Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/327/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410204377 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1410204377.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: JJJ STAV-BUILD, s.r.o., Československých tankistov 1a, Bratislava, IČO: 35 771 712, zast. JUDr. Pavlom Jurekom, advokátom, Nám. SNP 22, Bratislava, proti odporcovi: Y. X., Č. O. XXXX/XX, X., zast. Consilior Iuris, s.r.o., advokátska kancelária, Miletičova 23, Bratislava, o zaplatenie 43.125,28 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1. februára 2011, č.k. 5C 56/2010-135, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Dátum vyhlásenia rozsudku v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 5C 56/2010-135 zo dňa 01.02.2011 opravuje tak, že správny dátum jeho vyhlásenia je 01.02.2012. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 35.924,98 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 23.02.2011 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a v sume 7.200,30 eur návrh navrhovateľa zamietol. Odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1 a 3, a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný. Poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že formou notárskej zápisnice uzavreli dňa 04.11.2002 kúpnu zmluvu, podľa ktorej odporca ako predávajúci previedol na navrhovateľa ako kupujúceho nehnuteľnosti zapísané na I. Č.. XXXX pre kat. úz. Z. X., L.. Č.. XXXX/X - orná pôda o výmere 831 m2, parc. č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 1578 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere 24 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere 472 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere 300 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere 47 m2 a parc. č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere 864 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), ako aj skutočnosť, že odporca ako predávajúci vlastník týchto nehnuteľností v kúpnej zmluve vyhlásil, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená, záložné práva, ani iné právne povinnosti alebo právne vady. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že už v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy mal odporca vedomosť o tom, že na Okresnom súde Bratislava IV sa vedie pod sp. zn. 8C 39/2002 súdny spor o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, a o tom, že patria do dedičstva, nakoľko dňa 03.09.2002 prevzal súdnu zásielku s výzvou na vyjadrenie sa k žalobe. Uvedené odporca v konaní ani nerozporoval, keď uviedol, že nepovažoval za potrebné navrhovateľa na túto skutočnosť upozorniť, pretože bol na liste vlastníctva vedený ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností, a teda s nimi mohol disponovať. Z týchto zistení vyvodil, že navrhovateľ uzavrel kúpnu zmluvu v dobrej viere, a ako vlastník začal realizovať na predmetných nehnuteľnostiach svoj podnikateľský zámer, čo mal za preukázané z jednotlivých úkonov navrhovateľa, napríklad zobratie si úveru, splácanie úrokov z úveru, vypracovanie spracovateľského poplatku za úver, vypracovanie znaleckého posudku, geodetických služieb, štúdie projektu, platenie daní z nehnuteľností a platenie správnych a súdnych poplatkov. Ustálil, že o právnych vadách nehnuteľností sa navrhovateľ dozvedal až v auguste 2003 z uznesenia súdu v konaní sp. zn. 8C 39/2002, ktorým bol pripustený do predmetného konania ako odporca 3/. Z listu navrhovateľa zo dňa 29.11.2004, adresovanému odporcovi, zistil, že navrhovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy zo dňa 04.11.2002 z dôvodu, že nehnuteľnosti nemajú vlastnosti, ktoré odporca ako predávajúci v kúpnej zmluve uviedol. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 8C 39/02-266 zo dňa 08.02.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.02.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5C 185/2006 zo dňa 22.01.2008, určil, že sestry odporcu R. L. a T. I. sú každá v podiele 1 k celku spoluvlastníčkami nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X v kat. území Záhorská Bystrica. Okresný súd Bratislava IV uznesením č.k. 19C 64/2005 zo dňa 18.09.