KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Bratislava27. 4. 2015plný textcitované 1×

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/19/2014 z 27. 4. 2015

CitáciaRozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. apríla 2015, sp. zn. 8CoPr/19/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1313201178.2

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313201178
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1313201178.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: D.. L. Ď., B. R.. Q.
Č.. XXX/XX, K.D. K., zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Škultéty, so sídlom Heydukova 3, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému
advokátom: JUDr. Ľuboš Frolkovič, so sídlom Einsteinova 24, Aupark Tower, Bratislava, o určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, zo dňa 07. augusta 2014, č.k. 9Cpr/1/2013-217, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom vyhovel súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky, keď určil, že výpoveď (z
pracovného pomeru) odporcu zo dňa 04.09.2012, doručená navrhovateľke dňa 25.09.2012 je neplatná
a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 100 %. Vychádzal
zo zistenia, že navrhovateľka, zamestnaná v spoločnosti odporcu vo funkcii poradca senior v tzv.
SCB (Sporocentrum bývania) zaoberajúcom sa hypotekárnymi úvermi s náplňou práce zahŕňajúcou
komplexný predaj všetkých bankových produktov, ako aj predaj produktov od dcérskych spoločností,
dňa 25.09.2012 prevzala osobne výpoveď z pracovného pomeru, danú jej odporcom podľa ust. § 63
ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, založenú na dvoch skutkových dôvodoch spočívajúcich v tom, že:
1/ Dňa 29.11.2011 vstúpila na účet pána C. bez obchodného podkladu, t.j. neoprávnene, keď prehľad
obratov nad účtom bol spustený o 07.45 hod. a vstup na účet bol ukončený o 08.14 hod., nie v poradí,
v akom sa štandardne zobrazujú, ale v poradí, v akom prebehla transakcia, čím zneužila vstup do
informačných systémov banky, najmä bezdôvodné prezeranie účtov klientov SLSP, čo bolo zistené
šetrením vykonaným na základe sťažností klientov banky; D. C. zo dňa 21.02.2012 a F.. J. H. zo dňa
15.06.2012, 2/ Dňa 18.06.2012 neoprávnene a bez služobnej potreby zaslala v mailovej komunikácii
odpoveď ombudsmana odporcu na sťažnosť klienta tretej osobe - X. F. K. K. P.. Š. Š.A., čím z jej
strany došlo k porušeniu bankového tajomstva podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a k porušeniu
zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, článkov XI. a XII. pracovnej zmluvy zo dňa
01.05.1995, článkov 7.1 a 8.6, bod 3 Globálneho kódexu Pracovného poriadku, interného predpisu -
prevádzka elektronickej pošty a rovnako ustanovení § 47 ods. 1 písm. b/ a § 81 písm. c/ a e/ Zákonníka
práce a ust. § 91 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, čo bolo zistené v rámci šetrenia banky a
vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce. Dôvodil, že zameraním sa na zistenie skutkového stavu významného pre posúdenie dodržania
zákonnej lehoty pre danie výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce, mal vykonaným
dokazovaním preukázané, že pokiaľ ide o skutkový dôvod 1/ - už na základe sťažnosti klienta banky



