Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/14/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211431 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312211431.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci navrhovateľa: V.. Z. B., H. H., G. I. X, zastúpený Advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., Bratislava, Grosslingova 5, proti odporkyni: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO : 00 151 653, zastúpená JUDr. Romanom Kvasnicom, advokát, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, o zaplatenie sumy 40.315,32 € s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 21C 228/2012 - 172 zo dňa 8. 11. 2013, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia v sume 616,82 € Advokátskej kancelárii B & S Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 40.315,32 € spolu s - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 5. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 6. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 7. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 8. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 9. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16.10. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 11. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 12. 2010 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 1. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 2. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 3. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16. 4. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16. 5. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16. 6. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 7. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 8. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16. 9. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.10. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16. 11. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 12. 2011 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 1. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 2. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 3. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 4. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 5. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, - 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 6. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €; - 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 16. 7. 2012 do zaplatenia zo sumy 1.493,16 €, ako aj náhradu trov konania v sume 2.418,50 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyni tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 3.719,02 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 20. 11. 1995 bola medzi účastníkmi konania uzavretá v zmysle § 842 Obč. zák. Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporkyňou ako povinnou v prospech navrhovateľa vo výške 44.983,- Sk mesačne ( v prepočte 1.493,16 € ). Predmetnú zmluvu za odporkyňu podpísal N.. F.ík. Dňa 26.10.2009 odporkyňa v zmysle § 582 Obč. zák. uplatnila voči navrhovateľovi Výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Platnosť a účinnosť Zmluvy o dôchodku mala skončiť ku dňu 31.03.2010. Počnúc mesiacom apríl 2010 prestala odporkyňa navrhovateľovi plnenie v zmysle Zmluvy. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C 103/2010 - 173 zo dňa 28. 3. 2011 zaviazal súd prvého stupňa odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.493,16 € s príslušenstvom, titulom plnenia zo Zmluvy o dôchodku zo dňa 30. 11. 1995 za mesiac apríl 2010, keď zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne vyhodnotil ako platnú a výpoveď danú odporcom z tejto zmluvy posúdil ako neplatnú. Voči predmetnému rozsudku podal odporca odvolanie, vec nebola do rozhodnutia prvostupňového súdu právoplatne skončená. Súd prvého stupňa ako prejudiciálnu riešil otázku platnosti, príp. neplatnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 30. 11. 