Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/734/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407207236 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1407207236.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ W.na S., A. B., B. XX/XX, 2/ M. S., A. B., B. XX/XX, 3/ P. S., A. B., V. XXXX/XX, navrhovatelia 1/, 2/, 3/ zastúpení JUDr. Martou Vícenovou, advokátkou, AK Záhorácka 5478/15B, Malacky, proti odporcom: 1/ Q. Š., A. B., A. XXX, 2/ Z.R. Š., A. B., A. XXX, odporcovia 1/, 2/ zastúpení JUDr. Petrom Slezákom, advokátom, AK Riazanská 48, Bratislava, o určenie vlastníctva, za účasti Slovenskej republiky v zastúpení Slovenského pozemkového fondu, Bratislava, Búdkova cesta 36, ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/, na odvolanie odporcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 23. 9. 2014 č.k. 5C 154/2008 - 437 v spojení s opravným uznesením zo dňa 13. 10. 2014 č.k. 5C 154/2008 - 489, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením prvostupňového súdu zo dňa 13. 10. 2014 č.k. 5C 154/2008 - 489 z m e ň u j e tak, že návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ z a m i e t a. Navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sú p o v i n n í zaplatiť odporcom 1/, 2/ trovy konania v sume 199 € súdny poplatok za odvolanie a trovy právneho zastúpenia v sume 2.240,53 €, JUDr. Petrovi Slezákovi, advokátovi v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sú p o v i n n í zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov 1/, 2/ trovy konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 883,74 €, do troch dní od jeho právoplatnosti. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným ( v poradí tretím ) rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľov a určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území A., ktorá je na geometrickom pláne vyhotovenom V., J.. V. W., Bratislava, IČO : 40 656 179, dňa 23. 11. 2006, overeným J.. B. S., dňa 27. 11. 2004 a úradne overeným J.. V. V. dňa 7. 2. 2006 pod č. XXX/XX, označená ako parcela č. XXX/XX o výmere 3336 m2, orná pôda, patrí v podiele 1 do vlastníctva W. S. a v podiele 1 patrí do dedičstva po P. S., D. F. XX. XX. XXXX, N. A. B., B. Č.. XX. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 16. 3. 1948 bol vydaný Konečný prídelový plán zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. A. ( W. ) po bývalom vlastníkovi Ľ. K.olyim. Na jeho základe bola pridelená prídelcovi P. S. a jeho manželke Pauline pôdohospodárska pôda. Podľa Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorý vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave pod č. 1121/48-i/B zo dňa 2. 4. 1948 boli pridelené podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR P. S. a jeho manželke V.T., T.. F., Y. A. B., N. L., poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. W.N. o celkovej výmere 0,5000 ha vo vl. č. 106, časť parc. č. XXX, vo vl. č. 106, časť parc. č. XXX, vo vl. č. 106, časť parc. č. XXX, vo vl. č. 106, časť parc. č. XXX, označenej ako P. T.. Z identifikácie parciel vypracovanej Správou katastra Malacky zo dňa 22. 12. 2004 č.j. 2601/2004 súd zistil, že časť parciel č. XXX, XXX, XXX, XXX, ktoré predstavujú časť pridelených poľnohospodárskych nehnuteľností, označených ako roľa A3 roľa, zapísaných v PKV č. XXX P. XXX, je podľa stavu registra „C“ katastra nehnuteľností zapísaných ako parc. č. XXX/X - orná pôda na LV č. XXX a na LV č. XXX. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že odporcovia sa stali výlučnými vlastníkmi parcely č. XXX/X o výmere 10682 m2, orná pôda, pričom sa jedná o časť poľnohospodárskych nehnuteľností pridelených prídelcom P. S. a jeho manželke. Z parcely č. XXX/X vznikla odčlenením nová parcela č. XXX/XX o výmere 3336 m2 - orná pôda, ktorej vlastníkom sú v súčasnosti odporcovia 1/, 2/. Prídelca P. S. , N.. XX. X. XXXX, D. F. XX. XX. XXXX; jeho zákonnými dedičmi sa stali manželka - navrhovateľka 1/ a deti - navrhovatelia 2/ a 3/, čo súd prvého stupňa zistil z uznesenia Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 1D 6961/93. Z vykonaného dokazovania vyvodil súd prvého stupňa záver, že návrh navrhovateľov je dôvodný; prídelová listina bola a aj v súčasnosti je dokladom o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a je vkladuschopnou listinou spôsobilou pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Predmetný výmer nebol nikdy zrušený, resp. pridelený majetok nebol nikdy prídelcom odňatý a pridelený inej osobe. Preto kataster nehnuteľností v časti, ktorá nie je sporná, zapísal na základe prídelovej listiny vlastníctvo v prospech navrhovateľov. K námietke odporcov, že sporné nehnuteľnosti boli pridelené iným osobám, keďže vo Výmere o vlastníctve pôdy sú uvedené mená prídelcov S. P. P. V. V., T.. F., avšak v skutočnosti krstné meno navrhovateľky 1/ je W., T.. Š., prvostupňový súd poukazoval na osobné doklady navrhovateľky, predložené súdu a aj na obsah samotného Konečného prídelového plánu, v ktorom pri menách P. S. a manželka V., T.. F., je tento údaj opravený na W., T.. Š.K., s rovnakou adresou bydliska B., N. L.. Pokiaľ odporcovia spochybňovali platnosť Výmeru o vlastníctve pôdy, prvostupňový súd poukazoval na to, že Výmer má číslo, je v ňom uvedený bývalý vlastník, katastrálne územie, mená prídelcov, sú v ňom označené nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom prídelu, výmer je datovaný a podpísaný. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou odporcov, že sa navrhovatelia ( pôvodní ) svojho prídelu vzdali. Je síce pravdou, že bol podpísaný zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom, spísaný bývalým ONV Bratislava - okolie, poľnohospodárskym odborom zo dňa 26. 1. 1955, podpísaný p. S. - navrhovateľkou 1/, so správne uvedeným krstným aj rodným menom, v ktorom je uvedené, že v r. 1951 všetky role prevzalo JRD. Súd prvého stupňa argumentoval, že odňať prídel bolo možné len z dôvodov podľa § 23 ods. 2 nariadenia vlády č. 104/1945 Sb., o ktorý prípad však v danej veci nešlo. Z uvedeného ustanovenia navyše vyplýva, že právomoc rozhodnúť o odňatí prídelu patrila Povereníctvu pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu; takáto právomoc nepatrila národným výborom. Zákonné rozhodnutie o odňatí prídelu neexistuje. Odporcovia aj vedľajší účastník namietali, že navrhovatelia stratili vlastníctvo k nehnuteľnostiam z dôvodu vzdania sa vlastníctva samotnými prídelcami, resp. opustením veci, keď navrhovateľka 1/ a právny predchodca navrhovateľov 2/ a 3/ sa vzdali prídelu v prospech JRD, a to ku dňu 1. 1. 1951, čo vyplýva z prídelového plánu. Na základe vzdania sa prídelu vyhotovil Okresný národný výbor, pôdohospodársky odbor, Zápisnicu o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami. Podľa prvostupňového súdu tieto listiny preukazujú len tú skutočnosť, že JRD prevzalo v r. 1951 pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožňovať so vzdaním sa vlastníctva, prípadne s opustením veci. V zápise je poznámka odchádzajúceho prídelcu, že v r. 1951 JRD prevzalo všetky pozemky, čo nevyjadruje slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukazoval na historické obdobie, v ktorom bola listina podpísaná, v ktorom sa uskutočňovala kolektivizácia, spojená so znárodňovaním majetku a zakladaním poľnohospodárskych družstiev. Aj v predmetnej právnej veci išlo o jednostranný akt poľnohospodárskeho družstva, ktoré zabralo do užívania pôdu vlastníkov bez ohľadu na ich súhlas a nie o opustenie nehnuteľnosti vlastníkmi, resp. o vzdanie sa vlastníctva, ako tvrdili odporcovia. V prípade listiny - Osvedčenia vydaného obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bi zo dňa 25. 10. 1994 o tom, že nehnuteľnosti - ktoré sú predmetom sporu - prešli do vlastníctva štátu ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona č. 141/1950 Sb., v spojení s § 854 Obč. zák., podľa názoru prvostupňového súdu uvedené Osvedčenie nepreukazuje stratu vlastníctva prídelcov; nie je zrejmý dôvod, pre ktorý Obvodný úrad v Stupave dospel k tomu, že ide o veci, ktoré nepatria nikomu. Výmer o vlastníctve pôdy, ktorý preukazuje vlastníctvo prídelcov, nebol zrušený. Nakoľko dotknuté nehnuteľnosti sú v súčasnosti vedené ako vlastníctvo odporcov, navrhovatelia sa dôvodne domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z dokladov o uzavretí manželstva matky navrhovateľky 1/ a zo sobášneho listu navrhovateľky 1/ je zrejmé, že pri uvádzaní jej mena došlo k omylu; napokon v Konečnom prídelovom pláne je už nesprávne meno navrhovateľky 1/ opravené, aj jej rodné meno; správne meno navrhovateľky 1/ je uvedené aj v Zápise o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955. Vždy je pri ňom uvedené správne meno manžela navrhovateľky 1/. Po právnej stránke odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 868 Obč. zák., § 1 ods. 1 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR, § 1 ods. 1 nar. SNR č. 104/1946 Sb., § 119 písm.a/, § 110, § 132 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. ( zákona č. 141/1950 Sb. ) a § 80 písm. c/ O.s.p. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, a to za 8 úkonov právnej služby, poskytnutých advokátkou JUDr. Petrou Gúčikovou, resp. advokátom Ľubomírom Hnátom a ďalších 9 úkonov právnej služby poskytnutých advokátkou JUDr. Martou Vícenovou. Odmenu za jeden úkon právnej služby určil súd prvého stupňa v sume 81,33 €, vychádzajúc z hodnoty spornej nehnuteľnosti 1.661,02 €. Celkovú výšku trov právneho zastúpenia navrhovateľov vypočítal súd prvého stupňa v sume 1.452,65 €. Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním odporcovia 1/, 2/, domáhajúc sa buď jeho zmeny tak, že odvolací súd návrh navrhovateľov zamietne, prípadne ho zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporcovia 1/, 2/ vytýkali prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho postupom došlo k odňatiu práva odporcov na spravodlivú ochranu ich práv a oprávnených záujmov, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa nevykonal dôkazy listinou tak, ako to zakotvuje ust. § 129 ods. 1 O.s.p. Súd sa vôbec nevyjadril k otázke materiálneho vlastníctva, napriek tomu, že žalobný návrh znie na určenie vlastníctva, pritom materiálne vlastníctvo je odporcami namietané rovnako ako formálne vlastníctvo a napriek tomu, že z nižšie citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, že materiálne vlastnícke právo požíva ochranu v protiklade k dávno neefektívnemu výkonu bývalého vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa konal a rozhodol v rozpore s výslovnými pokynmi odvolacieho súdu v zmysle jeho uznesenia zo dňa 25. 