KAUZIS.SK
UznesenieKrajský súd Bratislava1. 7. 2015plný text

Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/251/2015 z 1. 7. 2015

CitáciaUznesenie Krajského súdu Bratislava z 1. júla 2015, sp. zn. 11CoP/251/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1314226448.3

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/251/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314226448
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1314226448.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, vo veci starostlivosti súdu o maloletého: F. K., J.. XX.XX.XXXX, G. K. XX,
G., zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Bratislava,
Vazovova 7/a, dieťa rodičov: S. K.Š., J.. XX.XX.XXXX, G. K. XX, G., a F. K., J.. XX.XX.XXXX, G. K.U.
XX, G., o vylovenie prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti, na odvolanie otca proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-35 a uzneseniu zo dňa
09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-15, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-15 sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-35 sa m e n í tak,
že prevzatie umiestneného maloletého F. K., J.. XX.XX.XXXX, G. K. XX, G. do ústavu zdravotníckej
starostlivosti: Detská Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava - H., X. X, G. nemá zákonné dôvody.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-35 rozhodol, že k prevzatiu
maloletého F. K., J.. XX.XX.XXXX do ústavu zdravotníckej starostlivosti: Detská fakultná nemocnica s
poliklinikou Bratislava - H.Á., X. X, G. došlo zo zákonných dôvodov. Žiadnemu z účastníkov právo na
náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa takto rozhodol po oznámení Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava -
H. X. X, G. z 08.12.2014, že dňa 05.12.2014 bol privedený za asistencie polície a prijatý na ich kliniku
proti súhlasu zákonných zástupcov maloletý F. K., stav ktorého si vyžadoval hospitalizáciu. Súd prvého
stupňa v zmysle § 191b O.s.p. uznesením z 09.12.2014, č.k. 37Pú/1/2014-13 začal konanie o vyslovenie
prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti maloletého, uznesením z 09.12.2014 č.k.
37Pú/1/2014-15 s poukazom na ustanovenie § 31 Zák. o rodine ustanovil maloletému v danom konaní
opatrovníka, a to Úrad práce sociálnych vecí a rodiny so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, následne v
konaní vypočul ošetrujúceho lekára, maloletého, kolízneho opatrovníka a po vykonanom dokazovaní
s prihliadnutím najmä na výsluch ošetrujúceho lekára dospel k záveru, že k prevzatiu maloletého do
ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Vec právne posúdil podľa § 191b ods.
3, 4, § 4 ods. 4, § 6 ods. 4, 6, 9, § 9 ods. 1, 2, 4 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O trovách
konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa o vyslovení prípustnosti prevzatia do ústavnej zdravotnej
starostlivosti a proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka podal v zákonnej lehote prostredníctvom
zvoleného právneho zástupcu maloletý, majúc za to, že v konaní ako aj pri rozhodovaní došlo k viacerým
zásadným pochybeniam, ktoré presne špecifikoval v dôvodoch svojho odvolania. Z uvedeného dôvodu
navrhol uznesenie o ustanovení opatrovníka zrušiť a uznesenie o vyslovení prípustnosti prevzatia



do ústavnej zdravotníckej starostlivosti zmeniť tak, že účastník konania nebol prevzatý do ústavu
zdravotníckej starostlivosti zo zákonných dôvodov.

