Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/468/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311213795 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311213795.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., T. XXX, proti odporcovi: PRO CIVITAS, s.r.o., IČO: 45 869 464, so sídlom Bratislava, Astrová 2/A, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. júna 2013, č. k. 14C 140/2011-87, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 30. júla 2013 č. k. 14C 140/2011-102 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok so sp. zn. IIA1010101 zo dňa 30.09.2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s., v právnej veci navrhovateľa PRO CIVITAS, a.s. proti odporcovi I. R., nar. XX.XX.XXXX, o zaplatenie 1.127,93 Eur s príslušenstvom a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak právne vec posúdiac s poukazom na ust. § 40 ods. 1, písm. c/ a j/ Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), § 41 ods. 1 veta prvá ZoRK, § 4 ods. 1, 2 ZoRK, § 43 ZoRK, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 4, písm. f/ a ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 6 ods. 1 a čl. 3 bod 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ uzatvoril dňa 19.12.2006 s právnym predchodcom odporcu spoločnosťou Poštová banka, a. s. úverovú zmluvu č. 3172947306, na základe ktorej bol navrhovateľovi poskytnutý úver vo výške 1.659,70 Eur (50.000,- Sk). Navrhovateľ ako dlžník sa zaviazal splácať veriteľovi poskytnutý úver v 50 mesačných splátkach po 48,33 Eur (1.456,- Sk) počnúc dňom 16.10.2006. Súčasťou úverovej zmluvy boli Obchodné podmienky pre úver verzia 1/2006 spoločnosti Poštová banka, a. s., podľa ktorých v čl. 9, bod 9.2. akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., s tým, že zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu a jeho rozhodnutie je pre zmluvné strany záväzné. Ďalej zistil, že dňa 30.9.2011 vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. rozhodcovský rozsudok, sp. zn. IIA1010101, ktorým zaviazal navrhovateľa na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 1.127,93 Eur, úroku vo výške 15,68 % ročne zo sumy 1.127,93 Eur od 2.6.2010 do zaplatenia istiny, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.127,93 Eur od 2.6.2010 do zaplatenia istiny, sumy dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 166,69 Eur, sumy dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 1.6.2010 vo výške 265,60 Eur, a náhrady poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 62,41 Eur. Uviedol, že podľa predmetného rozhodcovského rozsudku jeho právomoc na rozhodovanie sporu bola daná rozhodcovskou doložkou uzatvorenou medzi zmluvnými stranami v rámci úverovej zmluvy. Poukázal na čl. 9 bod 9.2/ Obchodných podmienok pre úver, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ (Zmluvy o úvere) a OP (Obchodných podmienok pre úver) budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. podľa vnútorných predpisov, s tým, že strany sporového konania sa podrobia rozhodnutiu a tým je toto rozhodnutie pre nich záväzné a konečné. Zistil, že rozhodcovský rozsudok bol doručený navrhovateľovi dňa 24.10.2011, teda návrh na jeho zrušenie podaný súdu prvého stupňa dňa 15.11.2011 vyhodnotil za podaný včas v rámci plynutia zákonnej lehoty 30 dní vyplývajúcej z ust. § 41 ods. 1, veta prvá ZoRK. Súd prvého stupňa ustálil, že rozhodcovská zmluva uzavretá formou rozhodcovskej doložky v obchodných podmienkach pre úver verzia 1/2006 nespĺňa formálne náležitosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 2 ZoRK, a to písomnú formu zmluvy, keď v uvedenom prípade nejde o akúkoľvek písomnú formu, ale písomnú formu výslovne uvedenú v tomto ustanovení, ktorá je podľa citovaného ustanovenia zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Mal za to, že v danom prípade je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente, ktorý nie je podpísaný zmluvnými stranami, ide o nikým nepodpísaný dokument vytvorený právnym predchodcom odporcu, nejde ani o dokument vo forme vzájomne vymenených listov. Z uvedených dôvodov vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu dohodnutú účastníkmi konania vo forme rozhodcovskej doložky v čl. 9 bod 9.2 obchodných podmienok