Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/16/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313212243 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1313212243.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová vo veci starostlivosti súdu o deti B., teraz plnoletého L., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky, na čas do plnoletosti zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A a o maloletú M., nar. X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, deti rodičov: matka L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., L. X a otec U. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom M. XXX, o návrhu otca na zníženie výživného a o návrhu matky o zvýšenie výživného, o odvolaní otca detí proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 20P 340/2013-484 zo dňa 21. októbra 2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 20P 340/2013-484 zo dňa 21. októbra 2014 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 20P 340/2013-484 zo dňa 21. októbra 2014 zamietol návrh otca na zníženie výživného a vyhovel návrhu matky a zvýšil vyživovaciu povinnosť otca od 11.2.2014 k deťom B., k plnoletému L., nar. XX.X.XXXX z doterajšej sumy 5.000,- Sk na sumu 200,- eur mesačne, ktorú sumu je povinný platiť vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám plnoletého L. a k maloletej M., nar. X.X.XXXX z doterajšej sumy 4.000,- Sk na sumu 170,- eur mesačne, ktorú sumu je povinný platiť vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám matky. Vo zvyšku súd návrh matky zamietol. Zročné výživné na plnoletého L. za obdobie od 11.2.2014 do 31.10.2014 v celkovej sume 294,20 eur súd povolil otcovi splácať v splátkach po 50,- eur mesačne spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom november 2014, pod stratou výhody splátok. Zročné výživné na maloletú M. za obdobie od 11.2.2014 do 31.10.2014 v celkovej sume 321,77 eur súd povolil otcovi splácať v splátkach po 50,- eur mesačne spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom november 2014, pod stratou výhody splátok. Vo výroku súd tiež vyslovil, že týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.9.2008 č.k. 13C 157/2005-236 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 88/2010-358 zo dňa 28.4.2010 vo výroku o výživnom v tom čase maloletého L. a M.. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Okresný súd rozhodol na základe podaného návrhu matky zo dňa 7.2.2014 na zvýšenie výživného na maloletého L. na sumu 250,- eur mesačne a na maloletú M. na sumu 200,- eur mesačne od podania návrhu. Otec žiadal znížiť výživné z dôvodu, že poberá len predčasný starobný dôchodok, iný príjem nemá a má vysoké náklady. Deťom daroval notebook, telefón, varhany, ktoré kedysi dostal, na šibačku im prispel sumou 100,- eur každému z detí a okrem výživného na ich výživu iným spôsobom neprispieva. Otec má do starostlivosti zvereného syna G., na ktorého jeho matka prispieva výživným 33,- eur mesačne. Mesačné náklady na lieky má 50,- eur a svoje životné náklady hradí z úspor a z úveru. Syn G. je spoločníkom v obchodnej spoločnosti OBSTAPOL a otec detí je tam konateľom. Spoločnosť má sídlo v jeho rodinnom dome. Matka nesúhlasila s návrhom otca na zníženie výživného, pretože zníženie nie je v záujme detí. Otec platí na výživu L. 160,- eur a M. 140,- eur, na Vianoce im dáva 100,- eur a tiež na Veľkú noc. Matka žiadala zvýšiť výživné na L. na sumu 250,- eur a na M. na sumu 200,- eur a tvrdila, že sama má zvýšené náklady v súvislosti s jej nepriaznivým zdravotným stavom. V priebehu konania syn L. nadobudol plnoletosť a pripojil sa k návrhu matky a žiadal zvýšiť výživné na sumu 200,- eur mesačne. Kolízny opatrovník nesúhlasil so znížením výživného, pretože nie je v záujme detí a navrhol čiastočne vyhovieť návrhu matky a zvýšiť vyživovaciu povinnosť otca od podania návrhu na sumu 210,- eur mesačne na L. a 170,- eur mesačne na M.. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.9.2008 č.k. 13C 157/2005-236 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.4.2010 č.k. 4Co 88/2010-358 bolo manželstvo rodičov detí rozvedené a deti L. a M. boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok. Otec bol povinný platiť výživné na L. v sume 5.000,- Sk mesačne a na M. v sume 4.000,- Sk mesačne. Rodičia mali ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému G., nar. XX.X.XXXX, ktorý bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca, ktorý ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a matke bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého G. sumou 1.000,- Sk mesačne. V tom čase matka ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemala, otec mal ďalšie dve vyživovacie povinnosti k deťom G. k T., nar. XX.XX.XXXX a R., nar. XX.X.XXXX, ktorých matkou je sestra matky L. a M.. V súčasnej dobe plnoletý L. je študentom 3. ročníka denného štúdia na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Bratislave. Maloletá M. je žiačkou 6. triedy základnej školy. V súlade s ustanovením § 62 Zákona o rodine a § 75 a § 78 Zákona o rodine, súd skúmal zmenu pomerov, ktorá nastala za obdobie 6 rokov, ktoré uplynuli od poslednej úpravy výživného na strane detí a zistil, že deti úmerne veku vyrástli, plnoletý L. študuje na strednej škole a maloletá M. si plní povinnú školskú dochádzku a nastalo zvýšenie odôvodnených potrieb detí v súvislosti so štúdiom a mimoškolskými aktivitami. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že doterajšia výška výživného nie je v súlade s odôvodnenými potrebami detí a s príjmom otca, preto je nutné konštatovať, že návrh matky bol podaný dôvodne. V konaní bola preukázaná podstatná zmena pomerov na strane oboch maloletých detí. Súd preto zvýšil výživné na plnoletého L. zo sumy 5.000,- Sk na sumu 200,- eur mesačne a na maloletú M. zo sumy 4.000,- Sk na sumu 170,- eur mesačne a vo zvyšnej časti návrh matky zamietol. Zročné výživné na plnoletého L. za obdobie od 11.2.2014 do 31.10.2014 v sume 294,20 eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 50,- eur a zročné výživné na maloletú M. za rovnaké obdobie v celkovej sume 321,77 eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach 50,- eur spolu s bežným výživným počnúc mesiacom november 2014 pod stratou výhody splátok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Proti výroku rozsudku, ktorým súd zamietol návrh otca na zníženie výživného, podal odvolanie otec detí, ktorý žiadal rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a vyhovieť návrhu na zníženie výživného a návrh matky na zvýšenie výživného zamietnuť, prípadne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok považuje za nesprávny a z toho dôvodu namietal vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a tiež v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že rozhodnutie súdu považuje za nesprávne, v rozpore s právnymi predpismi a so zisteným skutkovým stavom. V odvolaní tvrdil, že jeho čistý mesačný príjem je vo výške 313,50 eur, ako starobný dôchodok od 1.1.2014. Poukázal na to, že suma životného minima je 198,09 eur a preto z jeho dôchodku mu na plnenie všetkých vyživovacích povinností zostáva len suma 115,42 eur. Uviedol, že okrem L. a M. má ešte ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči T. a R. G. a na každé dieťa je to suma 28,86 eur. Minimálne výživné od 1. júla 2013 je vo výške 30 % zo sumy 90,40 eur, teda 27,13 eur na nezaopatrené dieťa. Súd nesprávne zisťoval daňové priznania za roky 2006 až 2008, pretože pre rozsudok je v súlade s ustanovením § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a to skutkový a právny stav dňa 21.10.2014 a nie v rokoch 2006 až 2008. Ďalej namietal, že súd neprihliadol na skutočnosť, že on nikdy nebol spoločníkom obchodnej spoločnosti OBSTAPOL, ale iba konateľom, čo je zásadný rozdiel, ale k ukončeniu jeho činnosti došlo zo zdravotných dôvodov, ako aj z dôvodu, že spoločnosť OBSTAPOL nemala zákazky a prepustila všetkých zamestnancov. Tiež nie je spoločníkom v obchodnej spoločnosti RETASTAV, ale spoločníkom tejto spoločnosti je matka L.D. B., jej podiel je 32,5 %. Otec tiež namietal, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne odôvodnené, je predčasné, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ súd prihliadol na jeho príjmy z podnikania v Českej republike, ide o ilúziu, nakoľko v roku 2011 bol jeho príjem v Českej republike 0, v roku 2012 0 a tiež aj v roku 2013, k čomu predkladá daňové priznanie za roky 2011 a 2012 a v roku 2013 daňové priznanie nepodal, pretože mu táto povinnosť odpadla. V odvolaní otec namietal, že okresný súd neuviedol, v čom presne spočíva zmena podstatných okolností, pretože v rozsudku nie sú uvedené celkové mesačné náklady na maloleté deti v roku 2014 a preto nie je možné porovnať, v čom nastala zmena pomerov a ako sa zmenili výdavky na maloleté a plnoleté dieťa, keď absentuje porovnanie týchto výdavkov, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 23.9.2008. Poukázal na zmenu pomerov na jeho strane, nakoľko v roku 2005 až 2007 sa venoval podnikaniu, avšak z dôvodu celkovej zlej ekonomickej a hospodárskej situácie a s tým súvisiacich problémov s obstaraním zákaziek, musel ukončiť svoju podnikateľskú činnosť, keď dosahuje nulové príjmy. Okrem toho súd neprihliadol na jeho zdravotný stav a tiež na schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Vzhľadom na skutočnosti tvrdené v podanom odvolaní a v priebehu konania pred prvostupňovým súdom otec detí žiadal, aby súd znížil výživné na deti s prihliadnutím na jeho zdravotný stav a jeho možnosti a schopnosti platiť súdom určené výživné. K odvolaniu otca sa vyjadril Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ako kolízny opatrovník a žiadal rozsudok potvrdiť, pretože je jednoznačne v záujme detí. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka podaním zo dňa 26.2.2015, ktorá žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejedal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu a odvolanie otca nie je dôvodné. V danej veci otec maloletých detí nesúhlasil s rozhodnutím súdu o zníženie výživného a proti výroku o zamietnutí návrhu podal odvolanie a žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil rozsudok okresného súdu v zmysle podaného odvolania. V odvolaní otec namietal vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a tiež v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že rozhodnutie súdu považuje za nesprávne, v rozpore s právnymi predpismi a so zisteným skutkovým stavom. Tiež namietal, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne odôvodnené, je predčasné, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ otec tvrdil, vzhľadom na zistený skutkový