1995, ako i Výpovede z tejto zmluvy danej navrhovateľovi odporkyňou dňa 26.10.2009. Predmetnou Zmluvou sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. .j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Súd prvého stupňa mal za to, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. 30. 11. 1995 a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec t .j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľa. Jedná sa teda o určitú dobu s presne určeným začiatkom koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastatia skutočnosti nezávislej od ich vôle. Odporkyňa výpoveďou zo dňa 26.10.2009 vypovedala navrhovateľovi predmetnú zmluvu podľa § 582 Obč. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Navyše jej charakter a účel nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať zaviazala odporkyňa dobrovoľne z dôvodu prvého odchodu navrhovateľa do starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvého stupňa Výpoveď odporkyne danú navrhovateľovi za neplatnú, pričom daná výpoveď by bola i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná oprávnenými osobami. Za odporkyňu ako právnickú osobu podpísal zmluvu N.. F., ktorý v čase uzatvárania Zmluvy - ako súd zistil z Plnomocenstva V.. V. Y., udeleného N.. I. R., prevzal všetku agendu po N.. F. z dôvodu vymenovania N.. F. do pozície viceprezidenta odporcu - čo nepriamo potvrdzuje, že N.. F. pred 4. 7. 1996 mal oprávnenie na podpisovanie všetkých materiálov, týkajúcich sa dôchodkových dávok pre bývalých zamestnancov odporcu, t.j. aj dávok z PDF. Za odporcu podpísal Zmluvu jej zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií. Pre úplnosť súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že ust. § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľa vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporkyňou) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporkyne výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd za preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenie, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, ktorú vedomosť navrhovateľa odporkyňa nepreukázala. Pokiaľ ide o námietky odporkyne uplatnené v odpore proti platobnému rozkazu, ohľadom neplatnosti Zmluvy o dôchodku, prípadne jej zániku z dôvodu nemožnosti plnenia pre rozpor s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, tieto súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové a nedôvodné. Ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách sa podľa súdu prvého stupňa nevzťahuje na interné predpisy odporkyne ako zamestnávateľa a jeho zamestnanca, preto sa tiež netýka vzťahov upravených Zmluvou o dôchodku. Toto zákonné ustanovenie upravuje len vzťahy banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami, čo vyplýva z interných predpisov banky, konkrétne zo Štatútu PDF čl. I. Zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko žiadne ustanovenie cit. zákona neustanovuje, že vykonávanie peňažných platieb na základe zmlúv o dôchodku je zakázané, a toto nie je preto ani v rozpore so zákonom. Predmetná zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporkyňu v zmysle § 27 ods. 8 zák. o bankách, nakoľko sa jedná o zmluvný typ asynalagmatickej zmluvy; neexistuje ani rozpor zmluvy pre neexistenciu protihodnoty plnenia odporkyne voči navrhovateľovi, keďže navrhovateľ bol bývalým zamestnancom odporkyne. Ak by aj bola Zmluva uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok ( čo podľa názoru prvostupňového súdu ale nie je ), jej platnosť by nezanikla a nedošlo by ani k jej zániku z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre údajnú existenciu rozporu s § 27 ods. 8 zákona o bankách, pretože zákon o bankách explicitne nespája rozpor právneho vzťahu s § 27 ods. 8 so zánikom tohto vzťahu. Ustanovenie § 119 ods. 3 zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy k tretím osobám vzniknuté pri výkone činnosti podľa dovtedajších predpisov so zákonom o bankách. Rovnako námietku odporkyne týkajúcu sa tvrdenia o hospodársky neodôvodnenom plnení zo Zmluvy o dôchodku pre odporkyňu vyhodnotil prvostupňový súd ako neopodstatnenú s poukazom na bývalý zamestnanecký vzťah účastníkov predmetná zmluva tiež nie je v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na súlad s účelom Fondu vymedzeným v čl. I Štatútu PDF. Vzhľadom na skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa zákon č. 483/2001 o bankách nevzťahuje, t.j. ani jeho ust. § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3, je Zmluva stále platná a odporkyňa je naďalej povinná podľa nej plniť. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 34, § 35 ods. 3, § 40 ods. 1, § 39, § 20 ods. 2, § 842, § 843, § 844, § 582 ods. 1, § 517 ods. 1Obč. zák. a dospel k záveru, že predmetná Zmluva zo dňa 30. 11. 1995 bola uzavretá platne na dobu určitú neurčitého trvania, preto Výpoveď z nej zo dňa 26.10.2009 nemohla teda odporkyňa dať navrhovateľovi v zmysle § 582 Obč. zák., v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná, Zmluva o dôchodku trvá, a teda existuje aj povinnosť odporkyne v zmysle Zmluvy navrhovateľovi plniť. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu, a to v sume 12.418,50 €, pozostávajúcich zo súdneho poplatku za návrh a sumy 3.719,02 € titulom trov právneho zastúpenia ( 5 úkonov právnej služby : prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie žalobného návrhu, vyjadrenie k odporcu, účasť na pojednávaní dňa 24. 9. 2013 a dňa 18. 10. 2013 pri hodnote 506,21 € za 1 úkon právnej služby ), ďalej 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o prerušení konania v hodnote 253,10 € za 1 úkon právnej služby; ďalej 2 úkony za nemeritórne pojednávanie v dňoch 29. 1. 2013 a 8. 11. 2013 pri odmene á 126,55 €, ako aj režijný paušál a 20 % DPH. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla odporkyňa, v celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vytýkala, že jeho postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom právnom závere, že zmluva o dôchodku zo dňa 30. 11. 1995 je platná. Je pritom daných niekoľko dôvodov absolútnej neplatnosti Zmluvy o dôchodku. Odporkyňa namietala, že rozhodnutie súdu považuje za vecne nesprávne predovšetkým z dôvodu neexistencie písomnej zmluvy o dôchodku. Súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav. V konaní nebolo preukázané, že Zmluvu podpísal za odporkyňu N.. F., pričom aj keby išlo o jeho podpis, nemohol konať za odporkyňu sám. Podľa pracovného pokynu č. 137 zn.11.0-3/95 z 26. 6. 1995, vydaného Slovenskou sporiteľňou, a.s., ústredím v Bratislave, bodu 4 všeobecných ustanovení je upravené, že všetky dokumenty vyhotovované podpisujú dvaja pracovníci SLSP, a.s., ktorý pokyn sa netýka len obchodných vecí banky, také obmedzenie neobsahuje. Z dôvodu nedostatku písomnej formy je potom zmluva o dôchodku absolútne neplatná. Zmluva neobsahuje podpis V.. V. Y., predsedu predstavenstva a prezidenta vtedajšej odporkyne. Zmluva neobsahuje ani podpis žiadneho riaditeľa pobočky odporkyne, ktorý by bol oprávnený sám zmluvu podpísať. Splnomocnenie zo dňa 4. 7. 1996 splnomocňuje N.. R., ktorý ale zmluvu s navrhovateľom za odporkyňu nepodpísal. Odporkyňa poukazovala aj na to, že Zmluva o dôchodku bola podpísaná ( nie uzavretá ) až po skončení pracovného pomeru navrhovateľa, kedy už navrhovateľ nebol zamestnancom banky. Rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd na vec neaplikoval zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách vôbec, najmä ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 a následne na vec neaplikoval ani ust. § 575 ods. 1 Obč. zák. použitie zákona o bankách v súdenej veci odôvodňovala odporkyňa tým, že zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky , a výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, keď v prvej vete za bodkočiarkou § 119 ods. 3 ustanovuje, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. V rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. bez protihodnoty. Takéhoto plnenia sa domáha navrhovateľka svojím návrhom. Ust. § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona o bankách zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti; v rozpore s týmto zákonom sú vykonávané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách. Ak by súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku voči navrhovateľovi zanikol - ak by predtým existoval - pretože plnenie zo zmluvy sa stalo nemožné podľa § 575 ods. 1 Obč.zák., s poukazom na ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Keďže odporkyňa je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa ust. § 842 Obč. zák. je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Zmluva o dôchodku je uzavretá bez protiplnenia pre odporkyňu. Ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky a jej bývalého zamestnanca. Ust. § 119 ods. 3 cit. zákona, prvá veta za bodkočiarkou, priamo zakazuje banke odo dňa účinnosti tohto zákona pokračovať v takej činnosti - pokračovať v poskytovaní plnenia bez protiplnenia. Je pravdou, že navrhovateľ poskytoval odporkyni plnenie počas trvania pracovného pomeru, avšak nie na základe Zmluvy o dôchodku, ale z dôvodu trvania pracovného pomeru, za mzdu. Vyplatením mzdy navrhovateľ dostal protiplnenie za vykonanú prácu. Po skončení pracovného pomeru už na základe Zmluvy o dôchodku neexistuje žiadne protiplnenie navrhovateľa voči odporkyni. Odporkyňa ďalej v odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom výklade ust. § 842 Obč. zák. , ktoré súd nesprávne vykladá tak, že zmluva o dôchodku síce nie je uzatvorená na dobu určitú ( s čím odporkyňa súhlasí ), ale nie je dohodnutá ani na dobu neurčitú, a preto zmluvu nie je možné vypovedať. Prvostupňový súd dospel k záveru, že Zmluva o dôchodku je uzatvorená na určenú dobu neurčitého trvania, čo nepovažuje ani za dobu určitú ani za dobu neurčitú. Odporkyňa nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať, keď aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva o dôchodku sa vyznačuje neurčitosťou doby trvania. Vytváranie akéhosi iného typu zmlúv z hľadiska doby ich trvania nemá oporu v zákonnej úprave, ktorá jednoznačne pozná len zmluvy uzatvárané na dobu určitú a neurčitú. Ust. § 842 Obč. zák. nie je právnym základom pre vytvorenie zmlúv na určenú dobu neurčitého trvania, ktoré nie sú ani zmluvami na dobu určitú ani zmluvami na dobu neurčitú, ustanovuje len, že zmluvné strany musia v zmluve o dôchodku upraviť aj dobu, na ktorú sa právo na dôchodok zakladá, a to tak, že táto musí mať neurčité trvanie. Ust. § 842 Obč. zák. tak hovorí len o tom, že podstatnou náležitosťou zmluvy o dôchodku je dohoda zmluvných strán o dobe trvania práva na dôchodok ( určenie doby ). Zo znenia ust. § 842 Obč. zák. je zrejmé, že zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú, túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je tak jej neurčitá doba trvania. Pokiaľ nie je v zmluve dohodnutá doba určitá ( určitý čas ), ide o dobu neurčitú. Dostupná právna literatúra v komentároch k Občianskemu zákonníku jasne vníma zmluvu o dôchodku ako zmluvu, ktorá je charakterizovaná svojou dobou neurčitou. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je ďalej v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa sa v ňom nevysporiadal s celou právnou argumentáciou odporkyne, teda nedbal o to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Uvedený postup prvostupňového súdu je preto nielen porušením ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ale zároveň aj odňatím práva konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odporkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne. K uvedenému odvolaniu odporkyne podal písomné vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že s tvrdeniami odporkyne uvedenými v odvolaní nesúhlasí a v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Vyjadrenia odporkyne o neexistencii písomnej zmluvy o dôchodku označil za účelovú obranu. Vo vzťahu k pravidlám Podpisovania za spoločnosť a používania pečiatok navrhovateľ uviedol, že v zmysle zásady 4 očí všetky dokumenty vyhotovené v rámci činností spoločnosti podpisujú dvaja pracovníci SLSP, a.s., ak zákon alebo iný vnútorný predpis nestanovuje niečo iné ( strana 3, bod 4 všeobecných ustanovení PSPP ). Dokumenty ZOP a PSPP sa týkajú výlučne podpisovania v prípade obchodnej činnosti banky a netýkajú sa teda sociálnej politiky banky vo vzťahu k bývalým zamestnancom. zmluva o dôchodku uzavretá medzi navrhovateľom a odporkyňou nemá povahu obchodného prípadu. Zo znenia zmluvy vyplýva, že za banku mala konať jedna osoba, a to riaditeľ alebo riaditeľka pobočky, teda bez ďalšej osoby. Z udeleného Plnomocenstva pre N.. R. zo dňa 4. 