Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/137/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314205845 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1314205845.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, vo veci starostlivosti o maloletú: T. Č.Á., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, odbor sociálnych vecí a rodiny, Trnavská 1, Senec, dieťa rodičov: matka - O.. B. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom L. T. XXXX, K. B., zastúpená JUDr. Bronislavou Pavelkovou, AK so sídlom Dobrovičova 6, Bratislava a otec - C.. I. Č., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. T. XXXX, K. B., toho času bytom N.M. X, J., zastúpený JUDr. Mariánom Mackom, AK so sídlom Koceľova 2, Nitra, o návrhu matky na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva, o odvolaní matky maloletej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 38P 100/2014-57 zo dňa 18. septembra 2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. septembra 2014, č.k. 38P 100/2014-57 vo výroku o výživnom m e n í tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletej T. Č., nar. XX.XX.XXXX sumou 200,- eur mesačne k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred od 12.3.2014. Zročné výživné za obdobie od 12.3.2014 do 18.9.2014 v sume 1.248,88 eur je otec povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám matky maloletej. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 38P 100/2014-57 zo dňa 18. septembra 2014 zveril maloletú T.O. Č., nar. XX.XX.XXXX na čas do rozvodu manželstva do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 200,- eur mesačne od 1.9.2014 a zročné výživné za obdobie od 1.9.2014 do 18.9.2014 vo výške 50,- eur uložil otcovi zaplatiť do 30.10.2014. Okresný súd zároveň upravil styk otca s maloletou T. tak, že otec sa bude stretávať s maloletou každú nepárnu sobotu v kalendárnom roku v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod. a každý párny štvrtok v kalendárnom roku v čase od 16.30 hod. do 18.30 hod. s tým, že otec si maloletú prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Okresný súd rozhodol na základe návrhu, ktorý podala matka dňa 12.3.2014 na Okresnom súde Bratislava III a ktorým žiadala, aby súd na čas do rozvodu manželstva maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 350,- eur mesačne a styk otca s maloletou neupravil. Matka v podanom návrhu uviedla, že maloletá sa narodila počas manželstva rodičov, ktoré doposiaľ trvá a na Okresnom súde Pezinok vo veci sp. zn. 11P 274/2012 je vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov maloletej na čas po rozvode. Matka návrh odôvodnila tým, že po narodení maloletej sa dozvedela, že otec udržiava mimomanželský vzťah a dňa 21.9.2011 opustil spoločnú domácnosť a od tej doby uhrádza hypotéku na spoločný dom a čiastočne prispieva na náklady spojené s bývaním matky a maloletej a na výživu maloletej prispieva sumou 150,- eur mesačne. Náklady na výživu maloletej matka vyčíslila v sume 440,- eur mesačne s tým, že matka je na rodičovskej dovolenke a jej jediným príjmom je rodičovský príspevok a rodinné prídavky na maloletú. Otec sa s maloletou stretáva, s návrhom matky na úpravu práv a povinností rodičov k maloletej súhlasil, pokiaľ ide o zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky a výživné navrhol určiť v sume 150,- eur mesačne. Otec žiadal určiť výživné v tejto sume s tým, že okrem výživného prispieva aj vecným plnením, podieľa sa na nákladoch spojených s užívaním domu, v ktorom matka spolu s maloletou bývajú a tiež v celosti uhrádza splátky hypotekárneho úveru a poistenie domu vo výške 740,- eur mesačne. Kolízny opatrovník súhlasil s návrhom matky pokiaľ ide o zverenie maloletej do jej osobnej starostlivosti a výživné navrhol určiť vo výške 220,- eur mesačne, ktorá suma zodpovedá polovici nákladov, ktoré matka vyčíslila na maloletú s prihliadnutím na