Predmetné odvolanie odvolací súd uznesením z 22.12.2014 č.k. 11CoP/596/2014-91 bez vecného
preskúmania správnosti oboch napadnutých uznesení súdu prvého stupňa podľa § 218 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. odmietol dospejúc k záveru, že maloletý ako na udelenie plnomocenstva pre Advokátsku
kanceláriu S.. S. G., N..V..Q.., tak aj na podanie odvolania ako účastníka konania prostredníctvom ním
zvoleného právneho zástupcu nemal procesnú spôsobilosť.
Dňa 02.02.2015 podal proti obom uzneseniam súdu prvého stupňa odvolanie otec maloletého ako
zákonný zástupca účastníka konania, ktorý navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 09.12.2014
o ustanovení opatrovníka zrušiť a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 09.12.2014 zmeniť tak, že
účastník konania nebol prevzatý do ústavu zdravotníckej starostlivosti zo zákonných dôvodov. V zmysle
vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu z 22.12.2014, č.k. 11CoP/596/2014-91, ktorým odvolací
súd odvolanie maloletého ako podané neoprávnenou osobou odmietol, mal za to, že ak plnomocenstvo
udelené maloletým advokátovi bolo neplatné, advokát účastníka nezastupoval, ale účastníka v konaní
mal zastupovať a zastupoval on ako zákonný zástupca, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa s ním
aj konať, v prvom rade mu doručiť obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa. Tým, že súd prvého
stupňa napadnuté uznesenia mu ako zákonnému zástupcovi vôbec nedoručoval, mal za to, že ako
účastníkovi konania mu nikdy nemohla začať plynúť lehota na podanie odvolania. Z uvedeného dôvodu
bol toho názoru, že predmetné odvolanie je podané včas. Pokiaľ ide o dôvody odvolania zdôraznil, že
v danej veci došlo k niektorým zásadným pochybeniam tak zo strany ústavu, ako aj zo strany súdu. Za
zásadné pochybenia považoval to, že:

1/ ústav neoznámil prevzatie účastníka konania do ústavnej zdravotnej starostlivosti v zákonnej lehote,
čo je v rozpore s čl. 17 ods. 6 Ústavy SR a § 191a ods. 1 O.s.p.;
2/ súd z tohto zásadného pochybenia nevyvodil žiadne dôsledky a ani sa s týmto pochybením
nevysporiadal, hoci to účastník konania vyslovene namietal, čo je okrem iného v rozpore s článkom 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3/ na prevzatie účastníka konania v ústave zdravotnej starostlivosti neboli splnené zákonné podmienky;
4/ súd síce vypočul účastníka konania, ale v neprítomnosti jeho zákonného zástupcu a dokonca v
neprítomnosti kolízneho opatrovníka, ktorého mu zvolil, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1, s čl. 47 ods. 2
Ústavy SR a § 1,2 O.s.p.;
5/ súd nepoučil účastníka konania o jeho procesných právach, čo je v zjavnom rozpore s § 5 O.s.p.
zvlášť, ak sa jednalo o maloletého;
6/ súd vypočul ošetrujúceho lekára v neprítomnosti účastníka konania a jeho zákonného zástupcu,
dokonca v neprítomnosti kolízneho opatrovníka, ktorého mu zvolil, čo je v rozpore s čl. 47 ods. 2 a čl.
48 ods. 2 Ústavy SR;
7/ súd ustanovil účastníkovi konania kolízneho opatrovníka v rozpore so zákonom, v rozpore s § 191b
ods. O.s.p.a bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky podľa § 31 ods. 2 Zák. o rodine;
8/ súd vypočul kolízneho opatrovníka v neprítomnosti účastníka konania a jeho zákonného zástupcu,
čo je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR;
9/ súd sa obmedzil len na výsluch účastníka konania a ošetrujúceho lekára, ktorý bol navyše len
povrchný a formálny, vôbec nesmeroval k podstate veci a nevykonal ďalšie dôkazy, hoci ich účastník
konania navrhol, vykonané dôkazy v podstate vôbec nevyhodnotil;
10/ ako bolo uvedené, na prevzatie účastníka konania v ústave zdravotnej starostlivosti neboli splnené
zákonné podmienky. Účastník konania to výslovne namietal v podaní doručenému súdu 09.12.2014 o
8:50 hod., ktoré mal súd preukázateľne k dispozícii pred vydaním rozhodnutia. Súd sa nielenže splnením
podmienok prevzatia účastníka konania v ústave zdravotnej starostlivosti riadne vôbec nezaoberal, ale
sa vôbec nevysporiadal ani s argumentáciou účastníka konania. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je úplne nepreskúmateľné, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a § 157 ods. 2 O.s.p..