7. 1996 vyplýva, že agenda N.. F. bola presunutá na N.. R., z dôvodu vymenovania N.. F. do pozície viceprezidenta. Ak by teda N.. F. nebol vymenovaný do pozície viceprezidenta, nebol by ani dôvod na udeľovanie plnomocenstva a pridelenie predmetnej agendy N.. R.. N.. F. bol do času udelenia Plnomocenstva vnútorným predpisom zamestnávateľa osobou poverenou „podpisovať materiály týkajúce sa poskytovania dôchodkových dávok pre bývalých pracovníkov sporiteľne... pre pracovníkov ústredia“. Išlo teda o vnútorný predpis odporkyne, ktorý predstavuje výnimku zo zásad ZOP a PSPP. Navrhovateľ dodal, že zásady obchodnej politiky - limity na podpisovanie boli prijaté najskôr dňa 23. 3. 1995 a zásady Popisovanie za spoločnosť a používanie pečiatok boli prijaté najskôr dňa 26. 6. 1995, avšak pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne skončil dňa 23. 6. 1994. Navrhovateľ tak nemohol vedieť - v prípade, ak by aj súd dospel k záveru, že N.. F. nebol oprávnený samostatne uzavrieť Zmluvu o dôchodku, čo však navrhovateľ popiera - z ktorého dôvodu je nutné aplikovať ust. § 33 ods. 1 Obč. zák. Odporkyňa tiež namieta, že súd prvého stupňa na predmetnú právnu vec vôbec neaplikoval ustanovenia zákona o bankách a následne ani ust. § 575 ods. 1 Obč. zák. Navrhovateľ sa nestotožňuje s tvrdením odporkyne o zániku záväzku z dôvodu nemožnosti plnenia ( § 575 a nasl. Obč. zák. ), a to preto, že žiadne z ustanovení zákona o bankách neustanovuje, že by vykonávanie peňažnej platby na základe zmluvy o dôchodku bolo zakázané; zmluva o dôchodku nie je uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách; ust. § 116 je irelevantné pre posúdenie vzťahov medzi navrhovateľkou a odporkyňou a § 119 ods. 3 zákona o bankách nepriamo vylučuje zánik povinnosti odporkyne plniť zo Zmluvy o dôchodku pre dodatočnú nemožnosť plnenia ako zákonný dôsledok odporkyňou tvrdeného rozporu Zmluvy o dôchodku s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách; ďalej ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách sa nevzťahuje na interné vzťahy odporkyne a jej ( bývalého ) zamestnanca a napokon plnenie odporkyne zo Zmluvy o dôchodku má byť v zmysle Štatútu vyplácané z Fondu odporkyne vytváraného z použiteľného zisku odporkyne, čo zákon o bankách nezakazuje. Ustanovenie § 575 Obč. zák. stanovuje, že ak sa plnenie stane nemožným, tak povinnosť dlžníka plniť zanikne. V prípade Zmluvy o dôchodku je plnením povinnej osoby pravidelné vykonávanie úhrady finančnej čiastky na účet oprávnenej osoby. Navrhovateľ si nie je vedomý existencie žiadnej právnej úpravy, z ktorej by vyplývalo, že vykonávanie peňažných platieb je v rozpore so zákonom, a teda, že plnenie je nemožné. Rovnako je názoru, že Zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán - odporkyňu; v opačnom prípade by nebola ako zmluvný typ v tejto podobe upravená v Občianskom zákonníku. Navrhovateľ sa svoju dlhoročnou práce pre odporkyňu nemalou mierou zaslúžil o súčasné postavenie odporkyne na bankovom trhu. Predmetná Zmluva bola uzavretá s navrhovateľom práve a výlučne ako so zamestnancom odporkyne. Preto protihodnota plnenia odporkyne bola zo strany navrhovateľa poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života navrhovateľa. Ani v prípade, ak by Zmluva o dôchodku bola zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporkyňu, tak platnosť takejto zmluvy nezaniká a nezaniká ani povinnosť z takejto zmluvy poskytovať plnenie. Tvrdenie odporkyne, že Zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, je nepravdivé a navyše nemá v Zákone o bankách oporu. K zániku Zmluvy o dôchodku resp. povinnosti odporkyne plniť z tejto Zmluvy z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre existenciu rozporu Zmluvy o dôchodku s ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách nemohlo dôjsť, nakoľko žiadne ustanovenie Zákona o bankách explicitne nespája rozpor právneho vzťahu s § 27 ods. 8 Zákona o bankách so zánikom takéhoto právneho vzťahu. Predovšetkým to nie je ustanovené v § 116 Zákona o bankách, na ktorý poukazovala odporkyňa. Rovnako podľa § 119 ods. 3 Zákona o bankách, ktoré výslovne stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov ( t.j. predpisov, platných pred nadobudnutím účinnosti Zákona o bankách ) so Zákonom o bankách, a to do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti Zákona o bankách. V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami so zákonom, tak jej hrozí správna sankcia v zmysle Zákona o bankách. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzatvorených v rozpore s ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách bolo nemožné alebo protiprávne. Zákonodarca teda nepredpokladal ako následok rozporu so Zákonom o bankách zánik právnych vzťahov s tretími osobami, ktoré vznikli pred účinnosťou Zákona o bankách a ktoré sú v rozpore s povinnosťou bánk neuzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok. Zákon o bankách iba stanovil, že uzatvorenie nevýhodnej zmluvy zo strany banky predstavuje porušenie zákona zo strany banky a s takýmto porušením sú spojené administratívne sankcie. Zmluva o dôchodku spadá do rámca interných vzťahov odporkyne a jej bývalej zamestnankyne, na ktoré sa ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách nevzťahuje. Podľa názoru navrhovateľa sa § 27 ods. 8 Zákona o bankách vôbec netýka vzťahov upravených Zmluvou o dôchodku, t.j. interných vecí odporkyne ako zamestnávateľa a jeho zamestnanca, ktoré vychádzajú z interných predpisov odporkyne, ale upravuje len vzťahy odporkyne ako banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jeho činnosti. Zákon o bankách upravuje len aktivity banky navonok. Plnenie zo Zmluvy o dôchodku má byť v zmysle Štatútu vyplácané z Fondu vytvoreného z použiteľného zisku odporkyne, čo Zákon o bankách nezakazuje. Odporkyňa vo svojom odvolaní vychádza z toho, že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom závere, že Zmluva o dôchodku nebola uzatvorená na dobu neurčitú, i keď správne dospel k záveru, že nebola uzatvorená na dobu určitú. Odporkyňa tvrdí, že súd si nesprávne vykladá ust. § 842 Obč. zák. navrhovateľ uvedené tvrdenie odporkyne odmieta, keď odporkyňa len čiastočne parafrázuje z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z formulácie odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu je zrejmé, že súd považuje Zmluvu o dôchodku za zmluvu, ktorú nemožno uzavrieť na dobu neurčitú, ale len doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Zo strany súdu nejde o vytváranie akéhosi iného typu zmluvy z hľadiska doby ich trvania, ktoré by neboli ani zmluvami uzavretými na dobu určitú ani zmluvami na dobu neurčitú, tak, ako to odporkyňa podsúva odvolaciemu súdu. Prvostupňový súd jednoznačne dospel k záveru, že Zmluvu o dôchodku nemožno vypovedať, pretože vypovedať možno len zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, akou predmetná Zmluva o dôchodku bezpochyby nie je, pretože nebola uzatvorená na dobu neurčitú. svoju argumentáciu sa snaží odporkyňa podporiť odkazom na dva české komentáre k § 842 Obč. zák. Vo vzťahu ku komentárom citovaným odporkyňou v odvolaní má ale navrhovateľ za to, že v žiadnom prípade nepreukazujú, že „dostupná právna literatúra jasne vníma zmluvu o dôchodku ako zmluvu, ktorá je charakterizovaná svojou dobou neurčitou“ tak, ako to tvrdí odporkyňa. Odporkyňa cituje len dva české komentáre, z ktorých jeden interpretáciu odporkyne podľa názoru navrhovateľa nepotvrdzuje a druhý komentár vzbudzuje pochybnosť ohľadom správnosti, resp. presnosti formulácie použitej jeho autormi. Navrhovateľ trvá na tom, že Zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Z gramatického výkladu formulácie ustanovenia § 842 Obč. zák. vyplýva, že slovné spojenie „určená doba neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Občiansky zákonník nehovorí, že