6. 2013 č.k. 9Co 554/2012 - 358, keď sa nezaoberal a nevysporiadal so zásadnou otázkou dobromyseľnosti na strane odporcov ako nadobúdateľov označenej nehnuteľnosti. Odporcovia označili rozhodnutie prvostupňového súdu za voči nim zjavne diskriminačné, keď súd prvého stupňa úplne opomenul vziať do úvahy podstatné argumenty a nimi predložené dôkazy, ktoré sú spôsobilé privodiť vo veci rozhodnutie v prospech odporcov. Prvostupňový súd celkom ignoroval nadobudnutie vlastníctva pozemkov odporcami v dobrej viere; k dobromyseľnosti odporcov nevyslovil žiadny právny názor. Odporcovia v konaní preukázali, že pozemky nadobudli dobromyseľne na základe platnej zámennej zmluvy, na základe zápisu v katastri nehnuteľností, z ktorého bolo jednoznačné, že vlastníkom pozemkov je Slovenská republika, na základe toho, že v čase nadobúdania vlastníctva k pozemkom nikto nespochybňoval nie len právny, ale ani faktický stav držby, o predmetné pozemky nebol vedený žiadny súdny spor, nebol predmetom dedičského konania a nárok v tom čase nebol uplatnený ani v reštitučnom konaní. Na podporu svojej argumentácie odporcovia v odvolaní poukazovali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 zo dňa 27. 2. 2013, ktoré sa týka uprednostnenia princípu ochrany dobrej viery pred princípom ochrany pôvodného vlastníka „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“. Odporcovia ako nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú by bolo možné od nich s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemali, prípadne nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že Slovenská republika bola v čase prevodu nositeľom vlastníckeho práva. Zo strany rodiny S. došlo k podaniu návrhu na reštitučné konanie ohľadne časti predmetných pozemkov až dňa 14. 12. 2004, t.j. viac ako 31 mesiacov po tom, ako odporcovia v dobrej viere v roku 2002 nadobudli predmetnú nehnuteľnosť. Tým, že sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nezaoberal otázkou dobromyseľnosti odporcov, došlo k porušeniu práva odporcov na spravodlivú ochranu ich práv a oprávnených záujmov. Odporcovia zdôraznili, že aj keď spomínané uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 71/2011 zo dňa 27. 2. 2013 potvrdzuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere aj od nevlastníka, sú presvedčení, že oni predmetné pozemky nadobudli od Slovenskej republiky ako vlastníka. Odporcovia predložili prvostupňovému súdu viaceré listinné dôkazy, preukazujúce, že Československý štát ( resp. jeho neskorší právny nástupca Slovenská republika ) nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom. Súd prvého stupňa sa s predloženými dôkazmi buď nezaoberal vôbec alebo ich vyhodnotil výslovne diskriminačne. Prvostupňový súd nijako nespochybnil, že dôkazy predložené odporcami sú verejnými listinami, a to konkrétne Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955, ďalej Zoznam odišlých prídelcov, ďalej Rozhodnutie ONV Bratislava - okolie, odbor pôdohospodárstva č. Pôd/1961 zo dňa 13. 2. 1961 a Osvedčenie Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25. 10. 1994. Napriek tomu na ne ako na verejné listiny nehľadel a buď ich vyhodnotil zle alebo ich nevyhodnotil vôbec. Odporcovia považujú za rozhodujúce, že vyššie uvedené listiny sú verejnými listinami. Ak teda uvedené listiny boli vydané k tomu oprávnenými subjektami a obsahujú všetky podstatné náležitosti, majú povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Predložené listiny sú potom verejnými listinami a všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Súd je viazaný daným rozhodnutím správneho orgánu ( Rozhodnutím ONV Bratislava - okolie zo dňa 13. 2. 1961 č. Pôd/1961 o pridelení všetkých tam uvedených pozemkov do vlastníctva Čsl. štátu ) potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele. Táto skutočnosť je podľa odporcov rozhodujúca, bez ohľadu na to, či súd považuje za preukázané alebo nie, že navrhovatelia predtým prídel opustili. Svoju argumentáciu odporcovia podporili poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Sžo 234/2010 zo dňa 13. 7. 2011, ako aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. US 249/2012. Rozhodnutie ONV Bratislava - okolie č. Pod/1961 zo dňa 13. 2. 1961 je verejnou listinou, ktorá preukazuje, že predmetné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu. Ak ide o verejnú listinu, súd musí rešpektovať vlastníctvo Čsl. štátu vo verejnej listine uvedené a nemôže skúmať platnosť alebo neplatnosť tejto listiny. Odporcovia namietali aj vyhodnotenie listiny, a to Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955; uvedená listina obsahuje výslovné tvrdenia o : a/ zápise o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom, b/ prídelca S. P. a manž. W., rod. Š. opúšťa prídel..., c/ nový nadobúdateľ : JRD Borinka preberá prídel od 1. 1. 