Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/369/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311205424 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311205424.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: Y. J.Č., I. P. Č.. XX, I., štátna občianka SR, zastúpená: HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 727 334, Bratislava, Vlčkova č. 8/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 4.755,11 euro s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. februára 2012, č. k. 10C/77/2011-84, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi podľa zák. č. 514/2003 Z.z. domáhala náhrady škody vo výške 4.755,11 euro, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave, ktoré jej vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/109/2007 odmietli včas vyznačiť právoplatnosť rozsudku zo dňa 24. 9. 2009, v dôsledku čoho si v lehote na plnenie nemohla zaobstarať podklady pre poskytnutie úveru na vyplatenie hodnoty spoluvlastníckeho podielu U.. O. B., ktorý bol v tejto veci navrhovateľom. V dôsledku uvedeného jej vznikla škoda spočívajúca v úhrade nákladov exekučného konania vo výške 4.393,81 euro a v U.. B. uplatnených úrokoch z omeškania, ktoré boli priznané platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn. 39Ro/413/2010 vo výške 361,30 euro.
Súd prvého stupňa rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a vecne tým, že navrhovateľka nepreukázala nesprávny úradný postup konajúcich súdov, v dôsledku ktorého by jej vznikla škoda a táto by bola v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že zákon nestanovuje konkrétnu lehotu pre vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia súdu. Naviac zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1C/109/2007 nevyplýva kedy a akým spôsobom sa navrhovateľka domáhala vyznačenia právoplatnosti, pričom U.. B. v exekučnom konaní predložil predmetný rozsudok s právoplatnosťou vyznačenou Krajským súdom v Bratislave dňa 21. 12. 2009. Tento aj v rozhodnom čase opakovane nahliadal do spisu, o čom svedčia úradné záznamy z infocentra súdu a v danom čase sa robili aj úkony súvisiace s odvolaním navrhovateľky voči trovám konania a s predložením spisu odvolaciemu súdu. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že samotná navrhovateľka už v priebehu konania vedela, že bude povinná vyplácať spoluvlastníkovi nehnuteľnosti hodnotu jeho spoluvlastníckeho podielu a svoju solventnosť deklarovala na pojednávaní
dňa 15. 5. 2008 kde za účelom zaplatenia sumy 960.000,- Sk požadovala od protistrany zaslanie čísla účtu s tým, že inak zloží peniaze do úschovy. K tomu z jej strany ale nedošlo a navrhovateľka peniaze investovala do kúpy iných nehnuteľností, čo mal súd prvého stupňa za preukázané z listov vlastníctva, ktoré priložila k podanému odvolaniu voči trovám konania. Navrhovateľka tak spolu s A. J. na základe kúpnej zmluvy nadobudla do bezpodielového spoluvlastníctva pozemky v celkovej výmere XXXX A.X K. F. B. F., F. J., v dôsledku čoho sa stala insolventnou a za tieto jej rozhodnutia nemôže podľa prvostupňového súdu niesť zodpovednosť štát. V súvislosti s tvrdením navrhovateľky, že tieto nehnuteľnosti nemohla použiť ako predmet zálohu na poskytnutý úver pre nesúhlas jej manžela súd prvého stupňa poukázal na to, že v zmluve o poskytnutom úvere je A. J. uvedený ako spoludlžník. Pozornosť tiež upriamil na skutočnosť, že navrhovateľka si zobrala úver vo výške 50.000 euro, z toho v sume 36.815,70 euro na vyplatenie bývalého spoluvlastníka a vo zvyšnej časti na údržbu nehnuteľnosti. Naviac navrhovateľka o povinnosti vyplatiť spoluvlastníka vedela už dňa 24. 9. 2009, kedy bol v danej veci vyhlásený prvostupňový rozsudok a od uvedeného termínu si podľa súdu mohla začať vybavovať úver, druh ktorého bol plne v jej kompetencii.
