Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/229/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313206006 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1313206006.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: L. B., bytom U., U. XX, zastúpený JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, AK Európska trieda 9, Košice, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a. s. v skratke SLSP, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášiková 48, IČO: 00 151 653, zastúpený Zuzana Sláviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Majerníkova 1A, IČO: 47 234 229, o zaplatenie 1.591,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. novembra 2014, č. k. 44C 250/2013-215, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,76 Eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.591,90 Eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 12.4.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania titulom nevyplatenej výkonovej odmeny za rok 2010. Rozhodol tak právne vec posúdiac s poukazom na ust. § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom vznikol počnúc od 1.4.2005 na dobu neurčitú, a to v zmysle pracovnej zmluvy medzi účastníkmi konania uzatvorenej dňa 17.2.2005. Navrhovateľ bol prijatý na funkciu právnik II. Dodatkom k pracovnej zmluve uzatvorenom dňa 16.12.2008 bol zmenený článok mzdové podmienky bod 1 pracovnej zmluvy dňom 1.1.2009 tak, že zamestnancovi patrí za vykonanú prácu základná mesačná mzda vo výške 1.659,70 Eur, keď ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy ostali nezmenené. Pracovný pomer zanikol výpoveďou danou navrhovateľom dňa 31.5.2011. Z čl. 5 bod 2 pracovnej zmluvy mal za preukázané, že okrem základnej mesačnej mzdy zamestnávateľ zamestnancovi poskytne peňažné alebo iné plnenia vyplývajúce z vnútorných predpisov zamestnávateľa platných v čase poskytnutia plnenia. Z hodnotenia výkonnosti navrhovateľa ako zamestnanca za rok 2010 zistil, že navrhovateľ bol nadriadeným manažérom hodnotený v kompetencii inovatívne myslenie na 112 %, tímovosť 112 %, výkon a orientácia na cieľ 110 ˇ, celkové hodnotenie 111%. Z listiny odporcu zo dňa 7.4.2011 podpísanej za odporcu vedúcim oddelenia L.. U. U. zistil, že s prihliadnutím na plnenie ekonomických výsledkov odporcu za rok 2010 priznal odporca navrhovateľovi výkonovú odmenu vo výške 5.578,- Eur. Z emailu odporcu zamestnancom zistil, že bankové kritériá za rok 2010 boli splnené vo všetkých ukazovateľoch a výkonové odmeny za rok 2010 majú byť vyplatené formou mimoriadnej zálohy, zamestnancom ústredia v pondelok 11.4.2011. Ďalej zo smernice odporcu - riadenie výkonnosti zamestnancov, účinnej od 1.4.2011 do 14.5.2011 (verzia 25) z článku 3 zistil, že v záujme dosiahnutia maximálneho finančného ohodnotenia zamestnancov môžu byť poskytované odmeny - výkonové odmeny a špeciálne bonusy v súlade s touto
smernicou. Zo smernice vyplynulo, že výkonová odmena je pohyblivá časť mzdy naviazaná na pracovný výkon zamestnancov zameraná na dosiahnutie zisku, podporu predaja a plnenia stanovených cieľov. Podľa smernice základnými podmienkami pre výplatu výkonových odmien sú:
Výkonové odmeny sa môžu vyplatiť zamestnancom vo väzbe na hodnotenie ich pracovného výkonu alebo plnenie stanovených kritérií zamestnancov za takýchto podmienok: a) ak pracovný pomer zamestnanca v SLSP v hodnotenom období trval minimálne 3 mesiace a boli mu na toto obdobie stanovené ciele a kritériá a zároveň k poslednému dňu hodnoteného obdobia bol zamestnanec v pracovnom pomere k SLSP, b) zamestnancovi, ktorý skončil, resp. skončí pracovný pomer v SLSP a plynule uzatvoril, resp. uzatvorí pracovný pomer v spoločnosti v rámci Erste Group, c) ak zamestnanec v hodnotenom období odo dňa výplaty: neporušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, alebo oddelenie complaine nešetrí závažné nežiaduce konanie zamestnanca.
Stanovenie kritérií, vyhodnocovanie kritérií: Predstavenstvo SLSP v súlade so schválenou stratégiou banky každoročne stanovuje hlavné priority retailu, bankové kritériá, metodiku a systém hodnotenia cieľov a výpočtu výkonových odmien / incentívu.
