Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/393/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411202309 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1411202309.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: HORTIM-International, spol. s r.o., Kšírova 242, Brno, Česká republika, IČO: 47 915 528, zastúpený: BARU§O - PROCTUM LAW CONSULT,s.r.o., Kolárska 8, Bratislava proti odporcom: 1. X. Z., J. XX, I., 2. A. Z., J. XX, I., 3. F. Y., W. B. XXX, A., 4. D. Y., W. B. XXX, A., 5. A. X., J. XX, I., odporcovia v 2.-5. rade zastúpení JUDr. Jozefom Vozárom,CSc., advokátom so sídlom Kamenárska 17/A, Bratislava, o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 25C/101/2011-123 zo dňa 27.2.2013, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 25C/101/2011-123 zo dňa 27.2.2013 p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. až 5. rade n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu. Odporcovi v l. rade náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcom v 2. až 5. rade trovy konania vo výške 390,29 eur k rukám ich právneho zástupcu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 18.2.2011 žiadal navrhovateľ, aby súd určil, že: - kúpna zmluva označená v katastri nehnuteľností pod č. K.-XXXXX/XXXX zo dňa 6.10.2010 uzatvorená medzi odporcom v l. rade a odporkyňou v 2. rade ako predávajúcimi a odporcami v 3.-5. rade ako kupujúcimi je absolútne neplatná, - zmluva o zriadení vecného bremena označená v katastri nehnuteľností pod č. V-XXXXX/XXXX zo dňa 6.10.2010 uzatvorená medzi odporcom v l. rade a odporkyňou v 2. rade ako predávajúcimi a odporcami v 3.-5. rade ako kupujúcimi je absolútne neplatná, - bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX nachádzajúceho sa v bytovom dome postavenom na parcele č. XXXXXXXX, súp.č. XXXX, vchod J. XX, U.. poschodie, kú. B., zapísaný na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra pre hl.m. SR Bratislavu (ďalej len „Nehnuteľnosť“) sú odporcovia v l. a 2. rade, a že na uvedenom byte neviaznu žiadne ťarchy. Návrh odôvodnil tým, že dňa 28.2.2009 vydal Krajský súd v Brne zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 22Sm/302/2007, ktorým uložil odporcovi v l. rade do troch dní zaplatiť navrhovateľovi zmenkovú pohľadávku vo výške 3 362 000,- Sk s príslušenstvom. Zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 7.3.2009, avšak odporca v l. rade ho riadne a včas nezaplatil. Navrhovateľ preto podal návrh na výkon exekúcie, proti ktorej podal odporca v l. rade námietky, avšak bezúspešne. Podaním námietok získaval odporca v l. rade čas, aby oddialil výkon rozhodnutia, čo preukazuje aj jeho konanie, že po podaní námietok kontaktoval súdneho exekútora a žiadal splátkový kalendár a osobné stretnutie so zástupcom navrhovateľa, ktoré sa skončilo bezúspešne. Dňa 2.11.2010 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené od súdneho exekútora oznámenie o porušení zákona zo strany povinného odporcu v l. rade, pretože odporcovia v l.,2. rade Nehnuteľnosť, ktorú vlastnili v bezpodielovom vlastníctve, previedli a zaťažili vecným bremenom, hoci vo vzťahu k nej bolo vydané aj upovedomenie o zriadení exekučného záložného práva v konaní sp.zn. EX 1465/2009. Tieto úkony odporcovia v l.,2. rade urobili bez toho, aby o tom upovedomili príslušného súdneho exekútora, alebo oprávneného a scudzenie a zaťaženie bytu uskutočnili za účelom úplného zmarenia uspokojenia pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi v l. rade. Tým odporca v l. rade porušil na základe zákona uložený zákaz súdneho exekútora nakladať so svojim majetkom. Toto konanie možno posudzovať ako konanie priečiace sa dobrým mravom, ktoré zakladá absolútnu neplatnosť dotknutých právnych úkonov podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „ OZ“). Odporcovia v 2.