Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/548/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409211226 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1409211226.5 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: F. Š., N. XX, D., zastúpeného Bardač s.r.o., Lovinského 22, Bratislava, IČO: 47 243 252, proti odporkyni: A. Š., I. X, D., zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Kompišovou (predtým Fridrichovou), Jakubovo nám. 9, Bratislava, o zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 11C/380/2009-181, zo dňa 16.6.2014, v spojení s opravným uznesením č.k. 11C/380/2009-195, zo dňa 11.8.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 46,76 eura titulom trov právneho zastúpenia, na účet právnej zástupkyni odporkyne, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v zastavenej časti konania odporkyni nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia XXX,XX eura k rukám advokátky JUDr. Jany Fridrichovej. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným dňa 23.10.2009 navrhovateľ žiadal zrušiť jeho vyživovaciu povinnosť voči odporkyni, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. XXC/XXX/XXXX-XX. Podaním urobeným na pojednávaní 7.4.2010 navrhovateľ zmenil návrh a žiadal o zrušenie vyživovacej povinnosti k odporkyni alebo o zníženie vyživovacej povinnosti na 33,19 eura mesačne. Návrh v časti zníženia vyživovacej povinnosti na 33,19 eura mesačne zobral navrhovateľ podaním na pojednávaní 1.6.2010 späť, s čím odporkyňa súhlasila. Ďalej uviedol, že rozsudkom č.k. 11C/380/2009-66, zo dňa 6.7.2010, rozhodol v merite veci tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni zrušil a v časti zníženia vyživovacej povinnosti konanie pre späťvzatie zastavil. O trovách konania rozhodol v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne osobitne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť 27.8.2010. Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na to, že uznesením č.k 11C/380/2009-73, zo dňa 28.10.2010, doplneným uznesením č.k. 11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012, rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, aj keď bol v konaní úspešný, pretože si náhradu trov konania neuplatnil; odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože nebola v konaní úspešná a nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie § 143 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo na odvolanie odporkyne potvrdené Krajským súdom v Bratislave. Ďalej uviedol, že proti týmto rozhodnutiam podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR tak, že uvedené uznesenia nižších súdov zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania v spore o zrušenie vyživovacej povinnosti, kde dieťa vystupuje na žalovanej strane a návrhu je vyhovené, treba zásadne aplikovať § 143 O.s.p. za posúdenia účelnosti vynaložených trov a možnosti aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. Zároveň mal súd v novom rozhodnutí rozhodnúť i o trovách dovolacieho konania (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.). Právny názor Najvyššieho súdu SR bol v zmysle § 243d O.s.p. záväzný. K náhrade trov zastavenej časti konania súd prvého stupňa poznamenal, že navrhovateľ zobral v priebehu konania návrh v časti zníženia vyživovacej povinnosti na 33,19 eura mesačne späť a v tejto časti konanie zastavil. O trovách konania v zastavenej časti rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a § 151 O.s.p., podľa ktorých by odporkyňa mala právo na náhradu trov konania, ale preto, že si náhradu trov konania v tejto časti neuplatnila, súd prvého stupňa jej trovy konania nepriznal. Mal za to, že nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že návrh bol vzatý späť pre správanie odporkyne, zavinenie za zastavenie konania spočívalo na navrhovateľovi. K náhrade trov konania týkajúcej sa meritórnej časti rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni zrušil, uviedol, že napriek tomu, že odporkyňa nemala vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti úspech, priznal jej právo na náhradu trov konania podľa § 143 O.s.p., pretože svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu; konštatoval, že u navrhovateľa nezistil splnenie podmienok na uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (zohľadnenie odmietnutia žalovanej strany poskytnúť navrhovateľovi informácie o rozhodujúcich skutočnostiach, o ktoré by pred podaním návrhu žalovanú stranu požiadal a rozhodujúce skutočnosti nemohol zistiť inak), pretože súdu nepreukázal, že odporkyňu pred začatím konania požiadal o informácie o jej štúdiu. Uzavrel, že iné dôvody hodné osobitného zreteľa na uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. nezistil a ani ich navrhovateľ netvrdil. Na uvedenom základe o trovách konania rozhodol v súlade s § 143 O.s.p. a odporkyni priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov právneho zastúpenia 801,01 eura, ktoré navrhovateľovi uložil zaplatiť v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. advokátovi odporkyne. Proti uzneseniu v časti výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania podal odvolanie navrhovateľ a žiadal uznesenie v napadnutej časti zmeniť a odporkyni (s poukazom na § 150 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov nepriznať. Namietol, že súd prvého stupňa sa v dotknutom výroku napadnutého uznesenia neriadil dôsledne právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn. X K. X/XXXX, zo dňa 26.2.2014 vyslovil, že odporkyni možno priznať len účelne vynaložené trovy, pričom sa treba zaoberať aj tým, či u navrhovateľa (nie) sú splnené podmienky pre použitie § 150 ods. 1 O.s.p. (tu by bolo možné zohľadniť, okrem iného, odmietnutie žalovanej strany poskytnúť navrhovateľovi informácie o rozhodujúcich skutočnostiach). Poukázal na to, že kým súd prvého stupňa sa uvedenou otázkou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. zaoberal (napr. v dopĺňajúcom uznesení č.k. 11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012), v napadnutom uznesení sa aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p., napriek právne záväznému názoru Najvyššieho súdu SR nevenuje vôbec nijako. Namiesto toho len stroho konštatuje, že odporkyňa nedala príčinu na podanie návrhu, prípadne, že odporkyňa má právo na náhradu trov konania, no bez uvedenia toho, ako k tomuto záveru dospel, najmä keď v predošlom uznesení dospel k opaku. Závery a úvahy súdu prvého stupňa tak mal za nepreskúmateľné. Bez ohľadu na uvedenú nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, resp. porušenie viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu SR zastával názor, že pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania odporkyni sú dané dôvody. V prvom rade uviedol, že pre vzájomné vzťahy účastníkov je ich komunikácia objektívne narušená a navrhovateľ o štúdiu odporkyne nemal žiadne informácie; vedel len to, že začala študovať v roku 2004 a preto usudzoval, že štúdium mohla ukončiť v roku 2009 vychádzajúc zo štandardnej dĺžky vysokoškolského inžinierskeho štúdia. Z tohto dôvodu podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Od odporkyne nemal žiadne informácie o tom, ako sa jej štúdium vyvíja, resp. či vôbec trvá. Prisudzuje to v tom čase neskončeným súdnym konaniam (vrátane nepotvrdených trestných podaní) medzi ním a matkou odporkyne, ktoré poznačili značne aj komunikáciu účastníkov v konaní a na ozrejmenie poznamenal, že odporkyňa v rozhodnom období bývala so svojou matkou v jeho byte na I. X C. D.. Z tohto dôvodu podal 23.10.2009 návrh na zrušenie súdom určenej vyživovacej povinnosti a až počas súdneho konania sa dozvedel (rovnako ako súd prvého stupňa), že odporkyňa skončila vysokoškolské štúdium až 3.6.2010, čo napokon viedlo k zrušeniu súdom určenej vyživovacej povinnosti. Mal za to, že nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. V druhom rade bol názoru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa aj z dôvodu, že vykonané úkony sú neúčelné. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania 801,01 eura mal zohľadniť aj skutočnosti, ktoré vysvitli v konaní ešte pri vydaní rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 11C/380/2009-66, zo dňa 6.7.2010 a to, že je invalidným dôchodcom, ktorý má od novembra 2009 určený invalidný dôchodok 170 eur. V rozhodnom období v jeho byte na Silvánskej 1 v Bratislave bývali jeho dcéry s bývalou manželkou a tento byt preto nemohol užívať. V súčasnosti je na túto nehnuteľnosť, ako aj na ostatné jeho nehnuteľnosti, vedené exekučné konanie na základe viacerých exekučných návrhov matky odporkyne. S nehnuteľnosťami tak nemôže nakladať, t.j. nemôže si z nich zabezpečiť žiaden dodatočný príjem popri invalidnom dôchodku. Záverom poukázal na to, že jeho osobné, rodinné, zdravotné, majetkové, sociálne a zárobkové pomery viedli Krajský súd v Bratislave v inom konaní (sp. zn. XCo/XXX/XXXX) vo veci návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku k záveru, že je potrebné oslobodiť ho od súdneho poplatku a bližšie poukázal na jeho odôvodnenie. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že navrhovateľ sa predstavuje ako biedny invalidný dôchodca, pritom ide o majiteľa viacerých nehnuteľností v státisícových hodnotách (napr. rodinný dom v Bratislave na Pieskovcovej, byt na Silvánskej 1, podnikateľský areál v W. pri Malackách). Navrhovateľ masívne skryto podniká a na profesionálnej úrovni sa zúčastňuje pri hypotekárnych transakciách; preberá na seba dubiózne záväzky, a za to sa necháva platiť (poukázala napr. na zistenia orgánov činných v trestnom konaní - Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV pod ČVS: V.-XXX/OEK-D.-XXXX). Zdôraznila, že navrhovateľ ju prakticky od rozvodu manželstva v roku 1996 totálne fumigoval zo svojho života a aj výživné musela „páčiť“ exekučne. Mala za to, že k otázke trov konania sa vyjadrila v právnej rovine dostatočne obšírne; náhrada trov konania jej dôvodne a právne nutne prináleží. Nenastala žiadna výnimočná situácia, neexistujú ani dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal súd možnosť nepriznať jej (celkom alebo sčasti) náhradu trov konania. Uviedla, že nie je daná taká situácia, že by bolo nespravodlivé, aby navrhovateľ hradil trovy konania (ktoré právne nekorektne viedol voči svojej dcére). Naopak, v právne kultivovanom štáte považovala za nutné, aby za danej situácie trovy konania znášal navrhovateľ, tak ako to právo štandardne predvída. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie v časti priznanej náhrady trov konania odporkyne bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V zmysle § 143 O.s.p. odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Uvedené zákonné ustanovenie umožňuje priznať náhradu trov konania odporcovi, hoci nemal v konaní úspech za predpokladu, že svojim konaním nedal príčinu na podanie návrhu a dopadá na prípady, kedy je odporca v spore neúspešný bez toho, aby návrh proti nemu bol podaný v dôsledku jeho (protiprávneho) správania. Správanie odporcu treba posudzovať z hľadiska hmotnoprávneho vzťahu, ktorý existuje medzi účastníkmi už pred začatím konania; treba posúdiť, či príčina vedúca k podaniu návrhu na začatie konania nebola v správaní odporcu. Z obsahu spisu vyplýva, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni bola určená na návrh odporkyne rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. XXC/XXX/XXXX-XX, zo dňa 27.1.2004. Zmenu predmetného rozhodnutia súdu bolo možné pri zmene pomerov dosiahnuť len podaním návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľa, ako osoby povinnej plniť si túto zákonnú povinnosť voči odporkyni. Súd prvého stupňa na základe návrhu navrhovateľa podaného na súde prvého stupňa 23.10.2009, rozsudkom č.k. 11C/380/2009-66, zo dňa 6.7.2010, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. XXC/XXX/XXXX-XX, zo dňa 27.1.2004, zmenil tak, že od 1.7.2010 zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni. Najvyšší súd SR uznesením č.k. X K. X/XXXX-XXX, zo dňa 26.2.2014, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX, zo dňa 28.9.2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 11C/380/2010-73, zo dňa 28.10.2010, v spojení s opravným uznesením č.k. 11C/380/2009-78, zo dňa 18.1.2011 a s doplňujúcim uznesením č.k. 11C/380/2009-114, zo dňa 19.6.2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že konajúce súdy vec týkajúcu sa náhrady trov konania posúdili podľa právnej normy (§ 142 ods. 1 O.s.p.), ktorá na daný prípad nedopadá a vec nesprávne právne posúdili; v nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa napadnutým uznesením navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni podľa § 143 O.s.p. titulom trov právneho zastúpenia náhradu trov konania. S poukazom na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6 MCdo 6/2013, zo dňa 26.2.2014, nebola v predmetnej veci sporná aplikácia § 143 O.s.p. pre rozhodnutie o uložení povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že ak vyživovacia povinnosť rodiča bola určená rozhodnutím súdu pre neplnenie si vyživovacej povinnosti, jeho zmenu možno dosiahnuť len podaním návrhu na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti (§ 162 ods. 1 O.s.p.). To znamená, že aj v prípade, ak žalovaná strana zánik vyživovacej povinnosti nespochybňuje, účastník právneho vzťahu (spravidla rodič) nemá inú možnosť ako dosiahnuť zmenu rozhodnutia súdu, než podaním návrhu na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného mal za zrejmé, že ak vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu zanikla, bude dieťa ako žalovaná strana v spore o zrušenie vyživovacej povinnosti neúspešné bez toho, aby návrh proti nemu bol podaný v dôsledku jeho protiprávneho správania. Objektívnu skutočnosť, ktorá mala za následok zánik vyživovacej povinnosti (napr. skončenie štúdia), nemožno totiž z hľadiska rozhodovania o trovách konania podľa § 143 O.s.p. hodnotiť ako správanie sa odporcu, ktoré zapríčinilo podanie takéhoto návrhu. Mal za to, že ak v spore o zrušenie vyživovacej povinnosti vystupuje dieťa na žalovanej strane a návrhu bude vyhovené, treba pri rozhodovaní o náhrade trov konania zásadne aplikovať § 143 O.s.p. a nie § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že odporcovi možno priznať len účelne vynaložené trovy, pričom sa treba zaoberať aj tým, či u navrhovateľa (nie) sú splnené podmienky pre použitie § 150 ods. 1 O.s.p. (tu by bolo možné zohľadniť, okrem iného, odmietnutie žalovanej strany poskytnúť navrhovateľovi informácie o rozhodujúcich skutočnostiach za predpokladu, že navrhovateľ o to pred podaním návrhu žalovanú stranu požiadal a rozhodujúce skutočnosti nebolo možné zistiť inak). Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia navrhovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa sa v dotknutom výroku napadnutého uznesenia neriadil dôsledne právnym názorom Najvyššieho súdu SR; súd prvého stupňa svoj záver o aplikácii § 143 O.s.p. založil na konštatovaní, že odporkyňa svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu práve s ohľadom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. X K. X/XXXX, zo dňa 26.2.2014, keď v odôvodnení uviedol, že právny názor Najvyššieho súdu SR bol v zmysle § 243d O.s.p. záväzný. Vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa konštatoval, že u navrhovateľa nezistil splnenie podmienok na uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. v intenciách predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR, pretože navrhovateľ súdu nepreukázal, že odporkyňu pred začatím konania požiadal o informácie o jej štúdiu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že v danom prípade zaťažovala povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, že odporkyňa ukončila štúdium, navrhovateľa. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania bez preukázania rozhodujúcich skutočností o zániku jeho vyživovacej povinnosti, keď ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by pred podaním návrhu na začatie konania vyzval odporkyňu na oznámenie, či jej štúdium ešte trvá; uvedenej výzve z jeho strany pritom nebránila ani ním tvrdená, hoci aj objektívne narušená, vzájomná komunikácia s odporkyňou v dôsledku neskončených súdnych konaní medzi ním a matkou odporkyne. Navrhovateľ ďalej v odvolaní žiadal aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p. a odporkyni trovy konania nepriznať s poukazom na ním špecifikované dôvody hodné osobitného zreteľa, že je invalidným dôchodcom s invalidným dôchodkom 170 eur; ďalej, že v rozhodnom období v jeho byte na Silvánskej 1 v Bratislave bývali jeho dcéry s bývalou manželkou a tento byt preto nemohol užívať. Uviedol, že v súčasnom období sú na jeho nehnuteľnosti vedené exekučné konania na základe viacerých exekučných návrhov matky odporkyne a preto s nehnuteľnosťami nemôže nakladať, t.j. nemôže si z nich zabezpečiť žiaden dodatočný príjem popri invalidnom dôchodku. Pre nepriznanie náhrady trov konania