Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 22CoE/59/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404897480 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Glončáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1404897480.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., proti povinnému M.. U. L., H.P. XX, XXX XX Y., pre pohľadávku vo výške 284,80 Eur istiny s prísl. a trovy exekúcie, vedenej súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom Cipárom so sídlom v Exekútorskom úrade Vazovova 9, 811 07 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave, č. k. 15Er/58/2004-83 zo dňa 05.03.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave, č. k. 15Er/58/2004-83 zo dňa 05.03.2014 p o t v r d z u j e . Krajský súd v Bratislave návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV v Bratislave uznesením č. k. 15Er/58/2004-83 zo dňa 05.03.2014 zastavil exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len EP) a oprávnenému ani povinnému nepriznal právo na náhradu trov exekučného konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že v zmysle žiadosti zo dňa 04.02.2004 bolo súdnemu exekútorovi dňa 10.02.2004 vydané poverenie č. XXXX XXXXXX na vykonanie exekúcie pod sp. zn. 15Er/58/2004 na základe notárskej zápisnice č. P. XXXX/XXXX, P. XXXXXX/XXXX zo dňa 07.11.2003. Uznesením č. k. 15Er/58/2004-30 zo dňa 12.04.2012 súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Uznesením č. k. 21CoE/251/2012-45, zo dňa 09.10.2012 Krajský súd v Bratislave uznesenie súdu č. k. 15Er/58/2004-30 zo dňa 12.04.2012, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ktorý následne uznesením č. k. 15Er/58/2004-67 zo dňa 29.04.2013 opätovne rozhodol a exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE/107/2013-77 zo dňa 29.10.2013. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že o trovách exekúcie, ktoré si súdny exekútor uplatnil podaním doručeným súdu dňa 06.12.2013 vo výške 439,64 EUR vrátane DPH, rozhodne dodatočne samostatným rozhodnutím. Oprávnenému súd nepriznal náhradu trov exekučného konania, pretože v konaní nebol úspešný a povinnému preto, že si ich neuplatnil, a preto mal súd prvého stupňa za to, že mu ani žiadne nevznikli. Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že účastníkovi bola odňatá možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. § 241 ods. 2 písm. a) zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 237 písm. f) O.s.p., súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo, nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému. Oprávnený mal ďalej za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade predmetnej úpravy, ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie Smernice 93/13/ ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, v zmysle čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Konštatoval, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Oprávnený taktiež navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. exekučné konanie prerušil a súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu. ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnený tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, v zmysle ktorého účastník má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V uvedenom náleze súd konštatoval tiež, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Podľa názoru odvolateľa je potrebné Súdny dvor EÚ požiadať aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu "neprijateľná zmluvná podmienka" v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy. Oprávnený na záver uviedol, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva - najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Ex. por. a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka - mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Osobitne, oprávnený považuje za potrebné doplniť k dôvodu (odňatie možnosti konať pre súdom), že: 1) Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď bol podľa zákona povinný tak učiniť. 2) Podľa ust. § 58 ods. 2 EP v znení účinnom od 01.01.2013, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnuté pre objasnenie veci. 3) V danom prípade s poukazom na vyššie uvedené ako aj na prijatú judikatúru Súdneho dvora EÚ bolo nevyhnutné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie, čo sa nestalo. 4) Žiadal preto odvolací súd aby napadnuté uznesenie v súlade s § 221 ods. 1 písm. f), O.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že notár má povinnosť pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel zachovávať náležitú právnu starostlivosť. Z toho dôvodu štát prevzal na seba povinnosť za škodu pri výkone notárskej činnosti, čo právne zadefinoval v ust. § 40 Notárskeho poriadku. Na základe uvedeného notár pri výkone svojej funkcie „ex offo“ povinne posúdil súlad úkonu pred spísaním samotnej Notárskej zápisnice obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže preto štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenie smerujúce k zamedzeniu účinku vydanej notárskej zápisnice. Na základe uvedeného má za to, že exekučný súd už nebol oprávnený preskúmavať súlad notárskej zápisnice s právnymi predpismi. Exekučný súd preto konal nad rámec zverenej právomoci, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 2 EP, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi možnosť konať pred súdom a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu ( ust. § 41 ods. 2 písm. c/ EP). Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. § 36 Notárskeho poriadku, ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Inými slovami, ak notár neodmietne vykonať úkon ( ak v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu zverenej činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje ust. § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Oprávnený v odvolaní ďalej poukázal na povinnosť dodržiavať princíp zákazu diskriminácie, pričom je nutné aplikovať tento princíp na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený v odvolaní, uviedol, že nie je možné súhlasiť so záverom súdu o neprijateľnej podmienke pri udelení plnomocenstva z dôvodu, že povinný uvedeným dojednaním (splnomocnenie na uznanie prejavu) neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Taktiež sa domnieva, že plnomocenstvo nie je možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nie je možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok, obsiahnutých v § 53 Občianskeho zákonníka. Ďalej sa odvolateľ zaoberal v podanom odvolaní rôznymi závermi, ktoré neboli predmetom vydaného uznesenia pri zastavení exekúcie. Predmetné rozhodnutie žiadal zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. konanie prerušiť a predložiť hore uvedené prejudiciálne otázky. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie odvolaním a podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že vydané rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Odvolací súd z predloženého spisu mal preukázané, že Okresný súd Bratislava IV v Bratislave dňa 10.02.2004 pod č. XXXX*XXXXXX poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára postupom podľa § 45 EP. Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je notárska zápisnica spísaná notárom G.. A. Ď. v P., na B. S. Č.. XX vedená pod č. k. P. XXXX/XXXX, P. XXXXXX/XXXX zo dňa 07.11.2003, ktorá obsahuje Osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku v celkovej výške 13.283.00,- Sk (440,91 EUR) s prísl., ktorý splatí do 14.11.2003 a súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou. Uvedené vyhlásenie urobil D.. Y. Ž., r. č. XXXXXX/XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX E. na základe substitučnej plnej moci zastupujúceho Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, Advokátska kancelária Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava, konajúceho na základe splnomocnenia tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice v mene povinnej osoby. Právnym titulom predmetnej notárskej zápisnice bola Úverová zmluva č. XXXXXXX uzatvorená dňa 09.04.2003, ktorou bol zo strany oprávneného poskytnutý povinnej osobe úver vo výške 12.000,00,- Sk (398,33 EUR). Uznesením č. k. 15Er/58/04-30 zo dňa 12.04.2012 súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 21 CoE/251/2012-15 zo dňa 09.10.2012 uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 15Er/58/04-30 zo dňa 12.04.2012 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne súd prvého stupňa uznesením č. k. 15Er/58/2004-67 zo dňa 29.4.2013 opätovne rozhodol a exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE/107/2013-77, zo dňa 29.10.2013. Odvolací súd sa predovšetkým ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002). Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2012 zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej." Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie. Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil dve prejudiciálne otázky. V danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky považuje odvolací súd za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje, t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie, je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedený v § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nie je možné vykladať absolútne za každých okolností. V tomto prípade odvolací súd po oboznámení sa s predloženým otázkami zo strany odvolateľa dospel k záveru, že nie je potrebné tieto otázky predkladať, navyše tieto už boli premetom prejednania a boli zodpovedané vo veci T. D. D. W. proti W. D. D. H. ( W. -XXX/XX) a vo veci A. C. T. a H. T. (W. -XXX/XX až W.-XXX/XX). Preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej konštatuje, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bola zastavená exekúcia, bolo vydané na základe zákonného predpokladu, a to predchádzajúceho vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Keďže evidentne rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú nadobudlo právoplatnosť, postup súdu prvého stupňa, keď následne uznesením zastavil exekúciu je potrebné považovať za zákonný podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Súd v následnom uznesení o zastavení exekúcie je už viazaný vyriešenou otázkou neprípustnosti exekúcie a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli súd k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú. Obmedzí sa len na konštatovanie, že exekúcia je právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásená za neprípustnú, čo je zákonným predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Oprávnený už využil možnosť brojiť proti záveru o dôvode neprípustnosti predmetnej exekúcie podaním odvolania proti uzneseniu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Tým, že rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie je právoplatné, nastal stav viazanosti exekučného súdu jeho skorším rozhodnutím a teda ide aj o prípad nemožnosti rozhodnúť inak. Ani ďalšie nové dôvody, pre ktoré má byť exekúcia prípustná, by nemohli zvrátiť záver súdu o jej neprípustnosti, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti (k čomu došlo právoplatným rozhodnutím súdu o vyhlásení neprípustnosti exekúcie) spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na základe uvedeného, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správne. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol postupom podľa § 224 ods. 1 OSP s tým, že takéto trovy úspešnému účastníkovi nevznikli, a preto o nich bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 druhá veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.