stav veci a celkové okolnosti prejednávanej veci, že napadnuté rozhodnutie je predčasné, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie odvolateľ v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odvolateľa (otca detí) nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd preto svojim postupom otca nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. K výhrade otca ohľadne nevykonania dokazovania v potrebnom rozsahu treba uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom (porovnaj R 37/1993), pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania. Po posúdení námietky otca, spochybňujúcej presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie zodpovedá požiadavke ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). V súvislosti s námietkou otca maloletého, že okresný súd pri rozhodnutí na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd zastáva názor, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite objasnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere o stanovení výšky výživného, resp. o skúmaní dôvodnosti návrhu otca na zníženie výživného. So záverom súdu sa stotožnil aj kolízny opatrovník s tým, že v danom prípade nie je v záujme maloletých detí zníženie vyživovacej povinnosti. Krajský súd s prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom zamietnutia návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti otca. Okresný súd sa dostatočne vysporiadal aj so všetkými námietkami otca v priebehu prvostupňového konania. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd nerozhodol a neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. K uvedenej námietke odvolateľa, treba uviesť, že v priebehu celého konania mal umožnené dostatočne sa k celej veci vyjadriť a jeho postoje a návrhy boli okresnému súdu bez pochybností známe. Ani týmto postupom preto nedošlo k porušeniu jeho procesných práv. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tvrdenie odvolateľa o nedostatkoch dokazovania je neopodstatnené. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov otec detí svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Otec detí v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné, predčasné, nedostatočne odôvodnené a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľ dospel a čo konkrétne vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. Okrem toho odvolateľ namietal, že okresný súd nesprávne právne danú vec posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a teda, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa právne danú vec posúdil podľa ustanovení § 62, § 24, § 63, § 75 a § 78 Zákona o rodine. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru otca maloletých detí, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Kritériá na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna. Závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, schopnosti, zdravotného stavu, záujmov, nadania, talentu, vzdelania, od formy budúcej prípravy na povolanie. Nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú vyspelosť toho - ktorého dieťaťa, potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať, súčasne závisí od schopností a možností rodič. V súvislosti s námietkou otca detí v podanom odvolaní, že okresný súd nesprávne rozhodol, keď nevyhovel návrhu na zníženie výživného, odvolací súd poukazuje na to, že každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo čiastočne starostlivosťou o domácnosť, tiež je poskytovaním vecných plnení, napr. bývanie, alebo stravovanie. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného, ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je napr. strava, bývanie, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod. a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa o dieťa zaručuje aj čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátnom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť vždy záujem dieťaťa. Vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom majú obaja rodičia a každý z nich má povinnosť prispievať na výživu podľa svojich schopností a možností, ako aj majetkových pomerov, pričom pri určení výživného sa prihliada i k tomu, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, keďže práca a osobná starostlivosť o dieťa vynaložená jedným z rodičov predstavuje materiálnu hodnotu zodpovedajúcu finančnému príspevku druhého rodiča a rozsah tejto závisí od veku, potrieb a zdravotného stavu toho, ktorého dieťaťa. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa, v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je rôzny a to vzhľadom na jeho vek, spôsob prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj jeho schopnosti. V zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča treba posudzovať vždy komplexne a najlepším ukazovateľom je práve životná úroveň rodiča. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, v prejednávanej veci bolo naposledy rozhodnuté v konaní o rozvod manželstva rodičov maloletých detí rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 13C 157/2005-236 zo dňa 23.9.