Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/46/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407200532 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1407200532.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: A.T. - REALITY s.r.o., J. Hollého 11, 934 01 Levice, IČO: 36 365 769, zastúpený JUDr. Alexander Kuchárik, so sídlom Levice, J. Hollého 11, proti žalovaným: 1/ Š. D., 2/ T. D., N.. Š., obaja bytom U. XX, U., obaja zastúpení JUDr. Martinom Janáčom, advokátom, so sídlom Wilsonova 3, Bratislava v konaní o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 19.12.2012, č.k. 32C/65/2007-290, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 19.12.2012, č.k. 32C/65/2007-290 p o t v r d z u j e . O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že právny úkon kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcou Z.. J. D. a kupujúcimi Š. D. a T. D. dňa 10.10.2004, vklad vlastníckeho práva povolený pod číslom T. XXXX/XX dňa 06.12.2004, ktorou predávajúca previedla na kupujúcich byt č. X/XX nachádzajúci sa na X. R. bytového domu na I.. H.. D., R.. Č.. XXX pre katastrálne územie Y. s príslušenstvom a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a pozemku je voči žalobcovi právne neúčinný. Súd prvého stupňa v predmetnej veci prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 13.11.2008, pod č.k. 32C/65/2007-102 tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovaných v 1/ a 2/ rade zaviazal zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne i trovy konania. Odvolací súd na odvolanie žalovaných uznesením č.k. 15Co/16/2009-135, zo dňa 02.12.2009 prvé rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom súdu prvého stupňa uložil zistiť, v akej hodnote mala Z.. D. majetok ku dňu podpísania kúpnopredajnej zmluvy a to na základe účtovných dokladov, dodacích listov, prípadne realizovaných zákazok, príp. na základe zásob na sklade z dôvodu, že ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také krátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Ten, kto odporuje, musí preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, pričom nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo zrejmé, či v čase uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu - t.j. kúpnej zmluvy, mala Z.. D. ako dlžníčka majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd prvého stupňa v súvislosti s doplnením dokazovania naznačeným odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomika, riadenie podnikov a uložil mu určiť všeobecnú cenu podniku dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade a určiť výšku aktív a pasív tohto podniku, resp. ich rozdiel ku dňu 10.10.2004. Okrem iného znalec v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku potreboval súpis krátkodobého hnuteľného a nehnuteľného majetku, stav pohľadávok a záväzkov, vrátane úverov a pôžičiek, stav bankových účtov a stav zásob. Tieto mu však neboli predložené a preto znalecký posudok nebolo možné vypracovať, tiež i vzhľadom na časový odstup a absencie podkladov k vypracovaniu znaleckého posudku od Z.. D., súd prvého stupňa upustil od vykonania tohto dôkazu, keď mal za to, že výsledky doplneného dokazovania predstavujú dostatočný podklad pre opätovné rozhodnutie vo veci. Vo veci opätovne vykonal dokazovanie výsluchom žalovaných v 1/ a 2/ rade, svedkyne Z.. J. D. - dcérou žalovaných v 1/ a 2/ rade, svedka N. U. - druha Z.. J. D., svedkyne Z.. T. E. - zamestnankyne žalobcu, T. obchodného K., ktorá zodpovedala za uzavreté odberateľské zmluvy, oboznámil sa so spisom súdu prvého stupňa v Galante, sp. zn. 8Cb/37/2004, s exekútorským spisom exekútora JUDr. Milana Strieška, č. spisu Ex 2048/05. Zároveň sa súd prvého stupňa oboznámil i s daňovým priznaním Z.. D. za rok 2004, so zmluvou o zamestnaneckom úvere M.- XX/XX, ako aj listinným dôkazom - S. X. U. U. zo dňa 15.10.2003 a zo dňa 07.09.2004, pričom vec právne posúdil podľa ust. § 42a ods. 1 a 2, § 42b ods. 1 - 4 OZ. Súd po vyhodnotení dokazovania v predmetnej veci dospel k záveru, že žalovaní, ktorých zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať súdu, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel svojej dcéry ukrátiť svojho veriteľa, toto bremeno neuniesli. Žalovaní sú rodičia dlžníka žalobcu - Z.. J. D., voči ktorej má žalobca vymáhateľnú pohľadávku. Hoci žalovaní v 1/ a 2/ rade nežili so svojou dcérou v spoločnej domácnosti v rozhodnom čase, kedy došlo k uskutočnenému právnemu úkonu sa pravidelne stretávali. Svojej dcére pomáhali so zabezpečovaním starostlivosti o deti, vozili ju s deťmi na lekárske vyšetrenia a pomáhali jej aj finančne. Navyše obaja žalovaní potvrdili aj skutočnosť tvrdenú svedkom U., že svojej dcére pomáhali aj v súvislosti s jej podnikateľskými aktivitami, keď žalovaný v 1/ rade vykonával montáže na základe zákaziek jeho dcéry a žalovaná v 2/ rade pomáhala v dielni, kde šila. Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že medzi nimi okrem príbuzenského vzťahu existoval aj blízky vzťah. O takomto charaktere ich vzťahu svedčí aj skutočnosť, že po prevode bytu, ktorý bol predmetom odporovaného právneho úkonu, ich dcéra byt zostala naďalej užívať a motiváciu k takémuto úkonu vysvetľoval žalovaný v 1/ rade práve tým, že chceli dcére pomôcť s bývaním. Z dokladov založených v spise súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku so sídlom Levická 1288/16, 925 01 Vráble, sp. zn. Ex 2048/05, ako aj z výpovedí svedkyne Z.. D. súd zistil, že v r. 2004 žalovaná prestávala byť v rámci svojich podnikateľských aktivít schopná uhrádzať záväzky vyplývajúce jej z jej obchodnoprávnych vzťahov a v rozhodnom čase nemala okrem bytu v jej vlastníctve žiadny hodnotnejší majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu. Do pozastavenia jej živnostenského oprávnenia vo februári 2005 jej dlhy narástli na sumu 1.781.678,51 Sk, pričom pohľadávky vykazovala iba v celkovej výške 144.838,05 Sk. Z.. D. nepoprela, že o celkovej výške záväzku voči žalobcovi vedela už od decembra r. 2003, ktorú skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Z.. E., z výpovede vyplynulo pre rozhodnutie vo veci zásadné zistenie, že v apríli r. 2004 Z.. E. p. U.T., (ktorý vzhľadom na zdravotné problémy jeho družky a ich syna v tom čase na základe plnej moci fakticky vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia Z.. D.) výslovne upozorňovala na to, že pristúpia k vymáhaniu pohľadávky žalobcu súdnou cestou. Svedkyňa Z.. E. súčasne opísala reakciu p. U. tak, že uviedol, že nebude z čoho, pretože byt Z.. D. vlastní jej otec (čo sa však v danom čase ešte nezakladalo na pravde). Uvedené tvrdenie Z.. E. časovo korešponduje so skutočnosťou, vyplývajúcou z výpovede Z.. D., že práve v apríli r. 2004 začali vyvíjať snahy o prevod predmetného bytu v jej vlastníctve, ktoré ona, zhodne so svedkom U. odôvodňovali snahou o prefinancovanie nevýhodného zamestnaneckého úveru, ktorý jej bol poskytnutý pri kúpe bytu. Tak žalovaný v 1/ rade, Z.. D., ako aj svedok U. zhodne tvrdili, že Z.. D. hrozila predčasná splatnosť úveru, alebo prekvalifikovanie úveru na bežný úver s vyššou úrokovou sadzbou. Nakoľko však tento úver bol prekvalifikovaný na bežný úver na základe Dodatku č. 1 k Zmluve o zamestnaneckom úvere č. M. XX/XX už zo dňa 17.10.2003, tvrdená hrozba, vyžadujúca si urýchlené riešenie v apríli r. 2004, t.j. po uplynutí už takmer pol roka od jeho prekvalifikovania, resp. v októbri r. 2004 (kedy malo byť pristúpené k zmluve o flexihypotéke s T. U. a napokon došlo k uzavretiu odporovaného právneho úkonu), t.j. po uplynutí takmer celého roku, vyznieva toto tvrdenie účelovo. O prekvalifikovaní úveru sa žalovaní v 1/ a 2/ rade museli dozvedieť, keďže z Dodatku č. 2 k Zmluve o poskytnutí zamestnaneckého úveru č. M.-XX/XX vyplýva, že pristúpili ako dlžníci k záväzku z uvedenej zmluvy. Listy X. U. zo 07.09.2004 a 28.09.2004, na ktoré poukazoval právny zástupca žalovaných, a ktoré mali podľa neho potvrdzovať problémy Z.. D. zo splácaním zamestnaneckého úveru za takýto dôkaz rozhodne nemožno považovať, keďže oba listy predstavovali iba výzvy na vyrovnanie debetného zostatku na bežnom účte, v celkovej výške 4.975,- Sk, a rovnako upozornenie na vymáhanie súdnou cestou smerovalo k vymáhaniu sumy vo výške zisteného debetu, a rozhodne nie k realizácii záložného práva na byt, keďže v tom čase boli všetky splátky úveru riadne strhávané z účtu Z.. D.. V súdnom konaní bol teda nespochybniteľne aj na základe svedeckej výpovede Z.. E. preukázaný úmysel dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade ukrátiť svojho veriteľa (t.j. žalobcu). Ten mal súd za preukázaný aj tým, že v čase overenia podpisov zmluvných strán odporovaného právneho úkonu (28.10.2004 a 29.10.2004) bol už Z.. D. doručený platobný rozkaz Okresného súdu Galanta sp. zn. 7Rob 81/04 (25.10.2004), proti ktorému nepodala včas odpor a na jej neskoršie tvrdenie o jeho podaní sa ako na nevierohodné neprihliadalo. Rovnako úmysel ukrátiť veriteľa vyplýval i zo skutočnosti, že z dohodnutej kúpnej ceny bola žalovanými v 1/ a 2/ rade fakticky ich dcére poskytnutá iba časť zodpovedajúca výške nesplateného zostatku zamestnaneckého úveru, hoci hodnota bytu bola ešte vyššia než dohodnutá kúpna cena a to bez ohľadu na tú skutočnosť, že ich dcéra nevyžadovanie doplatenia zvyšku kúpnej ceny od rodičov odôvodňovala s prihliadnutím na to, že jej nepretržite finančne vypomáhajú, z čoho možno vyvodzovať, že takéto konanie chcela odôvodňovať morálnymi dôvodmi. Navyše súd prvého stupňa poukázal i na ďalšie rozpory spochybňujúce obranu žalovaných, keď vo svojom prvom vyjadrení k návrhu tvrdili, že kúpou predmetnej nehnuteľnosti chceli svojej dcére pomôcť kvôli finančným problémom, ktoré mala so splácaním zamestnaneckého úveru, poskytnutého za účelom kúpy bytu. Neskôr