Podľa jeho názoru uvedené závažné pochybenia nemožno tolerovať ani vtedy, ak súd má na rozhodnutie
lehotu 5 dní, pretože pochybenia nie sú spôsobené nedostatkom času na rozhodnutie, ale nesprávnym
postupom súdu a súčasne v rozpore so samotnou podstatou a účelom konania podľa § 191a a nasl.
O.s.p.. Zdôraznil, že základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko významné,
že pri jeho výkone neprichádza do úvahy, a to ani zo strany súdov, jeho zužujúci výklad a ani také
formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené obmedzenie, či
dokonca popretie. To platí zvlášť v prípade, ak v konaní ide o mimoriadne významné základné právo a



to právo na osobnú slobodu. V nadväznosti na uvedený výpočet pochybení v odvolaní ďalej podrobne
rozobral jednotlivé vytýkané pochybenia z hľadiska aplikácie jednotlivých článkov Ústavy SR ( čl. 17 ods.
1, 6 ), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( č. 5, 6 ), Občianskeho súdneho poriadku
( § 191a ods. 1, 2, § 191b ods. 1, 2, 4 ), zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení v
neskorších predpisov ( § 6 ods. 9, § 9 ods. 4 ). V tejto súvislosti zdôraznil, že základnou podmienkou
obmedzenia osobnej slobody je zákonnosť. Táto sa vzťahuje tak na procesné aspekty obmedzenia
osobnej slobody, ako aj na samotné dôvody, pre ktoré k obmedzeniu osobnej slobody došlo. Ak došlo k
porušeniu zákonnosti v ktoromkoľvek z uvedených hľadísk, dotknutá osoba má právo na prepustenie. V
tejto súvislosti vo vzťahu k čl. 17 ods. 6 Ústavy SR, § 191a ods. 1 O.s.p. a § 9 ods. 4 zákona o zdravotnej
starostlivosti poukázal na to, že oznámenie o prevzatí do ústavnej starostlivosti je nevyhnutné oznámiť
súdu do 24 hodín od okamihu obmedzenia osobnej slobody, táto lehota je dodržaná len vtedy, ak je
oznámenie aj v tejto lehote doručené súdu. Ako vyplýva z obsahu oznámenia, k prevzatiu do ústavnej
starostlivosti došlo 05.12.2014 o 3.34 hod., z obsahu spisu vyplýva, že oznámenie bolo súdu doručené
08.12.2014 o 9.58 hod., tomuto podaniu nepredchádzalo faxové ani iné podanie. Bolo teda vylúčené,
aby súd rozhodol tak ako rozhodol. Súd teda nielenže opomenul zaoberať sa procesnými aspektami
zákonnosti detencie, ale navyše sa týmto aspektom odmietol zaoberať napriek tomu, že na to účastník
konania výslovne poukázal. Pokiaľ tak neurobil, porušil právo účastníka konania na súdnu ochranu
garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podotkol, že oznámenie podľa § 191a ods. 1 O.s.p. má vplyv
na začatie konania, od okamihu doručenia oznámenia totiž závisí, kedy sa súd začne prípustnosťou
obmedzenia osobnej slobody zaoberať. Zdôraznil, že oneskorené doručenie oznámenia obmedzenia
osobnej slobody súdu je vždy v neprospech účastníka, čo znamená, že k porušeniu práva účastníka
na súdnu ochranu došlo aj z tohto aspektu. Pokiaľ ide o dôvody pre obmedzenie osobnej slobody
mal za to, že tieto neexistovali ani neexistujú a tieto nevyplývajú explicitne ani implicitne z obsahu
oznámenia o prijatí. V oznámení je formulovaná len domnienka, ktorá nie je založená na žiadnych
konkrétnych skutočnostiach, čo pre obmedzenie osobnej slobody nepostačuje. Namietal aj procesný
