Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/850/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214447 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312214447.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 29.4.2014, č.k. 11C/173/2012-24, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 29.4.2014, č.k. 11C/173/2012-24 p o t v r d z u j e . Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa domáhal voči odporkyni zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady majetkovej škody a sumy 553,20,- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tvrdiac, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento nerozhodol v zákonnej lehote o návrhu na zmenu exekútora a očakával, že ku zmene dôjde rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Súd mal o návrhu rozhodnúť do 30 dní odo dňa jeho doručenia. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej práv nej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Súd postupoval so zbytočnými prieťahmi, keď rozhodnutie o zmene exekútora vydal až po veľmi dlhej dobe. Podľa navrhovateľa majetková ujma predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti v pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Nemajetkovú ujmy si navrhovateľ uplatnil preto, že neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko insolventnosti povinného. Náhradu vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho nárokov a práv. Nakoľko ide o drobný spor, súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania na základe návrhu a listinných dôkazov, ako aj na základe pripojeného exekučného spisu 36Er/1562/2002. Z uvedeného exekučného spisu prvostupňový súd zistil, že dňa 9.8.2002 rozhodol súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 5.8.2002. Dňa 8.10.2009 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. O tomto návrhu navrhovateľa súd rozhodol uznesením zo dňa 5.8.2010 tak, že mu vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. G. W.. Zároveň rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2 a § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok - EP“), pričom dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Súd zdôraznil, že podľa novelizovaného ust. § 44 Exekučného poriadku je povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Keďže v prejednávanom prípade ide o konanie, ktoré bolo začaté pred 1.9.2005, nebol súd povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora, tak ako to tvrdil navrhovateľ. Nesprávny úradný postup preto nie je založený na porušení ustanovenia Exekučného poriadku. Ďalej uviedol, že podľa ust. § 17 zák. č. 514/2013 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom podľa ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí (R 55/1971). Štát zodpovedá za škodu za predpokladu, ak poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ak je nesprávny úradný postup a vznik škody vo vzťahu príčiny a následku. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, jeho zaťažuje dôkazné bremeno, že škoda vznikla a musí existovať najneskôr v čase rozhodovania súdu. Súd po vyhodnotení všetkých súvislostí dospel k záveru, že škoda, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť správou pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnancov nemá žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu. Aj v prípade zmeny súdneho exekútora by navrhovateľovi vznikli náklady súvisiace so správou jeho pohľadávok, aj náklady na udržiavanie a správu informačného systému. Ani ostatná škoda, ktorú si navrhovateľ vyčíslil jednak neboli v konaní preukázané (súčasťou spisu nie sú žiadne urgencie ani iná komunikácia navrhovateľa) a rovnako nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu. V danom prípade nedošlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa, ani k vynaloženiu iných nákladov, ktoré by navrhovateľ nemusel znášať aj v prípade, ak by súd o jeho návrhu rozhodol v kratšej lehote. Otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená iba v konkrétnych súvislostiach. O objektívnu zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup ide vtedy, ak je preukázané, že práve nesprávny úradný postup bol príčinou škody. V prejednávanom prípade súd dospel k záveru, že absentuje príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou a vyčíslenou škodou a postupom súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 3Cdo/32/2007, v ktorom konštatoval, že rozhodnutie o zmene exekútora v primeranej lehote môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom. Ak by aj súd nerozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu exekútora v primeranej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti bez ďalšieho zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí primeranej lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora. Aj vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život a podobne. Navrhovateľ nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval nemajetkovú ujmu, teda vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Poukázal na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v texte návrhu na začatie konania, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ preto podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Namietal tiež, že ak odporkyňa nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený navrhovateľom. Podľa jeho názoru nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania v situácii, keď bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom, a to listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporkyňa nevyjadrila k podanému návrhu. Namietal, že súd zamietol návrh na začatie konania v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Úplne však ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznil, že rozhodnutie nemá náležitosti, ktoré by zodpovedali kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 36/2010. Uviedol, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, čo sa rovnako týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Vyslovil nesúhlas s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. (rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10.2.2015), a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia námietka navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v rozhodujúcich otázkach podrobne a dostatočným spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovateľ podal vo veci odvolanie obsahovo zhodné s odvolaniami podanými v iných obdobných veciach, a to napriek tomu, že mnohé odvolacie námietky navrhovateľa sa k tejto veci nevzťahujú. Napr. v danej veci navrhovateľ nepožiadal prvostupňový súd o zrušenie termínu pojednávania a nepožiadal ani o odročenie veci, nakoľko vec bola skončená bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku, teda účastníci na pojednávanie neboli predvolaní. Rovnako v danej veci navrhovateľ nenavrhol ani prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti. Odvolacie námietky navrhovateľa v tomto smere sú preto právne irelevantné. K argumentácii navrhovateľa, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd uvádza, že Krajský súd v Bratislave, ako nadriadený súd Okresnému súdu Bratislava III uznesením zo 22.10.2012, č. k. 5NcC/275/2012-12 rozhodol, že zákonná sudkyňa JUDr. U. R. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na ust. § 238 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch, podľa ktorého konania začaté pred 1.9.2005 sa končia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 tohto ustanovenia vymedzuje jednotlivé ustanovenia zákona, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, pričom ust. § 44 v odseku 2 sa v ňom neuvádza. V ust. § 44 účinného do 31.8.2005 nebola stanovená žiadna lehota na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora. Až novelizované ust. § 44 Exekučného poriadku zaviedlo pre súd na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora lehotu 30 dní. Predmetné exekučné konanie začalo ešte v auguste 2002, takže na toto konanie sa vzťahuje ust. § 44 účinné do 31.8.2005. Z uvedeného je teda zrejmé, že nebola splnená prvá podmienka objektívnej zodpovednosti štátu, ktorou je existencia nesprávneho úradného postupu a preto skúmanie ďalších dvoch podmienok je nadbytočné a bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, že vznik škody preukázal znaleckým posudkom, nakoľko v spise sa nenachádzajú žiadne listinné dôkazy (ani znalecký posudok), ktorými by preukazoval vznik škody. Ak by navrhovateľovi teoreticky nejaká škoda aj vznikla, za túto by nezodpovedal štát, nakoľko ako je vyššie uvedené, nebola splnená prvá z podmienok zodpovednosti štátu, a to je existencia nesprávneho úradného postupu. V kontexte s uvedenou argumentáciou potom stráca na význame, aj keď inak dôvodná námietka navrhovateľa, že pred vyhlásením rozsudku vo veci nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Je nesporné, že v danej veci ide o drobný spor, a preto súd prvého stupňa mal možnosť vec prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania (§ 156 ods. 3 O.s.p.). To ho však nezbavovalo povinnosti poučiť účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na túto vadu však odvolací súd neprihliadal, pretože vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu súdu prvého stupňa odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vyzval odporkyňu výzvou zo dňa 13.8.2013, aby sa vyjadrila k návrhu navrhovateľky na začatie konania. Podaním zo dňa 21.8.2013 odporkyňa podala návrh na spojenie vecí a požiadala o predĺženie lehoty na zaslanie vyjadrenia k návrhu. Až do rozhodnutia vo veci vyjadrenie odporkyne súdu nebolo zaslané. Napriek tejto skutočnosti neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. (navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd takto nepostupoval) okrem iného aj preto, že súd nepovažoval skutkový stav tvrdený navrhovateľom za nesporný (§ 153b ods. 3 O.s.p.), čo vyplýva z odôvodnenie rozsudku. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnej odporkyni nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.