Článok 3. 2. Ostatné predajné línie a ústredie a) základné princípy: Systém priznávania výkonových odmien zabezpečuje: sprehľadnenie a zjednodušenie systému stanovovaní kritérií - predajcovia, a nepredajcovia jednoduchá stratégia merania úspešnosti banky pre všetkých - zavedenie bankových kritérií, harmonizácia s holdingovým modelom podmienok vyplácania variabilnej zložky b) stanovené kritériá: bankové kritéria - obsahujú set finančných a strategických ukazovateľov banky c) vplyv plnenia bankových kritérií na výšku výkonovej odmeny Bankové kritériá sú hodnotené osobitne, plnenie každého kritéria je prepočítané na základe stanovenej váhy a výsledný súčet plnenia všetkých kritérií kvantifikuje výšku výkonovej odmeny nasledovne: zamestnanci, manažéri: 100 % a viac - 100 % výkonovej odmeny d) výplata výkonovej odmeny Výkonová odmena bude priznaná zamestnancovi na základe plnenia stanovených cieľov/KPI ´(kvantitatívnych, kvalitatívnych). Výška výkonovej v percentách ročnej základnej mzdy zamestnanca: plnenie KPIś 111 % - 120 % - nepredaj 36 %.
Súd prvého stupňa rozlišujúc nárokovateľný nárok na mzdu a tzv. nadstavbové nenárokovateľné zložky mzdy, na ktoré nárok vzniká až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní, keď do takéhoto rozhodnutia má fakultatívny charakter, konštatoval, že nárok, ktorý je predmetom konania, je zložkou mzdy, ktorá sa v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (písomnosť zo 7.4.2011) stala zložkou mzdy nárokovateľnou. Keďže odporca rozhodol, že navrhovateľovi výkonovú odmenu prizná, zaoberal sa otázkou oprávnenosti krátenia odmeny odporcom. Za nesporné skutočnosti mal, že odporca pre rok 2010 splnil bankové kritériá na viac ako 100%, čo je základným predpokladom pre priznanie výkonových odmien zamestnancom, a že navrhovateľ splnil kompetencie na hodnotu 111 %. Zhrnul, že spornou tak medzi účastníkmi konania zostala otázka, podľa ktorej smernice sa malo postupovať pri určení výšky výkonovej odmeny u navrhovateľa a teda, či existovalo oprávnenie manažéra rozhodnúť o konečnej výške ročnej výkonovej odmeny navrhovateľa, nakoľko takéto oprávnenie manažéra vyplývalo len zo znenia Smernice odporcu - riadenie výkonnosti zamestnancov účinnej od 1.1.2010 do 31.1.2010 (verzia 14), ktorá v čl. 3.2 písm. d/ uvádza, že o konečnej výške ročnej výkonovej odmeny rozhodne manažér na základe zhodnotenia prínosu zamestnanca k celkovému plneniu úloh, podpory tímu zo strany zamestnanca, individuálnej aktivity, ako i zhodnotenia neprítomnosti počas celého hodnotiaceho obdobia. Mal za to, že pracovná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi jednoznačne stanovuje v článku 5 bod 2, že okrem základnej mesačnej mzdy zamestnávateľ zamestnancovi poskytne peňažné alebo iné plnenia vyplývajúce z vnútorných predpisov zamestnávateľa platných v čase poskytnutia plnenia. Konštatoval, že výkonová odmena za rok 2010 bola navrhovateľovi priznaná rozhodnutím odporcu zo dňa 7.4.2011, teda pri jej určení bol odporca povinný postupovať podľa smernice platnej v tomto čase, t. j. podľa smernice platnej od 1.4.2010 do 14.5.2011 - verzia 25, v zmysle ktorej predpokladmi pre priznanie odmeny boli: 1/ splnenie bankových kritérií na viac ako 100 %, 2/ pracovný pomer zamestnanca dlhší ako 3 mesiace a k poslednému dňu hodnotenia bol zamestnanec
v pracovnom pomere, 3/ zamestnanec, ktorý skončil pracovný pomer, musel plynule uzatvoriť pracovný pomer v rámci Erste Group, 4/ ak zamestnanec v hodnotenom období neporušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom alebo sa jeho závažné konanie nešetrí. Uviedol, že navrhovateľ splnil všetky stanovené kritériá podľa smernice, výkonová odmena podľa citovanej smernice teda mala byť priznaná zamestnancovi na základe plnenia stanovených cieľov. Uviedol, že táto verzia smernice neobsahuje oprávnenie manažéra na rozhodnutie o konečnej výške výkonovej odmeny na základe vlastného zhodnotenia. Podľa dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 16.12.2008 bola základná mesačná mzda navrhovateľa vo výške 1.659,70 Eur, navrhovateľ splnil kritériá na 111%, výkonová odmena mu tak prináležala vo výške 36 % z jeho ročnej základnej mzdy, t. j. vo výške 7.169,90 Eur. Vzhľadom na plnenie odporcu vo výške 5.578 Eur nárok na zaplatenie žalovanej istiny ako rozdielu medzi odmenou nárokovateľnou a vyplatenou vyhodnotil za dôvodný. Ohľadom príslušenstva súd prvého stupňa rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní a úspešnému navrhovateľovi priznal v plnej výške náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh na začatie konania a v trovách právneho zastúpenia.