svoje konanie odôvodňovali predovšetkým nevýhodnosťou uvedeného úveru po ukončení jej zamestnaneckého pomeru s veriteľom, pričom tvrdili, že nevedeli o žiadnych dlhoch ich dcéry. Žalovaný v 1/ rade však vo svojej výpovedi v inom kontexte potvrdil, že dcéra mala v tom čase finančné problémy. Uvedené rozpory rovnako spochybňujú vierohodnosť tak výpovedí žalovaných v 1/ a 2/ rade, ako aj svedkov Z.. D. a p.U.. Rovnako ako nevierohodné súd vyhodnotil aj tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že dcére navrhol prevod nehnuteľnosti sám, keďže z obsahu pripravovanej zmluvy o flexihypotéke s T. U. vyplýva, že už samotný úver, o ktorý mali žalovaní 1/ a 2/ požiadať, aby pomohli dcére predčasne splatiť zamestnanecký úver, mal byť poskytnutý formou hypotekárneho úveru, t.z. za účelom kúpy predmetnej nehnuteľnosti, ktorá mala byť súčasne zaťažená záložným právom. Rovnako súd zaznamenal rozpory vo výpovediach žalovaného v 1/ rade, ktorý tvrdil, že ho so žiadosťou o vybavenie si úveru oslovila jeho dcéra, ktorú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj Z.. D. a p. U., ktorý tvrdil, že takéto riešenie im navrhol sám žalovaný v 1/ rade. Rozporuplné bolo aj tvrdenie Z.. D., že otca požiadala, aby si rodičia vzali úver, pričom však vedela, že otec sa nerád zadlžoval a preto by ho o prípadnú inú finančnú pomoc nežiadala. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že bytová situácia Z.. D. v období od apríla do konca roku 2004 nebola ohrozená a nevyžadovala okamžité riešenie, či už formou predčasného splatenia zamestnaneckého úveru, ktorý jej bol poskytnutý za účelom kúpy bytu, alebo formou prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu. Konečný termín splatnosti tohto úveru bol dohodnutý na 06.03.2013 a zostal nezmenený aj po prijatí Dodatku č. 1 k Zmluve o zamestnaneckom úvere č. M. XX/XX zo dňa 17.10.2003. Finančné prostriedky získané predajom bytu boli použité na splatenie zamestnaneckého úveru, t.j. k uspokojeniu pohľadávky iného veriteľa, ktorá síce vznikla skôr ako pohľadávka navrhovateľa, avšak ktorá sa stala splatnou až po právoplatnosti platobného rozkazu Okresného súdu Galanta 7Rob 81/04. K jej predčasnej splatnosti došlo až po dobrovoľnom uzavretí dodatku č. 2 k Zmluve o zamestnaneckom úvere č. M. XX/XX. Splátky úveru dcéra žalovaných podľa pôvodného splátkového kalendára riadne uhrádzala, pričom z listov X. U., G..Y.. nevyplýva, že by mala problém s ich úhradou. I v prípade, ak by súd akceptoval tvrdenia žalovaných o výlučnom presvedčení o nevýhodnosti zamestnaneckého úveru, muselo im byť v prípade ich presvedčenia o tom, že sa ich dcére v podnikaní darí, nápadné, že má problémy so splácaním úveru a situáciu sa snaží riešiť ich prostredníctvom. Svedkyňa Z.. D. vo svojej výpovedi uviedla, že rodičom povedala, že ako fyzická osoba, slobodná matka dvoch detí a živnostníčka nespĺňala podmienky na poskytnutie úveru. Z kontextu jej výpovede vyplynulo, že rodičia sa s takýmto vysvetlením uspokojili a nepýtali sa jej, či má problémy s podnikaním a nezisťovali ani dôvod ukončenia prevádzky štúdia na Š. I.. Žeby žalovaní v 1/ a 2/ rade ako rodičia Z.. D. prejavili záujem o výsledky podnikateľskej činnosti ich dcéry, ktorá bola zdrojom jej obživy nevyplynulo ani z ich výpovedí. Naopak tvrdili, že nemali z čoho usudzovať akékoľvek jej problémy. Súd má však za to, že takýmto pasívnym postojom nevynaložili náležitú starostlivosť o to, aby spoznali úmysel ich dcéry ukrátiť svojich veriteľov. Všetky uvedené skutočnosti vo vzájomných súvislostiach navodzujú skutkový i právny záver, že konanie žalovaných v 1/ a 2/ rade a ich dcéry, v dôsledku ktorého došlo k prevodu nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníčky žalobcu došlo k naplneniu predpokladov k úspešnému uplatneniu právnej neúčinnosti v návrhu odporovaného právneho úkonu v zmysle § 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Sama Z.. D. sa vo svojej prvej výpovedi pred súdom prvého stupňa vyjadrila tak, že v čase uzavretia napadnutej zmluvy žiadny iný hodnotnejší majetok nemala. Hoci v priebehu ďalšieho konania bola obrana žalovaných založená na poukazovaní na hodnotnejšie zariadenie bytu a štúdia, v ktorom Z.. D. vykonávala podnikanie, a ktorý považovala za svoj vlastný majetok ako fyzickej osoby, v tejto súvislosti súd poukázal jednak na skutočnosť, že väčšina zhodne so svedkom U. opísaných hnuteľných vecí by bola z exekúcie vylúčená s poukazom na ust. § 115 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, nakoľko išlo poväčšine o veci, ktoré povinná nevyhnutne potrebovala na uspokojovanie hmotných potrieb svojich a svojej rodiny. Hoci ostatné hnuteľnosti, ktoré by z uvedeného zariadenia boli exekúciou postihnuteľné (napr. TV, DVD prehrávače, obrazy, koberce atp.) neboli oficiálne spísané a ich opis zo strany oboch svedkov nebol dostatočne určitý, javí sa súdu ako absolútne zrejmé, že tie veci by