D. C. zo dňa 21.02.2012 prebehlo interné vyšetrovanie bankovou ombudsmankou, ktoré únik informácií
zo strany navrhovateľky nepotvrdilo, avšak zároveň odporca vykonal šetrenie i na základe sťažnosti
F.. J. H. zo dňa 15.06.2012, na základe ktorého dospel k záveru, že pri tomto dôvode výpovedná
lehota na podanie výpovede začala odporcovi ako zamestnávateľovi plynúť dňa 16.06.2012 a márne
uplynula dňom 16.08.2012. Vo vzťahu ku skutkovému dôvodu 2/ vychádzal zo zistenia, že odporca sa
o ňom mohol a mal dozvedieť už v deň odoslania e-mailu navrhovateľky so správou ombudsmanky
tretej osobe t.j. dňa 18.06.2012, najneskôr však dňa 17.07.2012, kedy sa, v rámci šetrenia prípadu,
o zaslaní e-mailu tretej osobe a dôvodoch navrhovateľky, ktoré ju k tomuto viedli, dozvedel D. A. -
interný zamestnanec banky vykonávajúci šetrenie jej postupu, čo nesporne vyplýva z obsahu mailovej
komunikácie medzi ním a navrhovateľkou, ako aj z ňou podaného vysvetlenia prostredníctvom e-mailu
jej priamym nadriadeným, J.E. F. F.. F. P. a J. H. J. J. X. J.Z. K. F.. P. P.. Nestotožnil sa s tvrdením
odporcu, ktorý namietal, že o dôvodoch výpovede sa s určitosťou dozvedel až z obsahu Záverečnej
správy D. A., zamestnanca odboru Finančné podvody a Compliance, povereného prešetrením sťažnosti
proti navrhovateľke zo dňa 27.07.2012, keď pre začiatok plynutia lehoty v zmysle ust. § 63 ods. 4
Zákonníka práce je rozhodujúci deň, kedy sa o konaní zamestnanca zakladajúcom dôvod výpovede
dozvedel priamy nadriadený alebo v štruktúre riadenia vyšší nadriadený dotknutého zamestnanca.
Dôvodil, že opačný výklad by zamestnávateľovi umožnil odkladať rozhodnutie o tom ako naložiť so
zisteniami, potenciálne zakladajúcimi dôvod výpovede na bližšie neurčenú dobu, použiť ich svojvoľne
a nepredvídateľne, hoci zákonnom upravená dvojmesačná, zámerne prekluzívna; lehota vyžaduje od
zamestnávateľa, aby v prípade podozrenia na postup zamestnanca predstavujúci hrubé porušenie
pracovnej disciplíny konal a vec riešil bezodkladne, aby zamestnanec na pracovisku nezotrvával neurčitý
čas v neistote ohľadne riešenia jeho veci. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. e/, § 63
ods. 4, § 77 Zákonníka práce a dospel k záveru, že nakoľko prekluzívna lehota v zmysle ust. § 63 ods.
4 Zákonníka práce v prípade prvého výpovedného dôvodu začala plynúť dňa 21.02.2012, najneskôr
však dňa 16.06.2012 a v prípade druhého výpovedného dôvodu dňa 18.06.2012, avšak najneskôr dňa
17.07.2012, a sporná výpoveď z pracovného pomeru bola navrhovateľke doručená dňa 25.09.2012,
stalo sa tak až po márnom uplynutí zákonnej lehoty v zmysle ust § 63 ods. 4 Zákonníka práce, a preto
je neplatná. S poukazom na zásadu hospodárnosti konania; keď pri skúmaní formálnych náležitostí
výpovede dospel k záveru o neplatnosti výpovede pre nedodržanie zákonnej lehoty v zmysle citovaného
ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce; už ďalšie dokazovanie nevykonával a otázkou dôvodnosti výpovede
sa už podrobne nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní
úspešnej navrhovateľke v súlade s ust. § 151 ods. 7 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo výške 100
% s tým, že po právoplatnosti tohto rozsudku bude samostatným uznesením rozhodnuté o konkrétnej
výške náhrady trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny
a zamietnutia návrhu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
dôvodiac tým, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, ako účastníkovi konania sa mu
odňala možnosť konať pred súdom a konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne posúdil otázku dodržania zákonnej
dvojmesačnej lehoty na danie výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce, keď citované
zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval. Poukázal na to, že pre posúdenie dodržania zákonnej
prekluzívnej lehoty na danie výpovede je rozhodujúci moment, kedy sa zamestnávateľ o dôvode
výpovede, ktorým sa nemá na mysli podozrenie, ale až dôkazmi potvrdené zistenie dozvedel, pričom
zákon nešpecifikuje, kto sa pre účely citovaného ustanovenia považuje za zamestnávateľa. V tejto
súvislosti dôvodil ustanovením § 9 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého v pracovnoprávnych vzťahoch
za zamestnávateľa vystupuje štatutárny orgán, alebo ním poverení zamestnanci, ktorými u neho boli
výlučne zamestnanci odboru Ľudské zdroje, a preto sa v prípade navrhovateľky dozvedel o dôvode
výpovede až vtedy, keď sa o predmetných skutočnostiach dozvedeli zamestnanci odboru Ľudské zdroje,
nakoľko nemožno racionálne predpokladať, že zamestnávateľ sa o porušení bankových predpisov
dozvie ihneď. Nesúhlasil preto so záverom prvostupňového súdu, že o výpovednom dôvode sa dozvedel
dňa 21.02.2012, resp. najneskôr dňa 16.06.2012, keďže príslušný vedúci zamestnanec oprávnený
vykonať pracovnoprávne úkony D.. P. Q., ako X. X. a jeho člen zodpovedný za riadenie ľudských
zdrojov, sa o dôvode porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľky dozvedel až dňa 27.07.2012, kedy
X. D. A. vypracoval záverečnú správu o vykonanom šetrení a zhrnutí jeho výsledkov. Vytýkal tiež súdu
prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa nevyporiadal s jeho
argumentáciou týkajúcou sa posudzovania plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty obsiahnutou v
písomných podaniach doručených mu v priebehu konania, a preto, keď nemá možnosť oboznámiť sa s



dôvodmi a úvahami prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia, bola mu
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že konanie je v dôsledku nedostatočného
vyhodnotenia otázky bankového tajomstva z hľadiska bankových predpisov postihnuté aj inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvého stupňa, napriek jeho
opakovaným upozorneniam v priebehu konania na dôležitosť ochrany bankového tajomstva s tým, že
už samotná informácia o tom, že určitá osoba je klientom banky, je jeho predmetom v texte napadnutého
rozhodnutia identifikáciu jeho bankových klientov ponechal, hoci táto pre účely daného sporu nebola
potrebná.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania
podaného odporcom, ktorým je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru
navrhovateľky - výpoveďou odporcu zo dňa 04.09.2012, doručenou jej dňa 25.09.2012, z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny (120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne
vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/,
§ 63 ods. 4, § 77 Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody, vedúce k vyhoveniu návrhu
navrhovateľky, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne
precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť
všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a
preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto
záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3
O.s.p.). Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty
prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu.

Podľa § 63 ods. 1, písm. e/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sú u
zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo
pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením
pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce, pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno
okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch
mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine
aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod
výpovede vznikol.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie, kedy
sa odporca dozvedel o dôvodoch výpovede; samostatne vo vzťahu ku každému z dvoch, skutkovo
odlišných výpovedných dôvodov.



Na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne súd prvého stupňa ustálil, že odporca dňa
25.09.2012 doručil navrhovateľke spornú výpoveď z pracovného pomeru až po márnom uplynutí
prekluzívnej dvojmesačnej lehoty v zmysle ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce, keď správne vychádzal
zo zistenia, že o porušeniach pracovnej disciplíny navrhovateľkou, ktoré boli dôvodom predmetnej
výpovede, sa dozvedel v prípade prvého výpovedného dôvodu najneskôr dňa 15.06.2012 a v prípade
druhého výpovedného dôvodu najneskôr dňa 17.07.2012. Správne totiž poukázal súd prvého stupňa
na skutočnosť, že z e-mailovej komunikácie medzi zamestnancami odporcu, ktorá je obsahom spisu,
nepochybne vyplýva, že nadriadení zamestnanci navrhovateľky, oprávnení vyvodiť z jej správania
dôsledky v podobe výpovede z pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, mali o
jej správaní vedomosť už skôr (dňa 15.06.2012, resp. dňa 17.07.2012), a tak za daných okolností bola,
z hľadiska počiatku plynutia lehoty v zmysle ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce bez právneho významu
skutočnosť, že o konaní navrhovateľky bola zamestnancom odboru Finančné podvody a Compliance D.
A., poverenom prešetrením sťažnosti proti navrhovateľke dňa 27.07.2012 vypracovaná Správa, ktorá
bola následne poskytnutá predstavenstvu odporcu, osobitne členovi (T. X.) X. D.. P. Q., I. za J. Ľ. I..