to, že uhrádza platby za bývanie, energie a plní si vyživovaciu povinnosť aj formou vecných plnení. Maloletá je v celodennej osobnej starostlivosti matky a výdavky matka vyčíslila v sume 180,- eur mesačne na stravu, 75,- eur mesačne ošatenie a obuv, 22,- eur mesačne na hračky a 63,- eur mesačne hygienické potreby, 15,- eur mesačne na lieky a zdravotnú starostlivosť. Matka žiadala zohľadniť sumu 82,- eur mesačne na pohonné hmoty na auto z dôvodu nutnosti vybavovania bežných záležitostí, ako nákupy, návšteva lekára s maloletou a podobne. Matka poberá rodičovský príspevok a prídavky na maloletú vo výške 223,- eur mesačne a otec prispieva na výživu maloletej v sume 150,- eur mesačne, matka iný príjem nemá, spolu s maloletou bývajú v rodinnom dome v L. T., ktorý bol zakúpený z prostriedkov hypotekárneho úveru v celkovej výške 134.000,- eur a splátka úveru predstavuje sumu 700,- eur mesačne, ktorú uhrádza otec maloletej. Náklady spojené s užívaním domu sú v sume 33,- eur mesačne vodné, stočné, plyn 77,- eur mesačne, elektrina 50,96 eur mesačne, daň z nehnuteľností 70,- eur ročne a poplatok za komunálny odpad 100,- eur ročne, kde matka uhrádza sumu 47,- eur mesačne. Otec maloletej je zamestnaný v spoločnosti Eustream, a.s. ako špecialista pre reguláciu s tým, že jeho priemerný mesačný netto príjem je v sume 1.900,- eur mesačne, v roku 2013 bol jeho príjem 2.176,- eur mesačne vrátane odmien. Otec býva v spoločnej domácnosti so svojou priateľkou, ktorej prispieva na bývanie sumou 100,- eur mesačne. Otec prispieva okrem výživného na maloletú i formou vecných plnení vo výške 50,- až 100,- eur mesačne. Na základe takto zisteného skutkového stavu, súd určil výživné v sume 200,- eur mesačne od 1.9.2014. Okresný súd o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti matky rozhodol na základe zhodného vyjadrenia rodičov maloletej, ako i kolízneho opatrovníka, že matka zabezpečuje celodenne starostlivosť o maloletú a je v záujme maloletej, aby zostala v osobnej starostlivosti matky. Spornou medzi rodičmi bola otázka výšky vyživovacej povinnosti zo strany otca, súd vyhodnotil návrh matky na určenie výživného v sume 350,- eur mesačne ako čiastočne nadhodnotený a nezodpovedajúci nákladom na odôvodnené potreby a záujmy maloletej. Matka sa o maloletú celodenne osobne stará, ale súd prihliadol tiež na skutočnosť, že otec uhrádza náklady súvisiace s bývaním matky a maloletej a to nielen hradením nákladov na plyn a elektrinu v dome, v ktorom matka spolu s maloletou bývajú a ktoré otec uhrádza v celosti, ale aj úhradou splátky hypotekárneho úveru na predmetnú nehnuteľnosť a poistenie. Súd tiež prihliadol aj na náklady uhrádzané matkou, ako cestovné výdavky, pretože matka musí s maloletou navštevovať aj lekára a vybavovať bežné nákupy a zabezpečovať potreby maloletej. Matka je na rodičovskej dovolenke, nemá možnosť zabezpečiť si vyšší príjem, ale zo strany otca sú hradené základné odôvodnené potreby maloletej a tým je bývanie a uhrádzanie energií a okrem toho otec prispieva na výživu maloletej i formou vecných plnení, nákupom ošatenia, hračiek, liekov, na ktorú súd pri svojom rozhodnutí prihliadol. Podľa názoru súdu je suma 200,- eur mesačne primeraná k odôvodneným potrebám a záujmom maloletej, vzhľadom na pomernosť ich uhrádzania a uspokojovania odôvodnených potrieb maloletej zo strany obidvoch rodičov. Súd zároveň upravil aj styk otca s maloletou na návrh otca, i napriek tomu, že matka sa vyjadrila, že sa dokážu na spôsobe stretávania otca s maloletou dohodnúť. Otec žiadal upraviť styk s maloletou, pretože je v neistote, či sa styk bude realizovať alebo nie, čo prináša aj praktické problémy, keď si otec nemôže zabezpečiť včas program s maloletou. Súd upravil styk otca s maloletou rozhodnutím i z toho dôvodu, že komunikácia medzi rodičmi je stále narušená a poznačená skutočnosťami, ktoré spôsobili ukončenie ich vzájomného