Proti tomuto rozsudku podal odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia súdom odvolacím žiadal pripustiť vo veci dovolanie majúc za to, že ide o vec po právnej stránke zásadného významu. Vyjadril presvedčenie, že navrhovateľom uplatňovaný nárok predstavuje nenárokovateľnú zložku mzdy závislú od ohodnotenia zamestnanca nadriadeným zamestnancom (manažérom) a jeho rozhodnutia o určení konečnej výšky výkonovej odmeny. V tomto smere vykonané dokazovanie mal za nesprávne vyhodnotené a odôvodnenie rozsudku za nedostatočne odôvodnené. Tvrdil, že pre nenárokovateľnú zložku mzdy je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní, ktoré má konštitutívny účinok a je na zamestnávateľovi, aký bude mať rozhodnutie obsah. Namietal postup súdu prvého stupňa v tom, že uplatnený nárok posúdil ako nenárokovateľnú zložku mzdy, pričom však rozhodol o neexistencii oprávnenia zamestnávateľa rozhodnúť o jej výške. Mal za to, že súd prvého stupňa nebol oprávnený posudzovať obsah rozhodnutia odporcu o vyplatení odmeny, pričom v konaní predložil i dôkazy potvrdzujúce správnosť jeho úvahy rezultujúcej v určenie výšky výkonovej odmeny navrhovateľa v rozhodnutí o vyplatení odmeny. Pracovná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania podľa neho neobsahovala špecifikáciu peňažného alebo iného plnenia nad rámec mzdy a v tomto smere odkazovala na vnútorné predpisy odporcu. Poukázal na ustálenie potreby postupu podľa smernice - verzie 25, v ktorej všeobecných ustanoveniach (čl. 3) je uvedené, že zamestnancom len môžu byť poskytované odmeny. pričom manažér mohol a mal hodnotiť zamestnanca a rozhodovať tak o výške odmeny, a to na základe viacerých postupných krokov. Mal za preukázané, že k úprave konečnej výšky odmeny nedošlo len u navrhovateľa, ktorý bol hodnotený celkovo odrážajúc jeho individuálne schopnosti, kreativitu, ochotu a celkový prínos. Dal do pozornosti, že navrhovateľ ukončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť, keď do jeho skončenia výšku vyplatenej odmeny nerozporoval. Tvrdil, že súd prvého stupňa porušil svoju povinnosť náležitého odôvodnenia rozsudku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko sa nevysporiadal náležite so všetkými jeho argumentmi vyjadrenými počas konania , ktorý postup súdu prvého stupňa je podľa neho v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
K podanému odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 12.2.2015, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil i náhradu trov odvolacieho konania Poukázal na čl. II, bod 2.2 pracovnej zmluvy zo dňa 17.2.2005 v znení jej dodatku zo dňa 29.10.2010, podľa ktorého odmena mala byť poskytnutá v zmysle vnútorných predpisov zamestnávateľa platných v čase poskytnutia plnenia. Ak bola odmena priznaná rozhodnutím zo dňa 7.4.2011 a vyplatená 11.4.2011, bolo podľa neho potrebné postupovať podľa verzie 25 smernice účinnej od 1.4.2011 do 14.5.2011 upravujúcej postup riadenia výkonnosti a kritériá pre výkonové a mimoriadne odmeny. Pozornosť upriamil na jej čl. 3, podľa ktorého odmeny môžu byť poskytované v súlade s touto smernicou. Vychádzajúc z textu smernice potom krátenie odmeny nebol podľa neho dôvodné, keď podľa nej kritériom pre priznanie výkonovej odmeny bolo plnenie bankových kritérií za rok 2010 a splnenie individuálnych kompetencií minimálne na 100%. Mal za to, že medzi doplnkové mzdové formy patrí i výkonnostná odmena, ktorá v zmysle príslušnej judikatúry stráca fakultatívnosť rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní. Poukázal na základné podmienky jej priznania v zmysle smernice Riadenie výkonnosti zamestnancov vo verzii 25, ktoré
splnil, pričom smernica v tejto verzii nepriznáva zamestnávateľovi možnosť upraviť výšku výkonnostnej odmeny smerom nahor alebo nadol, pretože výška odmeny je určená spôsobom jej výpočtu uvedeným v tejto internej smernicu odporcu. Uviedol, že nárok na výkonovú odmenu vzniká splnením vopred určených podmienok, a teda ide o nárokovateľnú zložku mzdy. Nejednotnosť a rozporuplnosť vyjadrení odporcu pokiaľ ide o dôvod a kompetencie ohľadom krátenia jeho odmeny, keď jeho výklad by bol podľa jeho názoru v rozpore so zásadou viazanosti oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu s právami a povinnosťami vplývajúcimi z jednotlivých interných smerníc. Poukázal i na čl. 2 zákonníka práce a na nutnosť výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Zamestnanci odporcu boli oboznámení s hodnotiacimi kritériami uvedenými vo formulári Hodnotenie výkonnosti zamestnancov, nakoľko išlo o prílohu smernice. Druhá fáza hodnotenia realizovaná manažérom v nej podľa jeho názoru nemala oporu.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, nakoľko dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdene veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Vo svojom rozsudku dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o existencii nároku navrhovateľa na zaplatenie nevyplatenej časti výkonnostnej odmeny za rok 2010. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho hodnotenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vyčerpávajúce odôvodnene rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa.
