. 2Co 439/2013 - 145 a zároveň aj prvostupňový rozsudok zo dňa 05. februára 2014, č. k. 15C 104/2010 - 160, ktorým návrh navrhovateľky opätovne súd prvého stupňa zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. júla 2014, č. k. 2Co/592/2014 - 195, z dôvodu, že v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa bol nepreskúmateľný a jeho písomné vypracovanie bolo v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a odôvodnenie v poradí druhého prvostupňového rozhodnutia bolo identické v poradí s prvým rozhodnutím, jeho obsah bol arbitrárny a v rozpore so zákonom. Nakoľko súd prvého stupňa ostentatívne ignoruje závery odvolacieho súdu týkajúce sa spôsobu koncipovania súdnych rozhodnutí, ktoré prvostupňový súd poníma ako „sprievodcu spisom“ považuje odvolací súd opätovne dať prvostupňovému súdu do pozornosti, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva možnosť členiť súdne rozhodnutie číslicami, arabskými alebo rímskymi, tak ako je rozčlenený napadnutý rozsudok, nakoľko z ust. § 157 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že rozsudok sa musí skladať z troch predpísaných častí, t. j. z časti úvodnej, tzv. záhlavia, z výrokovej časti (enunciát) a z odôvodnenia s poučením o odvolaní. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti prvostupňového rozsudku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu 117, 84 eur s príslušenstvom od 16. 04. 2010, titulom zmluvy o dôchodku, ktorú účastníci konania uzavreli dňa 14. 08. 1996 a ktorou sa odporca zaviazal (bod II. zmluvy) vyplácať navrhovateľke doživotne sumu 3. 550,- Sk (117, 84 eur) a z ktorej dal odporca navrhovateľke listom zo dňa 26. 10. 2009 výpoveď. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciu odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 01.01.2007 v ust. § 27 ods. 8) zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, pričom odporca naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 01.01.2002, až do jej vypovedania (dňa 26. 10. 2009). Uvedené ustanovenie je zakomponované v zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 01.01.2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by odporcovi bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V danom prípade vystupoval odporca ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu s navrhovateľkou teda odporca neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ako sa mylne snaží interpretovať odporca. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy, pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ust. § 842 Občianskeho zákonníka v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku, z dôvodu ktorého by podľa § 39 Občianskeho zákonníka mala byť neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode II. zmluvy, vyplácať príjemcovi doživotne sumu 3. 550, -Sk, je v súlade s jej bodom I. o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. III. v tom, že vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľke vznikne nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť, či nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil, nakoľko v posudzovanej veci otázka sformulovaná odporcom nie je zásadná a ani doteraz judikatúrou neriešená z čoho vyplýva, že nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľke, ktorá mala úspech v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodala (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a v odvolacom konaní jej ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné