Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/299/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407220288 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1407220288.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Fakultní nemocnice Hradec Králové, Sokolská tř. č. 581, 500 05 Hradec Králové, Česká republika, proti povinnému: M. W., A.. XX.XX.XXXX, F. D. XXXX, XXX XX M. Q. F., Č. H., právne zastúpený: Mgr. Jiří Budinský, advokát, Mlynské nivy 46, 821 09 Bratislava, pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 13.378,22 Kč istiny s príslušenstvom a trovy exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou Zervanovou, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 18, 811 07 Bratislava, v zmysle poverenia zo dňa 16.10.2007, na odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č. k. 37Er/6891/2007-33 zo dňa 18. júna 2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č. k. 37Er/6891/2007 - 33 zo dňa 18. júna 2014 o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením č. k. 37Er/6891/2007-33 zo dňa 18. júna 2014 Okresný súd Bratislava IV v Bratislave návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou Zervanovou zamietol. Voči tomuto uzneseniu podala povinná odvolanie, pričom poukázala na skutočnosť, že v námietkach proti exekúcii navrhla exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (ďalej len „Ex. por.“). Uviedla, že rozsudok, ktorý mal byť exekučným titulom sa v skutočnosti nemohol stať právoplatným a vykonateľným. Zdôraznila, že od roku 1999 má trvalý pobyt v C. republike a bolo nevyhnutné vec riadne objasniť výsluchom povinnej. Súd prvého stupňa preto, ak mal pochybnosti o uvedenej skutočnosti ako je zrejmé z odôvodnenia jeho rozhodnutia, mal uvedené právo využiť. Zdôraznila, že Okresný súd Bratislava IV vydal exekučný titul na základe návrhu oprávneného ako navrhovateľa zo dňa 03.06.2002. Súd pritom nekonal s povinnou ako odporkyňou, ale konal s opatrovníčkou, ktorú povinnej ako odporkyni ustanovil. Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie oprel o skutkové zistenie, že povinná mala do 05.09.2006 nahlásený trvalý pobyt na adrese Š. O. XXXX/X, W. a až od uvedeného dňa mala nahlásený trvalý pobyt na adrese F. D. XXXX, M. Q. F., Č. H.. Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že sa nepreukázali tvrdenia povinnej o trvalom pobyte na území Č. H. od roku 1999. Povinná poukázala na skutočnosť, že bola občanom Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je pri občanovi SR trvalým pobytom pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území SR. Občan má podľa § 3 ods. 1 predmetného zákona v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. Podľa zákona je teda rozhodujúci skutočný, faktický stav, pričom občan môže mať len jeden trvalý pobyt, ktorý by mal byť spravidla v SR, ale môže byť aj mimo SR, ak je mimo SR jeho reálne stále bydlisko. Vyššie uvedený záver vyplýva aj z právnej úpravy účinnej do 30.09.2004, relevantnej v danom prípade pri začatí súdneho konania, v ktorom mal byť vydaný príslušný exekučný titul. Zdôraznila, že podľa znenia zákona účinného do 30.09.2004 trvalým pobytom bol pobyt v mieste stáleho bydliska občana, pričom občan mohol mať v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt a na jednom mieste. Z rozsudku, ktorý by mal byť exekučným titulom vyplýva, že súd vtedy, rovnako ako súd prvého stupňa v konaní o námietkach povinnej proti exekúcii, preveril iba údaje zo zákonnej evidencie pobytu obyvateľov. Podľa ustálenej judikatúry to však nie je dostatočným prešetrením. Účastníkovi možno ustanoviť opatrovníka len vtedy, ak boli vyčerpané všetky dostupné možnosti na zistenie miesta pobytu, napríklad výsluchom rodinných príslušníkov so známym pobytom na území SR ako svedkov. Z uvedených dôvodov povinná žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa ust. § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 58 ods. 4 Ex. por., proti rozhodnutiam podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je odvolanie prípustné. Podľa § 202 ods. 2 Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal odvolanie povinnej podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie povinnej nie je v zmysle § 202 ods. 2 OSP prípustné, a preto odvolací súd odvolanie podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 1 ukladá exekučnému súdu povinnosť zastaviť exekúciu (či už na návrh alebo aj bez návrhu), ak sú dané dôvody uvedené pod písmenami a) až k) tohto ustanovenia. V ustanovení § 58 ods. 4 zároveň výslovne ustanovuje, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie. Odvolanie teda pripúšťa len proti uzneseniam o zastavení exekúcie, a to z dôvodov uvedených pod označenými písmenami. Pod rozhodnutiami podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Ex. por. možno totiž rozumieť len uznesenia o zastavení exekúcie, ak je daný niektorý z výslovne označených dôvodov. Uznesenie o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie zjavne takýmto rozhodnutím nie je. Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku v znení platnom v čase rozhodovania exekučného súdu výslovne nezakladalo (ani v súčasnej dobe nezakladá) prípustnosť odvolania aj proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Takýto výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku je aj ústavne konformný, pretože rešpektuje účel exekučného konania, ktorým je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí. Exekučnou činnosťou sa napĺňa právna ochrana právoplatným rozhodnutím potvrdeného subjektívneho práva, ktorého podstatou je môcť prinútiť toho, kto toto právo porušil, správať sa určitým spôsobom. Tento účel by mohol byť marený, ak by sa exekučné konanie predlžovalo rozhodovaním o opravnom prostriedku proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Z hľadiska povinnosti exekučného súdu zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 Ex. por., nie je rozhodujúci navrhovateľom tvrdený dôvod pre takéto rozhodnutie, ale skutočne existujúci, t. j. exekučnému súdu preukázaný dôvod prekážky ďalšieho vykonávania exekučnej činnosti. Takýto právny názor odvolacieho súdu korešponduje s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení č. k. 6Cdo/171/2012, kde Najvyšší súd SR navyše konštatoval, že pri takomto odmietnutí odvolania odvolacím súdom sa účastníkovi neodníma možnosť konať pred súdom. Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd v tomto prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jemu predchádzajúce konanie. Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Na základe uvedeného a citovaných zákonných ustanovení, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.