-5. rade sa k návrhu vyjadrili podaním doručeným 2.6.2011, v ktorom uviedli, že odporkyňa v 2. rade nežila s odporcom v l. rade od augusta r. 2007, t.j. ešte dva roky pred podaním návrhu na rozvod. Rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 8.4.2010. V návrhu na rozvod odporkyňa v 2. rade uvádzala, že od augusta 2007 s ňou odporca nekomunikoval a trávil veľa času mimo domova, z čoho vyplýva, že nemala vedomosť o situácii, ktorá vznikla ohľadom nezaplatenia dlhu odporcu v l. rade voči navrhovateľovi. Koncom roku 2008 odporca v l. rade odišiel zo spoločného bytu a tým stratili medzi sebou kontakt. V januári 2010 bola oslovená odporcom v l. rade, aby sa zúčastnila stretnutia, na ktoré išla, pričom toto stretnutie sa konalo len medzi odporcom v l. rade a konateľom spoločnosti navrhovateľa. Po rozvode manželstva začali riešiť vyporiadanie BSM a vedeli, že majú záväzok voči bratovi odporkyne v 2. rade z finančnej pôžičky, ktorú je nutné vyrovnať z predaja Nehnuteľnosti, s čím odporca v l. rade súhlasil. Odporkyňa v 2. rade nemala vedomosť o tom, že sa vedie exekučné konanie, pretože jej nebolo doručené upovedomenie o začatí exekučného konania, čo v zmysle § 135 ods. 2 Exekučného poriadku mal exekútor voči odporkyni v 2. rade ako spoluvlastníčke vykonať. V čase realizácie prevodu nehnuteľností nebolo na príslušnom liste vlastníctva vyznačené zriadenie exekučného záložného práva, a oni nemali dôvod pochybovať o hodnovernosti a záväznosti údajov z katastra podľa § 70, § 71 Katastrálneho zákona. Odporkyňa v 2. rade konala v dobrej viere, že jej právny úkon je bez vád a v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcami v 2.-5. rade neexistovali žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné zmluvu zo dňa 6.10.2010 považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ. Navrhli preto žalobný návrh zamietnuť. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav: Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. a § 39 OZ, a konštatoval, že navrhovateľ nemá právny záujem na určení neplatnosti sporných právnych úkonov a určení vlastníckeho práva. Navrhovateľ ani netvrdí žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že má k sporným nehnuteľnostiam právny vzťah, resp. právo. Navrhovateľ preukazuje, že má voči odporcovi v 1. rade pohľadávku, ktorú bolo možné uspokojiť z majetku odporcu v 1. rade, ak by nedošlo k prevodu spornej nehnuteľnosti v rámci exekučného konania. Skutočnosť, že povinný porušil zákaz nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii, ktorý uložil súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie (§47 ods. l, písm. b) EP) nemá za následok neplatnosť právneho úkonu povinného, ktorý zákaz porušil, ale vznik práva oprávneného odporovať tomuto právnemu úkonu povinného v zmysle § 42a a § 42b OZ. Teda, domáhať sa určenia, že ide o právny úkon, ktorý je voči oprávnenému neúčinný. Súd poukázal na rozsudok NS SR z 25.11.2008 sp.zn. 4Cdo/107/2007, z ktorého vychádzal, nakoľko z okolností prípadu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ, ktorý bol ukrátený konaním odporcu v rámci exekučného konania, nemá právny záujem na určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa odporca ako povinný zbavil svojho majetku. Jediným právnym prostriedkom ako sa domôcť nápravy porušenia zákazu nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii, je odporovateľnosť právneho úkonu podľa § 42a a § 42b OZ.. S porušením povinnosti vyplývajúcej z týchto ustanovení spája zákon výslovne odporovateľnosť právnych úkonov a nie ich neplatnosť. Účelom odporovacej žaloby je dosiahnuť také rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkov právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa je voči veriteľovi neúčinný. Takéto rozhodnutie je podkladom toho, že veriteľ sa môže na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V prípade, ak uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľov v konaní o výkon rozhodnutia, a to postihnutím veci, práv, alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku. V prípade, že by súd vyslovil neplatnosť právnych úkonov, postavenie navrhovateľa ako veriteľa by vôbec nebolo istejšie, pretože v takomto prípade by sa z majetku povinného mohli uspokojiť aj iní veritelia. To je vylúčené pri úspešnosti v odporovacej žalobe, kedy právny úkon je voči tretím osobám naďalej účinný a je neúčinný len voči úspešnému veriteľovi. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa poukazujúcou na iné rozhodnutia NS SR (sp. zn. 2Obo 116/2009 sp. zn. 2 Sžo 124/2009), súd uviedol že pri rozhodovaní vychádzal zo zásady predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá má dôležitý význam v rozhodovacej praxi súdov a poukázal na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Obo 116/2009, v ktorom v súvislosti s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu uviedol: " V súdnej praxi a v odbornej literatúre prevláda názor, že porušenie ust. § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Navrhovateľom uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 107/2007, je len ojedinelým prípadom vyjadrujúcim v danej veci relatívnu neplatnosť právneho úkonu, a to v danom konkrétnom prejednávanom prípade." V predmetnej veci sa prvostupňový súd stotožnil s týmto právnym názorom, ktorý sa týka obdobnej veci. Prvostupňový súd nezohľadnil ani rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Sžo 124/2009, pretože sa vzťahuje na odlišný prípad. Predmetom tohto konania bol postup správy katastra, ktorá mala vedomosť o tom, že oprávnenie prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou je obmedzené, nakoľko vyplýva priamo zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) a § 135 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, a že existovali skutkové a právne skutočnosti, ktoré mali vplyv na povolenie vkladu, avšak správa katastra napriek tomu povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Súd nezistil žiadne právne relevantné dôvody, pre ktoré by sa odlíšil od stanoviska NS SR uvedeného v citovanom rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/107/2007. Keďže nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) OSP, návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi v l. rade, ktorý bol síce úspešný v konaní, náhradu nepriznal, pretože si ju neuplatnil. Odporcom v 2.-5. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 390,29 Eur za 5 úkonov právnej služby podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, podaním zo dňa 17.4.2013. Zopakoval svoje tvrdenia z prvostupňového konania a zdôraznil, že podľa jeho názoru boli konaním odporcov naplnené všetky tri formy skutkovej podstaty absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ. Súd vo veci vykonal nedostatočné dokazovanie, keď rozhodol vo veci bez toho, aby sa napriek návrhom navrhovateľa oboznámil so spornou kúpnou zmluvou a zmluvou o zriadení záložného práva medzi odporcami, a bez ich vypočutia. Nesprávny je aj záver súdu, keď na predmetnú vec aplikoval rozhodnutie NS SR č.4Cdo/107/2007, pretože nejde o totožnú vec. Dôležité je aj to, že od vydania tohto rozhodnutia došlo k novelizácii § 47 ods. 1, písm. b) EP, čím sa v zákone výslovne zaviedla možnosť povinného nakladať so svojím majetkom len na účely uspokojenia pohľadávky oprávneného a trov exekúcie. Takéto vymedzenie bolo pritom dôvodom na novelizáciu citovaného ustanovenia. Vystavenie a doručenie upovedomenia a začatí exekúcie a zriadenie exekučného záložného práva mali za následok vznik povinnosti odporcov v 1. a 2. rade zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktorými by nakladali so spornou Nehnuteľnosťou inak, ako za účelom uspokojenie pohľadávky navrhovateľa. K záveru súdu, že navrhovateľ nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože nemá k Nehnuteľnosti právny vzťah alebo právo, navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1943/2004, podľa ktorého ani takéto osoby nie sú nevylúčené z okruhu oprávnených osôb, ak je to nutné z hľadiska uplatnenia ich vykonateľných pohľadávok cestou súdneho výkonu rozhodnutia predajom dotknutých nehnuteľností. Navrhovateľ sa preto domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobnému návrhu vyhovel a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania. Pre prípad, ak by odvolací súd jeho návrhu nevyhovel, žiada pripustiť podanie dovolania, pretože predmetná vec má význam z hľadiska posúdenia aplikovateľnosti rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/107/2007 v praxi všeobecných súdov, a taktiež je dôležitá z hľadiska právnej istoty a ochrany veriteľa pred účelovým scudzovaním majetku dlžníka v exekučnom konaní. Krajský súd ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2, postupom podľa § 156 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.) a vec posúdil správne po právnej stránke. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa, odvolací súd uvádza nasledovné: Z vykonaného dokazovania vyplýva, že sporné zmluvy medzi odporcami boli uzavreté dňa 6.10.2009. Upovedomenie o začatí exekúcie a rozhodnutie o zriadení exekučného záložného práva bolo vydané až dňa 9.10.2009, pričom odporcovi v 1. rade ako povinnému bolo doručené 28.10.2009 a odporkyni v 2. rade ako spoluvlastníčke spornej Nehnuteľnosti, neboli doručované vôbec. V čase realizácie prevodu vlastníctva k Nehnuteľnosti z odporcov v 1. a 2. rade na odporcov v 2. a 3. rade (so zriadením vecného bremena v prospech odporkyne v 5. rade) ešte nebolo na príslušnom liste vlastníctva ani vyznačené exekučné záložné právo a kataster nehnuteľností preto prevod vlastníckych práv zaregistroval. Z uvedeného skutkového stavu je nepochybné, že v čase uzatvárania sporných zmlúv, kedy nastali ich obligačnoprávne účinky, ešte nevznikla povinnosť odporcu v 1. rade ako povinného zdržať sa nakladania so svojím vlastníckym právom k Nehnuteľnosti inak ako v prospech navrhovateľa. Keďže upovedomenie a začatí exekúcie nebolo vôbec doručované odporkyni v 2. rade, ako druhej spoluvlastníčke a bývalej manželke odporcu v 1. rade, o takejto povinnosti sa objektívne mohla dozvedieť až v čase začatia súdneho konania. Rozhodujúci je pritom úmysel a skutkové okolnosti v čase uzatvárania sporných zmlúv, t.j. dňa 6.10.2009. Prvostupňový súd preto dospel k správnemu právnemu názoru, že sporné zmluvy sú platné, a nie je dôvod na ich posudzovanie ako absolútne neplatných právnych úkonov podľa § 39 OZ; teda že odporujú zákonu, obchádzajú ho alebo sú v rozpore s dobrými mravmi. Právne úkony dlžníka, ktoré dlžník robí so zámerom sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, sú podľa okolností konkrétneho prípadu buď absolútne neplatné podľa citovaného ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka alebo síce platné sú, ale ak sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa sú odporovateľné. Z obsahu samotnej žaloby navrhovateľa vyplýva, že určenia neplatnosti sporných zmlúv sa domáha z dôvodu, že ako veriteľ bol ukrátený na možnosti domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči odporcovi v 1. rade z predaja spornej Nehnuteľnosti, ktorá bola účelovo prevedená na odporcov v 2. a 3. rade v úmysle zmariť uspokojenie pohľadávky navrhovateľa. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak odôvodňuje skutočnosťami, ktoré sú typické pre odporovacie žaloby podľa § 42a a 42b OZ. Ak by samotný úmysel dlžníka ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa zakladal vždy absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, resp. ďalšími dôvodmi ustanovenia § 39 OZ, nebolo by v zásade nikdy možné uplatniť odporovateľnosť takého úkonu, pretože odporovať možno len platným právnym úkonom. Túto hranicu treba starostlivo posúdiť v každom jednotlivom prípade. V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu je podstatné to, že vôbec nebol preukázaný úmysel odporcov porušiť zákonný zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom exekúcie a je na ňu zriadené exekučné záložné právo, keďže v čase uzavretia sporných zmlúv a prevodu vlastníckeho práva také rozhodnutie exekútora ešte neexistovalo a nebolo ani doručené odporcovi v 1. rade ako dlžníkovi veriteľa. Odporca v 1. rade síce v tomto čase už vedel o svojom dlhu voči navrhovateľovi, ale neporušil zákaz nakladania so svojím majetkom, a je preto možné uplatniť voči nemu, resp. odporcom, ktorý získali jeho majetok do vlastníctva, len odporovaciu žalobu o neúčinnosti sporných zmlúv voči navrhovateľovi. Neobstojí ani odvolacia námietka, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu, pretože nevykonal viaceré navrhované dôkazy. Súd zamietol žalobu navrhovateľa pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, kedy nie je potrebné vykonávať dokazovanie vo veci samej. Odvolací súd nevyhovel ani žiadosti navrhovateľa o pripustenie podania dovolania vo veci. V odvolaní navrhovateľ neuviedol konkrétnu otázku, ktorá by mala byť zodpovedaná v dovolacom konaní a odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené závery nezistil žiadny dôvod na pripustenie podania dovolania. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny. Odporcovia v 1. až 5. rade boli úspešní aj v odvolacom konaní, avšak náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili. Súd im preto náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.