aspekt výsluchu ošetrujúceho lekára, ktorý sa uskutočnil bez prítomnosti účastníka konania a jeho
zákonného zástupcu. Rovnako namietal aj samotný spôsob a obsah výsluchu účastníka konania, tento
sa konal v neprítomnosti jeho zákonného zástupcu, hoci je nepochybné, že išlo o maloletého. Čo sa týka
samotného obsahu výsluchu, súd sa vôbec nezameral pri výsluchu na podmienky prípustnosti prevzatia
do zdravotnej starostlivosti, je teda zrejmé, že výsluch ošetrujúceho lekára, ani účastníka konania
nemohol súdu poskytnúť základ pre rozhodnutie o zákonnosti prevzatia do zdravotnej starostlivosti v
ústave ani z hľadiska obsahového, ani z hľadiska procesného. Pokiaľ ide o výsluch účastníka konania,
namietal, že súd ho síce vypočul, ale v neprítomnosti zákonného zástupcu, dokonca v neprítomnosti
kolízneho opatrovníka, ktorého mu zvolil. Postup súdu je z tohto dôvodu nepochopiteľný. Na jednej
strane si uvedomoval potrebu ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka, pretože mu ustanovil
opatrovníka nad rámec zákona, resp. v rozpore s ním, ale v skutočnosti neumožnil ani opatrovníkovi,
ani zákonnému zástupcovi plniť účel zastúpenia, t.j. ochranu práv a oprávnených záujmov účastníka.
Pokiaľ ide o výsluch ošetrujúceho lekára, tohto tiež vypočul v neprítomnosti účastníka konania, jeho
zákonného zástupcu, dokonca v neprítomnosti kolízneho opatrovníka, pričom išlo o dôkaz, na ktorom
založil svoje rozhodnutie. Pokiaľ ide o samotný výsluch účastníka konania, ošetrujúceho lekára, tento
bol naviac povrchný, formálny, nesmeroval k podstate veci, a súd nevykonal ďalšie dôkazy, hoci ich
účastník konania navrhoval. V tomto smere poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I US
193/2013. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, ktoré súd vykonal ( výsluch chorého a ošetrujúceho lekára ),
súd sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na nepresnú rekapituláciu toho, čo uviedol ošetrujúci
lekár a účastník konania, vykonané dôkazy nevyhodnotil v zmysle § 132 O.s.p., takže odôvodnenie je
v zjavnom rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Rovnako poukázal na nálezy Ústavného súdu SR, rozoberajúce právo účastníka na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Vo vzťahu k uvedenému hodnotil odôvodenie uznesenia súdu prvého stupňa ako prejav
arbitrárnosti a svojvôle, keďže z obsahu odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, ako súd vzhľadom na zistený
skutkový stav posúdil splnenie zákonných podmienok prevzatia do ústavu, z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, ako sa vysporiadal s porušením ústavnej a zákonnej lehoty pre oznámenie o prevzatí do ústavu,
z odôvodnenia dokonca vôbec nie je zrejmé ani to, či bola splnená zákonná podmienka, že účastník
konania je nebezpečný pre seba alebo okolie alebo hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu.

Odvolací súd preskúmal obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa podľa § 212 ods.
2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a
dospel k záveru, že odvolanie zákonného zástupcu maloletého účastníka konania je čiastočne dôvodné.