Pokiaľ odporca v odvolaní argumentoval tým, že lehota v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce plynúca
až od vypracovania Správy zo dňa 27.07.2012 bola v posudzovanej veci zachovaná, odvolací súd sa
s jeho tvrdením nestotožnil, keď dospel k záveru, že vnútorná organizačná štruktúra a s ňou súvisiace
rozdelenie kompetencií medzi jednotlivých zamestnancov, resp. štatutárnych zástupcov zamestnávateľa
oprávnených vykonať príslušné pracovnoprávne úkony (výpoveď z pracovného pomeru), avšak ani
s tým súvisiaca nedostatočná operatívnosť v oblasti výmeny informácií dôležitých pre vyvodenie
pracovnoprávnej zodpovednosti za porušenie pracovnej disciplíny, nemôže mať za následok neúmerné
predlžovanie neistoty zamestnanca ohľadne vyvodenia, či nevyvodenia zodpovednosti za určité
konanie. Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ nadriadení navrhovateľky, ako osoby oprávnené posúdiť
súlad jej správania s pracovnou zmluvou, vnútornými predpismi, Zákonom o bankách a Zákonníkom
práce, mali vedomosť o skutočnostiach, ktoré boli dôvodom výpovede z pracovného pomeru v prípade
prvého skutku už dňa 15.06.2012 a v prípade druhého skutku najneskôr dňa 17.07.2012, nemožno
za deň, kedy sa v danej veci odporca ako zamestnávateľ dozvedel o dôvode výpovede (§ 63 ods. 4
Zákonníka práce) považovať až deň, kedy bola vypracovaná, resp. datovaná správa D. A. (27.07.2012).
V súvislosti s okamihom doručenia spornej výpovede navrhovateľke odvolací súd poukazuje tiež na
to, že počas konania neboli preukázané, ani nevyšli najavo žiadne okolnosti, ktoré by odporcovi bránili
doručiť navrhovateľke výpoveď datovanú na deň 09.09.2012, kedy už odporcovi nepochybne boli známe
dôvody výpovede už skôr, v lehote podľa ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce.

Súd prvého stupňa preto dospel k správnemu záveru, že sporná výpoveď z pracovného pomeru daná
odporcom navrhovateľke dňa 25.09.2012 je s poukazom na ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce z dôvodu
nedodržania zákonnej dvojmesačnej lehoty neplatná.

Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd tiež námietku odporcu uvedenú v odvolaní, že konanie v
posudzovanej veci je v dôsledku nedostatočného vyhodnotenia otázky bankového tajomstva z hľadiska
bankových predpisov postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, keď identifikácia dotknutých klientov odporcu v odôvodnení napadnutého rozsudku nemohla mať
žiaden vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej a naviac, ich označenie v odôvodnení rozsudku
súdu prvého stupňa odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa považoval za potrebné pre účely
riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p., a úspešnej navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodala
návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť jej trovy odvolacieho konania podľa §
151 ods. 1 vety prvej O.s.p.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Citované v ďalších rozhodnutiach

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 1313201178)

  1. 7. 8. 2014Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 9Cpr/1/2013 z 7. 8. 2014potvrdené
  2. 27. 4. 2015Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/19/2014 z 27. 4. 2015 (toto rozhodnutie)