V konaní úspešnému odporcovi súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spochybnila racionálnosť a dôvodnosť konštatovania súdu prvého stupňa, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, kedy a akým spôsobom sa domáhala vyznačenia právoplatnosti rozsudku, nakoľko túto skutočnosť preukázala žiadosťou o vyznačenie právoplatnosti zo dňa 18. 5. 2011, pripojenou k návrhu. Touto osvedčila, že hneď po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozsudku sa na súde domáhala vyznačenia právoplatnosti, ktorú súd bez opodstatnenia nevyznačil. V ďalšom uviedla, že v čase, kedy U.. B. predložil rozsudok v exekučnom konaní, tento ešte nebol vykonateľný, a teda žiadne exekučné konanie nemohlo prebiehať. Poukázala na vykonané dokazovanie, z ktorého tiež vyplynulo, že napriek tomu, že predložila rozsudok na vyznačenie právoplatnosti už dňa 27. 11. 2009 a U.. B. až dňa 21. 12. 2009, t. j. viac ako 3 týždne po navrhovateľke, jej na rozdiel F. U.. B. právoplatnosť vyznačená nebola, pričom žiadna zmena okolností, ktoré by predtým súdu neumožnili vyznačiť právoplatnosť ku dňu 21. 12. 2009 nenastala. K argumentácii súdu prvého stupňa, že sa vlastnou vinou v dôsledku investície do kúpy nehnuteľnosti stala insolventnou zdôraznila, že jej vyjadrenia, z ktorých súd tento záver vyvodil, boli prednesené na pojednávaní 1,5 roka predtým, ako došlo k vyhláseniu rozsudku v danej veci. Za neodôvodnené považovala konštatovanie súdu prvého stupňa, že vopred mala vedomosť o tom, že bude U.. B. vyplácať spoluvlastnícky podiel a aj v akej výške, keďže túto skutočnosť sa mohla dozvedieť až dňa 24. 9. 2009, kedy bol vyhlásený rozsudok. Navrhovateľka uviedla, že je absolútne nereálne očakávať od niektorej strany sporu v priebehu konania nepochybnú vedomosť o tom, ako súd meritórne rozhodne, a to ešte pred vynesením rozsudku. Uvedená argumentácia súdu by mala určitú opodstatnenosť v prípade, ak by súd vydal rozsudok ešte dňa 15. 5. 2008, kedy deklarovala dispozíciu s príslušnou hotovosťou, nie však v prípade, ak k vydaniu rozsudku došlo o 1,5 roka neskôr. Naviac keby sa súd s touto argumentáciou stotožnil aj v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/109/2007, neposkytol by jej lehotu na plnenie 60 dní.
Z pohľadu navrhovateľky skutočnosť, že A. J. ako jej manžel nedal súhlas na založenie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B. F., nie je v žiadnom rozpore s jej tvrdením, že predmetné nehnuteľnosti neboli spôsobilé byť predmetom zálohu zabezpečujúceho úver vo výške potrebnej na vyplatenie U.. B.. V rozpore s jej tvrdeniami nie je ani skutočnosť, že A. J. bol v zmluve o poskytnutom úvere uvedený ako spoludlžník. Argumentácia súdu je naviac irelevantná, nakoľko výkon práv spoluvlastníka nehnuteľností a postavenie spoludlžníka v rámci úverovej zmluvy vzájomne nesúvisia a súd prvého stupňa neuviedol, aký záver z tejto skutočnosti, na ktorú sa odvolal, vyvodil. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý ani záver z konštatovania, že celý hypotekárny úver predstavuje sumu 50.000 euro a časť z neho bola poskytnutá na údržbu bytu. K súdom namietanej možnosti vybavovať si úver už od 24. 9. 2009 navrhovateľka uviedla, že tak urobila a úver si vybavila, avšak jedinou podmienkou pre jeho poskytnutie ostávalo predloženie rozsudku s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Z vykonaných dôkazov bolo pritom aj preukázané, že k poskytnutiu úveru bankou došlo do 20 dní od predloženia rozsudku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Keby bol preto súd vyznačil právoplatnosť na predmetnom rozsudku ešte dňa 27. 11. 2009, navrhovateľka by bola schopná dlžnú sumu U.. B. zaplatiť v lehote stanovenej súdom a nebol by daný dôvod na začatie exekučného konania. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že sa žiadnym spôsobom nezaoberal správnosťou