Podané odvolanie otca maloletého, odvolací súd posúdil ako odvolanie podané oprávnenou osobou,
t.j. zákonným zástupcom maloletého. V tomto smere odvolací súd zotrváva na vyslovenom právnom
názore v uznesení z 22.12.2014, č.k. 11CoP/596/2014-91, že na udelenie plnej moci na zastupovanie v
konaní, ako aj na podanie odvolania nie je oprávnený maloletý účastník konania. Pokiaľ ide o posúdenie
včasnosti podania odvolania otcom maloletého, odvolací súd zo spisu zistil, že otcovi maloletého ako
zákonnému zástupcovi obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa doručované neboli, resp. súd
prvého stupňa ich doručil Advokátskej kancelárii S.. S. G. N..V..Q.., považujúc ho za právneho zástupcu
otca, nie za právneho zástupcu maloletého. Tým, že otcovi maloletého ako zákonnému zástupcovi neboli
predmetné uznesenia riadne doručené, treba mať za to, že mu neplynula lehota na podanie odvolania, z
ktorého dôvodu po doručení napadnutých uznesení odvolanie podané otcom maloletého ako zákonným
zástupcom odvolací súd posúdil ako odvolanie podané v lehote stanovenej ust. § 204 ods. 1 O.s.p.,
a to aj za situácie, že odvolanie bolo podané ešte pred doručením napadnutých uznesení. Aj za tejto
situácie totiž včasnosť podania odvolania je zachovaná.

Pokiaľ ide o odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol maloletému v konaní ustanovený
kolízny opatrovník, toto odvolací súd posúdil ako vecne správne. S námietkou uvedenou v odvolaní,
že maloletému v danom konaní nebol dôvod ustanoviť kolízneho opatrovníka z dôvodu, že maloletý v
konaní zákonného zástupcu mal, ako aj z dôvodu, že medzi záujmami maloletého a jeho otca nebol a
nie je žiaden rozpor, sa odvolací súd nestotožnil. Vychádzal pritom z právnej úpravy uvedenej v ust. §
81 ods. 1, 4 O.s.p.. Konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej
starostlivosti je osobitným druhom konania, ktorého podmienky upravuje ust. § 191a a nasl. O.s.p..
Pokiaľ účastníkom takéhoto konania je maloletý účastník, vzťahujú sa na neho príslušné ustanovenia
konania starostlivosti o maloletých, ktorým zo zákona je súd povinný poskytnúť zvýšenú ochranu. Vo
všeobecnosti je možné uviesť, že v konaní účastníkom ktorého je maloleté dieťa, toto v konaní zastupujú
rodičia ako zákonní zástupcovia, s výnimkou prípadov, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu,
ak zákonný zástupca nemôže z vážnych dôvodov maloleté dieťa zastúpiť alebo ak je tu možná kolízia
záujmov. Za kolíziu záujmov sa považuje stav, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu
záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tými istými
rodičmi navzájom. V takomto prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v
konaní alebo pri určitom úkone zastupovať. Vychádza pritom z dikcie ust. § 31 ods. 2 Zák. o rodine,
pričom v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia stačí existencia aj len potenciálnej možnosti,
že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. V danej veci potenciálna
možnosť rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým na to, aby bol maloletému v záujme zvýšenej
ochrany jeho práv v konaní ustanovený opatrovník podľa § 31 ods. 2 Zák. o rodine, bola podľa názoru
odvolacieho súdu dostatočne preukázaná tým, že rodičia maloletého sú rozvedení, matka, ktorej bol
maloletý na čas po rozvode manželstva zverený do osobnej starostlivosti podľa vyjadrenia ošetrujúceho
lekára pri prijatí dala ústny súhlas na hospitalizáciu, otec súhlas nedal. Pokiaľ súd prvého stupňa o
takejto informácii získanej od ošetrujúceho lekára pri jeho výsluchu dňa 08.12.2014 mal vedomosť,
nepochybil, keď maloletému v konaní v zmysle § 31 ods. 2 Zák. o rodine ustanovil opatrovníka a to
orgán sociálnoprávnej ochrany detí.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 09.12.2014, č.k.
37Pú/1/2014-15, ktorým bol ustanovený maloletému v konaní opatrovník ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o uznesenie súdu prvého stupňa ktorým vyslovil, že k prevzatiu maloletého Iva Pospíšila došlo
zo zákonných dôvodov, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. V tomto smere podané odvolanie posúdil
ako dôvodné.