zmluvu o dôchodku možno uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ako je to pri iných zmluvách. Podľa Občianskeho zákonníka zmluvu o dôchodku je možné uzavrieť v skutočnosti na dve určené doby neurčitého trvania, a to buď na 1/ doživotne určenú dobu neurčitého trvania alebo na 2/ inak určenú dobu neurčitého trvania. Vždy však ide o dobu, ktorá je určená nejakým spôsobom - doživotne alebo inak. Trvanie zmluvy o dôchodku je teda ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Avšak v prípade inak určenej doby touto skutočnosťou môže byť čokoľvek, čo si zmluvné strany dohodli ( napr. výplata dôchodku, kým sa poberateľ dôchodku nevydá/ neožení, kým sa jeho dlhodobo zlý zdravotný stav nezlepší natoľko, aby mohol pracovať, kým sa poberateľ osobne stará o chorého alebo starého príbuzného a pod.). Keďže plynutie času je nezvratné a každá fyzická osoba zomrie, bolo v čase uzatvorenia Zmluvy o dôchodku jasné, že doba plnenia zo strany odporkyne je časovo ohraničená. Zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú, a teda nie je možné ukončiť ju výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. Zo samotnej povahy právnej úpravy zmluvy o dôchodku v Občianskom zákonníku vyplýva, že ide o zmluvu, ktorá nemôže byť jednostranne vypovedateľná zo strany povinného - platiteľa dôchodku. Z uvedených dôvodov navrhovateľ považuje výpoveď za neplatnú pre rozpor so zákonom ( § 39 Obč. zák. ) a je názoru, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania, ktorý vznikol na základe Zmluvy o dôchodku stále trvá. Navrhovateľ zastáva názor, že odporkyňou tvrdený rozpor medzi bodmi 2 a 3 Zmluvy o dôchodku neexistuje. Podľa navrhovateľa z bodov 2 a 3 Zmluvy o dôchodku jednoznačne vyplýva, že ak sa navrhovateľ dožije čo aj len jedného dňa v mesiaci, za tento mesiac jej ešte prináleží plnenie zo Zmluvy o dôchodku od odporkyne. Smrť navrhovateľa má za následok, že povinnosť odporkyne pokračovať vo vyplácaní plnenia navrhovateľovi za obdobie po smrti navrhovateľa zaniká, avšak navrhovateľ, resp. jej dedičia majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac, ktorého sa navrhovateľ dožil ( a je nepochybné, že každý sa dožije nejakého mesiaca ), ktoré je plnením za obdobie života navrhovateľa. Tvrdenie odporkyne, že v bode 3 Zmluvy o dôchodku ide o „počítanie doby na mesiace - do konca mesiaca „ - zo samotného znenia predmetného bodu 3 Zmluvy o dôchodku vôbec nevyplýva. Podľa bodu 3 Zmluvy sa „vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“, nie skončením alebo uplynutím mesiaca, ktorého sa príjemca dožil. Nachádzanie rozporu medzi bodom 2 a 3 Zmluvy o dôchodku tak, ako to prezentuje odporkyňa, považuje preto navrhovateľ za účelové vykladanie zmluvných ustanovení. Na ďalšiu argumentáciu odporkyne v súvislosti s ust. § 579 ods. 2 v spojení s § 844 prvá veta Obč. zák. navrhovateľ vo vyjadrení uviedol, že podľa neho odporkyňa nesprávne chápe význam § 579 ods. 2 Obč. zák. a jeho spojitosť s § 844 Obč. zák. v prípade ustanovenom v § 579 ods. 2 Obč. zák. ide o zánik záväzku ( t.j. konkrétnej jednotlivej povinnosti ), ktorého splnenie je viazané na osobu veriteľa ( napr. zmluva o opatrovaní chorej osoby ). Takýto záväzok nemožno splniť na inej osobe. Avšak v Zmluve o dôchodku v zmysle § 844 Obč. zák. zákon stanovuje osobitnú úpravu a neuspokojuje sa so všeobecnou úpravou podľa § 579 ods. 2 Obč. zák. Je tomu tak preto, že smrťou oprávneného zaniká iba samotná zmluva o dôchodku ( a teda ďalšie dôchodkové dávky sa už po smrti oprávneného nestanú splatnými ). Avšak záväzok povinného vykonať všetky splatné a nezaplatené dávky smrťou oprávneného nezaniká a povinný zo zmluvy o dôchodku je povinný ich vykonať. Tento záver plynie aj z druhej vety § 844 Obč. zák. a je v odbornej literatúre nepochybný. Navrhovateľka má za to, že ak zmluvné strany uzavreli Zmluvu o dôchodku na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, neprebrali tým zákonnú úpravu v § 579 ods. 2 Obč. zák. ( zánik záväzku smrťou veriteľa ), ale upravili časový rámec platnosti Zmluvy o dôchodku v zmysle § 578 Obč. zák. ( zánik záväzku uplynutím