spolužitia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o výživnom podala odvolanie matka maloletej, ktorá žiadala rozsudok v napadnutej časti výroku o výživnom zmeniť a uložiť otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej T. sumou 300,- eur mesačne počnúc dňom 12.3.2014 a dlžné výživné za obdobie od 12.3.2014 do 30.9.2014 vo výške 1.322,50 eur uložiť otcovi zaplatiť jednorázovo do 31.12.2014. V odvolaní matka namietala, že okresný súd nevykonal navrhované dokazovanie a z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávny skutkový záver a vec nesprávne právne posúdil. Namietala nesprávnosť rozhodnutia pokiaľ ide o výšku výživného počnúc dňom 1.9.2014, ako aj výrok o bežnom výživnom za obdobie od priznania výživného do rozhodnutia vo veci. Namietala, že súd nesprávne určil deň začatia plnenia vyživovacej povinnosti. Matka tvrdila, že súd mal určiť začiatok zvýšenia vyživovacej povinnosti od 12.3.2014, teda od podania návrhu a nie od 1.9.2014, pretože k tomu neboli splnené zákonné podmienky. V odvolaní matka uviedla, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam, ktoré mohli ovplyvniť výšku výživného. Nemala možnosť vysvetliť svoju situáciu, ako k tejto situácii došlo, ani to, že sa do nej dostala nezavinene, nemala možnosť vysvetliť, ako ju musí riešiť a prečo iné riešenia neprichádzajú do úvahy. S deväťmesačným dieťaťom zostala zo dňa na deň sama v dome na konci sveta, bez auta a bez pomoci. Ignorácia dieťaťa otcom u dieťaťa spôsobila, že by mala byť prítomná pri styku matka. Nevie si vysvetliť, prečo súd tieto okolnosti nezaujímajú, keď právo má byť spravodlivou ochranou dobrého a správneho správania. Ona sama sa dobre a správne správala, milovala manžela, zabezpečovala starostlivosť o dieťa a rodinu. Oveľa väčší priestor na pojednávaní dostal otec maloletej a skutočnosti, ktoré tvrdil nemusel ani nijako preukazovať. Matka sa k nim vyjadriť nemohla a preto sú v rozsudku chyby, lebo boli uvedené nepravdivé skutočnosti v priebehu konania. Ďalej matka namietala, že súd neprihliadol na dôvody, ktoré viedli k vzniku rozpadu rodiny, neprihliadol na skutočné majetkové pomery a ani na situáciu, do ktorej sa navrhovateľka a maloletá konaním odporcu dostali. Súdu úplne stačilo podľa odôvodnenia rozsudku, že otec v situácii, keď mesiac po tom, ako sa rozhodol zobrať si s rodinou úver a kúpiť nehnuteľnosť si našiel priateľku, s ktorou nadviazal mimomanželskú známosť a to ešte v čase, keď matka bola tehotná s ich prvým dieťaťom. Následne potom rodinu zo dňa na deň opustil a z platu aj viac než 2.000,- eur mesačne platil iba hypotéku. Súd túto skutočnosť vyhodnotil v prospech otca, vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že ak by otec túto hypotéku neplatil, tak by pravdepodobne nezostalo matke nič iné, len odísť do nejakého charitatívneho zariadenia. V súvislosti s určením výšky výživného matka tvrdila, že náklady na dieťa boli vyčíslené mesačne vo výške 293,- eur a to na stravu 118,- eur, ošatenie a obuv 75,- eur, hračky 22,- eur, hygienické potreby a plienky 63,- eur a lieky a zdravotná starostlivosť 15,- eur. Otec rozporoval náklady na benzín mesačne s tým, že za tieto peniaze by matka prešla 800 km. Matka si požičiava auto od brata, aby sa ako osamelá s malým dieťaťom dostala do obchodu, keďže spoločný dom, v ktorom ich odporca nechal je v extraviláne obce, ďaleko od všetkej infraštruktúry. Auto, ktoré rodina používala si zobral otec a podľa jeho názoru je normálne, keď sa matka prejde do obchodu 1,5 km a späť zase 1,5 km a nebude nikam viac chodiť. Životná úroveň otca je diametrálne odlišná, aj keď otec uhradí hypotéku a výživné zostane mu mesačne viac než 1.000,- eur. Súd vôbec nezobral do úvahy priemer jeho príjmu, hoci mal za minulý rok preukázané, že bonusy sú vyplácané vždy v decembri. Matka s maloletou po rozhodnutí súdu žije zo 420,- eur tvorených výživným na dieťa od 1.9.2014, rodičovským príspevkom a