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co 88/2010, manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené, maloleté deti boli zverené do starostlivosti matke a otcovi bola uložená povinnosť platiť výživné na vtedy maloletého L. v sume 5 000 Sk a na maloletú M. v sume 4 000 Sk. V danom prípade súd zistil, že nebolo preukázané, že na strane otca došlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu vyživovacej povinnosti a zníženie výživného, ktoré bolo určené predchádzajúcim rozhodnutím súdu rozsudkom zo dňa 23.9.2008. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že možnosti a schopnosti otca odôvodňujú naďalej platiť výživné na maloleté deti v sume tak, ako určil súd v predchádzajúcom rozhodnutí a nie sú dané podmienky na zníženie výživného, ktoré tiež nie je v záujme detí. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie okresný súd správne zistil, že sú splnené podmienky pre zmenu a zvýšenie výživného a nie na zníženie výšky vyživovacej povinnosti otca tak, ako žiadal v podanom návrhu. S prihliadnutím na dôvody uvedené v odvolaní otca detí, že nemá finančné prostriedky a preto nemôže platiť vyššie výživné z dôvodu zníženia jeho doterajšieho príjmu, je potrebné uviesť, že žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom doteraz fyzická osoba prácu vykonávala. Treba však zdôrazniť, že Zákon o rodine zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine a preto nemôže obstáť argumentácia, že rodič nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v potrebnom rozsahu, pretože nemá dostatočný príjem, resp. príjem sa mu znížil. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonná povinnosť a pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec rozhodujúce, koľko rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže vziať súd do úvahy je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na zistený skutkový stav v danej veci, nie je možné sa stotožniť s dôvodmi, ktoré uviedol otec detí v podanom odvolaní a pre ktoré tvrdí, že nemá možnosť platiť výživné určené rozhodnutím súdu, pretože nemá na platenie výživného finančné prostriedky. S prihliadnutím na jeho námietku, je potrebné zdôrazniť, že otec detí má zo zákona vyživovaciu povinnosť podľa § 62 Zákona o rodine do času, kým deti nie sú schopné sa samé živiť. Je nepochybné, že deti nemajú možnosť zabezpečiť si príjem, aby mohli uspokojovať svoje i keď len základné potreby, a preto vyživovacia povinnosť otca naďalej trvá. Všeobecne možno zastať názor, že maloleté dieťa nie je v rovnakom postavení, aj pokiaľ ide o príjem a majetkové pomery, v porovnaní so svojim rodičom. Podľa § 78 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. K zmene pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa okolností konkrétneho prípadu môže ísť o subjektívne ako aj objektívne skutočnosti, o zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi sa najčastejšie uplatňujú dôvody ako zmena potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky, prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmena zdravotných pomerov, strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej vyživovacej povinnosti a podobne. V danej veci odvolací súd neprihliadol na tvrdenie otca detí, že výška výživného určená súdom prvého stupňa je neprimeraná. Z uvedených ustanovení Zákona o rodine totiž vyplýva, že otec je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam, ale najmä, aby pri plnení vyživovacej povinnosti zo strany otca bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby detí, na strane ktorých došlo tiež k zmene pomerov a k zvýšeniu ich odôvodnených potrieb a nákladov a to najmä v dôsledku ich vyššieho veku a tým aj zvýšením ich nákladov na stravu, štúdium, ošatenie, školské a mimoškolské, resp. záujmové potreby a náklady. Na túto zmenu pomerov je nutné tiež prihliadnuť pri rozhodnutí o návrhu otca na zníženie výživného a rovnako pri návrhu matky na zvýšenie výživného, čo je tiež predmetom tohto konania. V danej veci sa odvolací súd plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý správne a dostatočne zistil skutkový stav veci a správne právne posúdil danú vec. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že nie sú splnené podmienky pre zmenu doterajšej výšky vyživovacej povinnosti na deti, v zmysle návrhu otca na zníženie výživného, s poukazom na vykonané dokazovanie a obsah spisu v predmetnej veci, z ktorého záver súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva a s ktorým sa stotožňuje odvolací súd. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu otca detí. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane otca detí k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Krajský súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami otca uplatnenými v priebehu konania a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, majúce za následok iné rozhodnutie. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa. Odvolací súd je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu maloletých detí určeným výživným zohľadňujúc jeho komplexnú životnú úroveň. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol vyživovaciu povinnosť k deťom plniť v čo najväčšom rozsahu. Pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa základné právne náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, jeho odôvodnenie je presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje, potvrdil ho ako vecne správny v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie jeho správnosti ho iba doplnil o ďalšie dôvody. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.