mali v súhrne hodnotu rádovo maximálne v desiatkach tisícov korún. Vychádzajúc z daňového priznania Z.. D. za r. 2004, ktoré podávala podľa stavu k 31.12.2004, t.j. dva mesiace a tri týždne po podpise napadnutej zmluvy, resp. dva mesiace po overení podpisov na zmluve, by však pri výške jej dlhov 1.681.977,- Sk a zápornom rozdiele účtovného majetku a záväzkov vo výške 1.372.047,- Sk, bolo možné z ostatného súkromného majetku opísaného povinnou v tomto konaní, vrátane dodatočne spísaného majetku exekútorom vo výške 80.727,50 Sk, uspokojiť iba absolútne zanedbateľnú časť jej celkových dlhov v danom období. Hoci sa nepodarilo z dôvodu nedostatočnej súčinnosti povinnej vykonať znalecké dokazovanie k zisteniu jej majetku k 10.10.2004 v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, má súd prvého stupňa za to, že z vykonaného dokazovania je možné vzhľadom na krátky časový odstup od tohto obdobia k obdobiu, ku ktorému existujú oficiálne relevantné údaje (daňové priznanie) jednoznačne ustáliť, že už v rozhodnom čase bola povinná vo výraznom predĺžení. Z výsledkov vykonaného dokazovania teda súd prvého stupňa zistil, že majetok dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade ako dlžníčky žalobcu v čase vykonania napadnutého právneho úkonu za zohľadnenia jej preukázaných značných dlhov, na ktoré súd musí prihliadať (viď rozhodnutie NS ČR zo dňa 21.12.2000, sp. zn. 21Cdo 2426/99) nepostačoval na plné uspokojenie pohľadávky žalobcu, pričom sama Z.. D. vo svojej výpovedi uviedla, že žiadny majetok väčšej hodnoty v tom čase nevlastnila. Čo sa týka poukazovania na čl. 4 ods. 1 posledná veta kúpnej zmluvy zo dňa 14.11.2002, uzavretej medzi žalobcom a Z.. D. (založenou v súdnom spise OS Galanta sp. zn. 8Cb/37/04), o ktorý právny zástupca žalovaných oprel svoj názor, že nakoľko z uvedeného článku zmluvy vyplýva, že tovar poskytnutý na jej základe zostáva až do jeho úplného zaplatenia majetkom predávajúceho, a teda žalobca ako vlastník mohol s uvedeným tovarom nakladať podľa vlastného uváženia a kedykoľvek si ho celý, prípadne jeho časť prevziať, resp. žiadať späť, čím mohlo dôjsť k uspokojeniu jeho pohľadávky, súd bol toho názoru, že uvedená klauzula nemala vplyv na existenciu záväzku dlžníčky žalobcu zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, ktorý bol ďalej použitý v podnikaní Z.. D., oprávnenej s tovarom takýmto spôsobom nakladať a v zmysle § 446 Obchodného zákonníka po jeho predaji tretej osobe vlastnícke právo k tovaru mohla previesť na tieto osoby aj ako nevlastníčka. Rovnako z nej nemožno vyvodzovať výlučný spôsob uspokojenia pohľadávky žalobcu a i eventuálna možnosť takéhoto uspokojenia je pochybná, nakoľko hoci svedok U. vo svojej výpovedi uviedol, že časť tovaru poskytnutého žalobcom Z.. D. je zložený v garáži, Z.. D. uviedla, že tovar bol použitý v podnikateľskej činnosti. Navyše mal súd za to, že hodnota v podnikaní nevyužitého tovaru pochádzajúceho od žalobcu by sa mala prejaviť v skladových zásobách, čo potvrdila aj samotná svedkyňa Z.. D.. Skladové zásoby však k 31.12.2004 boli v hodnote iba 53.008,- Sk. Rovnako súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k predmetnému konaniu rozpory ohľadom výšky pôžičky poskytnutej žalovanými v 1/ a 2/ rade ich dcére pri zakúpení predmetného bytu, na ktorú skutočnosť upozorňoval právny zástupca žalobcu a preto túto skutočnosť rovnako bližšie neskúmal. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd považoval návrh na určenie neúčinnosti odporovaného právneho úkonu voči žalobcovi za plne dôvodný a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Zároveň žiadali, aby súd vrátil žalovaným preddavok vo výške 1.500,- eur a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1/ a 2/ rade trovy prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Žalovaní v 1/ a 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu mali za to, že zo všetkých dôkazov vykonaných v priebehu prvostupňového konania vyplýva, že dlžníčka - dcéra žalovaných disponovala majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, minimálne podstatná časť istiny, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa, že pri určení zmenšenia majetku dlžníka je nutné prihliadať na celkovú výšku jeho záväzkov, keď s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2426/99, ak dlžník má napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom majetok na uspokojenie veriteľa, nie je dôvod na vyhovenie odporovacej žaloby. Takýmto majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník získal z predaja svojich vecí. Mali za to, že obchodný majetok dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade k 31.12.2004 predstavoval 309.930,- Sk, pričom dcéra žalovaných vlastnila aj osobný majetok, ktorý by bol spôsobilý exekúcie, ale nebol exekútorom spísaný, pričom jeho hodnota mohla byť maximálne v desiatkach tisícov korún, tiež stav pokladne ku dňu 