Predmetom konania je navrhovateľom uplatnený nárok na doplatenie nevyplatenej časti výkonnostnej odmeny odporcom ako jeho zamestnávateľom za rok 2010. Ide o sporové konanie, v rámci ktorého platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení (§ 120 ods. 1 OSP). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Dôkazná povinnosť odporcu sa odvíja od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti navrhovateľom. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v tom, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o existenciu jeho nároku na vyplatenie výkonnostnej odmeny za rok 2010 vzhľadom na splnenie všetkých kritérií vyplývajúcich z príslušnej smernice odporcu Riadenie výkonnosti zamestnancov, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že táto mu bola priznaná emailom odporcu adresovaným zamestnancom vedúcim oddelenia L.. U. U. zo dňa 11.4.2011. Pre úspešnosť odporcu v konaní bolo potrebné uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení o oprávnenosti krátenia výšky tejto odmeny, ktorej výpočet bol daný uvedenou smernicou. Vychádzajúc z dikcie pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 17.2.2005 (čl. 5 bod 2) a jej dodatkov mal navrhovateľ nárok na výkonnostnú odmenu vyplývajúcu z vnútorných predpisov zamestnávateľa platných v čase poskytnutia plnenia. Týmto vnútorným predpisom v tomto čase bola smernica odporcu - verzia 25, účinná od 1.4.2011 do 14.5.2011, v zmysle ktorej manažérovi navrhovateľa ako jeho priamemu nadriadenému oprávnenie krátiť výkonnostnú odmenu na základe jeho hodnotenia neprináležalo, smernica výpočet odmeny špecifikovala bez následného krátenia nadriadeným. Je preto potrebné konštatovať, že odporca dôkazné bremeno o svojom tvrdení vyjadrenom v rámci obrany proti tvrdeniam navrhovateľa neuniesol,
keď odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa o tom, že výkonnostná odmena je nenárokovateľnou zložkou mzdy, na ktorú nárok vzniká momentom rozhodnutia i jej priznaní, ktorú skutkovú okolnosť navrhovateľ v konaní preukázal.
S prihliadnutím na obsah odvolania sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého stupňa spôsobom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neodňal účastníkom možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy a ustálené výsledky súdnej praxe (judikatúra) na vec aplikoval a prečo, a nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy a akú judikatúru uvádzanú účastníkmi konania nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý súdny proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká interpretácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z obsahu spisu vyplýva, že súd v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata argumentov účastníkov majúcich pre vec podstatný význam a s okolnosťami medzi účastníkmi spornými sa dostatočne vysporiadal. Podľa judikatúry ÚS SR totiž do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. 50/04) a nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97).
Na základe vyššie uvedeného a na základe obsahu spisu a z neho vyplývajúcich záverov vykonaného dokazovania sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Na základe vyššie uvedeného po posúdení relevantných skutkových a právnych okolností vyplývajúcich z obsahu preskúmavaného spisového materiálu stotožniac v celom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozhodnutia odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Skutkový a právny základ rozhodnutia bol jednoznačný, preto odvolací súd ani nepovažoval za potrebné pripustiť vo veci dovolanie, keďže vo vec nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré by riešilo doposiaľ nenastolenú, či v iných súvislostiach riešenú otázku, keď navyše odporca otázku, na rozhodnutie o ktorej má byť vec Najvyššiemu súdu SR predložená, ani nešpecifikoval.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi priznal v plnej miere náhradu trov odvolacieho konania proti odporcovi, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k podanému odvolaniu) pri sadzbe 71,37 Eur za úkon, k tomu režijný paušál vo výške 8,39 Eur, všetko podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.