Ako prvoradou zásadnou otázkou, majúcou vplyv ako na konanie, tak aj na rozhodnutie vo veci samej
sa odvolací súd zaoberal, či v konaní bola splnená podmienka ust. § 191a ods. 1 O.s.p..

Podľa § 191a ods. 1 O.s.p. ústav vykonávajúci zdravotnícku starostlivosť, v ktorom sú umiestňované
osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je povinný oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého
obvode ústav je, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho písomného súhlasu (pokiaľ
ide o umiestnenie maloletého, bez súhlasu jeho zákonných zástupcov ).



Článok 17 ods. 6 Ústavy SR zákon stanovuje, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej
zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín
oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestení rozhodne do 5 dní.

Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení, súčasťou konania vo veci zákonnosti prevzatia
do ústavnej zdravotníckej starostlivosti musí byť aj preskúmanie otázky, či zdravotnícke zariadenie
splnilo svoju povinnosť oznámiť súdu prevzatzie chorého bez súhlasu do 24 hodín od obmedzenia
slobody chorého prevzatím do ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Zmeškanie tejto lehoty platná právna
úprava neumožňuje odpustiť. Odpustením zmeškania lehoty by sa v tomto prípade závažne porušila
ochrana osobnej slobody garantovaná v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a oslabila by sa
právna istota, že k obmedzeniu osobnej slobody dôjde jedine v súlade so zákonom. Ak súd zistí, že k
oznámeniu prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti došlo neskôr ako v ústavou predpísanej
lehote, prevzatie do ústavu zdravotníckej starostlivosti nie je v súlade s Ústavou SR, ani Občianskym
súdnym poriadkom ( viď nález Ústavného súdu SR, sp.zn. I ÚS 79/93 ).

V danej veci podľa obsahu spisu maloletý F. K. bol prijatý na Kliniku detskej psychiatrie DFNsP, X.
X, G., dňa 05.12.2014 o 3.34 hod.. Uvedená skutočnosť nesporne vyplynula z oznámenia o prevzatí
chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu, ako aj z výsluchu ošetrujúcej lekárky
S.. S. K. dňa 08.12.2014. V danom prípade od okamihu prevzatia umiestneného, t.j. od 05.12.2014 od
3.34 hod. začala ústavu plynúť 24 hodinová lehota, v ktorej bol povinný neodobrovoľnú hospitalizáciu
umiestneného oznámiť súdu a uplynula dňa 06.12.2014 o 3.34 hod.. Tým, že ide o zákonnú lehotu,
ktorú nemožno predĺžiť, na posúdenie včasnosti oznámenia ústavu nemožno aplikovať ust. § 57 O.s.p. o
počítaní lehôt tak, ako si to zrejme vyložil ústav, ktorý oznámenie podal súdu dňa 08.12.2014 o 9.58 hod.
( najbližší pracovný deň ). Tým, že si ústav svoju povinnosť danú mu čl. 17 ods. 6 Ústavy SR, ako aj ust.
§ 191a ods. 1 O.s.p. nesplnil, odvolací súd konštatuje, že prevzatie maloletého F. K., J.. XX.XX.XXXX
do ústavu zdravotníckej starostlivosti: Detská Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava - H., X. X,
G. nemá zákonné dôvody.

Pre postup v zmysle § 220 O.s.p. mal odvolací súd splnené podmienky konštatujúc, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa nie je vecne správne z dôvodu, že súd prvého stupňa vec po právnej
stránke nesprávne právne posúdil ( 191a ods. 1 O.s.p., čl. 17 ods. 6 Ústavy SR). Pokiaľ ide
o ďalšie námietky uvedené v odvolaní, týmito sa odvolací súd s poukazom na vyslovený právny názor
vo vzťahu k porušeniu základnej podmienky pre konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu
zdravotníckej starostlivosti už nezaoberal.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm.
c/ O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam