Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/378/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213899 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312213899.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Q. S., O. X.. O. XX, I., zast. advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 15.624,99 eur, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. marca 2015, č. k. 15C/129/2012-94, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. marca 2015, č. k. 15C/129/2012-94, p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 29.6.2012 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 15.624,99 eur titulom nevyplatenia peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 103 ods. 2 písm. a/ zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 103, § 104 ods. 1 prvá veta a § 7 ods. 1 a 3 O.s.p. Uviedol, že pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu. Ide o určujúce kritérium pre posúdenie či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p. V prejednávanej veci z obsahu spisu súd prvého stupňa zistil, že žalobca svoj nárok (peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť podľa § 103 ods. 2 písm. a/ zák. č. 73/1998 Z. z.) vyvodzuje v súvislosti so skončením služobného pomeru policajta podľa zák. č. 73/1998 Z. z. Služobný pomer žalobcu, z ktorého vyvodzuje svoje nároky, je pritom vzťahom verejnoprávnym upraveným zákonom č. 73/1998 Z. z., v ktorom účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre tie právne vzťahy, ktoré sú založené na súkromnom práve (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Uplatnený nárok žalobcu je upravený priamo v uvedenom osobitnom zákone ako aj v nariadení ministra vnútra Slovenskej republiky o vybraných platových náležitostiach príslušníkov Policajného zboru, prikazovaní služby nad základný čas služby v týždni a nariaďovaní služobnej pohotovosti príslušníkom policajného zboru zo 7. marca 2008 č. 17/2008. Vzhľadom na uvedené charakteristické znaky predmetného právneho vzťahu súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto konaní ide o vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu v zmysle § 7 O.s.p. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/271/2009 z 20.4.2011. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa konanie zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti napadnutého uznesenia bude vec postúpená na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky - Odboru riadenia služobného pomeru, sekcia personálnych a sociálnych činností ako orgánu, do ktorého právomoci patrí. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvého stupňa a jeho procesný postup považoval za formalistický a hraničiaci s porušením základného práva žalobcu na súdnu ochranu. Vytkol súdu prvého stupňa, že právomoc žalovaného konštatoval bez súčasného zohľadnenia skutočností, že predmetný nárok uplatnil priamo u žalovaného ešte pred iniciovaním súdneho konania; žalovaný následne nepostupoval v súlade s § 231 a nasl. zák. č. 73/1998 Z. z., keďže nevydal kvalifikované rozhodnutie, ktoré by mohol žalobca napadnúť zákonom aprobovaným spôsobom; z doterajších skutkových prednesov žalovaného, ktorý má o nároku údajne sám rozhodnúť, je zrejmé, že nárok žalobcu v celom rozsahu spochybňuje a popiera a že predmet sporu sa netýka vzniku, trvania alebo skončenia štátnej služby žalobcu. Vo vzťahu k primárnemu uplatneniu nároku priamo u žalovaného žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný (in concreto Úrad pre ochranu verejných činiteľov a diplomatických misií) mu listom zo dňa 28.10.2011 oznámil, že jeho žiadosti nevyhovuje. Zdôraznil, že nešlo o kvalifikované rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami ako to predpokladá ust. § 241 zák. č. 73/1998 Z. z. Keďže toto oznámenie nemalo charakter rozhodnutia, nemohol ani iniciovať opravné konanie. De iure preto nemal k dispozícii orgán, ktorý by jeho nárok náležite hmotnoprávne posúdil a preskúmal prvostupňové rozhodnutie. Preto dňa 19.12.2011 podal sťažnosť v zmysle zák. č. 9/2010 Z. z. na postup uvedeného úradu, ale taktiež bezúspešne. Podotkol, že tento skutkový stav bol v konaní riadne preukázaný. Zároveň pre neexistenciu spôsobilého predmetu konania bol vylúčený aj súdny prieskum v rámci správneho súdnictva. Žalobca sa preto obrátil na súd. Mal za to, že nemôže byť na jeho ťarchu, že k vybaveniu veci žalovaným nedošlo zákonom aprobovaným spôsobom. Žalobca ďalej namietal, že súd prvého stupňa neprihliadol na procesné postavenie a doterajší procesný postup žalovaného, ktorý jeho nárok v celom rozsahu spochybňuje. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k nemu. Poznamenal tiež, že konanie prebieha na súde viac ako tri roky, pričom žalovaný doposiaľ nenamietol nedostatok právomoci všeobecného súdu rozhodnúť v tejto veci a súd prvého stupňa vec riadne prejednával a vykonával dokazovanie. Mal za to, že v rámci sústavy orgánov ochrany práva je všeobecný súd dotovaný právomocou rozhodnúť akýkoľvek spor. Vyššie uvedený postup súdu prvého stupňa žalobca zhodnotil ako odmietnutie výkonu spravodlivosti. Pokiaľ ide o skutočnosť, že predmet sporu sa priamo netýka vzniku, trvania a skončenia štátnej služby žalobcu, ale ide o iný majetkový nárok vyplývajúci zo služobného pomeru (predmetom sporu teda nie je samotný služobný pomer, ale majetkový nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 103 ods. 1 písm. c/ zák. č. 73/1998 Z. z.), podľa žalobcu vzhľadom na to pravdepodobne nebolo ani potrebné, aby kompetentný služobný orgán vybavil jeho žiadosť spôsobom podľa § 231 a nasl. zák. č. 73/1998 Z. z. Zdôraznil, že ak vec nie je kompetenčne riešená vôbec, uplatní sa nevyvrátiteľná právna domnienka, že vec patrí do právomoci súdu. Súd prvého stupňa sa však z tohto hľadiska predmetným právnym vzťahom nezaoberal a vec posunul potenciálnemu kompetentnému orgánu. Neuviedol pritom na základe akej právnej normy zistil právomoc žalovaného, resp. odboru riadenia služobného pomeru (sekcia personálnych a sociálnych činností). Preto vôbec nie je zrejmé, či je daný odbor kompetentný rozhodovať o žalobcom uplatnenom nároku. Žalobca upozornil na skutočnosť, že podľa § 232 zák. č. 73/1998 Z. z. je minister, resp. nadriadený a ďalšie subjekty stanovené zákonom, oprávnený rozhodovať iba vo veciach týkajúcich sa jeho služobného pomeru, nie platových nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru. Vzhľadom na uvedené sa žalobca domnieval, že v súlade so základným právom na súdnu ochranu je v tomto konaní daná právomoc všeobecného súdu. V závere svojho odvolania žalobca k poukazu súdu prvého stupňa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011 sp. zn. 3Cdo/271/2009 uviedol, že predmetom tohto rozhodnutia bol nárok na zaplatenie odchodného v súvislosti so skončením štátnej služby na základe personálneho rozkazu nadriadeného a žalobca v danom prípade pred podaním žaloby ani neuplatnil nárok priamo voči služobnému úradu, ako urobil on v predmetnej právnej veci. Skutkové okolnosti prípadu, na ktorý poukazoval súd prvého stupňa, sú preto rozdielne a nemožno ich v tejto súvislosti porovnávať a vyvodzovať z tohto porovnania akékoľvek analogické interpretačné dôsledky. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého uznesenia a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Všeobecná právomoc civilného súdu teda zahŕňa okruh súkromnoprávnych sporov uvedených v cit. ust. § 7 ods. 1 O.s.p., pričom na založenie právomoci civilného súdu v tomto prípade nie je potrebné žiadne ďalšie ustanovenie, ale postačuje, ak charakter spornej veci vychádza zo súkromného práva. Zároveň do právomoci civilného súdu patrí aj okruh iných právnych vecí (t. j. iné ako súkromnoprávne veci), avšak len v prípade, ak existuje osobitné zákonné splnomocnenie na to, aby v tzv. inej právnej veci bola daná právomoc civilného súdu. Súdy teda neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov s výnimkou prípadov, v ktorých im zákon takéto právne veci výslovne zveruje do právomoci. V predmetnej právnej veci služobný pomer žalobcu, z ktorého odvodzuje svoj nárok uplatnený žalobou (na zaplatenie sumy 15.624,99 eur titulom nevyplatenia peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 103 ods. 2 písm. a/ zák. č. 73/1998 Z. z.), je upravený zák. č. 73/1998 Z. z. a ako správne uviedol aj súd prvého stupňa má charakter verejnoprávneho vzťahu, v ktorom účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie typické pre súkromnoprávne vzťahy. Právomoc súdu v tejto veci by preto bola daná iba v prípade, ak by mu ju zveril osobitný zákon. Zo zák. č. 73/1998 Z. z. však táto skutočnosť nevyplýva. Naopak v zmysle § 3 cit. zák. vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (nadriadený), ak zákon neustanovuje inak. Obdobne podľa § 232 cit. zák. konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon. Nárok uplatnený žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu taktiež vyplýva z cit. zák. a zo služobného pomeru žalobcu, a teda všeobecný súd nemá právomoc na jeho prejednanie v zmysle § 7 O.s.p. Z uvedeného je zároveň zrejmé, že v danej veci nejde o prípad kedy by vec nebola kompetenčne riešená vôbec, a teda neprichádza do úvahy ani uplatnenie žalobcom namietanej nevyvrátiteľnej právnej domnienky, že patrí do právomoci súdu. Pretože danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok, musí súd jej splnenie skúmať vždy z úradnej povinnosti (ex offo), v každom štádiu konania aj na každom stupni (§ 103 O.s.p.). Odvolacia argumentácia žalobcu týkajúca sa skutočnosti, že konanie na súde prebieha viac ako tri roky a žalovaný doposiaľ ani nenamietol nedostatok právomoci všeobecného súdu rozhodnúť v tejto veci vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená. Pokiaľ žalobca namietal, že predmetný nárok si pred začatím súdneho konania už uplatnil priamo u žalovaného, resp. na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, Úrade pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií, ale tento nevydal kvalifikované rozhodnutie, len mu zaslal oznámenie, neznamená to, že nemá právomoc vo veci konať, a teda že by v dôsledku nevydania rozhodnutia obsahujúceho všetky náležitosti vyžadované § 241 zák. č. 73/1998 Z. z. prešla právomoc v danej veci na súd. Žalobca má totiž iné prostriedky, akými sa môže domáhať vydania náležitého rozhodnutia príslušným orgánom v prípade, že tento orgán je nečinný, hoci podľa právneho predpisu konať má, a to v krajnom prípade (po vyčerpaní ostatných prostriedkov nápravy) aj v rámci správneho súdnictva v konaní o ochrane pred nečinnosťou orgánu verejnej správy v zmysle § 250t O.s.p. Rovnako tak skutočnosť, že z doterajších vyjadrení žalovaného vyplýva, že nárok žalobcu v celom rozsahu spochybňuje a popiera, nezakladá právomoc súdu na prejednanie predmetnej veci. Na základe uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danej veci nie je daná právomoc súdu na konanie a rozhodnutie a je potrebné ju postúpiť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako príslušnému orgánu. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré právomoc nie je daná, a preto jeho postup nemožno považovať za formalistický a nedôvodný. Zároveň súd prvého stupňa ani neodmietol žalobcovi výkon spravodlivosti, pretože existuje príslušný orgán, ktorý má právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu. Žalobca sa teda môže svojho nároku domáhať na tomto orgáne a až v prípade nespokojnosti s jeho rozhodnutím bude mať možnosť dovolať sa súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v spojení s § 248 zák. č. 73/1998 Z. z. v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.