pre úver ako neplatnú pre nedodržanie predpísanej formálnej náležitosti podľa § 4 ods. 2 ZoRK. Vzhľadom na spotrebiteľský aspekt právneho vzťahu medzi účastníkmi konania vzniknutý na základe úverovej zmluvy zo dňa 19.12.2006 sa podľa súdu prvého stupňa otvoril priestor pre tzv. súdnu kontrolu zmluvných podmienok za účelom naplnenia cieľa čl. 6 smernice Rady č. 93/13/EHS „postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné zmluvné podmienky nezaväzovali“, keď základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, aby neobsahovali také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto zmluvnej podmienky. Takýto zákaz explicitne vyplýva z kogentného ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý dodávateľom výslovne zakazuje použiť v spotrebiteľských zmluvách takéto zmluvné dojednanie. Poukázal na to, že v danom prípade si navrhovateľ rozhodcovskú doložku výslovne nevyjednal, čo vyplýva z jej zaradenia do obchodných podmienok pre úver, zmluvu o úvere mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Uvedeným postupom došlo podľa súdu prvého stupňa k narušeniu smernice Rady č. 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech navrhovateľa ako dlžníka zo zmluvy. Podpisom zmluvy sa vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu z dôvodu nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Zdôraznil, že spôsob, akým bola rozhodcovská zmluva koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská doložka nútiaca navrhovateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavujúca ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech navrhovateľa ako spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musel v ktoromkoľvek štádiu konania ex offo prihliadnuť. Vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky túto vyhodnotil za absolútne neplatnú, keď absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči všetkým vrátane navrhovateľa od počiatku. Neplatným uzavretím rozhodcovskej doložky teda nedošlo k založeniu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspechu v konaní, ktoré však navrhovateľovi nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dal do pozornosti, že zmluva o úvere zo dňa 19.12.2006 č. 3172947306 obsahuje rozhodcovskú doložku na prvej strane , t. j. na líci zmluvy v bode 6 čl. 3 zmluvy a to, že klient svojím podpisom potvrdzuje, že PB si splnila povinnosť v zmysle § 93b Zákona o bankách (ďalej len ZoB) v spojení s bodom 1 čl. 3., v ktorom klient potvrdzuje, že sa oboznámil okrem iného s OP pre úver, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. Poukázal na bod 6 čl. 3 zmluvy a bod 9.2 čl. 9 zmluvy, keď právomoc rozhodcovského súdu vyplynula podľa neho z platne uzavretej rozhodcovskej doložky. Zdôraznil, že jeho právny predchodca Poštová banka postupovala v zmysle § 93b ZoB, ktorý jej ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v bode 6 čl. 3 zmluvy je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej dohody. Podľa neho došlo k opomenutiu skutočnosti, že Poštová banka bola zo zákona povinná klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky a pokiaľ by tak neurobila, došlo by k porušeniu ZoB. Nemal teda inú možnosť, ako podanie žaloby na rozhodcovskom súde v zmysle platne dohodnutej rozhodcovskej doložky obsiahnutej v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Dal do pozornosti, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá pred 1.1.2008, t. j. pred novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcou sa spotrebiteľských vzťahov, z ktorého dôvodu sa na predmetnú úverovú zmluvu nevzťahuje z dôvodu zákazu retroaktivity, rovnako pred novelizáciou ust. § 93 b ZoB účinnou od 1.12.2009. Poukázal na ust. § 93b ZoB a rozhodovaciu prax súdov SR, keď predmetná úverová zmluva je podľa jeho názoru štandardnou úverovou zmluvou, ktorou bol poskytnutý úver bankou zriadenou a pôsobiacou v SR v súlade s ust. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podliehajúcou dohľadu Národnej banky Slovenska, nešlo teda o nebankový subjekt mimo jej dohľadu. Mal za to, že dohodnutá rozhodcovská doložka bola dohodnutá v písomnej forme a je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami, keď podľa § 93b ods. 1 ZoB účinnom v čase uzavretia zmluvy nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov, keď k uvedenej povinnosti boli banky zaviazané až od 1.12.2009. Opätovne poukázal na zákaz retroaktivity v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu odporcu písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver, vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 OSP dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav veci odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvého stupňa ich posúdil súhrne a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia bol presvedčivý, odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 OSP. Súd prvého stupňa v ňom dal kvalifikovanú argumentáciu o danosti uplatneného nároku navrhovateľom na zrušenie relevantného rozhodcovského rozsudku pre absenciu právomoci rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi konania , nakoľko rozhodcovská zmluva uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky je neplatná. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho posúdenia alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje (§ 219 od. 2 OSP). Rozhodcovská zmluva realizovaná formou rozhodcovskej doložky nebola v danom prípade individuálne dojednaná, nebola účastníkmi zmluvného vzťahu riadne podpísaná ako samostatné dojednanie úverovej zmluvy, ale bola neprehľadne zakomponovaná drobným písmom do obchodných podmienok pre úver tvoriacich súčasť zmluvy, ktorú si pre toto zakomponovanie bežný spotrebiteľ ani nemôže všimnúť a i v danom prípade jej zakomponovanie do obchodných podmienok navrhovateľ s najväčšou pravdepodobnosťou prehliadol, čo spôsobuje neprijateľnosť takto dojednanej zmluvnej podmienky a tým neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Zákon o bankách síce ukladá bankám povinnosť ponúknuť klientom uzavretie rozhodcovskej doložky, avšak i v rámci plnenia si tejto zákonnej povinnosti je potrebné bankou ak dodávateľom so spotrebiteľmi uzatvárať rozhodcovské zmluvy platne, čo sa v danom prípade nestalo. Nie je pravdivá odporcom tvrdená skutočnosť, že rozhodcovská zmluva (doložka) bola riadne oboma zmluvnými stranami podpísaná na líci, t. j. na prvej strany zmluvy s poukazom na bod 6 čl. 3 zmluvy, nakoľko uvedená stať zmluvy hovorí len o tom, že klient svojím podpisom potvrdil, že si banka splnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z ust. § 93b ZoB. Podpis takéhoto článku zmluvy nie je nahradením platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, nakoľko bežný spotrebiteľ netuší, o akú zákonnú povinnosť banky sa jedná a uvedený spôsob banky možno hodnotiť ako nekalý. Splnenie si povinnosti ponuky v zmysle § 93b ZoB nemôže byť zároveň podsunutím podpísania rozhodcovskej zmluvy. Právny predchodca odporcu, t. j. banka mala povinnosť vyplývajúcu jej zo ZoB ponúknuť klientovi spotrebiteľovi uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak zákonným spôsobom, t.j. so zachovaním možnosti vyjadriť sa k nej spotrebiteľom a so zachovaním možnosti spotrebiteľa ju odmietnuť. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa ani nepochybil, ak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevysporiadal s prípadným vplyvom zákonnej povinnosti právneho predchodcu odporcu ponúknuť klientovi uzavretie rozhodcovskej zmluvy na jej platnosť či neplatnosť, keďže i pri plnení si tejto zákonnej povinnosti bolo potrebné dodržať zákonné požiadavky pre jej platné uzavretie. Za nekalé možno označiť konanie právneho predchodcu odporcu, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovskú zmluvu podsunul pod drobné písmo na mieste, kde by ustanovenia o uzatváraní rozhodcovskej doložky (čl. 9, bod 9.2.) nečakal, predpokladajúc, že podpisom úverovej zmluvy zaviaže spotrebiteľa aj na dohodu prejednávať prípadné spory pred rozhodcovským súdom, ktorého určil sám dodávateľ bez asistencie spotrebiteľa, ktorý postup vyvoláva a spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov zmluvného vzťahu založeného touto úverovou zmluvou. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa zákazu retroaktivity ako spätného pôsobenia právnych noriem v súvislosti s novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 1.1.2008, ktorou boli upravené vzťahy vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, ako aj s novelou zákona o bankách účinnou od 1.12.2009, keď predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 19.12.2006, odvolací súd túto vyhodnotil za neopodstatnenú. Je potrebné dať do pozornosti, že Občiansky zákonník účinný v roku 2006 neobsahoval síce právnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, taktiež ani dikcia zákona o bankách účinná do 1.12.2009 neobsahovala expresis verbis povinnosť banky ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, aby mal klient možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh, ako ani povinnosť poučiť preukázateľne klienta o dôsledkoch jej uzavretia, avšak napriek tejto skutočnosti v danom prípade nejde o neprípustnú retroaktivitu hmotnoprávnej normy na daný vzťah účastníkov založený úverovou zmluvou z roku 2006 a na zaradenie dojednania rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských úveroch pod podrobovanie skúmaniu nekalosti, nakoľko i pred účinnosťou novej právnej úpravy bolo potrebné vychádzať z v tom čase platnej právnej normy komunitárneho práva (smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993) upravujúcej túto sféru vzťahov, a ktoré komunitárne právo má prednosť pred právom vnútroštátnym, i keď k jeho implementácii do vnútroštátneho právneho poriadku príde až dodatočne v súvislosti s vývojom v spoločnosti. Na základe vyššie uvedených dôvodov so zreteľom na skutkový a právny stav vyplývajúci z obsahu preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspešnosti v konaní, avšak v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli. Predmetom odvolacieho konania bolo i uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 30. júla 2013, č. k. 14C 140/2011-102, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti jeho rozsudku vo výške 331,50 Eur v lehote 10 dní od doručenia tohto rozhodnutia, a to v zmysle § 5 ods. 1, písm. a/ a § 6 ods. 2, položka 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkoch tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca riadne a včas odvolanie, v rámci ktorého žiadal napadnuté uznesenie ako nedôvodné zrušiť. Poukázal na ust. § 4 ods. 4 zák. č. 71/1992 Z.z., v zmysle ktorého sa oslobodenie podľa ods. 1, 2 uvedeného ustanovenia vzťahuje aj na konanie o odvolaní. Na základe uvedeného dôvodil, že oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa vzťahuje na všetkých účastníkov tohto konania. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 4 ods. 2, písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch (z. č. 71/1992 Z. z. v znení jeho neskorších predpisov) od platenia súdnych poplatkov je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Nejde o vecné oslobodenie od súdnych poplatkov vymedzené v odseku 1 uvedeného ustanovenia, v súvislosti s ktorým potom prichádza do úvahy i oslobodenie od platenia súdnych poplatkov na celé konanie, t. j. i v rámci konania odvolacieho a dovolacieho, avšak ide o osobné oslobodenie od súdnych poplatkov, vzťahujúce sa výlučne na osobu spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojich práv. Z uvedeného dôvodu preto odvolací argument odporcu o tom, že i naň sa vzťahuje oslobodenie od poplatku, nie je opodstatnený, nakoľko nie je spotrebiteľom, t. j. subjektom vymedzeným v citovanom ustanovení § 4 ods. 2, písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ odporca odvolaciu argumentáciu odvodzuje od dikcie ust. § 4 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého oslobodenie podľa ods. 1, 2 sa vzťahuje i na konanie odvolacie, je potrebné uviesť, že aplikácia tohto ustanovenia by prichádzala do úvahy pre prípad, že by odvolanie vo veci podal navrhovateľ, ktorý je spotrebiteľom. Z uvedených dôvodov preto správne súd prvého stupňa postupoval, ak odporcu, ktorý je v rámci daného spotrebiteľského vzťahu účastníkov konania v postavení dodávateľa, po podaní odvolania proti preskúmavanému rozhodnutiu zaviazal k povinnosti zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok, ktorého výšku odporca v rámci odvolania nenamietal a jej správnosť ustálil i súd odvolací. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť na jeho účet súdny poplatok za podané odvolanie, podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.