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2008 schválil zmier, v ktorom sa odporca zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.824.400,- Sk a 50 % súdneho poplatku v sume 135.000,- Sk, všetko v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti uznesenia o schválení súdneho zmieru. Okresný súd Malacky uznesením č.k. 2T 161/2008 zo dňa 29.06.2009 podľa ust. § 244 ods. 1 písm. c) Tr. por. s poukazom na § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. trestné stíhanie proti obvinenému Y. X. (odporcovi) pre trestný čin podvodu podľa ust. § 250 ods. 1 ods. 5 Tr. zák. zastavil, a Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1To 104/2009 zo dňa 21.10.2009 podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave zamietol. Uviedol, že nakoľko sa navrhovateľ návrhom domáhal od odporcu náhrady škody vo výške 43.125,28 eur, pozostávajúcej zo všetkých nákladov a výdavkov, ktoré mu reálne vznikli v dôsledku zavineného úmyselného konania odporcu, ktorý ho pri uzatváraní kúpnej zmluvy neupozornil, že nehnuteľnosti majú právne vady, primárne posudzoval, či k ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľa v žalovanej výške došlo v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti odporcu. Dospel k záveru, že všetky zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody boli splnené. Ako porušenie právnej povinnosti odporcu vyhodnotil jeho postup, keď v rozpore so zákonom resp. so skutočnosťou vyhlásil v kúpnej zmluve, že nehnuteľnosti nemajú právne vady, pričom už v tom čase mal vedomosť o vyššie uvedenom súdnom spore o určenie vlastníctva k nim, čím navrhovateľa zavádzal, a znemožnil mu jeho podnikateľský zámer. Škodu navrhovateľa mal preukázanú vo výške 31.552,05 eur (950.537,- Sk), pričom táto spočíva v ním v rokoch 2002 až 2007 Tatra banke zaplatených úrokov z úveru, ktorý si zobral vo výške 4.500.000,- Sk na kúpu nehnuteľností, v sume 746,86 eur (22.500,- Sk), predstavujúcej výšku spracovateľského poplatku, ktorý navrhovateľ zaplatil banke v súvislosti s úverom, v sume 639,18 eur (19.256,- Sk) za znalecký posudok, v sume 2.365,07 eur (71.250,-Sk) za geodetické služby, a v sume 165,97 eur (5.000,- Sk) za štúdiu projektu v súvislosti s jeho podnikateľským zámerom. Ako škodu navrhovateľa vyhodnotil aj ním zaplatené poplatky za vklad do katastra v sume 106,22 eur (3.200,- Sk) a ním uhradenú daň z nehnuteľností za roky 2003, 2004, 2006, 2007 a 2008 spolu vo výške 349,63 eur (10.533,- Sk). Po spočítaní uvedených položiek mal za to, že nárok navrhovateľa na náhradu škody je dôvodný v sume 35.924,98 eur, a preto v tejto časti jeho návrhu vyhovel. Poukázal na to, že škoda v tejto výške vznikla navrhovateľovi práve kúpou sporných nehnuteľností, pretože všetky vyššie uvedené náklady okrem dane z nehnuteľností uhradil do augusta 2003, teda predtým ako sa dozvedel, že nehnuteľnosti majú právnu vadu, pričom uvedené prostriedky nemohol použiť na svoj podnikateľský zámer. Návrh navrhovateľa v sume 7.200,30 eur zamietol ako nedôvodný, keď mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v uvedenej výške navrhovateľovi škoda nevznikla. Námietku premlčania, vznesenú odporcom, vyhodnotil ako neopodstatnenú, keď mal za to, že navrhovateľ si mohol nárok na náhradu škody na súde uplatniť až po tom, keď získal vedomosť o konečnom rozsahu škody, ktorá tvorí neoddeliteľný celok, keďže vznikla jedným konaním odporcu a to uzavretím kúpnej zmluvy. K tomuto dospel na základe názoru, že navrhovateľ sa o celom rozsahu vzniknutej škody dozvedel až po tom, ako uhradil daň z nehnuteľností za rok 2008, teda až v roku 2009, pričom aj rozsudok, ktorým sa definitívne ustálila osoba vlastníka nehnuteľností nadobudol právoplatnosť až v roku 2008. Z uvedeného vyvodil, že subjektívna premlčacia doba 2 roky bola zachovaná. Nad rámec tohto záveru poukázal na to, že zachovaná bola aj objektívna premlčacia doba, a to najmä so zreteľom na správanie odporcu, ktorým bola spôsobená škoda. Podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. zaviazal odporcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % z priznanej istiny, keď ako prvý deň omeškania ustálil deň 23.02.2011, kedy odporca osobne prevzal návrh a dozvedel sa o výške uplatnenej škody. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a navrhovateľovi po vypočítaní jeho úspešnosti v konaní priznal náhradu zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 2.155,66 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4.363,68 eur. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku a rozhodnutiu o trovách konania podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie odporca a žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, návrh v celom rozsahu zamietnuť a navrhovateľa zaviazať na náhradu jeho trov v prvostupňovom i odvolacom konaní, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najskôr poukázal na to, že v rozsudku je nesprávne uvedený dátum 01.02.2011, pričom správne má byť 01.02.2012. Namietal, že svojím konaním neporušil žiadnu zákonnú právnu povinnosť ani povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu, a preto nebol splnený základný predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu škody a z uvedeného dôvodu mal byť návrh zamietnutý. Nesúhlasil ani s posúdením jednotlivých uplatnených čiastok ako škody, nakoľko absentuje príčinná súvislosť medzi súdom prvého stupňa uvádzaným porušením povinnosti a uplatnenými položkami. Presne špecifikoval jednotlivé navrhovateľom ako škodu uplatnené položky, a pri každej podrobne vysvetlil prečo podľa jeho názoru nie je škodou, resp. že nesúvisí z jeho údajným porušením právnej povinnosti. Každú položku namietal jednotlivo s odôvodnením, že súd prvého stupňa sa týmito položkami vôbec jednotlivo nezaoberal a ani neustálil, či neboli premlčané. Zotrval na svojej námietke premlčania, keď zdôraznil, že aj subjektívna aj objektívna premlčacia lehota uplynula dávno pred podaním návrhu navrhovateľa na súd (objektívna dňa 4.11.2005), a preto je právo na náhradu škody navrhovateľom uplatnené v roku 2010 v celom rozsahu premlčané. V tejto súvislosti mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyložil ustanovenie § 106 ods. 1 Obč. zák. ako i súvisiacu judikatúru, keď jeho právne závery považoval za v rozpore so zákonom. Poukázal na to, že navrhovateľom uplatnený nárok pozostáva z viacerých častí, pričom každá z týchto častí má samostatný základ, a preto sa aj samostatne premlčuje, keďže subjektívna premlčacia doba plynie od každého jednotlivého zmenšenia majetku navrhovateľa. Ohľadom uplynutia subjektívnej premlčacej doby zdôraznil, že navrhovateľ podal už dňa 28.02.2005 na Okresný súd Bratislava IV návrh (sp.zn. 19C 64/2005), ktorým sa od neho okrem iného domáhal aj náhrady škody vo výške 1.400.000,- Sk, a teda už v tom čase musel mať vedomosť o škode aj o tom, kto za ňu zodpovedá. Názoru súdu prvého stupňa, ktorý ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na rok 2009 bez uvedenia konkrétneho dátumu argumentujúc tým, že až zaplatením dane z nehnuteľností za rok 2008 sa mohol navrhovateľ dozvedieť o celkovej výške škody, považoval za úplne nesprávne. Naviac, daň z nehnuteľnosti, ktorá podľa jeho názoru ani nemôže byť škodou, sa platí v zmysle zák. č. 584/2004 Z.z. ročne vopred, z čoho vyplýva, že daň za rok 2008 sa platila v roku 2008. Do pozornosti odvolacieho súdu dal aj skutočnosť, že navrhovateľ odstúpil dňa 29.11.2004 od predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 04.11.2002, čo taktiež preukazuje, že už v tomto čase mal a mohol vedieť, že mu vznikla škoda, a kto by mal za ňu zodpovedať. Domnelé právo navrhovateľa potom považoval za premlčané márnym uplynutím ako objektívnej tak aj subjektívnej premlčacej doby. Navrhovateľ navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť, a odporcu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania, z dôvodu, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a tento aj správne právne posúdil. Podľa jeho názoru spôsobil odporca navrhovateľovi škodu úmyselným konaním, keď poukázal na to, že i keď v trestnom konaní bola konštatovaná absencia úmyselného zavinenia vo vzťahu k trestnému činu, nepovažoval to za rozhodujúce, keďže predmetom tohto konania je náhrada škody podľa občianskeho práva. Uviedol, že v súvislosti plynutím premlčacej lehoty je potom potrebné posudzovať úmysel vo vzťahu ku konaniu, v dôsledku ktorého došlo ku škode, a nie vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Mal za to, že súd nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom v trestnej veci. Úmysel odporcu mal za preukázaný tým, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy vedel o tom, že nehnuteľnosti sú sporné. Z uvedeného považoval za nepochybné, že dĺžka premlčacej lehoty je potom 10 ročná v zmysle ust. § 106 ods. 2 Obč. zák.. Ohľadom námietky odporcu, že 2-ročná subjektívna premlčacia doba uplynula, keďže si voči nemu už v roku 2005 uplatnil náhradu škody vo výške 1.400.000,- Sk, uviedol, že pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma v určitom rozsahu, ktorý je možné vyjadriť v peniazoch tak, aby mohol uplatniť svoj nárok na súde. Vedomosť o konečnom rozsahu škody získal až v roku 2009, keďže jeho škoda nevznikla jednorázovo, ale vznikala postupne od roku 2002 až do roku 2009. Mal za to, že nárok na náhradu škody tvorí jeden neoddeliteľný celok, a preto začala premlčacia doba plynúť až keď sa dozvedel o celej škode, a to až v roku 2009, kedy mu správca dane vyrubil daň z nehnuteľností za rok 2008. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. sa právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ust. § 106 ods. 2 Obč. zák. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa 14.04.2010, od odporcu domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s konaním odporcu, ktorý mu ako predávajúci a vlastník vyššie špecifikovaných nehnuteľností pri uzatváraní kúpnej zmluvy na ne zamlčal skutočnosť, že sa o určenie vlastníckeho práva k nim vedie súdny spor, a v kúpnej zmluve zo dňa 04.11.2002 uviedol, že na nehnuteľnostiach neviaznu právne vady. Za škodu navrhovateľ považoval (okrem nároku, ktorý bol právoplatne zamietnutý) všetky náklady a výdavky, ktoré mu vznikli v dôsledku uvedeného zavineného úmyselného konania odporcu, a to ním v rokoch 2002 až 2007 zaplatené úroky z úveru vo výške 31.552,05 eur, ktorý si zobral na kúpu nehnuteľností, sumu 746,86 eur predstavujúcu výšku spracovateľského poplatku, ktorý zaplatil banke v súvislosti s úverom, sumu 639,18 eur vynaloženú za znalecký posudok, sumu 2.365,07 eur zaplatenú za geodetické služby, sumu 165,97 eur uhradenú za štúdiu projektu v súvislosti s jeho podnikateľským zámerom, zaplatené poplatky za vklad do katastra nehnuteľností v sume 106,22 eur, a daň z nehnuteľností, zaplatenú za roky 2003, 2004, 2006, 2007 a 2008 spolu vo výške 349,63 eur. Z listinných dokladov, predložených navrhovateľom, vyplýva, že až na daň z nehnuteľností a neskôr splatné úroky z úveru, vynaložil navrhovateľ všetky vyššie uvedené sumy v rokoch 2002 až 2004. Navrhovateľ listom zo dňa 29.11.2004 odporcovi oznámil, že od kúpnej zmluvy zo dňa 04.11.2002 odstupuje. Podľa vyjadrenia odporcu podal navrhovateľ dňa 28.02.2005 na Okresný súd Bratislava IV návrh, ktorým sa od neho okrem iného domáhal aj náhrady škody vo výške 1.400.000,- Sk (pôvodne vedený pod sp.zn. 19C 64/2005, a následne vylúčený pod sp. zn. 9C 420/2008). Podľa vyjadrenia navrhovateľa bolo toto konanie o náhradu škody zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku z jeho strany. Odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, argumentujúc tým, že navrhovateľ mal o škode vedomosť už dňa 28.02.2005, keďže proti nemu podal žalobu o jej zaplatenie, ďalej tým, že jednotlivé čiastky, uplatnené navrhovateľom, sú samostatnými nárokmi na náhradu škody a vzhľadom na uplynutie dvojročnej subjektívnej lehoty na ich uplatnenie sú premlčané, pričom platenie dane z nehnuteľností nepovažoval za škodu, ale za zákonom určenú povinnosť. Navrhovateľ tvrdil, že ním uplatnený nárok nie je premlčaný, nakoľko ním uplatnené nároky predstavujú jeden celok, a o celkovej výške škody sa teda mohol dozvedieť až zaplatením dane z nehnuteľností v roku 2009. Súd prvého stupňa si úplne osvojil argumentáciu navrhovateľa, a dospel k záveru, že ním uplatnený nárok nie je premlčaný, prejednal ho, a (okrem zamietnutia časti 7.200,30 eur) náhradu škody mu priznal. So závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil, a vyhodnotil ich ako nesprávne, predčasné, a tiež neodôvodnené. Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Odvolací súd najskôr posudzoval, či súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania zo strany odporcu ohľadom začatia plynutia premlčacej lehoty, začiatok premlčacej lehoty stanovil na bližšie neurčený deň v roku 2009, kedy mal navrhovateľ zaplatiť daň z nehnuteľností za rok 2008. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (ust. § 106 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.). Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynu tie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť od okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný (primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z toho, kedy sa poškodený dozvie nielen o škode, ale sa dozvie aj to, kto za túto škodu zodpovedá. Ak nárok na náhradu škody tvorí neoddeliteľný celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie celú výšku škody. S poukazom na uvedené v danom prípade nastala škodná udalosť dňa 04.11.2002 a trojročná objektívna doba uplynula dňa 04.11.2005. Súd prvého stupňa takýto záver neurobil, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby a moment jej uplynutia vôbec neustálil a ani nehodnotil, a ohľadom objektívnej premlčacej doby vo vzťahu k návrhu navrhovateľa na náhradu škody, uplatnenom na súde dňa 14.04.2010, len „nad rámec“ uviedol, že bola zachovaná, a to najmä so zreteľom na správanie odporcu, ktorým bola spôsobená škoda. Uvedenú konštatáciu uviedol bez akéhokoľvek odôvodnenia, preto z nej nie je možné zistiť, akou právnou úvahou a vyhodnotením akých konkrétnych skutočností k tomuto záveru dospel. Keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, akú objektívnu premlčaciu dobu na posudzovanú vec aplikoval, a z akého dôvodu, kedy začala plynúť a kedy uplynula, preto je jeho záver o tom, že objektívna premlčacia doba bola v posudzovanej veci zachovaná, v odvolacom konaní nepreskúmateľný. V prípade, že na vec aplikoval trojročnú premlčaciu dobu, odvolací súd zdôrazňuje, že táto uplynula dňa 04.11.2005, a preto by bol jeho záver o tom, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný, lebo subjektívna premlčacia doba začala plynúť až v roku 2009 (čo je taktiež nepreskúmateľný záver) a bola zachovaná, úplne nesprávny, nakoľko v prípade, že začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby, právo na náhradu škody sa premlčí uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá potom žiadny právny význam. Význam by mohla mať jedine v prípade, že súd prvého stupňa na vec aplikoval desaťročnú premlčaciu lehotu, čo však z odôvodnenia jeho rozsudku nie je možné zistiť. Odvolací súd však pre nedostatok odôvodnenia, a nedostatočne zistený skutkový stav, nemohol preskúmať ani jeho záver o tom, že subjektívna premlčacia doba bola zachovaná, nakoľko súd prvého stupňa v tejto súvislosti len zopakoval argumentáciu navrhovateľa, že si mohol uplatniť na súde nárok na náhradu celej škody až po tom, keď mal vedomosť o konečnom rozsahu škody, ktorá tvorí neoddeliteľný celok, a teda až po uhradení dane z nehnuteľností v roku 2009. Prečo vyhodnotil jednotlivé navrhovateľom uplatnené rôznorodé položky údajnej škody ako škodu tvoriacu neoddeliteľný celok, zostalo nevysvetlené. Nezaoberal sa ani odporcom namietanou a pre posúdenie argumentácie navrhovateľa rozhodujúcou skutočnosťou, že navrhovateľ si nárok na náhradu škody uplatnil už žalobou zo dňa 28.02.2005, pričom konanie o nej malo byť zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Za účelom zistenia, akú škodu a na akom základe si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil žalobou už v roku 2005 (a teda mal o nej už najneskôr v čase vypracovania žaloby vedomosť) nepripojil spisy Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19C 64/2005 a 9C 420/2008. Záver súdu prvého stupňa o škode tvoriacej neoddeliteľný celok preto nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať. Tento jeho záver sa však javí ako nesprávny. Súd prvého stupňa síce správne uviedol, že poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak má vedomosť o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, o tom, kto za ňu zodpovedá, a zároveň aj o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú možno vyčísliť v peniazoch tak, aby svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde, tento správny záver však na posudzovanú vec neaplikoval. Nezisťoval, akú škodu, o ktorej už mal bezpochyby vedomosť, si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil žalobou v roku 2005, a nezaoberal sa ani tým, že najneskôr dňom, kedy navrhovateľ odstúpil z vyššie uvedených dôvodov od kúpnej zmluvy, teda