odporkyni poukázal na to, že jeho osobné, rodinné, zdravotné, majetkové, sociálne a zárobkové pomery viedli Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. XCo/XXX/XXXX vo veci žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku k záveru, že je potrebné oslobodiť ho od súdneho poplatku; Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci rozhodol uznesením č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 16.6.2014. Na preukázanie svojich zdravotných, majetkových, sociálnych a zárobkových pomerov navrhovateľ iné dôkazy neoznačil a neuviedol ďalšie okolnosti danej veci, ktoré by prípadne zakladali dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Ak sú tu dôvody, hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. K. P. XX/XXXX, uverejnené ZSP č. 1/2000). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. X K. P. XX/XXXX). Samotné nepriaznivé majetkové či príjmové pomery účastníka konania, ktorému má byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania druhému účastníkovi, teda nemusia ešte odôvodňovať aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť príčiny nepriaznivej situácie účastníka konania a okolnosti konkrétneho prípadu. Navrhovateľ mal dôvody hodné osobitného zreteľa dané zo skutočnosti, že na viaceré jeho nehnuteľnosti sa vedie exekučné konanie a preto si z nich popri invalidnom dôchodku nemôže zabezpečiť žiaden dodatočný príjem. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetné exekučné konania na svoj majetok si navrhovateľ privodil sám, keď v rozpore so zákonom dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie. Preto by odporkyňa v súvislosti s priznaním náhrady trov konania nemala znášať negatívne dôsledky neplnenia povinnosti navrhovateľom, ktoré mu ukladali vykonateľné rozhodnutia súdu; uvedené platí o to viac, že exekučnými titulmi boli vykonateľné rozhodnutia súdov zaväzujúce navrhovateľa platiť výživné na jeho dcéry (ide o všeobecne známu skutočnosť z úradnej činnosti odvolacieho súdu a vyplýva o.i. aj z odvolania podaného navrhovateľom). Priznanie náhrady trov konania odporkyni preto z uvedeného hľadiska neodporuje ani dobrým mravom; okrem toho, že zo strany navrhovateľa neboli preukázané jeho zdravotné, majetkové, sociálne a zárobkové pomery tak, aby tieto bolo možné komplexne posúdiť pre účely možnej aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je názoru, že ani okolnosť, že navrhovateľ je invalidným dôchodcom, resp. že navrhovateľovi bolo v inom konaní (nesúvisiacom s predmetnou vecou) priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, nemôže, práve s ohľadom na jeho celkové majetkové pomery (vlastníctvo viacerých nehnuteľností v Bratislave), zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. nevzhliadol výnimočnosť ani v okolnostiach danej veci, ale ani v okolnostiach na strane navrhovateľa. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď procesne neúspešnému navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania, pri súčasnom neaplikovaní § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že výšku takto priznaných trov navrhovateľ v podanom odvolaní ani nerozporoval; pokiaľ namietal neúčelnosť vykonaných úkonov, hodno podotknúť, že navrhovateľ tieto úkony v podanom odvolaní neupresnil, t.j. nekonkretizoval, ktoré úkony právnej služby priznané súdom prvého stupňa odporkyni na bránenie jej práva boli neúčelné. Na uvedenom základe, keďže súdom prvého stupňa priznaná a vyčíslená náhrada trov konania bola potrebná na účelné bránenie práva odporkyne, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odporkyne odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal jej náhradu trov konania 46,76 eura predstavujúcu trovy právneho zastúpenia. Tieto vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. a priznal za vyjadrenie k odvolaniu zo 4.8.2014 (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhl. v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) vyhl.) odmenu 1 x 61,87 eura = 30,93 eura a 8,04 eura režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.), spolu 38,97 eura, s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) 7,79 eura; celkové trovy právneho zastúpenia 46,76 eura. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.