času ), čím zároveň vyjadrili, že Zmluva o dôchodku je uzatvorená na dobu určitú. Odporkyňa tiež v odvolaní namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore so zákonným ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa súd nevysporiadal s argumentáciou odporkyne, teda nedbal na presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Aj tieto argumenty odporkyne považuje navrhovateľka za účelové. Odôvodnenie napadnutého rozsudku má všetky obsahové náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; súd prvého stupňa v odôvodnení konštatuje, že nárok navrhovateľky považuje za dôvodný, je zrejmé, že sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, ktorú predložil v návrhu na začatie konania, tiež vo vyjadrení k odporu, ako aj na ústnom pojednávaní vo veci, v ktorých reagoval aj na právnu argumentáciu odporkyne. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí neznamená danie podrobnej odpovede na každý argument. Pokiaľ niektoré argumenty súd prvého stupňa nepovažoval za relevantné a pre odôvodnenie rozhodnutia za podstatné, neznamená to ešte, že bola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom. Podstatou celého konania bolo posúdenie právnej otázky, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú, alebo na dobu neurčitú. s týmto názorom sa stotožnil aj súd prvého stupňa, a pravdepodobne z tohto dôvodu nepovažoval ďalšie argumenty za právne relevantné. Navrhovateľ žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Tiež si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 616,82 € za jeden úkon právnej služby, spočívajúci v písomnom vyjadrení navrhovateľa k odvolaniu odporkyne. Tarifná odmena predstavuje sumu 506,21 €, zvýšená o 20 % DPH na 607,45 € + režijný paušál za rok 2013 vo výške 7,81 €, zvýšený o 20 % DPH na 9,37 €. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ( tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne nemožno priznať úspech, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.) s odôvodnením, ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Spornosť súdenej veci je založená na posúdení právnej otázky, či zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zákonníka, v zmysle ust. ktorých zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania. Z výkladu cit.ust. výkladu vyplýva, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 842 Obč. zákonníka, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol potretím významu tohto inštitútu. Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej odporkyňa sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením odporkyne, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, pretože smrť fyzickej osoby z právneho aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil podľa ust. § 198 a § 200 O.s.p., dňom ktorým zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu podľa § 579 Obč. zákonníka. Pokiaľ ide o námietku odporkyne, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ustanovenia § 27 ods. 8 , § 116 a najmä § 119 ods.3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, táto neobstojí. Odporkyňa neuzatvárala zmluvu s navrhovateľkou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany odporkyne išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietka je bez právneho významu. Dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku nebolo možné ani poukázaním na rozpor s dobrými mravmi, keďže tento záver prvostupňového súdu nebol podstatným dôvodom pre závery ktoré v rozhodnutí prijal. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentami odporkyne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. keď navrhovateľ cestou svojho právneho zástupcu podal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania a priznal v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 616,82 €, ktoré zaviazal odporkyňu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 6. 12. 2013, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 506,21 €, režijný paušál v sume 7,81 €, zvýšené o 20 % DPH, spolu 616,82 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.