prídavkami na dieťa. Ak matka uhradí preukázané náklady na bývanie a benzín v sume 300,- eur mesačne, zostáva jej na život 120,- eur a otcovi 1.000,- eur. Matkina možnosť a schopnosť zabezpečiť si príjem nie je možná vzhľadom na celodennú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Otec má len príjem z pracovného pomeru vyše 2.000,- eur mesačne, o dieťa sa nestará a stýka sa s ním pár hodín za týždeň, preto nie je dôvod, aby sa na nákladoch dieťaťa nepodieľal v plnej výške. Matka preto žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom a určil výživné vo výške minimálne 300,- eur mesačne. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu matky maloletej nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, ale sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa pokiaľ ide o deň určenia vyživovacej povinnosti otca k maloletej a vo výroku o zročnom výživnom. Odvolanie je založené na námietke matky maloletej, že okresný súd nesprávne posúdil okolnosti na strane obidvoch rodičov, nezohľadnil dostatočne príjmové pomery rodičov, čo podľa jej názoru odôvodňuje zvýšenie výživného na maloletú a tiež namietala, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam, ktoré mohli ovplyvniť výšku výživného. Z obsahu odvolania matky maloletej možno vyvodiť nespokojnosť s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Niektoré formulácie zvolené v odvolaní nevylučujú, že matka maloletej odôvodňuje opodstatnenosť odvolania tiež tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pre tento prípad odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Základnú úlohu vo výchove maloletého dieťaťa majú jeho rodičia. Výchova dieťaťa je nielen ich právom garantovaným medzinárodnými európskymi aj vnútroštátnymi prameňmi, ale aj ich povinnosťou, ktorej sa nemôžu bez závažných právnych následkov svojvoľne zbaviť. Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a strať sa o dieťa zaručuje aj článok 41 Ústavy Slovenskej republiky. Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť vždy záujem dieťaťa. Otec maloletej súhlasil so zverením maloletej do osobnej starostlivosti matky, ale v priebehu konania namietal výšku výživného a tvrdil, že podľa jeho názoru mal súd určiť výživné v sume 150,- eur mesačne, pretože okrem tejto sumy prispieva na výživu maloletej aj inak, podieľa sa na nákladoch spojených s užívaním domu, v ktorom matka spolu s maloletou bývajú a v celosti uhrádza splátky hypotekárneho úveru a poistenie domu v sume 740,- eur. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom otca, že spláca hypotekárny úver na dom a preto na tieto splátky je potrebné prihliadnuť pri určení výšky výživného, dáva do pozornosti otcovi maloletej skutočnosť, že každý rodič je povinný vyživovať svoje dieťa, ale splátky hypotekárneho úveru nemajú charakter výživného, ktoré je určené pre maloleté dieťa. Nadobudnutím nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov prostredníctvom úveru sa zvyšuje hodnota majetku rodičov, zvyšuje sa životná úroveň rodičov, na ktorej sa má dieťa podieľať, ale splátka úveru nijako nemôže pokryť výživu dieťaťa v danom čase a v požadovanom rozsahu. Vyživovacia povinnosť môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo čiastočne starostlivosťou o domácnosť. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení napr. bývanie alebo stravovanie. Pokiaľ ide o poskytovanie bývania pre maloletú, toto bývanie poskytujú maloletej v danom prípade obaja rodičia, ktorí nadobudli dom do bezpodielového spoluvlastníctva, aj keď prostredníctvom poskytnutého úveru. Preto nie je rozhodujúce v súvislosti s určením výšky výživného na maloleté dieťa, ktorý z manželov spláca hypotekárny úver, pretože táto otázka sa bude riešiť až v prípade rozvodu manželstva pri vysporiadaní BSM a rozdelení ich spoločného majetku, pri skúmaní, ktorý z manželov sa podieľal a v akom rozsahu na nadobudnutí spoločného majetku. Preto nie je možné prijať názor otca maloletej, že ak spláca hypotekárny úver, jeho vyživovacia povinnosť na maloleté dieťa by mala byť v menšom rozsahu ako zo strany matky, pretože matka poskytuje maloletej tiež bývanie, rovnako ako otec v predmetnom rodinnom dome, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve obidvoch rodičov. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý je sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je napríklad strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod. a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. V danom prípade túto osobnú starostlivosť poskytuje maloletej matka a otec preto musí v potrebnom rozsahu prispievať na výživu maloletej finančne. Je dôvodné tvrdenie otca maloletej, že treba prihliadnuť na to, že počas stretávania sa s maloletou nosí maloletej vecné dary a to ošatenie a hračky, dary na sviatky a Vianoce. Ide však iba o príležitostné výdavky okrem platenia výživného na maloletú, pretože vo svojom vyjadrení otec tiež tvrdí, že matka mu styk s maloletou neumožňuje a na pojednávaní dňa 18.9.2014 otec uviedol: „Veci na ošatenie, ktoré kupujem maloletej z časti ostávajú v mieste môjho terajšieho bydliska, časť jej dávam domov do B..“ V danej veci preto nebolo možné zistiť, akou sumou okrem platenia výživného otec ešte prispieva na maloletú, keď jeho tvrdenie nie je konkrétne a dôkaz o tom nepredložil. Otec sa tiež vyjadril, že s maloletou sa stretáva v dome, kde maloletá s matkou býva a tak nemá zvýšené výdavky počas stretávania s maloletou, napr. výlety, alebo stravovanie maloletej počas stretávania. Vyživovacia povinnosť zaťažuje obidvoch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Kritériá na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna. Závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, schopnosti, zdravotného stavu, záujmov, nadania, talentu, vzdelania, od formy budúcej prípravy na povolanie. Nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú vyspelosť toho - ktorého dieťaťa, potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať, súčasne závisí od schopností a možností rodiča. Vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom majú obaja rodičia a každý z nich má povinnosť prispievať na výživu podľa svojich schopností a možností, ako aj majetkových pomerov, pričom pri určení výživného sa prihliada i k tomu, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, keďže práca a osobná starostlivosť o dieťa vynaložená jedným z rodičov predstavuje materiálnu hodnotu zodpovedajúcu finančnému príspevku druhého rodiča a rozsah tejto závisí od veku, potrieb a zdravotného stavu toho, ktorého dieťaťa. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je rôzny a to vzhľadom na jeho vek, spôsob prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj jeho schopnosti. V zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča treba posudzovať vždy komplexne a najlepším ukazovateľom je práve životná úroveň rodiča. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonná povinnosť a pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec rozhodujúce, koľko rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže vziať súd do úvahy je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na zistený skutkový stav v danej veci, nie je možné sa stotožniť s dôvodmi, ktoré uviedol otec maloletej v podanom vyjadrení a pre ktoré tvrdí, že nemá možnosť platiť výživné určené rozhodnutím súdu. S prihliadnutím na jeho námietku, je potrebné zdôrazniť, že otec maloletej má zo zákona vyživovaciu povinnosť podľa § 62 Zákona o rodine do času, kým maloletá nie je schopná sa sama živiť. Je nepochybné, že maloletá nemá možnosť zabezpečiť si príjem, aby mohol uspokojovať svoje i keď len základné potreby, a preto vyživovacia povinnosť naďalej trvá. Maloleté dieťa nie je v rovnakom postavení, aj pokiaľ ide o príjem a majetkové pomery, v