10.10.2004 bol vo výške 288.680,05 Sk a zostatok na bankovom účte vo výške 2.562,30 Sk. Dokonca roka boli dcére žalovaných v 1/ a 2/ rade uhradené pohľadávky vo výške 318.411,- Sk, pričom z takéhoto majetku mohla byť uspokojená žalobcova pohľadávka. Uviedli, že stav záväzkov dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade je viac ukazovateľom účtovným, sám osebe nevylučuje existenciu majetku, ani nevylučuje možnosť uspokojenia pohľadávky. Tiež ani samotný záporný rozdiel medzi aktívami a pasívami ešte neznamená, že tu majetok dostačujúci na uspokojenie žalobcovej pohľadávky neexistoval. Uviedli, že aj v exekučnom konaní, viac ako rok po odporovateľnom právnom úkone, bol zistený hnuteľný majetok dlžníčky vo výške 80.727,50 Sk a pohľadávky vo výške 144.838,05 Sk, pričom pohľadávky dlžníčky boli súdnym exekútorom prikázané žalobcovi na jeho účet. Mali za to, že súd prvého stupňa sa správne nevysporiadal ani so skutočnosťou, že dodaný tovar bol a je vlastníctvom žalobcu a nebol dcére žalovaných v 1/ a 2/ rade odobratý. Obdobne nebol odobratý ani tovar, ktorý bol údajne omylom dcére žalovaných dodaný v mesiaci apríl 2004, hoci dodávanie tovaru bolo po decembri 2003 zastavené. Odobratím tohto tovaru by tiež mohli byť pohľadávky žalobcu aspoň čiastočne uspokojené. Aj keby nedošlo k prevodu predmetného bytu a splátky úveru by boli splácané i naďalej, žalobca by nemohol vzhľadom na zmluvné záložné právo k bytu v prospech X. U. T. U. reálne uspokojiť svoju pohľadávku z predaja tohto bytu. Zároveň žalovaní v 1/ a 2/ rade uviedli, že napádajú výrok súdu o trovách konania a to z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o vrátení zloženého preddavku na trovy spojené s vypracovaním znaleckého posudku. Zároveň uviedli, že voči výroku prvostupňového súdu o trovách konania podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. v podstate nenamietajú, avšak nepovažujú za správne, aby žalovaným bola až takú dlhú dobu zadržiavaná suma 1.500,- eur. K odvolaniu žalovaných v 1/ a 2/ rade sa písomne, podaním zo dňa 23.01.2013 vyjadril právny predchodca žalobcu, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a dospel k správnemu právnemu záveru. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi trovy odvolacieho konania. Žalovaní v odvolaní poukazujú na to, že dcéra žalovaných disponovala majetkom, ktorým by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, čiže oni sami sú si vedomí, že ich dcéra po prevode bytu na rodičov nedisponovala s takým majetkom, z ktorého by mohla byť uhradená pohľadávka žalobcu. Žalobca mal za to, že v konaní jednoznačne preukázal úmysel Z.. D. ukrátiť veriteľa, zároveň v konaní bolo preukázané, že Z.. D. v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nemala žiaden hodnotnejší majetok, čo i sama potvrdila na pojednávaní dňa 13.03.2008. Tvrdenie žalovaných, že dcéra žalovaných ku dňu 10.10. vlastnila aj osobný majetok, ktorý by bol spôsobilý exekúcie sa opiera len o rozporuplné tvrdenia Z.. D. a svedka U., ktorí do ukončenia dokazovania nepreukázali, čo vlastnili k 10.10.2004, keď z výpovede Z.. D. z 29.10.2010 síce vyplýva, že niečo ako bytové zariadenie mali, ale tieto tvrdenia neboli ničím preukázané, pričom sama Z.. D. potvrdila, že niektoré z týchto vecí predala, čo ale nikto nevie, kedy, komu a za čo, pričom ani znalcovi na jeho výzvu žiadne doklady nepredložila. Nepredloženie relevantných dokladov na ňou tvrdené skutočnosti nemôžu byť pripísané na ťarchu žalobcovi. Novým tvrdením žalovaných je to, že Z.. D. ku dňu 10.10.2004 disponovala v pokladni sumou 288.680,05 Sk, ako aj, že po 10.10.2004 do konca roka mala príjem z pohľadávok vo výške 318.411,- Sk. Tieto tvrdenia sú však absurdné a účelové, zavádzajúce a nezakladajúce sa na pravde. Tieto skutočnosti totiž žalovaní v 1/ a 2/ rade doteraz nespomenuli, v konaní ich nepreukázali, navyše X. U. U. G..Y.. nebola schopná vyrovnať k septembru 2004 nepovolený debet vo výške 4.975,89 Sk, pričom nie je zrejmé, prečo úver X. U. U. bola schopná dcéra žalovaných v 1/ a 2/ rade vyrovnať až zo sumy 370.000,- Sk, ktoré jej žalovaný v 1/ rade poukázal na účet v novembri roku 2004 a prečo sa tieto údaje neobjavili v daňovom priznaní Z.. D. za rok 2004. Tvrdenia žalovaného v 1/ a 2/ rade sú ničím nepreukázané účelové tvrdenia. Naopak súd prvého stupňa v rámci vykonaného dokazovania z daňového priznania Z.. D. za rok 2004 a to z výkazu majetku a záväzkov v jednoduchom účtovníctve fyzickej osoby podnikateľa zistil, že k decembru 2004, t.j. dva mesiace a tri týždne po podpise napadnutej kúpnej zmluvy, evidovala Z.. D. nulový dlhodobý nehmotný a hmotný finančný majetok. Hodnota zásob predstavovala len sumu 53.008,- Sk. Pohľadávky podnikateľky predstavovali 216.551,- Sk, krátkodobý finančný majetok predstavoval hodnotu 35.035,- Sk, z čoho 31.200,- Sk tvorili peniaze a ceniny a 3.835,- Sk účty v bankách. Majetok v súčte