1951, d/ pripomienky odchádzajúceho prídelcu : V roku 1951 všetky role prevzalo JRD. Z uvedených konštatovaní v predmetnom zápise nevyplýva, že by sa prídelcovia vzdávali iba užívania nehnuteľností, prípadne, že by JRD všetky role prevzalo iba do užívania. Dodnes nebol produkovaný jediný dôkaz o tom, že by k prevzatiu pozemkov zo strany JRD pred vyše 60 rokmi došlo násilím. Svoj argument o vzdaní sa prídelu podporili odporcovia poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 465/2000. Odporcovia v tejto súvislosti uviedli, že v zmysle vyhl. ministerstva pôdohospodárstva a výživy č. 507/1950 Ú.v. prešlo na Okresné národné výbory oprávnenie vykonávať vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami; Okresný národný výbor Bratislava - okolie na základe tohto oprávnenia vykonal vyúčtovanie, o čom svedčí zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955. Zápis je opatrený pečiatkou ONV, ako aj pečiatkou MNV, tiež podpisom prídelcu. Ide o platnú verejnú listinu, ktorá potvrdzuje prejav vôle prídelcov o vzdaní sa prídelu. Žiadna zo strán v konaní neargumentovala tvrdením, že bol prídel Okresným národným výborom prídelcom odňatý, ako sa tým zaoberal súd prvého stupňa vo svojom rozsudku. Odporcovia v odvolaní trvali na tom, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že vlastnícke právo prídelcov zostalo zachované. Uvedené potvrdzuje aj záver Ústavného súdu SR, vyjadrený v uznesení sp. zn. PL.ÚS 23/1998 z 1. 7. 1999. Prvostupňový súd pochybil, keď sa nezaoberal tým, že od r. 1951 až do doby, keď už manželia Š. mali predmetné pozemky vo svojom vlastníctve, manželia S. žiadnym spôsobom nenapĺňali obsah vlastníckeho práva, t.j. pozemky nedržali, neužívali, nepožívalo plody a úžitky, nenakladali s nimi a už vôbec pozemky neobhospodarovali, ako im ukladal zákon č. 141/1951 Zb. ( Občiansky zákonník ), neplatili dane ani poistné, ako im ukladal výmer. Navrhovatelia, aj keby v minulosti prejavili vôľu držať alebo užívať predmetný pozemok, sa nemôžu vyhovárať ani na totalitný režim, ktorý by im podľa ich výkladu nedovolil užívať pozemok, pretože od r. 1989 až do r. 2004, teda ani 15 rokov po zmene spoločenských pomerov, sa o pozemok nijako nezaujímali a keď v r. 2003 urobili vo vzťahu k pozemku prvý právny úkon, mali ho už od r. 2002 vo vlastníctve odporcovia na základe platne uzatvorenej zámennej zmluvy so štátom. Odporcovia osobitne v odvolaní namietali rozhodnutie o trovách konania, pretože navrhovateľom v rámci priznanej náhrady trov právneho zastúpenia priznal odmenu za úkony v konaní na základe nesprávne podanej žaloby, pretože od 27. 3. 2007 až do 4. 6. 2012 sa navrhovatelia pred súdom nesprávne domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti označené ako parc.č. XXX/XX pre kat. úz. A., im patria v podieloch po 1/3-ine. Uvedenú nesprávnosť, ktorú namietali odporcovia a na ktorú poukazoval aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 9Co 356/2010 - 275 zo dňa 29. 9. 2011, navrhovatelia odstránili až zmenou žalobného návrhu dňa 20. 12. 2013. Úkony právnej služby vykonané v konaní pred súdom na základe pôvodného žalobného návrhu nemožno považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva. Takýmito by mohli byť teoreticky len tie trovy, ktoré vznikli po návrhu na zmenu žalobného petitu, t.j. od 4. 6. 2012. Napokon si odporcovia uplatnili právo na náhradu trov ako prvostupňového, tak i odvolacieho konania. Na odvolanie odporcov 1/, 2/ sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane odporcov 1/, 2/ tak, že sa s odvolaním odporcov stotožnil, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd návrh navrhovateľov zamietne, prípadne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vo vyjadrení vedľajší účastník na strane odporcov poukazoval na to, že predmetom konania sú poľnohospodárske pozemky, ktoré ex lege boli dňom účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, t.j. dňom 24. 6. 1991 vo vlastníctve SR, v správe Slovenského pozemkového fondu. SPF použil na preukázanie vlastníckeho práva SR všetky právne listiny, z ktorých bolo preukázané, že sa jedná o majetok Slovenskej republiky. Slovenská republika zastúpená SPF ako vlastník bola týmto oprávnená prevádzať vlastnícke právo k spornému pozemku. V súlade s argumentáciou odporcov 1/, 2/ poukazoval vedľajší účastník vo svojom vyjadrení na to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s predloženými dôkazmi, keď opomenul vziať do úvahy rozhodnutie správnych orgánov ako ONV Bratislava - okolie, odbor pôdohospodárstva č. Pôd/1961 zo dňa 13. 2. 1961, Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955, Osvedčenie Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25. 10. 