porovnaní so svojim rodičom. Otec poukazuje na svoju životnú úroveň, že jeho príjem v roku 2013 bol v sume 2.176,- eur, v roku 2014 v sume 1.850,- eur a v roku 2015 by mal byť jeho mesačný príjem cca 1.900,- eur. Otec žije s partnerkou v jej byte a na bývanie prispieva sumou 100,- eur mesačne. Na pojednávaní dňa 18.9.2014 otec uviedol, že jeho celkové základné výdavky sú v sume 802,- eur mesačne. Výdavky sú v bežných sumách, ako strava, ošatenie, bývanie 397,- eur, poistenie, príspevok na bývanie, telefón celkovo vo výške 162,- eur, tiež nepravidelné výdavky napr. ošatenie, obuv, oprava auta. Okrem toho poistka, ktorú mesačne uhrádza v sume 31,- eur. Odvolací súd v súvislosti s názorom otca maloletej, že on spláca hypotekárny úver a poistenie za dom v sume 740,- eur mesačne a tak je podľa jeho názoru primerané výživné na maloletú v sume 150,- eur mesačne a nie vo vyššej sume, poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného súd prihliadne na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Okolnosťou tvoriacou v súhrne celkové majetkové pomery povinného sú aj pasíva (úvery, pôžičky). Aj tu treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality. Zadĺženie povinného z dôvodov, ktoré nie sú nevyhnutné, resp. súvisia so zaobstaraním predmetov nadštandardnej hodnoty, z tohto hľadiska znamená, že na ne súd pri ustálení majetkových pomerov nebude prihliadať. V prípade kúpy takýchto vecí by sa majetkový stav nezmenil, povinnému by síce vznikli dlhy, majetok by sa však zhodnotil o zakúpenú vec. V danom prípade rodičia maloletej čerpali hypotekárny úver v sume 134.000,- eur na kúpu domu. Splácaním tohto úveru sa zvyšuje hodnota ich majetku a tým aj životná úroveň rodičov, na ktorej má nepochybne právo podieľať sa aj maloletá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvodné tvrdenie otca maloletej, že spláca hypotekárny úver spolu s poistením v sume 740,- eur mesačne a vzhľadom na tieto náklady je primeraná suma výživného v sume 150,- eur mesačne. Podľa ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Nie každý výdavok povinného rodiča je nevyhnutný do tej miery, že by nebolo možné od neho odôvodnene požadovať, aby prednostne plnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. V danom prípade, keď otec maloletej nadobudol do BSM spolu s manželkou rodinný dom, tak v tomto prípade sa nezhoršili jeho majetkové pomery splácaním hypotekárneho úveru, pretože rodičom maloletej síce vznikli dlhy, ale ich majetok sa zhodnotil o zakúpenú vec a teda nastala zmena ich majetkových pomerov, ktorá bola odôvodnená tým, že rodičom sa zlepšili majetkové pomery nadobudnutím predmetného rodinného domu. Pokiaľ však otec tvrdí, že sumu 740,- eur musí mesačne splácať, jeho prvoradou povinnosťou je zabezpečiť finančné prostriedky predovšetkým na úhradu výživného na maloleté dieťa, keďže výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na zistený skutkový stav v danej veci, nie je možné sa stotožniť s dôvodmi, ktoré uviedol otec maloletej v konaní a na základe ktorých vo vyjadrení k odvolaniu matky, tiež žiada rozsudok vo výroku o výživnom zmeniť a nesúhlasí so sumou výživného 200,- eur mesačne. Je potrebné tiež zdôrazniť, že otec maloletej má zo zákona vyživovaciu povinnosť podľa § 62 Zákona o rodine do času, kým maloletá nie je schopná sa sama živiť. Je nepochybné, že maloletá nemá možnosť zabezpečiť príjem, aby mohla uspokojovať svoje i keď len základné potreby, a preto vyživovacia povinnosť naďalej trvá. V danom prípade je preto výška výživného upravená i s prihliadnutím na to, že aj matka je povinná v rovnakom rozsahu ako otec finančne prispievať na výživu maloletej. V tej súvislosti treba zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Otec maloletej uviedol, že jeho mesačné náklady na stravu a čiastočne aj na bývanie pre seba má v celkovej sume 802,- eur mesačne. Výživné určené súdom v sume 200,- eur mesačne na maloletú, na všetky jej potreby, je podľa názoru otca neprimerané. Tento názor otca nemožno ani pri najväčšej snahe prijať už len zo zistenia, že otec uviedol, že na telefón pre seba potrebuje 162,- eur mesačne a pokiaľ na dieťa má ako otec prispievať sumou 200,- eur mesačne, táto suma je podľa jeho názoru neprimeraná a podľa jeho názoru, dieťaťu by mala postačovať na všetky jeho náklady suma 150,- eur mesačne, teda nižšia suma, ako otec potrebuje na úhradu poplatku za svoj telefón (162,- eur). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V danej veci sa odvolací súd plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý správne a dostatočne zistil skutkový stav veci a správne právne posúdil danú vec. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že sú splnené podmienky pre určenie výšky vyživovacej povinnosti v sume 200,- eur na maloletú, ako je uvedené v rozsudku okresného súdu, s poukazom na vykonané dokazovanie a obsah spisu v predmetnej veci, z ktorého záver súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva. V danej veci odvolací súd neprihliadol na tvrdenie matky maloletej v podanom odvolaní, že výška výživného určená súdom prvého stupňa 200,- eur mesačne je neprimeraná. Z uvedených ustanovení Zákona o rodine totiž vyplýva, že otec je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam, ale najmä, aby pri plnení vyživovacej povinnosti zo strany matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletej. Príjem otca umožňuje platiť výživné v sume 200,- eur mesačne tak, ako určil prvostupňový súd a táto sumu je dostatočná na úhradu potrieb maloletej vo veku 3 a pol roka. Výšku vyživovacej povinnosti možno zmeniť, pokiaľ nastane zmena pomerov na strane rodičov alebo maloletého dieťaťa v prípade, ak začne navštevovať materskú školu, alebo základnú školu, kedy nepochybne nastane zmena pomerov na strane maloletej, čo bude odôvodňovať zvýšenie výživného na maloletú. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť tvrdenia matky maloletej, že súd neskúmal dostatočne skutkový stav veci a nemala možnosť sa vyjadriť vo veci. Pokiaľ matka v konaní namietala, že nemá dostatok finančných prostriedkov a jej finančná situácia je omnoho horšia ako na strane jej manžela (poukázala na to, že ona poberá len rodičovský príspevok a otec má príjem v priemere 2.000,- eur mesačne a jeho životná úroveň je oveľa vyššia), touto námietkou a týmto nárokom matky sa nemôže súd zaoberať v konaní o určenie výživného, ale táto otázka by mohla byť riešená iba v konaní o vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi v zmysle § 71 Zákona o rodine a to iba v prípade, že by matka takýto návrh podala. V tomto konaní preto pre určenie výživného na maloletú nie je rozhodujúca finančná situácia matky vo vzťahu k predpokladanej zásadne rovnakej životnej úrovni oboch manželov. Preto odvolací súd neriešil otázku predloženú matkou a namietanou v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa sa nezaoberal tým, do akej situácie sa dostala matka v dôsledku opustenia spoločnej domácnosti otcom. Ak si otec maloletej a tiež manžel matky maloletej neplní riadne vyživovaciu povinnosť voči manželke, má možnosť podať návrh na určenie výživného na manželku podľa § 71 Zákona o rodine a nie namietať v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa svoju zlú finančnú situáciu. Dôvodná bola námietka matky maloletej, že súd prvého stupňa nesprávne určil deň začatia plnenia vyživovacej povinnosti otca voči maloletej. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle uvedeného ustanovenia, deň začatia konania procesný predpis určuje ako deň, keď bol súdu doručený návrh na jeho začatie, resp. v prípade vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom, keď konanie možno začať aj bez návrhu a súd toto konanie začne, to bude deň vydania uznesenia o začatí konania bez návrhu. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to, či konanie bolo začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti. Zákon č. 36/2005 Z.z. doplnil do normatívneho textu podmienku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pokiaľ z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu a s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku. Zákon striktne vyžaduje preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa, aj v prípade, ak by sa v návrhu požadovalo výživné, napr. počnúc jedným dňom pred začatím konania. V prejednávanej veci návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 12.3.2014. Súd prvého stupňa zvýšil výživné od 1.9.2014, ale na základe čoho určil takto vyživovaciu povinnosť z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Odvolací súd na základe námietky matky v podanom odvolaní preskúmal napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa o určení začiatku plnenia vyživovacej povinnosti otca a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine a v súlade s týmto ustanovením určil výživné od podania návrhu na súd, teda od 12.3.2014 s prihliadnutím na to, že v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania, vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu s tým, že matka v odvolaní tiež namietala, že súd prvého stupňa nesprávne určil začiatok plnenia vyživovacej povinnosti. Zákon jednoznačne určuje, že výživné možno priznať odo dňa začatia súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine) a preto ak súd rozhodol inak, jeho povinnosťou bolo v odôvodnení jasne vysvetliť, aké skutočnosti odôvodňujú určiť výživné od iného dátumu ako určuje zákon. Postup súdu prvého stupňa preto nebol správny a bol v rozpore s ustanovením § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom, pokiaľ ide o deň začatia vyživovacej povinnosti podľa § 220 O.s.p. zmenil. Súd prvého stupňa nesprávne postupoval aj pokiaľ ide o určenie zročného výživného a preto odvolací súd aj v tomto súvisiacom výroku rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil a zročné výživné za obdobie od 12.3.2014 do 18.9.2014 spolu v sume 1.248,88 eur uložil otcovi zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám matky maloletej. Zročné výživné v sume 1.248,88 eur tvorí výživné za obdobie od 12.3.2014 do 18.9.2014 (marec 2014 - 129,- eur, apríl až august 2014 - 1.000,- eur a september 2014 - 119,88 eur ). Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V danej veci odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil výrok o zročnom výživnom tak, že zročné výživné od 12.3.2014 do 18.9.2014 vyčíslil v sume 1.248,88 eur a uložil otcovi zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keď otec nežiadal splácanie zročného výživného podľa § 160 ods. 1 O.s.p. Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. ak súd povolí plnenie v splátkach musí vždy presnejšie určiť ich výšku a podmienky splatnosti a aj tento výrok musí náležite odôvodniť. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má povinnému priznať výhodu splátok bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť povinného a podobne. V danom prípade otec maloletej nežiadal zaplatiť zročné výživné v splátkach a pokiaľ vyplýva z obsahu spisu, príjem mu umožňuje platiť spolu s bežným výživným aj zročné výživné a to tak, že podľa názoru odvolacieho súdu výživné je určené pre maloleté dieťa, pre jeho výživu, na úhradu jeho odôvodnených nákladov a preto nie je možné určiť splátky v nižších sumách, aby nebola ohrozená jeho výživa. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prvoradá je vyživovacia povinnosť maloletého dieťaťa a až následne je možné zaoberať sa okolnosťami na strane povinného. Odvolací súd preto s prihliadnutím na uvedené v danej veci rozhodol podľa § 220 O.s.p. a rozsudok okresného súdu zmenil. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 221 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.