postupu súdu, keď napriek osobnému doručeniu žiadosti o vyznačenie právoplatnosti rozsudku a splneniu podmienok na vykonanie predmetného vyznačenia, odmietol vyznačiť doložku čiastočnej právoplatnosti (v časti výrokov vo veci samej). Navrhovateľka tiež zotrvala na tvrdení, že aj keď zákon neustanovuje konkrétnu lehotu pre vyznačenie právoplatnosti, nie je možné sa stotožniť s názorom súdu o správnosti postupu, ktorým na základe jej žiadosti nedošlo k vyznačeniu právoplatnosti. Ak by tomu tak bolo, mohol by sa účastník konania opakovane domáhať vyznačenia právoplatnosti (za splnenia podmienok pre nadobudnutie právoplatnosti), napriek tomu by bola jeho žiadosť zo strany súdu bez uvedenia dôvodu zamietnutá a takýto postup by bol označený za správny. Keďže zákon neustanovuje lehotu pre vyznačenie právoplatnosti, bolo by podľa argumentácie súdu možné právoplatnosť vyznačiť aj napr. za 30 rokov a uvedené konanie súdu by bolo stále považované za správne. V súvislosti s uvedeným navrhovateľka tiež zdôraznila, že Okresný súd Bratislava III sám vo vyjadrení zo dňa 31. 10. 2011 uznal, že došlo k pochybeniu z jeho strany, keď nevyznačil na predmetnom rozsudku právoplatnosť. Napadnuté rozhodnutie označila vo viacerých smeroch za nepreskúmateľné a neodôvodnené v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p..
Odporca sa k podanému odvolaniu v stanovenej lehote písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 os. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom upravená zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávny úradný postup vysvetlil zákonodarca v ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2010 tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Potrebné je tiež uviesť, že na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy, v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu všeobecný súd nebol pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu viazaný výsledkami vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou právna teória vysvetľuje ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť pritom nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale táto musí byť žalobcom vždy preukázaná a musí byť vyvodená len z takého konania (alebo opomenutia) škodcu, bez ktorého by ku vzniku škody nedošlo. Príčina tak musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody. Naopak príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody nie je daná tam, kde do deja vstúpila iná, od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu, nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, a teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k zistenému nesprávnemu úradnému postupu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26. 4. 2007, sp. zn. 25Cdo/915/2005, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 3. 2012, sp. zn. 7Cdo/27/2011).
V prejednávanej veci navrhovateľka dôvodnosť žalovaného nároku na náhradu škody uplatneného podľa zák. č. 514/2003 Z.z. odvodzovala od oneskoreného vyznačenia doložky právoplatnosti na rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. 9. 2009, č. k. 11C/109/2007-230, ktorým bol do výlučného vlastníctva navrhovateľky titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaný 3 - izbový byt na P. Q. Č.. XX K. I. za náhradu vo výške 36.815,70 euro, ktorú mala navrhovateľka vyplatiť U.. O. B. v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s trovami konania vo výške 4.392,71 euro, ktoré mala uhradiť právnemu zástupcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo vo veci samej právoplatnosť dňa 12. 11. 2009 a vykonateľnosť dňa 12. 1. 2010 a v časti náhrady trov konania nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 12. 2009, č. k. 2Co/285/2009-246 dňa 9. 2. 2010 a vykonateľnosť dňa 13. 2. 2010. Nakoľko právoplatnosť rozsudku vo veci samej, zakladajúceho vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti ktorá mala slúžiť na zabezpečenie úveru potrebného na vyplatenie U.. B., O.ej bola vyznačená až dňa 12. 1. 2010, navrhovateľke sa podarilo zabezpečiť finančné prostriedky na splnenie uloženej povinnosti až po začatí exekučného konania, čím sa hodnota jej dlhu zvýšila o náklady exekučného konania a veriteľovi vyplatené úroky z omeškania.