dňom 29.11.2004, musel mať subjektívnu vedomosť o tom, že ním dovtedy vynaložené (a v tomto konaní uplatnené) jednotlivé náklady v konkrétnej vyčísliteľnej a žalovateľnej výške sú jeho škodou, za ktorú by mal zodpovedať odporca. Všetky ďalšie náklady, ktoré po odstúpení od zmluvy vynaložil, musel potom tiež považovať za škodu, za ktorú zodpovedá odporca, a ich vynaložením mal vedomosť aj o ich konkrétnej výške, ktorú mohol na súde uplatniť. V posudzovanej veci preto nemožno z hľadiska premlčania považovať jednotlivé nároky navrhovateľa na náhradu škody za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý vznikol až po dovŕšení celkovej škody, ale za samostatné nároky, na uplatnenie ktorých začína plynúť subjektívna premlčacia doba okamihom, kedy sa navrhovateľ o tej ktorej škode dozvedel. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že márnym uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby sa právo na náhradu škody premlčí, a na ďalšie prípadné plynutie objektívnej premlčacej doby sa už neprihliada. Keďže odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, na ktorú súd prvého stupňa z nepreskúmateľných dôvodov neprihliadol, na základe čoho navrhovateľovi v časti priznal nárok na náhradu škody, dospel odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené k záveru o nesprávnosti, predčasnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku, preto ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude najskôr úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť námietku premlčania, vznesenú odporcom, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, uvedenom v tomto uznesení. V prvom rade si pripojí spisy Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19C 64/2005 a 9C 420/2008, z ktorých ustáli, o akej škode a v akej výške mal navrhovateľ vedomosť najneskôr dňa 28.02.2005. Následne každý z navrhovateľom uplatnených čiastkových nárokov na náhradu škody posúdi z hľadiska začiatku plynutia a (prípadného) uplynutia subjektívnej premlčacej doby. V prípade, že zistí pri jednotlivých nárokoch uplynutie subjektívnej premlčacej doby, návrh navrhovateľa v časti premlčaných nárokov zamietne aj v prípade, že by na vec mienil aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. V prípade trojročnej objektívnej premlčacej doby je nepochybné, že táto uplynula dňa 04.11.2005, desaťročná objektívna premlčacia doba uplynula dňa 04.11.2012. Svoj záver o tom, ktorá objektívna premlčacia doba sa vzťahuje na posudzovanú vec zrozumiteľne a náležite odôvodní. Až v prípade, ak ustáli, že niektorý z navrhovateľom uplatnených čiastkových nárokov na náhradu škody nie je premlčaný, posúdi, či je ho vôbec možné považovať za škodu, a ak áno, či navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s konkrétnym protiprávnym konaním odporcu. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti súdu prvého stupňa, že odôvodnenie jeho ďalšieho rozhodnutia musí byť pre účastníkov konania zrozumiteľné a v prípadnom odvolacom konaní preskúmateľné (ust. § 157 ods. 2 O.s.p.). Ako výrok závislý zrušil odvolací súd aj výrok o trovách konania. V tejto súvislosti, i keď to žiadny z účastníkov nenamietal, dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že výrok o trovách konania v napadnutom rozsudku je zmätočný a nekorešponduje s jeho odôvodnením, nakoľko v ňom úplne absentuje výška trov konania a právneho zastúpenia navrhovateľa, ktoré mu je odporca povinný uhradiť. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 221 ods.1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd tiež zistil, že v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa je v dôsledku zjavnej pisárskej chyby, ku ktorej došlo pri vyhotovovaní rozsudku, uvedený nesprávny dátum jeho vyhlásenia (1. februára 2011), keď správne a v súlade so zápisnicou z pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený ako aj na prvopisu písomne vyhotoveného rozsudku je uvedený dátum 1. februára 2012. S poukazom na ust. § 164 a § 222 ods. 3 O.s.p. preto túto chybu odstránil vo výroku svojho rozhodnutia, pričom uvedené pochybenie nepredstavuje takú vadu konania pred súdom prvého stupňa, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.), preto na ňu neprihliadal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.