Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/313/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310210908 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310210908.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Thorpe recovery, s. r. o., Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO: 46 662 324, zast.: JUDr. Peter Psotka, advokát, Stráž 223, 960 01 Zvolen, proti odporcovi: EUROIMPORT, s. r. o., Račianska 69, 831 02 Bratislava, IČO: 35 869 691, o zaplatenie sumy 384,15 Eur s prísl. a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 24Cb/173/2010-179 zo dňa 04. 06. 2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 24Cb/173/2010-179 zo dňa 04. 06. 2013 z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 01. 09. 2010 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 384,15 Eur spolu s 18,25 % ročným úrokom zo súm jednotlivých neuhradených faktúr a náhrady trov konania. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a. s. ako poskytovateľ uzavrela s odporcom ako účastníkom zmluvu o pripojení podľa zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách. Prílohou zmluvy, ktorú účastník pri podpise prevzal a zaviazal sa dodržať podmienky v nej uvedené, boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Predmetom záväzku poskytovateľa bolo poskytovanie verejnej telefónnej služby, ktorému zodpovedala povinnosť odporcu platiť poskytovateľovi odplatu za poskytnuté služby. Poskytovateľ odplatu za poskytnuté služby v súlade so zmluvou vyúčtoval odporcovi v mesačných intervaloch. Odporca svoje peňažné záväzky voči poskytovateľovi neplnil riadne a včas a dostal sa do omeškania s plnením svojich záväzkov, ktoré mu boli vyúčtované faktúrou č. 8873190503 splatnou dňa 17. 05. 2007 vo výške 24,54 Eur, faktúrou č. 6870889390 splatnou dňa 17. 03. 2007 vo výške 83,28 Eur, faktúrou č. 3869748658 splatnou dňa 17. 02. 2007 vo výške 238,02 Eur a faktúrou č. 6872059850 splatnou dňa 17. 04. 2007 vo výške 38,31 Eur. Poskytovateľ v záujme mimosúdneho vyporiadania vzájomných práv a povinností viackrát vyzval odporcu na splnenie záväzkov. Odporca na výzvy poskytovateľa na dobrovoľné plnenie jeho záväzkov nereagoval. Uvedenú pohľadávku navrhovateľ nadobudol postúpením, pričom originály zmlúv zaslal do Spr. registra súdu. Vzhľadom na to, že odporca je v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku, je navrhovateľ oprávnený požadovať aj úrok z omeškania vo výške 18,25 % ročne, dohodnutý vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytovateľa. Na základe vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd za to, že navrhovateľ bol síce správcom vymenovaným podľa osobitného predpisu (zákona č. 7/2005 Z. z.), oslobodením správcu od súdnych poplatkov sa však podľa dôvodovej správy sledoval ten cieľ, aby bol správca konkurznej podstavy úpadcu oslobodený v konaniach, kde koná najmä pri speňažovaní majetku úpadcu v rámci ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda keď koná spôsobom sledujúcim ciele a účel tohto zákona. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o obchádzanie zákona, keď navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, od platenia ktorého by inak veriteľ oslobodený nebol. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14. 12. 2009 sa teda obchádzal zákon o súdnych poplatkoch, hoci inak táto zmluva sama o sebe nie je v rozpore so žiadnym zákonom. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok, ktorá „donútila“ úpadcu nadobúdať pohľadávky spoločnosti Slovak Telekom, a. s., totiž chýba akýkoľvek rozumný základ, rozumný hospodársky účel (kauza), ktorý by strany mohol viesť k jej uzavretiu v tomto znení. Zmluva obsahuje tak vysoké a absurdné zmluvné pokuty, ktoré sú evidentne v rozpore s poctivým obchodným stykom. Navyše povinnosť uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky sa mala splniť hneď na druhý deň po výzve na uzatvorenie zmluvy. Takýto právny úkon podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže vážne urobiť žiadny podnikateľ, ktorý je pripravený zmluvu aj plniť a niesť majetkové dôsledky z nej vyplývajúce. Takúto zmluvu podnikateľ uzatvorí len vtedy, ak ňou chce dosiahnuť iný, zákonom nežiaduci cieľ. A tým bolo celkom evidentne vytvoriť hrozbu obrovských majetkových strát pre majetkovú podstatu úpadcu. Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že navrhovateľ neponúkol súdu žiadne vysvetlenie, prečo rámcovú zmluvu uzatvorili, prečo im tak veľmi záležalo na okamžitom postúpení pohľadávok. Súd prvého stupňa tak dospel k jedinému možnému a logickému záveru, že vážnym a skutočným úmyslom oboch strán pri uzatváraní rámcovej zmluvy zo dňa 11. 11. 2007 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14. 12. 2009, bolo obísť zákon o súdnych poplatkoch. Nešlo teda o pokračovanie v prevádzkovaní podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu, ale o to, že tento „podnik“ sa na základe rámcovej zmluvy začal prevádzkovať. Poukázal na definíciu podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka, ktorým sa rozumie súbor hmotných, osobných, ako aj nehmotných zložiek. Podľa ponukového konania na predaj podniku úpadcu vyhláseného v Obchodnom vestníku č. 196B/2010 je však podnik úpadcu ako celok tvorený len súhrnom peňažných pohľadávok úpadcu, jednak spísaných v súpise majetku úpadcu a jednak pohľadávok nadobudnutých do majetku úpadcu pri výkone niektorých podnikateľských činností po vyhlásení konkurzu. Prvostupňovému súdu preto nebolo jasné, o prevádzkovanie akého podniku úpadcu vlastne ide, akú činnosť správca vykonával, okrem podania žalôb na súd. Výhodnosť prevádzkovania takéhoto „podniku“ je založená výlučne len na znížení nákladov o súdny poplatok, ktorý iní podnikatelia musia platiť, čo je samozrejme neprípustné. To je aj jediným možným vysvetlením správania sa veriteľov úpadcu a správcu. Tí evidentne konali v zhode. Nedali sa v tejto súvislosti prehliadnuť ani ďalšie skutočnosti vyplývajúce z oznámení v Obchodnom vestníku, napr. že spoločnosť MEDIATION KMCH, s. r. o. bola veriteľom a členom veriteľského výboru, že pôvodný navrhovateľ bol v poradí tretím správcom konkurznej podstaty a že členom veriteľského výboru, resp. zástupcom bol aj právny zástupca navrhovateľa JUDr. Pavol Konečný. Súdne vymáhanie pohľadávok však nie je podnikaním, ani prevádzkovaním podniku. Ak by sa argumentácia navrhovateľa doviedla do dôsledkov, tak súdne vymáhanie pohľadávok budú zabezpečovať už len „špecializovaní úpadcovia“, lebo súdne vymáhanie pohľadávky bude vždy ekonomickejšie bez platenia súdneho poplatku. Vyššie uvedené závery sú v súlade s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 07. 2011, sp. zn. 6Co 1/2011, ktorý sa týka toho istého úpadcu a pohľadávok Slovak Telekomu. Tento súd podrobil praktiky navrhovateľa, vrátane jeho právnych nástupcov, hodnoteniu z hľadiska znakov, ktoré definujú nekalú obchodnú praktiku podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj z hľadiska rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon považuje za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi a preto absolútne neplatné (§ 39 OZ). Súd prvého stupňa sa s týmito závermi Krajského súdu v Prešove stotožnil a uviedol, že jeho závery sú tak jednoznačné a závažné, že musia platiť aj pre spor, v ktorom odporca nie je spotrebiteľ. Z uvedených dôvodov návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. V odvolaní poukázal na § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že platnosť, či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Ďalej uviedol, že obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky, pričom neplatnosť podľa § 39 OZ spôsobuje iba rozpor podstatných zložiek so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov. Navrhovateľ poukázal na to, že zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená dňa 20. 08. 2009 je prejavom slobodnej, vážnej a určitej vôle zmluvných strán, nijakým spôsobom sa neprieči dobrým mravom, neobchádza zákon ani zákonu neodporuje (zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré Občiansky zákonník pre tento zmluvný typ vyžaduje), ide teda o právne perfektný právny úkon, ktorý je ako taký platný a vyvoláva predpokladané právne následky. Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu ohľadne dojedaní neprimerane vysokých zmluvných pokút v Rámcovej zmluve ako aj iných nevýhodne dojednaných ustanovení chce poukázať, že niektoré zmluvné dojednania sa pre niektoré podnikateľské subjekty môžu javiť ako nevýhodné. Tiež uviedol, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávok obsahovala presnú špecifikáciu prevádzaných pohľadávok (predmet prevodu), pričom jej obsahom bola zároveň žalovaná predmetná pohľadávka voči žalovanému jednoznačne vymedzená a konkretizovaná menom a priezviskom dlžníka, jeho rodným číslom, trvalým pobytom, právnym titulom vzniku s uvedením čísla zmluvy a dátumu jej uzavretia ako aj uvedením výšky prevádzanej pohľadávky. Zmluva o postúpení bola taktiež vyhotovená v zákonom predpísanej a požadovanej forme. Navrhovateľ mal za to, že postupník (úpadca) sa teda stal veriteľom v zmluve o postúpení pohľadávok bližšie špecifikovaných pohľadávok, a preto je správca bezpochyby aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na začatie konania na súd. Poukázal tiež na § 44 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a na účet úpadcu. Zdôraznil, že z vyššie uvedeného vyplýva, že správca koná v mene a na účet úpadcu a teda bol oprávnený uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá povinnosť mu vyplývala z Rámcovej zmluvy zo dňa 11. 11. 2007, ktorú úpadca uzatvoril ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Navrhovateľ zdôraznil, že prednosť by mala mať platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, hoci to nie je v § 39 OZ výslovne vyjadrené. Takýto výklad umožňuje uplatniť sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ iba v nevyhnutných prípadoch, bez neprimeraného obmedzovania zmluvnej slobody a autonómie strán a zároveň je konformný s požiadavkou právnej istoty a dobrej viery účastníkov. Navrhovateľ vytkol, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí dostatočne určito neuvádza, ako dospel k presvedčeniu ohľadom účelu uzatvorenej Rámcovej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávok, t. j. že táto bola uzatvorená za účelom obchádzania zákona. Jeho úmyslom nie je súdom deklarované tvrdenie vyhnúť sa plateniu súdneho poplatku, ale pokračovať vo výkone podnikateľskej činnosti (vymáhať pohľadávky v prospech podstaty) v tom smere, aby zhodnotil majetok úpadcu natoľko, aby došlo k čo najväčšiemu uspokojeniu konkurzných veriteľov, čo je aj samotným cieľom ZKR. Navrhovateľ má za to, že došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20. 08. 2009 a že neexistuje žiadny zákonom odôvodnený predpoklad na vyslovenie právneho záveru, že sa jedná o absolútny neplatný právny úkon, ktorého účelom je obchádzanie zákona o súdnych poplatkoch. Teda s prihliadnutím na uvedené má za to, že je preukázané, že navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný vystupovať v tomto konaní na strane navrhovateľa. Navrhovateľ vyjadril názor, že snahu správcu za zmluvne výhodných podmienok nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu, nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného, resp. nežiaduceho, nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Navrhovateľ poukázal aj na skutočnosť, že samotné napádané rozhodnutie súdu spočívajúce v jeho tvrdenom obchádzaní súdnych poplatkov neobstojí aj v tom, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto súdneho konania je postúpená na subjekt - navrhovateľa, ktorý nie je v konkurze, a teda nepožíva oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. K súdom spomínanému rozhodnutiu Krajského súdu Prešove zo dňa 14. 07. 2011 sp. zn. 6Co/1/2011 konštatuje, že sa týka posudzovania zmluvy o postúpení pohľadávok v prípade, keď sa jedná o fyzickú osobu - spotrebiteľa (posudzovanie zmluvy o postúpení pohľadávok z pohľadu nekalej obchodnej praktiky), a teda nie je vhodné, aby na toto rozhodnutie bolo prihliadané aj v tomto prípade, kde odporca nie je spotrebiteľ. Navrhovateľ tiež poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov SR v obdobných veciach, v ktorých súdy konštatovali, že uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok nedošlo k nedodržaniu ZKR a prípadnému obchádzaniu zákona o súdnych poplatkoch. S prihliadnutím na princíp právnej istoty navrhovateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby sa pri posudzovaní odvolania zaoberal aj predmetnými rozhodnutiami krajských súdov SR. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) zo dňa 10. 05. 2011, č. k. 24Cb/173/2010-105, ktorým návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nie je v konaní aktívne legitimovaný. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 14. 12. 2009, ktorou MEDIATION KMCH, s. r. o. postúpila žalovanú pohľadávku na navrhovateľa, prvostupňový súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo sa ňou obchádza zákon o súdnych poplatkoch. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 03. 2013, č. k. 1Cob/521/2011-159 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu záver o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je predčasný, pretože vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že pôvodný navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, v dôsledku čoho sa zmluvou po postúpení pohľadávky zo dňa 14. 12. 2009 obchádzal zákon o súdnych poplatkoch. Rovnako za ničím nepodložený považuje záver prvostupňového súdu, že súdne vymáhanie pohľadávok podnikom (úpadcom) nie je podnikaním, ani prevádzkovaním podniku. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal posudzovaním platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom navrhovateľa a spoločnosťou MEDIATION KMCH, s. r. o. z hľadiska dodržania zákonných ustanovení a to § 524 a nasl. Obč. zák. a zák. č. 7/2005 Z. z. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v podstatnej časti len poukázal na závery Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 07. 2011 sp. zn. 6Co/1/2011. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že pohľadávku možno platne postúpiť písomnou zmluvou novému veriteľovi (postupníkovi), na základe ktorej na mieste doterajšieho veriteľa (postupcu) nastúpi do záväzku nový veriteľ (postupník). Uzavretím zmluvy o postúpení postupca stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými a naopak postupník sa na základe postúpenia stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne s príslušenstvom a všetkými právami. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich z jeho záväzku. Postúpenie pohľadávky je teda mimo dispozície dlžníka, nezávislým od jeho vôle, a preto zákon v ustanovení § 526 ukladá pôvodnému veriteľovi (postupcovi) povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Právne účinky postúpenia voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že právne postavenie dlžníka ostáva postúpením pohľadávky nedotknuté. Kým postupca dlžníkovi neoznámil postúpenie pohľadávky, alebo mu to postupník nepreukázal, dlžník môže svoj dlh splniť postupcovi a dosiahnuť tak zánik záväzku. Ide o prejav ochrany dlžníka, ktorému je dovolené správať sa podľa stavu, ktorý mu je známy. Ide teda o výnimku oproti všeobecnému pravidlu, ktoré plneniu priznáva účinok zániku záväzku len ak je plnené oprávnenej osobe (veriteľovi). Je tiež potrebné zdôrazniť, že nevyhnutým predpokladom postúpenia pohľadávky však vždy je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu. Z vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj platnej judikatúry vyplýva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho znamená aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku mal vyriešenú existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie a mohol by to len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Ak postupník nevie relevantne preukázať takéto oznámenie postupníka dlžníkovi, neznamená to však, že nie je aktívne legitimovaný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok chýba akýkoľvek rozumný základ a hospodársky účel. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. nevyplýva, že by nadobúdanie pohľadávok po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bol paušálne v rozpore s účelom zákona č. 7/2005 Z. z. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani s ustanovením § 44 ods. 1 a § 86 ods. 1 až 4 zákona č. 7/2005 Z. z., nevzal do úvahy, že existuje pokyn veriteľského výboru plniť rámcovú zmluvu o postupovaní pohľadávok. Ak samotný veritelia zaujali stanovisko, že je v ich záujme plniť rámcovú zmluvu o postupovaní pohľadávok, potom zmluvu o postupovaní pohľadávok zo dňa 14. 12. 2009 nemožno hodnotiť ako právny úkony, ktorým došlo k obchádzaniu zákona č. 7/2005 Z. z., resp. zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací súd preto považuje právne posúdenie veci prvostupňovým súdom o tom, že zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, za nesprávny. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť zmluvu zo dňa 14. 12. 2009 z hľadiska dodržania zákonných ustanovení v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. tak, aby zistil, či na navrhovateľa prešla pohľadávka v rozsahu uplatnenom v konaní, posúdiť jej základ a výšku a opätovne vo veci rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.