Doložka právoplatnosti je v zmysle ust. § 62 a 63 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálne súdy a vojenské súdy v znení neskorších predpisov úradným osvedčením o právnej skutočnosti, ktorou je nadobudnutie právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Na právne postavenie účastníkov konania však nemá vplyv doložka ako taká, ale právoplatnosť rozhodnutia, ktorá nastáva nezávisle od vôle súdu a účastníkov konania. Platná právna úprava nepredpisuje lehotu, v ktorej je pracovník súdu povinný na žiadosť účastníka konania alebo inej oprávnenej osoby vyznačiť na predloženom rovnopise rozhodnutia jeho právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto nesprávnosť úradného postupu pri vyznačovaní doložky právoplatnosti a vykonateľnosti nemôže byť odvodzovaná od neuskutočnenia úkonu súdu v zákonom stanovenej lehote. Do úvahy však prichádza posúdenie správnosti úradného postupu súdu pri vyznačovaní právoplatnosti z hľadiska zbytočných prieťahov, t. j. z hľadiska času, ktorý by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo možné považovať za primeraný pre uskutočnenie takéhoto úkonu súdu. V danej veci boli podmienky pre vyznačenie čiastočnej právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. 9. 2009, č. k. 11C/109/2007-230 splnené dňa 12. 11. 2009 a k vyznačeniu právoplatnosti na rovnopise navrhovateľky došlo dňa 12. 1. 2010. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa, vyznačenie doložky právoplatnosti po uplynutí dvoch mesiacov od splnenia podmienok pre jej vyznačenie, nezodpovedá povinnosti súdu postupovať v konaní tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v dôsledku odvolania podaného len voči trovám konania bolo potrebné spis predložiť Krajskému súdu v Bratislave. Zohľadniť tiež treba aj skutočnosť, že vo veci sa jednalo o rozhodnutie, ktoré okamihom právoplatnosti konštituovalo vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti, avšak bez osvedčenia tejto skutočnosti bola navrhovateľka obmedzená v dispozícii s predmetom svojho už výlučného vlastníctva, pričom práve v sporoch o vyporiadanie podielového /bezpodielového spoluvlastníctva je promptné vyznačenie doložky právoplatnosti dôležité, nakoľko účastník, ktorému bola nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva, je veľakrát nútený túto nehnuteľnosť súčasne zaťažiť záložným právom za účelom získania finančných prostriedkov na vyplatenie vyrovnacieho podielu bývalého spoluvlastníka. Treba preto prisvedčiť odvolateľke, že postup súdu pri vyznačovaní právoplatnosti zmaril účel sledovaný poskytnutím dlhšej paričnej lehoty.
Tento záver odvolacieho súdu však vychádza z predpokladu, že navrhovateľka ako účastníčka konania vedeného pod sp. zn. 11C/109/2007 vyvinula a preukázala všetku iniciatívu zameranú k vyznačeniu právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia (napr. podanie žiadosti o vyznačenie právoplatnosti
rozhodnutia, urgovanie vybavenia žiadosti cez administratívnych pracovníkov súdneho oddelenia, dozorovú úradníčku, či vedenie súdu). Súdu prvého stupňa však treba prisvedčiť, že z obsahu spisového materiálu v danej veci, vrátane pripojeného spisu sp. zn. 11C/109/2007, nemal súd za preukázanú takúto iniciatívu navrhovateľky a existenciu jej opakovaných žiadostí o vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia adresovaných vo veci konajúcim súdom (nielen jednej žiadosti, na ktorú sa navrhovateľka v návrhu na začatie konania odvolávala bez toho, aby ju k návrhu pripojila). Aj s poukazom na skutočnosť, že U.. B. bol v období pred predložením spisu sp. zn. 11C/209/2007 odvolaciemu súdu opakovane nahliadať do súdneho spisu (dňa 2. 12. 2009 a 7. 12. 2009) a vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia si pre svoje potreby zabezpečil na odvolacom súde ešte dňa 21. 12. 2009, ťažko dospieť k záveru o tom, že navrhovateľka vyvinula dostatočnú iniciatívu zameranú na vyznačenie doložky právoplatnosti. Aktivitu navrhovateľky bolo pritom potrebné očakávať aj s poukazom na generálnu prevenčnú povinnosť zakotvenú v ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Nepochopiteľne tiež vyznieva navrhovateľkou v odvolaní nepriamo načrtnutý záujem súdu na skoršom vyznačení právoplatnosti rozhodnutia niektorej zo strán sporu.
