Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/735/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214548 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312214548.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ulica č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7. januára 2014 č.k. 11C 182/2012-24, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia sumy majetkovej škody v sume 175 eur a sumy 774,48 eur z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že ako veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, ktorá vznikla neplnením záväzku z tejto zmluvy voči povinnému O. G. a exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Odporcovi nepriznal náhrada trov konania. S poukazom na ust.§ 115a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže považoval spor za drobný spor, rozhodol na základe listinných dôkazov, bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 36Er/1046/2003 zistil, že dňa 22.5.2003 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 26.5.2003 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Mihala, dňa 22.11.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením zo dňa 10.2.2012 vyhovel návrhu navrhovateľa a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa Krutého. Zároveň rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.4.2012. Do rozhodnutia súdu v tomto konaní poverenie pre súdneho exekútora nebolo vrátené. Po právnej stránke vychádzal z ust.§ 3 ods. 1 písm. d/, § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vyslovil, že nesprávnym úradným postupom sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona nemožno zbaviť. Zodpovednosť predpokladá kumulatívne splnenie troch podmienok a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vychádzal tiež z ust. § 238 ods. 1 a 2, a § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok), a dospel k záveru, že súd nebol povinný o návrhu na zmenu exekútora rozhodnúť v lehote 30 dní, nakoľko v prejednávanej veci ide o konanie, ktoré bolo začaté pred 1.9.2005, pričom zákonná lehota bola do Exekučného poriadku zavedená až jeho novelou, účinnou od 1.9.2005. Z uvedeného vyvodil, že tvrdený nesprávny úradný postup nebol založený na porušení ustanovenia Exekučného poriadku. Uviedol, že by mohol uvažovať iba s alternatívou posúdenia postupu súdu z hľadiska zbytočných prieťahov, keď ani v tomto prípade nevyhodnotil návrh navrhovateľa ako dôvodný. Poukázal na rozhodnutie R 55/1971, charakterizujúce skutočnú škodu a ušlý zisk, pričom skonštatoval, že v danom prípade si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu, ktorá mala vzniknúť správou pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnancov, pričom podľa jeho názoru takto vyčíslená škoda nemá žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu, keďže aj v prípade zmeny súdneho exekútora by navrhovateľovi vznikli náklady súvisiace so správou jeho pohľadávok, aj náklady na udržiavanie a správu informačného systému. Uviedol, že ani ostatná škoda, ktorú si navrhovateľ vyčíslil za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných súdu a za poštovné a telekomunikačné náklady, nebola v konaní preukázaná, keď súčasťou exekučného spisu nie sú žiadne urgencie ani iná komunikácia navrhovateľa, a taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu. Mal za to, že nedošlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa, ani k vynaloženiu iných nákladov, ktoré by navrhovateľ nemusel znášať aj v prípade, ak by súd rozhodol o zmene exekútora v kratšej lehote. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že postupom súdu bol vystavený riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania, a riziku insolventnosti povinného, keď uviedol, že exekútor môže začať vykonávať exekúciu udelením poverenia súdu na jej vykonanie, a v danom prípade súd poveril exekútora neodkladne, pričom zmena exekútora neovplyvnila účel konania, a nemala bezprostredný vplyv na povinného. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa 29.03.2007. Ohľadom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že navrhovateľ nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by ju preukazoval. Dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi navrhovateľom deklarovanou nemajetkovou ujmou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom súdu. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p, a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich náhradu neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol, že vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keď v tejto súvislosti uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, neobstojí. Poukázal na to, že z tohto dôvodu podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd. Mal za neprípustné, aby konanie pokračovalo, a aby rozhodol vo veci vylúčený sudca, keď konanie malo byť podľa neho prerušené. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože on trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaniach. Nebolo mu tak umožnené ovplyvniť rozhodnutie súdu jeho vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k odporcom predloženým dôkazom a prednesom, taktiež nemal možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení. Uviedol, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania pre nevyhnutnosť vykonať dokazovanie listinnými dôkazmi, založenými v exekučnom spise. Došlo tak podľa neho k porušeniu práva na kontradiktórnosť súdneho procesu. Tvrdil tiež, že súd prvého stupňa neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonávané ex offo. Namietal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré považoval za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Súdu prvého stupňa vytkol, že ignoroval všetky jeho tvrdenia o nemajetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a titulom telekomunikačných a poštových výdajov. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Tvrdil, že vo veci mienil predložiť dôkazy k výške majetkovej škody, avšak súd prvého stupňa ho nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa aj za nepreskúmateľné. Za rozporný označil napadnutý rozsudok z dôvodu, že napriek zisteniu porušenia práva, toto súd prvého stupňa nekonštatoval, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe je podľa jeho názoru v právnom štáte neudržateľné. Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, a napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže súd prvého stupňa sa dopustil závažných procesných vád, ktoré nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní. Z obsahu predloženého spisu je nepochybné, že navrhovateľ v samotnom návrhu na začatie konania namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Preto bola po vyjadrení sa všetkých jeho sudcov vec predložená Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu nadriadenému, na rozhodnutie o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. októbra 2012 č.k. 9NcC 284/12-12 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III, a teda ani vec prejednávajúca sudkyňa nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Bez toho, aby bolo predmetné uznesenie účastníkom konania doručené, a bez poučenia účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. nariadila zákonná sudkyňa vyhlásenie rozsudku v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. na termín 7.1.2014 bez predvolania účastníkov konania a vyhlásila vo veci rozsudok, ktorým návrh navrhovateľa zamietla. Týmto postupom zaťažila konanie nižšie uvedenými vadami. Podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. majú účastníci právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa ust. § 16 ods. 1 veta prvá a tretia pred bodkočiarkou O.s.p. súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. Podľa ust. § 16 ods. 2 O.s.p. ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku uplatnil. Podľa ust. § 16 ods. 3 O.s.p. podanie námietky zaujatosti nebráni súdu prejednať vec alebo uskutočniť iné úkony pred jej predložením nadriadenému súdu podľa odseku 1, ak možno predpokladať, že námietka nie je dôvodná; pred rozhodnutím o námietke zaujatosti súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Podľa ust. § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa ust. § 168 ods. 1 O.s.p. uznesenie vyhlasuje predseda senátu alebo samosudca prítomným účastníkom. Podľa ust. § 168 ods. 2 O.s.p. uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. Podľa ust. § 170 ods. 1 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené. Podľa ust. § 159 ods. 1 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. S poukazom na citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a skutočnosti zistené z predloženého spisu je nepochybné, že vyššie uvedené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa nebolo v čase vyhlásenia rozsudku súdom prvého stupňa právoplatné, keďže pred vyhlásením rozsudku nebolo doručené žiadnemu z účastníkov konania (§ 167 ods. 2 v spojení s § 159 ods. 1 O.s.p.). Doručené im bolo až spolu s písomným vyhotovením rozsudku vo veci samej. Ak potom súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom predtým, ako bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom, zaťažil konanie vadou, ktorú nie je možné odstrániť v odvolacom konaní. K tomuto záveru dospel odvolací súd výkladom vyššie uvedených ustanovení O.s.p.. V posudzovanej veci vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava III, ktorú súd prvého stupňa predložil na rozhodnutie nadriadenému súdu. Krajský súd v Bratislave rozhodol o námietke navrhovateľa uznesením, ktoré nebolo účastníkom vyhlásené. Nutnosť doručenia tohto uznesenia účastníkom odvolací súd vyvodil z ust. § 168 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd doručí uznesenie účastníkom vtedy, ak je to pre vedenie konania potrebné. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodnutie nadriadeného súdu o vznesenej námietke zaujatosti je vždy potrebné doručiť tomu, kto námietku zaujatosti podal, a v prípade, že bol na jej základe konajúci sudca, z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, i ostatným účastníkom konania. Tento názor zaujal aj s poukazom na ust. § 16 ods. 2 O.s.p., ktoré vymenúva dôvody, pre ktoré nie je potrebné vec predkladať nadriadenému súdu na rozhodnutie o účastníkom vznesenej námietke zaujatosti voči sudcovi, a ktoré výslovne uvádza, že o dôvode, pre ktorý sa vec nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku uplatnil. Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo zakotviť v právnej norme právo účastníka dozvedieť sa v každom prípade o tom, ako sa súd s obsahom a dôvodom ním vznesenej námietky zaujatosti vysporiadal, prípadne ako bolo o nej rozhodnuté. So zreteľom na vyššie uvedený právny názor odvolací súd konštatuje, že o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom, nebolo v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku právoplatne rozhodnuté, a preto je rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, vydaný pred týmto momentom, nelegitímny. Daný procesný stav, keď vo veci meritórne rozhodol sudca, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté ohľadom jeho vylúčenia alebo nevylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci pre možnosť existencie vzťahu k veci alebo účastníkom konania, je neprípustný a nezákonný. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že v súčasnosti je už uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti, právoplatné, keďže bolo spolu s písomným vyhotovením rozsudku účastníkom doručené. Týmto procesným postupom súd prvého stupňa odňal navrhovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a na rozhodovanie nestranným a nezávislým sudcom, čo je vždy dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom. Ako nesprávny vyhodnotil odvolací súd tiež postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa vyhlásením rozsudku bez nariadenia pojednávania za stavu, keď skutkový stav ustálil z ním zabezpečeného a nevykonaného dôkazu (exekučného spisu), a nie z dôkazov, predložených účastníkmi konania.. Súd prvého stupňa tiež nepoučil účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Podľa ust. § 115a ods. 1 O.s.p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu, a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov, predložených účastníkmi, a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia, alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. Podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah, to neplatí, ak vo veci nenariaďuje pojednávanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa sa oboznámil s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 36Er/1046/2003 a na jeho obsahu založil aj svoje skutkové zistenia., na dôkaze listinou (oboznámením sa s obsahom exekučného spisu), zabezpečenou do konania samotným súdom, nebolo vydané po dodržaní zákonného procesného postupu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie síce nie je potrebné nariaďovať v drobných sporoch (nie potrebné ani splnenie predpokladov, uvedených v ust. § 115a ods. 1 O.s.p.), ide však o ustanovenie fakultatívne, a je na zvážení samotného súdu, či je v konkrétnej veci možné vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania, alebo je nevyhnutné vykonať ústne pojednávanie za prítomnosti účastníkov. Nakoľko v Občianskom súdnom poriadku úplne absentuje úprava procesného postupu vykonávania a hodnotenia dôkazov pre prípad, ak súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p., a podľa názoru odvolacieho súdu nie je ani možné, tak ako podľa ods. 1 tohto ustanovenia, bez ich vykonania rozhodnúť iba na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi (nakoľko ust. § 115a ods. 2 O.s.p. súdu takúto možnosť nedáva), má odvolací súd za to, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania a zároveň vykonania akéhokoľvek dokazovania by odporovalo viacerým ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, a bez opory v zákone pre takýto postup, teda pre výslovné obmedzenie procesných práv účastníkov konania zákonom, by porušovalo ich základné práva (napr. hodnotenie dôkazu bez toho, aby bol vykonaný porušuje čl. 6 Dohovoru). Súd totiž rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O.s.p.). I keď ust. § 115a ods. 2 O.s.p. predpokladá, že skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci je zrejmý z obsahu listinných dôkazov, priložených navrhovateľom k návrhu na začatie konania, a odporcom k vyjadreniu k návrhu (resp. následných replík a doložených dôkazov), keďže v danom prípade ani žiadne iné dôkazy neprichádzajú do úvahy, a súd žiadne ďalšie dokazovanie nevykonáva, je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné predmetné listinné dôkazy vykonať v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. tak, že súd v takomto prípade zistí tvrdené a preukazované skutočnosti z listín spôsobom, že sa s nimi oboznámi na pojednávaní bez predvolania účastníkov, čo môže urobiť bezprostredne pred vyhlásením rozsudku, čo uvedie v zápisnici, a výsledok tohto postupu vyhodnotí v odôvodnení rozsudku. Súd totiž nemôže založiť rozhodnutie na hodnotení dôkazov, ktoré neboli vôbec vykonané. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ktoré v danej veci nariadené nebolo, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z dikcie uvedeného procesného ustanovenia je, ako už bolo uvedené vyššie, nepochybné, že pre prípad rozhodnutia vo veci bez nariadenia ústneho pojednávania, súd vykonáva len dôkazy priložené k návrhu na začatie konania a k vyjadreniu odporcu, o ktorých majú účastníci vedomosť, nakoľko v opačnom prípade by došlo k porušeniu ust. § 123 O.s.p., podľa ktorého majú účastníci právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Preto dospel odvolací súd k záveru, že ak bolo vo veci potrebné vykonať listinný dôkaz exekučným spisom, musí súd z dôvodu zachovania základných práv účastníkov, ich rovnosti, a kontradiktórnosti konania, nariadiť ústne pojednávanie, na ktorom tento dôkaz vykoná, a umožní účastníkom konania sa k nemu vyjadriť. Keďže v posudzovanej veci z obsahu spisu nevyplýva vykonanie dôkazu oboznámením s obsahom na vec sa vzťahujúceho exekučného spisu, nemá potom odôvodnenie napadnutého rozsudku o tom, že súd prvého stupňa skutkový stav zistil práve oboznámením sa s jeho obsahom, oporu vo vykonanom dokazovaní. Čo sa týka pochybenia súdu prvého stupňa, keď účastníkov konania nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., čo navrhovateľ v odvolaní namietal s tým, že mienil predložiť ďalšie dôkazy, odvolací súd uvádza, že nesplnením si tejto poučovanej povinnosti odňal súd prvého stupňa navrhovateľovi (ale aj odporcovi) možnosť konať pred súdom. Súd je totiž pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania povinný poučiť účastníkov o čase, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, a o dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, teda o tom, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy súd neprihliadne. Občiansky súdny poriadok vyžaduje splnenie si tejto poučovacej povinnosti, keďže ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné pre úspech návrhu, alebo pre účinnú obranu proti nemu. Súd prvého stupňa tiež nerozhodol o návrhu odporcu na spojenie vecí. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené procesné pochybenia súdu prvého stupňa, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec mu podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), a najskôr doručí rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom, účastníkom konania, rozhodne o návrhu odporcu na spojenie vecí, účastníkov poučí podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a vo veci nariadi pojednávanie, na ktorom účastníkov oboznámi s obsahom exekučného spisu, a vykoná potrebné dokazovanie. Následne po vyhodnotení dôkazov opätovne vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p.). Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.