predstavoval 309.930,- Sk, v tejto sume bol však zahrnutý aj majetok spísaný súdnym exekútorom JUDr. Strieškom, ktorý uviedol nadobúdacie ceny jednotlivých vecí a preto ten finančný rozdiel medzi cenou uvedenou exekútorom a hodnotou uvedenou v daňovom priznaní. Zároveň na základe súdom vykonaného dokazovania z výkazu o príjmoch a výdavkoch z daňového priznania Z.. D. za rok 2004 zistil, že za bežné účtovné obdobie 2004 mala príjmy z predaja tovaru vo výške 278.648,- Sk, z predaja výrobkov a služieb vo výške 1.985.421,- Sk a ostatné príjmy 48.343,- Sk, pričom súčet príjmov predstavoval 2.312.412,- Sk. V bežnom účtovnom období mala výdavky vo výške 1.700.314,- Sk, pričom mínusový rozdiel medzi príjmami a výdavkami predstavoval mínus 439.088,- Sk. Takto zistený skutkový stav je v diametrálnom rozpore s ničím nepreukázanými účelovými tvrdeniami žalovaných a ich právneho zástupcu v tomto konaní. Stanovisko žalovaných, že stačilo aby Z.. D. mala majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu aspoň čiastočne uspokojená, nie je možné súhlasiť, pretože je v príkrom rozpore s judikátmi citovaných rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj s právnym názorom odvolacieho súdu. Speňaženie vecí spísaných súdnym exekútorom neprebehlo z dôvodu, že sa jednalo o nepredajné veci a preto nemalo žiaden právny význam navyšovať trovy exekučného konania. Zo strany žalobcu nebol odobratý žiaden tovar od Z.. D., nakoľko na sklade žiaden neexistoval, čo jasne vyplýva jednak zo súpisu vykonaného súdnym exekútorom JUDr. Strieškom, ako aj z výpovede Z.. D. z 13.03.2008 na strane 7, že tovar bol použitý v podnikateľskej činnosti. Zo strany žalovaných sa jedná len o umelé naťahovanie súdneho sporu s cieľom za každú cenu sa vyhnúť povinnosti uspokojiť pohľadávku veriteľa (žalobcu) bez ohľadu na navyšujúce sa náklady tohto konania. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie žalovaných v 1/ a 2/ rade v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2, v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1/ a 2/ rade nie je dôvodné. V priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 06.11.2014 žalobca navrhol v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p., aby na jeho miesto vstúpila do konania ako účastník na strane žalobcu spoločnosť A.T. - REALITY s.r.o., J. Hollého 11, 934 01 Levice, IČO: 36 365 769 z dôvodu, že po podaní návrhu došlo dňa 08.10.2013 k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným navrhovateľom a predmetnou spoločnosťou ako postupníkom, ktorej predmetom bolo odplatné postúpenie pohľadávky postupcu, nadväzujúcej na súdny spor na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. 32C/65/2007. Odvolací súd pripustil, aby na strane žalobcu vystúpila z konania spoločnosť interstil slovakia, k.s., v likvidácii a na jej miesto, aby vstúpila spoločnosť A.T. - REALITY s.r.o., J. Hollého 11, Levice s poukazom na ust. § 92 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. Podľa § 42a ods. 1 prvá veta Obč. zák. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Podľa § 42a ods. 2 Obč. zák. odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Podľa § 42a ods. 3 písm. a/ Obč. zák. odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osoby jemu blízkej; to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V zmysle citovaných ustanovení Obč. zák. sú podmienkami úspešnej odporovateľnej žaloby voči právnemu úkonu medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou jednak existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi; skutočnosť, že právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie tejto pohľadávky a platnosť ukracujúceho právneho úkonu dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť osoby uzatvárajúcej právny úkon s dlžníkom o tomto úmysle sa prezumujú. Zároveň musí byť dodržaná trojročná prekluzívna lehota na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorá pri právach vznikajúcich vkladom do katastra nehnuteľností, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Blízka osoba dlžníka, ktorá s ním uzavrela právny úkon, t. j. žalovaní v 1/ a 2/ rade, sa voči odporovateľnej žalobe môže úspešne brániť tým, že preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa, vzhľadom na vykonané dokazovanie správne dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené všetky kumulatívne podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 10.10.2004, uzavretej medzi Z.. D. ako dcérou žalovaných v 1/ a 2/ rade (predávajúca) a žalovanými v 1/ a 2/ rade (kupujúci), na základe ktorej žalovaní v 1/ a 2/ rade nadobudli vlastnícke právo k bytu č. X/XX, nachádzajúci sa na X R. bytového domu na ulici H.. D., v katastrálnom území Y. a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a pozemku. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec aj po právnej stránke správne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaným v 1/ a 2/ rade uvádza, že tieto nie sú dôvodné, a teda ani spôsobilé ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu jednoznačne vyplynulo, že pôvodný žalobca, v súčasnosti po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou A.T. - REALITY s.r.o., ktorého súd pripustil na strane žalobcu namiesto pôvodného žalobcu interstil slovakia, k.s., „v likvidácii“ so sídlom v Leviciach, má voči Z.. J. D., dcére žalovaných v 1/ a 2/ rade, ktorá je v zmysle § 116 Obč. zák. ich blízkou osobou, vymáhateľnú pohľadávku, keď v čase prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu s príslušenstvom pohľadávka žalobcu existovala a bola predmetom súdneho konania. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že platobným rozkazom zo dňa 05.10.2004 Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 7Rob/81/2004, v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 25.10.2005, sp. zn. 8Cb/37/2004 a v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/72/2005 zo dňa 27.05.2005 bola Z.. J. D. podnikajúca pod obchodným menom www.garniže.sk <http://www.garniže.sk>, so sídlom v Y.Č., H.. D. XX zaviazaná uhradiť žalobcovi sumu 400.036,50 Sk s 0,075 % úrokom z omeškania, ako aj náhrady trov konania. Pretože si dlžníčka dlh nesplnila dňa 05.08.2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie na Exekútorský úrad JUDr. Milana Striešku, ktorý pod sp. zn. Ex 2048/05 dňa 24.10.2005 vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Zároveň súd prvého stupňa zo spisu sp. zn. 8Cb/37/04 zistil, že Z.. J. D. predmetný platobný rozkaz prevzala dňa 25.10.2004. Odvolanie podané dňa 09.11.2004 proti výroku o trovách konania bolo odmietnuté uznesením zo dňa 25.01.2005, právoplatné dňa 08.03.2005. Zároveň Z.. D. dňa 18.02.2005 súdu oznámila, že v zákonnej lehote včas zaslala súdu odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uznala v plnom rozsahu výšku žalovanej istiny, avšak namietala uplatnený úrok z omeškania. Súd prvého stupňa považoval odpor za podaný až dňom 18.02.2005, teda ako oneskorene podaný ho odmietol, pričom toto uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č.k. 21Cob/72/2005-65 zo dňa 27.05.2005. Tým súd prvého stupňa v konaní jednoznačne preukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi Z.. D.. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesení zo dňa 02.12.2009, č.k. 15Co/16/2009-135 uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania uzavrel, že v konaní bol preukázaný úmysel Z.. D., dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade ukrátiť svojho veriteľa - žalobcu a to aj tým, že v čase overenia podpisov zmluvných strán odporovaného právneho úkonu bol už Z.. D. doručený platobný rozkaz súdu prvého stupňa sp. zn. 7Rob/81/04 z 25.10.2004, proti ktorému nepodala včas odpor a na jej neskoršie tvrdenie o jeho podaní sa ako na nevierohodné neprihliadalo. Zároveň súd prvého stupňa úmysel ukrátiť veriteľa videl i v skutočnosti, že z dohodnutej kúpnej ceny bola žalovanými v 1/ a 2/ rade fakticky ich dcére Z.. D. poskytnutá iba časť, zodpovedajúca výške nesplateného zostatku zamestnaneckého úveru, hoci hodnota bytu bola ešte vyššia, než dohodnutá kúpna cena a to bez ohľadu na tú skutočnosť, že Z.. D. nevyžadovala doplatenie zvyšku kúpnej ceny od rodičov z dôvodu, že rodičia jej nepretržite finančne vypomáhajú a takéto konanie chcela odôvodňovať morálnymi dôvodmi. Tiež sa odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí stotožniť s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalovaní v 1/ a 2/ rade nevynaložili náležitú starostlivosť na to, aby spoznali úmysel ich dcéry ukrátiť svojich veriteľov. Pokiaľ odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvého stupňa zistiť, v akej hodnote mala Z.. D. majetok ku dňu podpísania kúpnopredajnej zmluvy a to z dôvodu zistenia nemajetnosti dlžníka žalobcu, odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa po doplnení dokazovania a v dostatočnom rozsahu správne zistil skutkový stav veci. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovaných v 1/ a 2/ rade, že dlžníčka (ich dcéra) disponovala majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu (minimálne podstatná časť istiny) a že obchodný majetok dcéry žalovaných v 1/ a 2/ rade k decembru 2004 mal predstavovať sumu 309.930,- Sk je len účelové a ničím nepodložené. Naopak v priebehu prvostupňového konania súd prvého stupňa z dokladov založených v spise súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku zistil, že Z.. D. prestávala byť v rámci svojich podnikateľských aktivít schopná uhrádzať záväzky, v rozhodnom čase nemala okrem bytu žiaden hodnotnejší majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku žalobcu uspokojiť. Sama Z.. D. ako svedkyňa v konaní na súde prvého stupňa uviedla, že o výške záväzku voči pôvodnému žalobcovi vedela už od decembra roku 2003, túto skutočnosť potvrdila i vypočutá svedkyňa v konaní Z.. E.. Tvrdená hrozba Z.. D. a jej druha svedka U. o tom, že Z.. D. hrozila predčasná splatnosť úveru, alebo prekvalifikovanie úveru na bežný úver s vyššou úrokovou sadzbou, bolo len účelové, tak ako to podrobne vyhodnotil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Tiež odvolací súd poukazuje na doplnenie dokazovania súdu prvého stupňa pokiaľ sa týka majetku Z.. D., keď súd prvého stupňa vychádzal jednak z výpovede tejto svedkyne, ako aj z výpovede svedka U.. Zároveň z daňového priznania Z.. D. za rok 2004 správne súd prvého stupňa jednoznačne ustálil, že v rozhodnom čase bola povinná Z.. D. vo výraznom predĺžení a jej majetok nepostačoval na plné uspokojenie pohľadávky žalobcu, čo potvrdila na súde prvého stupňa i samotná Z.. D. vo svojej výpovedi, že majetok väčšej hodnoty v tom čase nevlastnila. Námietky žalovaných v 1/ a 2/ rade v odvolaní, že Z.. D. mala mať majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu aspoň čiastočne uspokojená, je ničím nepreukázaný a je v rozpore s vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa. Žalovaný v 1/ a 2/ rade v odvolacom konaní ničím nepreukázali svoje tvrdenia uvedené v odvolaní a predtým ani v priebehu prvostupňového konania a to za celé obdobie prvostupňového konania od roku 2007. Nakoľko v prejednávanej veci je ukracujúcim právnym úkonom kúpna zmluva uzavretá medzi Z.. D., dcérou žalovaného v 1/ a 2/ rade, ako predávajúcou a žalovanými ako kupujúcimi, t.j. právny úkon medzi osobami blízkymi, úmysel dlžníčky Z.. D. ukrátiť veriteľa a vedomosť žalovaných v 1/ a 2/ rade o tomto úmysle sa prezumujú a ich preukázanie nie je podmienkou úspešnosti odporovateľnosti. Túto právnu domnienku môžu žalovaní v 1/ a 2/ rade vyvrátiť jedine preukázaním, že úmysel ich dcéry ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať. Dôkazné bremeno teda zaťažuje žalovaných v 1/ a 2/ rade. Keďže úmysel dlžníka, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sú psychickým stavom, sami o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Tým môžu byť jedine skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu prejavuje navonok, a s ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom odvodiť. Odvolací súd má za to, že žalovaní v 1/ a 2/ rade neuniesli dôkazné bremeno a v konaní nepreukázali, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať úmysel ich dcéry ukrátiť žalobcu. Zákonná požiadavka náležitej starostlivosti pritom znamená, že dlžníkovi blízka osoba musí pri právnych úkonoch s dlžníkom vykonať, s ohľadom na okolnosti prípade a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú činnosť (aktivitu), aby sa z jej výsledku dozvedela o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Nie je pritom podstatné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny záväzok. Úspešná obrana žalovaných osôb blízkych dlžníkovi podľa § 42a ods. 1 Obč. zák. pri tom spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka krátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale jej tvrdenia o preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu dlžníka, ktorý tu v čase odporovaného právneho úkonu objektívne musel byť a išlo o náležitú starostlivosť. Žalovaní vedeli (vzhľadom na úzke väzby ich ako rodičov voči ich dcére), že predávajúca, dcéra žalovaných ako dlžníčka žalobcu sa zbavovala svojho majetku s cieľom vyhnúť sa povinnosť splniť si svoje záväzky. V čase prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu s príslušenstvom pohľadávka žalobcu existovala a bola predmetom súdneho konania. Dlžníčka žalobcu právny úkon uskutočnila v prospech žalovaných - svojich rodičov s cieľom ukrátiť žalobcu ako jej veriteľa, aby si nemohol od nej vymôcť svoju vymáhateľnú pohľadávku. Žalovaní museli poznať úmysel svojej dcéry, navyše v prípade blízkych osôb sa vedomosť druhej strany o úmysle predpokladá. Správne preto súd konštatoval, že žalovaní v 1/ a 2/ rade nevyvinuli náležitú starostlivosť vyžadovanú v ust. § 42a ods. 3 Obč. zák., pričom napriek tomu s ňou uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu. V konaní bolo na žalovaných v 1/ a 2/ rade, ako osobách blízkych dlžníkovi, aby si splnili dôkaznú povinnosť a navrhli také dôkazy, z ktorých by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k ich osobe. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K námietke žalovaných v 1/ a 2/ rade týkajúcich sa vrátenia preddavku na znalecké dokazovanie vo výške 1.500,- eur odvolací súd uvádza, že: túto časť odvolania posúdil podľa obsahu ako žiadosť žalovaných v 1/ a 2/ rade o vrátenie preddavku, pričom o trovách konania vrátane preddavku na znalecké dokazovanie bude rozhodovať súd prvého stupňa, aby nebola narušená dvojinštančnosť rozhodovania predmetnej veci, nakoľko voči takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí v súlade s ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.