Ak by aj bolo možné konštatovať nesprávny úradný postup konajúcich súdov spočívajúci v tom, že napriek snahe navrhovateľky jej v primeranej lehote nevyznačili právoplatnosť súdneho rozhodnutia, nesplnenou zostáva aj podmienka priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá navrhovateľke preukázateľne vznikla v žalovanej výške predstavujúcej trovy exekučného vymáhania pohľadávky a úroky z omeškania spojené s jej oneskorením plnením, a nesprávnym úradným postupom. Ako už bolo vyššie uvedené , je táto podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. splnená len v prípade, ak vznik škody je vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá má vecný vzťah k nesprávnemu úradnému postupu. Z logiky veci pritom vyplýva, že priamou príčinou núteného výkonu súdneho rozhodnutia (exekučného vymáhania pohľadávky) je neplnenie súdom, resp. iným orgánom uloženej povinnosti, ktoré nie je závislé od vyznačenia právoplatnosti, ktorým sa len deklaruje, že súdne rozhodnutie nadobudlo takúto vlastnosť. Primárnou príčinou, ktorá vedie k vymáhaniu pohľadávky cestou súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci, je insolventnosť dlžníka alebo jeho neochota dobrovoľne plniť. Rovnako aj v danom prípade odvolací súd konštatuje, že ak by navrhovateľka mala dostatok finančných prostriedkov, včasné nevyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti by nemalo žiaden vplyv na vznik zvýšených nákladov spojených s oneskoreným plnením peňažnej pohľadávky a jej exekučným vymáhaním. Možno preto uzavrieť, že aj keď oneskorené vyznačenie právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktoré bolo potrebné za účelom splnenia podmienok pre čerpanie úveru, bolo jednou z príčin vedúcich k vzniku škody na jej strane, nebolo príčinou rozhodujúcou. Vo veci preto nie je daný vzťah bezprostrednej príčiny vzniku škody a tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd vyslovuje, že zodpovednosť za dôsledky spojené s finančnou neschopnosťou navrhovateľky splniť svoj záväzok v súdom predĺženej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, nemôže byť prenášaná na štát. Uvedené platí o to viac, že navrhovateľka sama svojím konaním a nedbalosťou prispela k vzniku škody. V priebehu celého konania vedeného pod sp. zn. 11C/109/2007 totiž súhlasila s tým, aby bola nehnuteľnosť za finančnú náhradu prikázaná do jej výlučného vlastníctva, bola si vedomá s tým spojenej povinnosti na vyplatenie hodnoty spoluvlastníckeho podielu bývalému spoluvlastníkovi, a ako sama v konaní deklarovala, túto povinnosť bolo pripravená plniť aj ihneď, zložením finančnej hotovosti do notárskej úschovy. Aj napriek tomu finančnú hotovosť investovala do kúpy iných nehnuteľností (pozemkov), a to spôsobom, ktorý jej následne znemožnil predmetné pozemky zaťažiť záložným právom za účelom získania úveru na vyplatenie U.. B. a kompenzovať tak aktuálny nedostatok disponibilných finančných prostriedkov. Za irelevantné a účelové považuje odvolací súd námietky navrhovateľky, v ktorých poukazovala na to, že k vyhláseniu súdneho rozhodnutia ukladajúceho jej povinnosť na vyplatenie vyrovnacieho podielu došlo až cca jeden a pol roka po tom, ako deklarovala svoju finančnú kredibilitu. Ani z tohto pohľadu tak oneskorené vyznačenie doložky právoplatnosti nemožno považovať za jedinú a rozhodujúcu príčinu vzniku škody.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvého stupňa z dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že vo veci neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdov a svoje rozhodnutie aj dostatočne presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.