1994, ktoré potvrdzujú nadobudnutie spornej nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Vedľajší účastník tiež súhlasí s odvolaním odporcov a má za to, že vyššie uvedené listinné dôkazy je potrebné považovať za verejné listiny, ktoré preukázali, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu. Tiež vyjadril názor, že právny režim vlastníctva sporného pozemku sa spravuje príslušnými reštitučnými zákonmi ako zákonmi špeciálnymi, ktoré majú prednosť pred všeobecnou právnou úpravou. Právny nárok navrhovateľov tak mal vychádzať z reštitučných predpisov. Navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sa ústne k odvolaniu odporcov 1/, 2/ vyjadrili tak, že navrhovali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, trvali na tom, že majú naliehavý právny záujem na určení ich vlastníctva, nakoľko inak nemôžu dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Žiadali priznať im tiež náhradu trov odvolacieho konania. Písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 23. 1. 2015 ( č.l. 495 a nasl. spisu ) predložili odporcovia 1/, 2/ fotokópiu mimoriadneho dovolania podaného na Najvyšší súd SR Generálnym prokurátorom SR v obdobnej veci ( mimoriadne dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 237/2011 zo dňa 30. 1. 2012 ), v ktorej bolo podobne potrebné riešiť otázku opustenia prídelov, absenciu dôkazu - nedoložených prídelových listín, vyhodnotenia Zápisnice o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami. Odporcovia v uvedenom písomnom podaní poukazovali na to, že súd prvého stupňa vychádzal z existencie Konečného prídelového plánu zo dňa 16. 3. 1948 v kat. úz. A., ktorý uznal za právne relevantný, zrejme aj ako verejnú listinu, avšak obsah tohto prídelového plánu svedčí jednoznačne v prospech odporcov. V uvedenom prídelovom pláne je uvedené, že navrhovatelia - P. S.B. a jeho manželka - sa vzdali prídelu, pričom ich mená boli prečiarknuté a ako prídelca bolo uvedené JRD. Sudca pochybil v tom, že nebol oprávnený skúmať obsah tejto listiny ani vyvrátiť zápisy v nej uvedené; mohol listinu prijať len ako celok s uvedeným obsahom alebo ju vyhodnotiť ako nulitný akt. Súd prvého stupňa ale postupoval tak, že prijal túto Listinu za rozhodný dôkaz, ale podstatný obsah tejto listiny vyhodnotil plne opačne, v prospech navrhovateľov a v neprospech odporcov. Jej obsah o vzdaní sa prídelu P. S. a jeho manželkou nijako nevzal do úvahy a ani ho nevyvrátil. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm.a/ O.s.p. ), na ktorom zopakoval dokazovanie podľa § 129 ods. 1, § 213 ods. 3 O.s.p., a to čítaním listinných dôkazov : - Výmer o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX - i/B zo dňa 2. 4. 1948 ( č.l. 6 spisu ) - Návrh prídelového plánu č. A.-XXXX/XX - i zo dňa 16. 3. 1948 ( č.l. 10 spisu ), - Uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek vo veci prejednania dedičstva po P. S. N.. XX. X. XXXX, D. XX. XX. XXXX sp. zn. 1D 6961/93, Dnot 11/94, č.l. 27 spisu ), - Sobášny list, osvedčujúci uzavretie manželstva P. S.Ú. P. W. S., rodenej Š., F. XX. XX. XXXX ( č.l. 29 spisu ), - Zoznam odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním v kat. úz. A. ( č.l. 43 až 45 spisu ), - Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26.1. 1955 ( č.l. 46 spisu ). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu odporcov 1/, 2/ je nutné priznať úspech. Z predmetu konania vymedzeného v prejednávanej právnej veci žalobným petitom je nepochybné, že navrhovatelia sa domáhajú svojich nárokov žalobou o určenie v zmysle ust. § 80 písm.c/ O.s.p. Prvostupňový súd správne preto riešil otázku existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení; jeho právny záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení považuje odvolací súd za správny. V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania ( žalobou ) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o : a/ osobnom stave, b/ splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. K tomu, či je daný právny záujem na určení, súd prihliada z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. V súdenej právnej veci bolo sporné, či sa navrhovatelia môžu domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to určením vlastníckeho práva podľa § 80 písm.c/ O.s.p. za situácie, ak mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučných predpisov. Uvedená právna otázka bola opakovane riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to nejednotne. V zmysle rozhodnutia NS SR zo dňa 17. 2. 2011 sp. zn. 3Cdo 205/2009, podľa ktorého „otázku vzťahu reštitučných zákonov a všeobecných právnych predpisov ( Občianskeho zákonníka ) riešili viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ( napr. sp. zn. 5Cdo 36/1999, 4Cdo 111/1999 ) a dospeli v nich k zhodnému právnemu názoru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva, prípadne žalobou na vydanie veci. Rovnaké závery vyplývajú aj z nálezov Ústavného súdu SR ( napr. III. ÚS 178/06, II.ÚS 231/09, II.ÚS 249/2011 ), v ktorých bol vyslovený záver, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva.“ Z uvedeného tak plynie záver, že ( neúspešné ) uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou nepredstavuje prekážku pre uplatnenie vlastníckych práv aj na základe Občianskeho zákonníka, ako urobili aj navrhovatelia. Významné pre rozhodovanie otázky, či je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov na nimi požadovanom určení, bola ďalej skutočnosť, že odporcovia 1/, 2/ sú v súčasnosti vedení ako vlastníci označenej nehnuteľnosti. V zmysle ustálenej judikatúry je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva nehnuteľnosti v prípade, ak je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník iná osoba ( vzhľadom na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, keďže výpis z katastra nehnuteľností slúži ako doklad na preukázanie vlastníckeho práva ). Súdna prax tiež dospela k záveru, že žaloby so žalobným petitom, znejúcim na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva, sú prípustné v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Rozhodnutie súdu v takom konaní môže byť podkladom v konaní o dedičstve a následne podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Odvolací súd považuje na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že prídelcom P. S. a jeho manželke W. S., T. Š.Z., boli do vlastníctva pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. A. ( v tom čase Pajštún ) o celkovej výmere 0,5000 ha, a to zapísané v PK vložke č. XXX časť parc.č. XXX, časť parcely č. XXX, časť parcely č. XXX a časť parcely č. XXX, v prídelovom pláne označenej P. P. T., a to na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 1121/48-i/B, vydaného dňa 2. 4. 1948 Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR. V zmysle čl. IV bod 1 uvedeného Výmeru bol tento výmer o vlastníctve pôdy podľa ust. § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti; zároveň bol tiež vkladuschopnou listinou. Na základe uvedeného výmeru sa manželia S., P. P. W., stali vlastníkmi tam označených nehnuteľností, keď predmetné rozhodnutie, majúce povahu verejnej listiny a zároveň správneho aktu, bolo vydané orgánom na to oprávneným, v medziach jeho právomoci, stalo sa právoplatným a vykonateľným ( neboli produkované žiadne dôkazy o tom, že výmer nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť ), a preto je nutné ho považovať za právne perfektné rozhodnutie, s prezumpciou jeho správnosti ( a to bez ohľadu na chybné uvedenie krstného mena a rodného priezviska manželky, t.j. nesprávneho „. V.“ namiesto správneho „.“ a nesprávneho rodného priezviska „.“ namiesto správneho „Š.Z.“, nakoľko všetky listiny naväzujúce na spomínaný Výmer uvádzali krstné meno a rodné meno manželky P. S. správne, porovnaj napr. opravené údaje na Návrhu prídelového plánu, č.l. 10 a nasl. spisu, tiež obsah sobášneho listu z č.l. 28, 29 spisu; uvedené pochybenie nepredstavovalo totiž takú vadu, aby malo za následok nulitnosť tohto správneho aktu ). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 123/2000. Odporcovia v konaní v rámci svojej obrany o.i. poukazovali na to, že navrhovatelia spolu s Výmerom nepredložili aj prídelovú listinu. Skutočnosť, že navrhovatelia nepredložili spolu s Výmerom o vlastníctve pôdy aj prídelovú listinu, na ktorý Výmer sám odkazuje vo svojom čl. II, ale nemohla mať za následok nenadobudnutie vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam, nakoľko Výmer samotný bol podľa už spomínaného § 1 ods. 2 nar. č. 104/1946 Sb.n. SNR dokladom, preukazujúcim vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti ( t.j. aj bez prídelovej listiny, ktorá mala označovať presnú výmeru nehnuteľností ). Rovnako nemožno mať podľa názoru odvolacieho súdu závažné pochybnosti o tom, že sa prídelci aj fakticky ujali užívania im pridelených nehnuteľností; uvedená skutočnosť vyplýva napr. zo Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 26. 1. 1955 ( č.l. 46 spisu ), kde spomínaný Zápis obsahuje výslovnú poznámku o tom, že na prídele „...prídelca hospodáril od 1948 do 1. 1. 1951...“ Pôvodní prídelci - P. S. s manželkou W.N. S., T. Š.vou - však prestali byť vlastníkmi označených nehnuteľností a teda aj nehnuteľnosti, ktorej určenie vlastníctva bolo predmetom tohto konania, v dôsledku ich vzdania sa prídelu pôdohospodárskych nehnuteľností. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou, či prídelci prišli o vlastníctvo k prideleným nehnuteľnostiam na základe toho, že im bol prídel odňatý, pričom dospel k záveru, že prídel P. S. a jeho manželke nikdy odňatý nebol, s argumentom, že rozhodnutie o odňatí prídelu podľa § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR neexistuje. Prvostupňový súd pritom otázku odňatia prídelu riešil bez toho, aby v konaní vôbec niekto tvrdil, že prídelcom bol prídel odňatý. To, že k odňatiu prídelu nedošlo nepovažuje odvolací súd za sporné; k „strate“ vlastníckeho práva navrhovateľov ( resp. prídelcov ) nedošlo v dôsledku odňatia prídelu, ale z dôvodu, že sa P. S. a jeho manželka ( navrhovateľka 1/ ) prídelu vzdali. Vzdanie sa veci znamená opustenie veci jej vlastníkom; ide o právny úkon obsahujúci prejav vôle vlastníka veci, ktorým sa vzdáva vlastníctva bez toho, aby vlastníctvo prevádzal na inú osobu. Ide o právny úkon, ktorý je možné urobiť výslovne alebo aj konkludentne; z prejavu vlastníka však musí byť jasný úmysel, že sa vzdáva vlastníctva k určitej veci. Okrem toho musí vlastník svoj úmysel uskutočniť aj tým, že sa úplne vzdá držby opustenej veci. Opustenie veci ( vzdanie sa vlastníctva ) tak predstavuje jeden zo spôsobov zániku vlastníctva veci, vychádza zo zásady, že žiadny vlastník nemôže byť nútený, aby si zachoval vlastníctvo k veci, pokiaľ nechce byť jej vlastníkom. Právnym následkom opustenia veci je zánik vlastníckeho práva. V rozhodnom období bola možnosť straty vlastníckeho práva upravená v ust. § 132 Obč. zák. ( zákona č. 141/1950 Sb. ). Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. ( zák. č. 141/1950 Sb. ) vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho vlastník vzdá. Podľa § 132 ods. 2 Obč. zák. ( zák. č. 141/1950 Sb. ) vzdať sa nemožno vlastníctva k veciam, ktoré podľa predpisov o tom vydaných nemožno voľne scudziť. Podľa § 119 písm.a/ Obč. zák. ( zák. č. 141/1950 Sb. ) veci, ktoré nepatria inému, sú vo vlastníctve štátu, ak nemajú cenu len nepatrnú. K veciam nepatrnej ceny, ktoré nepatria nikomu, môže nadobudnúť vlastnícke právo každý tým, že si ich privlastní. V zmysle § 23 ods. 1, ods. 5 zákona č. 90/1947 Sb. ( účinného od 10. 6. 1947 ) bolo možné pridelený majetok scudziť len so súhlasom fondu; to sa však týkalo len prideleného majetku, pokiaľ napr. nebol vo vlastníctve štátu. Scudzenie veci možno chápať v širšom zmysle, t.j. ako všetky akty, ktorými sa vlastník zrieka svojho vlastníctva, a to buď tak, že vec prevádza na iného ( t.j. dvojstranným právnym úkonom ) alebo vec opúšťa ( t.j. jednostranným právnym úkonom ). Jednostranným právnym úkonom bolo aj vzdanie sa vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 Obč. zák. ( zák. č. 141/1950 Sb. ); vzdanie sa prídelu podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. znamenalo obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu ( § 119 písm.a/ Obč. zák., zákona č. 141/1950 Sb. ). V užšom zmysle sa scudzením veci rozumie len jej prevod a v tomto zmysle je aj scudzenie veci použité v ust. § 132 ods. 2 Obč. zák. Ak teda vzdanie sa prídelu znamenalo zároveň obnovenie vlastníckeho práva štátu, potom nehnuteľnosti nadobudnuté prídelom boli pre prípad vzdania sa práva k nim vecami voľne scudziteľnými ( bez obmedzenia ). Napokon skutočnosť, že v tom čase platná právna úprava počítala aj s možnosťou opustenia, vzdania sa prídelu, potvrdzuje ustanovenie § 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a výživy č. 507/1950 Ú.v., v zmysle ktorého prešlo na národné výbory vykonávanie vyúčtovaní ( aj ) s odchádzajúcimi prídelcami. Skutočnosť, že v prejednávanej veci sa prídelci prídelu vzdali, t.j. prejavili vôľu vzdať sa vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam, považuje odvolací súd za preukázanú z viacerých listinných dôkazov, ktoré boli v rámci dokazovania predložené súdu, a to hlavne zo Zoznamu odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním v kat. území Borinka ( č.l. 43 spisu ) a zo Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom ( č.l. 46 spisu ). Obe označené listiny majú - podobne ako Výmer o vlastníctve pôdy - povahu verejnej listiny. Verejnými listinami z hľadiska dôkaznej sily sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Cdo 199/2005, pričom dospel k záveru, že pravá verejná listina, o ktorej správnosti nevzišli v konaní pochybnosti, môže byť zbavená svojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a ponúkne dôkazy, ktorými bude preukázaná jej nepravdivosť. V súdenej právnej veci neboli produkované také skutočnosti či dôkazy, ktoré by spochybnili vierohodnosť obsahu uvedených verejných listín. Uvedené listiny zároveň nemožno z hľadiska ich obsahu vykladať inak, než ako listiny preukazujúce prejav vôle prídelcov vzdať sa prídelu, a to vzhľadom na tvrdenia v nich obsiahnuté, osobitne tvrdenie, že „...prídelca S. P. a manž. W., T.. Š. opúšťa prídel...“ Zároveň z ničoho nevyplýva záver prvostupňového súdu, že k strate vlastníckeho práva v prípade prídelcov mohlo dôjsť odňatím prídelu, zabratím pridelených nehnuteľností Jednotným roľníckym družstvom. Je nespornou historickou skutočnosťou, že proces kolektivizácie a zakladania JRD v podmienkach Slovenska ( Československa ) bol v mnohých prípadoch, ak nie prevažne, uskutočňovaný bez súhlasu vlastníkov poľnohospodárskych nehnuteľností, prípadne aj násilne. Nemôže to však znamenať, že zahrnutie každej poľnohospodárskej nehnuteľnosti do užívania JRD bolo automaticky násilné. Vychádzajúc z ich obsahu, vyššie spomínané listiny ( Zoznam odišlých prídelcov ako aj Zápis o vyúčtovaní ) nevykazujú znaky násilného aktu zmocnenia sa cudzej veci štátom, v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tiež neexistuje iný rozumný dôvod ( nebol preukázaný ), pre ktorý by spomínané verejné listiny boli vydané, než potreba vykonania vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali prídelu. Z uvedeného potom nutno vyvodiť záver, že prídelcom, resp. ich právnym nástupcom, ich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v dôsledku vzdania sa prídelu nezostalo zachované, ale zaniklo. Po vzdaní sa prídelu - po 1. 1. 1951 - sa prídelci, resp. ani právni nástupcovia, ani nesprávali ako vlastníci, nedomáhali sa svojich domnelých vlastníckych práv ( nehnuteľnosti neboli ani prejednané v dedičskom konaní po úmrtí P. S. ). Zánik vlastníctva znamená, že navrhovateľom v konaní chýbala vecná aktívna legitimácia. Navrhovatelia tak nemohli byť úspešní v konaní o určenie vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti, ako ani v konaní o určenie, že označená nehnuteľnosť patrí v 1-ici do dedičstva po P. S., D.. XX. XX. XXXX. Vzhľadom na uvedené právne závery odvolacieho súdu sa tento už ďalej nezaoberal otázkou dobromyseľnosti odporcov 1/, 2/ ako nadobúdateľov spornej nehnuteľnosti na základe zámennej zmluvy uzavretej so Slovenským pozemkovým fondom, nakoľko riešenie tejto otázky bolo pre rozhodnutie veci ( vzhľadom na predmet sporu ) bez právneho významu. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( osobitne v otázke vzdania sa prídelu zo strany prídelcov ) a následne vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ zamietol. O trovách ( celého ) konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. V konaní úspešným odporcom 1/, 2/ ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov priznal náhradu trov konania. Trovy konania odporcov 1/, 2/ pozostávajú zo sumy 199 € titulom súdneho poplatku za odvolanie, ktorí odporcovia 1/, 2/ uhradili dvakrát po 99,50 € ( č.l. 165 spisu a č.l. 490 spisu ), a tiež z trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby á 81,33 € za jeden úkon ( počítaná z tarifnej hodnoty sporu 1.661,02 € ) : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25. 6. 2007, 2/ účasť na pojednávaní dňa 12. 11. 2007, 3/ účasť na pojednávaní dňa 12. 6. 2008, 4/ účasť na pojednávaní dňa 8. 7. 2008, 5/ písomné odvolanie zo dňa 24. 11. 2008, 6/ účasť na pojednávaní dňa 7. 9. 2010, 7/ písomné podanie vo veci zo dňa 20. 9. 2010, 8/ účasť na odvolacom pojednávaní dňa 29. 9. 2011, 9/ rokovanie s klientom dňa 9. 4. 2012, 10/ účasť na pojednávaní dňa 10. 5. 2012, 11/ účasť na pojednávaní dňa 7. 6. 2012, 12/ účasť na pojednávaní dňa 14. 6. 2012, 13/ písomné vyjadrenie zo dňa 5. 9. 2012 na odvolanie navrhovateľov, 14/ účasť na pojednávaní dňa 1. 7. 2014, 15/ účasť na pojednávaní dňa 2. 9. 2014, 16/ účasť na pojednávaní za účelom vyhlásenia rozsudku dňa 23. 9. 2014, 17/ písomné odvolanie zo dňa 8. 10. 2014 proti rozsudku, 18/ písomné podanie vo veci zo dňa 23. 1. 2015, 19/ účasť na odvolacom pojednávaní dňa 7. 5. 2015, z toho 16 úkonov x 81,33 € = 1.301,28 € a 1 x 54,22 € za rokovanie s klientom, 1 x účasť na vyhlásení rozsudku dňa 23. 9. 2014 v sume 40,67 € a 1 x účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 7. 9. 2010 v sume 20,33 €, spolu odmena 1.416,50 €. Právnemu zástupcovi prináleží ďalej režijný paušál : 2 x 5,91 €, 2 x 6,31 €, 4 x 7,63 €, 3 x 8,04 €, 1 x 6,31 €, 2 x 7,21 €, 1 x 7,41 €, 1 x 7,63 €, 1 x 8,04 €, 2 x 8,39 €, spolu 139,67 €. Právny zástupca si tiež uplatnil nárok na náhradu cestovných nákladov ( cesta Bratislava - Malacky a späť, t.j. spolu 80 km, spotreba 4,6 l nafty/100 km ) na pojednávanie dňa 7. 9. 2010 : 3,68 l x 1,45 €/l = 5,34 € + 19 % DPH 1,01 € ako aj náhrada za stratu času na pojednávanie dňa 7. 9. 2010 : 4 x 30 min. po 12,02 € = 48,08 € + 19 % DPH 9,14 €; nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 12. 4. 2012 spolu : 3,68 l x 1,45 €/l = 5,34 € + 20 % DPH 1,07 € ) ako aj náhradu za stratu času na pojednávanie dňa 12. 4. 2012 ( 4 x 30 min. po 12,71 € = 50,84 € + 20 % DPH 10,17 € ); nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 7. 6. 2012 ( 3,68 l x 1,45 €÷l = 5,34 € + 20 % DPH 1,07 € ) ako aj náhradu za stratu času na pojednávanie dňa 7. 6. 2012 ( 4 x 30 min po 12,71 € = 50,84 € + 20 % DPH 10,17 € ); nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 14. 6. 2012 ( 3,68 l x 1,45 €/l = 5,34 € + 20 % DPH 1,07 € ) ako aj náhrada za stratu času na pojednávanie dňa 14. 6. 2012 ( 4 x 30 min. po 12,71 € = 50,84 € + 20 % DPH 10,17 € ); nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 1. 7. 2014 ( 3,68 l x 1,35 €/l = 4,97 € + 20 % DPH 0,99 € ); nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 2. 9. 2014 ( 3,68 l x 1,35 €÷l = 4,97 € + 20 % DPH 0,99 € ); nárok na náhradu cestovných nákladov na pojednávanie dňa 23. 9. 2014 ( 3,68 l x 1,35 €÷l = 4,97 € + 20 % DPH 0,99 € ). Trovy právneho zastúpenia s 19 %, resp. 20 % DPH ( za úkony právnej služby od 29. 9. 2011 vrátane ) činia úhrnom 2.240,53 € ( podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.a/, písm.c/, písm.d/, § 14 ods. 2 písm.a/, § 13a ods. 1 písm.d/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 ). Trovy konania vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/ spočívajú v trovách právneho zastúpenia, za celkom 7 vyúčtovaných úkonov právnej služby á 81,33 € za jeden úkon : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15. 6. 2011, 2/ písomné vyjadrenie vo vedci dňa 19. 7. 2011, 3/ účasť na odvolacom pojednávaní dňa 29. 9. 2011, 4/ účasť na pojednávaní dňa 12. 4. 2012, 5/ účasť na pojednávaní dňa 7. 6. 2012, 6/ účasť na pojednávaní dňa 14. 6. 2012 a 7/ vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 21. 9. 2013 k odvolaniu navrhovateľov, t.j. 7 x 81,33 € = 569,31 €, ako aj režijný paušál 3 x 7,41 €, 4 x 7,63 €, t.j. 52,75 €, ako aj náhrada za stratu času ( pojednávanie v trvaní 1,30 min. ) v dňoch 12. 4. 2012, 7. 6. 2012 a 14. 6. 2012 á 38,13 €, spolu 736,45 € s 20 % DPH v sume 147,29 €; trovy právneho zastúpenia úhrnom 883,74 € ( vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.a/, c/, d/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.